znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 111/04-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   senátu   Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti J. B., bytom K., zastúpeného   advokátom   JUDr. Ing.   P.   H.,   Advokátska   kancelária,   K.,   pre   namietané porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj pre porušenie jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 31/98 na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 31/98   p o r u š i l základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   31/98 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania J. B. v sume   13   902   Sk   (slovom   trinásťtisícdeväťstodva   slovenských   korún)   na   účet   jeho právneho   zástupcu   JUDr. Ing.   P.   H.,   Advokátska   kancelária,   K.,   do   pätnástich   dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti J. B. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 111/04-18 zo 7. apríla 2004 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (z 8. februára 2004) J. B., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ing. P. H., Advokátska kancelária, K.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie svojho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 31/98.

Sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   uviedol,   že   sa žalobou z 29. decembra 1997 domáhal spolu s ďalšími dvoma žalobcami – M. T., bytom K., a Š.   B.,   bytom   K.   (ďalej   len   „žalobkyňa   v II.   rade“   a „žalobca   v III.   rade“,   alebo „žalobcovia“) na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) proti Ministerstvu pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný“)   uspokojenia   pohľadávky vo výške   283 050   Sk   s príslušenstvom   z titulu   bezdôvodného   obohatenia.   Krajský   súd postúpil 5. marca 1998 predmetnú vec okresnému súdu, kde je táto vedená pod sp. zn. 9 C 31/98.

Okresný súd podľa právneho zástupcu sťažovateľa konal vo veci až po troch rokoch, keď v marci 2001 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podanie návrhu na začatie konania. Sťažovateľ podľa neho súdny poplatok v lehote určenej okresným súdom zaplatil. Okresný súd pokračoval v konaní po ďalších dvoch rokoch (28. marca 2003), keď vyzval   na zaplatenie súdneho   poplatku   žalobcov.   Podľa   právneho   zástupcu   sťažovateľa žalobcovia na základe výzvy okresného súdu „svoju časť súdneho poplatku riadne a včas a na správnu adresu uhradili“. Okresný súd pokračoval v konaní až na základe sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní zo 17. decembra 2003 adresovanej predsedovi okresného súdu, avšak zmätočne, pretože uznesením z 12. januára 2004 konanie vo veci žalobcov pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil. Vo vzťahu ku sťažovateľovi, ktorý zaplatil súdny poplatok ešte v roku 2001, je okresný súd stále nečinný a nezačal konať v merite veci.

Po   dobe   vyše   šiestich   rokov   od   podania   žaloby   dospel   sťažovateľ   k názoru,   že v danom súdnom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj k porušeniu jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku čoho žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 C 31/98 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 31/98 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000,- Sk slovom šesťdesiattisíc   korún,   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   I povinný   vyplatiť   mu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   J.   B.   priznáva   náhradu   nákladov   za   právne   zastúpenie,   ktoré   mu   vznikli v súvislosti s podaním tejto sťažnosti vo výške (...).

Žiadosť   o priznanie   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že neukončením   konania pretrváva   u neho stav právnej   neistoty,   v dôsledku   ktorého   utrpel nemajekovú ujmu spočívajúcu v pocitoch neistoty, márnosti, krivdy a úzkosti s ohľadom na svoj vek, dĺžku predmetného konania a výšku uplatnenej pohľadávky, ktorej predmetom sú „prostriedky potrebné pre jeho dôstojný život“.  

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 25.   februára   2004   vyjadril k sťažnosti sťažovateľa podaním sp. zn. Spr. 2191/03 z 9. marca 2004, v ktorom okrem iného uviedol:

„Návrh na začatie konania bol podaný na miestne a vecne nepríslušný Krajský súd v Košiciach dňa 29. 12. 1997. V súlade s ust. § 104 a ust. § 105 O. s. p. bola vec postúpená Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. Spis bol doručený tunajšiemu súdu dňa 13. 3. 1998. Konanie je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9 C 31/98.   Podľa výpisu z NBS zo dňa 29. 6. 1998 bola od JUDr. U. zaplatená suma 400,- Sk zúčtovaná na depozitnom účte D 10/a a pod pol. 159/98.

Konajúca sudkyňa úpravou zo dňa 9. 2. 2001 dala pokyn civilnej kancelárii, aby vyzvala navrhovateľa v 1., 2., 3. rade na zaplatenie súdneho poplatku za návrh. Výzva im bola doručená dňa 22. 2. 2001.

Dňa 2. 3. 2001 oznámil Š. B., že navrhovateľ v 3. rade Š. B.   zomrel dňa 25. 11. 1999. Navrhovateľ v 1. rade J. B. dňa 2. 3. 2001 zaplatil súdny poplatok v sume 3.773,- Sk. Úpravou   zo   dňa   4.   4.   2002   sudkyňa   doručila   návrh   na   vyjadrenie   odporcovi a požiadala   Katastrálny   úrad   Košice   o výpis   z   katastra   nehnuteľností.   Úprava   bola realizovaná kanceláriou dňa 26. 8. 2002.

Po založení požadovaných dokladov dňa 23. 9. 2002 Správou katastra Košice II, sudkyňa úpravou zo dňa 25. 10. 2002 vyzvala navrhovateľa v 2. a 3. rade na zaplatenie súdneho   poplatku   za   návrh.   Navrhovateľ   v 2.   rade   výzvu   prevzal   dňa   2.   4.   2003 a navrhovateľ v 3. rade dňa 3. 4. 2003.   Uznesením č. k. 9 C 31/98 zo dňa 12. 1. 2004 súd konanie vo veci navrhovateľa v 2. a 3. rade zastavil. Dňa 12. 2. 2004 boli doručené plné moci na zastupovanie v konaní a podanie JUDr. Ing. P. H. Dňa 25. 2. 2004 sudkyňa dala pokyn na zistenie v podateľni tunajšieho súdu, či boli zaevidované dva krát kolky v hodnote 3.775,- Sk.“

Poukazujúc   na   uvedené   skutočnosti   žiadal   okresný   súd,   aby   v prípade   prijatia sťažnosti na ďalšie konanie „(...) bola vzatá na vedomie skutočnosť, že súd konal v súlade s platnými právnymi predpismi (zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení) s ohľadom na množstvo vecí vybavovaných v oddelení 9 C popri priebežnom mesačnom nápade nových vecí.

Zdĺhavosť   predmetného   konania   spôsobuje   skutočnosť,   že   návrh   bol   podaný   na nepríslušný   súd   bez   zaplatenia   súdneho   poplatku   splatného   s podaním   návrhu,   taktiež neúmerná   zaťaženosť   sudkyne   z dôvodu   vysokého   počtu   vybavovaných   vecí a nedostatočného personálneho obsadenia Okresného súdu Bratislava I (...)“.

Z uvedených dôvodov navrhol okresný súd, aby ústavný súd v prípade vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa nepriznal finančné zadosťučinenie, pretože „súd vo veci   bez   zaplatenia   súdneho   poplatku   v súlade   so   zák.   č.   71/1992   Zb.   o súdnych poplatkoch v platnom znení, nemohol konať. Táto situácia vznikla konaním navrhovateľa v 2. a 3. rade, ktorí nepreukázali zaplatenie súdneho poplatku za návrh (doručenie ceniny na tunajší súd v súlade s Poštovým poriadkom).

V uvedenom   podaní   okresný   súd   ústavnému   súdu   taktiež   oznámil,   že   súhlasí s upustením od konania verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

V podaní zo 14. mája 2004 sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu doplnil sťažnosť uvádzajúc, že jeho správanie ako účastníka konania nemohlo byť príčinou   prieťahov v označenej   veci.   Žalobcovia   po   doručení   výzvy   okresného   súdu   na zaplatenie   súdneho   poplatku   (v   dňoch   2.   a 3.   apríla   2003)   promptne   reagovali   jeho zaplatením   8.   a 10.   apríla   2003.   Okresný   súd   zostal   vo   veci   nečinný   a po   deviatich mesiacoch   (zrejme   pod   tlakom   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   zo   17.   decembra   2003 podanou   žalobcami   predsedovi   okresného   súdu)   konanie   vo   vzťahu   k žalobcom   kvôli údajnému nezaplateniu súdneho poplatku zastavil. Podľa sťažovateľa okresný súd popiera, že   by   mu   listy   žalobcov   z 8.   a z 10.   apríla   2003   s nalepenými   kolkovými   známkami vo výške vyrubeného súdneho poplatku boli doručené. Vzhľadom na to, že reklamačný poriadok   Slovenskej   pošty   určuje   lehotu   šiestich   mesiacov   na   uplatnenie   reklamácie, nečinnosť   okresného   súdu   v dĺžke   deviatich   mesiacov   má   za   následok,   že   nedoručenie označených   zásielok   žalobcov   už   nie   je   možné   reklamovať.   Toto   posledné   obdobie nečinnosti okresného súdu tak má podľa sťažovateľa „tie najhoršie následky“ vzhľadom na uplynutie reklamačnej doby.

Právny zástupca sťažovateľa v uvedenom podaní zároveň ústavnému súdu oznámil, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania   v predmetnej   veci,   a vyčíslil   uplatnenú   náhradu   trov   konania   v   sume 13 902 Sk.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Dňa 29. decembra 1997 sťažovateľ spolu so žalobcami podali na krajskom súde žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 283 050 Sk s prísl. proti žalovanému, ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. 17 Rob 810/97.

Krajský súd listom z 5. marca 1998 postúpil podľa § 104a ods. 2 a § 105 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku spisový materiál sp. zn. 17 Rob 810/97 okresnému súdu, kde bola predmetná vec zaevidovaná pod sp. zn. 9 C 31/98. Spis bol okresnému súdu doručený 13. marca 1998.

Vo veci konajúca sudkyňa uložila súdnej kancelárii pokynom z 9. februára 2001 vyzvať žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku v lehote 15 dní odo dňa doručenia výzvy okresného súdu. Žalobcom boli výzvy okresného súdu doručené 22. februára 2001.

Listom z 27. februára 2001 doručeným okresnému súdu 2. marca 2001 Š. B. ml., bytom   K.,   okresnému   súdu   oznámil,   že   žalobca   v III.   rade   zomrel   a on   sa   stal   jeho právoplatným dedičom. V prílohe svojho listu zaslal okresnému súdu úmrtný list, ako aj osvedčenie o dedičstve.

Sťažovateľ súdny poplatok zaplatil 2. marca 2001.

Pokynom zo 4. apríla 2002 nechala vo veci konajúca sudkyňa doručiť podanú žalobu žalovanému   spolu   s výzvou,   aby   sa   k nej   v lehote   15   dní   písomne   vyjadril,   a súčasne vyžiadať od Katastrálneho úradu v Košiciach výpis z katastra nehnuteľností. Žalovanému, ako aj Katastrálnemu úradu v Košiciach boli výzvy okresného súdu (vypravené 26. augusta 2002) doručené 30. augusta 2002.  

Dňa   18.   septembra   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   stanovisko   právneho zástupcu žalovaného v predmetnej veci z 12. septembra 2002.

Katastrálny úrad v Košiciach, Správa katastra Košice II, listom zo 17. septembra 2002   zaslal   okresnému   súdu   vyžiadaný   výpis   z evidencie   nehnuteľností,   ktorý   bol okresnému súdu doručený 23. septembra 2002.

Právny   zástupca   žalovaného   v prílohe   svojho   listu   z 23.   septembra   2002   zaslal okresnému súdu splnomocnenie na zastupovanie žalovaného, ktoré bolo okresnému súdu doručené 25. septembra 2002.  

Vo veci konajúca sudkyňa nechala pokynom z 25. októbra 2002 opätovne vyzvať žalobcov   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   v lehote   15   dní   pod   následkom   zastavenia konania. Výzvy boli vypravené 28. marca 2003. Žalobkyni v II. rade bola výzva doručená 2. apríla 2003 a žalobcovi v III. rade 3. apríla 2003.

Uznesením okresného súdu č. k. 9 C 31/98-28 z 12. januára 2004 bolo predmetné konanie   v časti   týkajúcej   sa   žalobcov   zastavené.   Uznesenie   bolo   doručené   všetkým žalobcom 9. februára 2004.

Listom zo 7. februára 2004 (doručeným 12. februára 2004) advokát JUDr. Ing. P. H., Advokátska   kancelária,   K.,   okresnému   súdu   oznámil,   že   zastupuje   všetkých   žalobcov v predmetnom   konaní   na   základe   generálnych   splnomocnení,   ktoré   zaslal   v   prílohe uvedeného listu, a vo svojom ďalšom podaní z toho istého dňa okresnému súdu oznámil, že aj žalobcovia súdny poplatok zaplatili.

Podaním z 20. februára 2004 (doručeným okresnému súdu 25. februára 2004) podal žalobca v III. rade odvolanie proti uzneseniu č. k. 9 C 31/98-28 z 12. januára 2004.

Pokynom súdnej kancelárii z 27. februára 2004 nechala vo veci konajúca sudkyňa overiť zaplatenie súdneho poplatku žalobcami.

Podľa   úradného   záznamu   spísaného   2.   marca   2004   pracovníčka   okresného   súdu splnila pokyn zákonnej sudkyne z 27. februára 2004.

III.

1.1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie   stavu   právnej   neistoty   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu v primeranej dobe. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 10/98, III. ÚS 8/04).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1. 2. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je sťažovateľom a ďalšími   dvoma   žalobcami   uplatnená   pohľadávka   na   peňažné   plnenie   z titulu bezdôvodného obohatenia (žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia). Z obsahu súdneho spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľa   a   okresného   súdu   ani   z nimi   predložených   na   vec   sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o osobitnej skutkovej alebo právnej zložitosti veci.

Prípadná skutková alebo právna zložitosť veci ani nemohla mať v danom prípade vplyv   na   dosiaľ   uplynutú   dobu   predmetného   konania,   pretože   okresný   súd   aj   napriek uplynutiu viac ako šiestich rokov od postúpenia veci vykonal len prvotné úkony smerujúce k príprave   pojednávania   a odstráneniu   nedostatkov   v podmienkach   konania,   pričom následne rozhodol   vo vzťahu k dvom   zo žalobcov o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Okresný súd teda dosiaľ meritórne vec neprerokovával.  

1. 3. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania prispelo de facto k predĺženiu doby   prerokovania   uvedenej   veci   v dôsledku   podania   žaloby   na   vecne   a   miestne nepríslušnom súde (ústavný súd však vzhľadom na viazanosť návrhom v zmysle § 20 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   posudzoval   možné   porušenie   sťažovateľom   označených   práv v predmetnom   konaní   iba   v rozsahu,   v akom   vo   veci   konal   orgán   verejnej   moci,   proti ktorému   sťažnosť   smerovala,   a preto   aj   k možnému   predĺženiu   konania   v dôsledku správania   sťažovateľa   prihliadal   až   od   okamihu   postúpenia   veci   okresnému   súdu,   t.   j. od 13. marca 1998) a predovšetkým v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku, v dôsledku čoho bol okresný súd povinný vyzvať sťažovateľa (ako aj ostatných dvoch žalobcov) na odstránenie nedostatku v podmienkach konania splnením si poplatkovej povinnosti (§ 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov).

Nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach návrhu na začatie konania (ktoré bránia   súdu   konať   a rozhodnúť   vo   veci   samej),   nezaplatenie   súdneho   poplatku, nerešpektovanie výziev súdu, prípadne neodôvodnená neúčasť na pojednávaní zo strany účastníka konania namietajúceho porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v súdnom konaní patria medzi okolnosti, na ktoré ústavný súd prihliada pri posudzovaní tvrdenia o porušení označeného základného práva (obdobne napr. II. ÚS 10/01, I. ÚS 55/02).

Na druhej strane ústavný súd opakovane judikoval, že uvedené skutočnosti na strane sťažovateľa   majúce   vplyv   na   predĺženie   doby   konania   samy   osebe   nevylučujú zodpovednosť   súdu   za   zbytočné   prieťahy   v konaní   spôsobené   jeho   nesprávnym   či neefektívnym   postupom,   alebo   dokonca   nečinnosťou   (obdobne   napr.   I.   ÚS   47/96, I. ÚS 21/00, III. ÚS 193/03).

Overenie splnenia poplatkovej povinnosti navrhovateľom v konaní a výzvu súdu na zaplatenie súdneho poplatku pritom nemožno považovať za technicky alebo časovo natoľko náročné úkony, aby nimi bolo možné odôvodniť   podstatné predĺženie súdneho konania v porovnaní s dobou, ktorú by inak vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu bolo možné považovať za primeranú.

Sťažovateľ navyše po doručení výzvy okresného súdu poplatok v súdom stanovenej lehote   zaplatil.   Uvedené   skutočnosti   nenasvedčujú   tomu,   že   by   to   bolo   správanie sťažovateľa, ktoré možno kvalifikovať ako podstatnú príčinu vzniku zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní.

1.   4.   Ústavný   súd   preto   skúmal   existenciu   namietaných   zbytočných   prieťahov v označenom   konaní   aj   použitím   ďalšieho   kritéria,   ktorým   bol   postup   okresného   súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   v období   od   13.   marca   1998,   keď   bola   okresnému   súdu predmetná vec postúpená krajským súdom,   do   9.   februára 2001, keď zákonná sudkyňa nariadila   vyzvať   žalobcov   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   v lehote   15   dní   (približne tridsaťpäť mesiacov), nevykonal okresný súd žiadny procesný úkon smerujúci k príprave pojednávania a k následnému meritórnemu prejednaniu a rozhodnutiu predmetnej veci.

Okresný   súd   bol   vo   veci   rovnako   nečinný   v období   od   10.   marca   2001,   keď žalobcom   uplynula   lehota   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   (sťažovateľ   súdny   poplatok zaplatil   2.   marca   2001)   stanovená   vo   výzvach   okresného   súdu   doručených   žalobcom 22. februára 2002, do 4. apríla 2002, keď zákonná sudkyňa nariadila doručiť podanú žalobu žalovanému   spolu   s výzvou,   aby   sa   k nej   písomne   vyjadril,   a súčasne   vyžiadať od Katastrálneho úradu v Košiciach podklady potrebné na prerokovanie a rozhodnutie veci (viac ako dvanásť mesiacov), ako aj v období od 19. apríla 2003, keď žalobcom uplynuli lehoty na zaplatenie súdneho poplatku stanovené v opakovaných výzvach okresného súdu vypravených   28.   marca   2003,   do   12.   januára   2004,   keď   okresný   súd   uznesením   č.   k. 9 C 31/98-28 predmetné konanie voči žalobkyni v II. rade a žalobcovi v III. rade zastavil (takmer deväť mesiacov).

Uvedené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   nemožno   dostatočne   odôvodniť nezaplatením súdnych poplatkov pri podaní návrhu na začatie konania, ako argumentuje okresný súd, pretože uvedená skutočnosť žiadnym spôsobom nebránila okresnému súdu vyzvať žalobcov (spolu s riadnym poučením o následkoch nezaplatenia poplatku) na jeho zaplatenie   bezprostredne   po   postúpení   veci   krajským   súdom   (13.   marca   1998),   teda podstatne   skôr,   než   sa   tak   naozaj   stalo,   a v prípade   jeho   nezaplatenia   vyvodiť   z tejto skutočnosti príslušné právne dôsledky. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že pre účely posúdenia a rozhodnutia o predloženej ústavnej sťažnosti nepovažoval za potrebné (vzhľadom na osobu sťažovateľa, ktorou je žalobca v I. rade v posudzovanom konaní, ako aj   s ohľadom   na   samotný   predmet   predloženej   ústavnej   sťažnosti)   bližšie   sa   zaoberať otázkou zaplatenia súdneho poplatku žalobcami a s ňou súvisiacou otázkou opodstatnenosti uznesenia okresného súdu č. k. 9 C 31/98-28 z 12. januára 2004, ktorým predmetné konanie voči žalobkyni v II. rade a žalobcovi v III. rade zastavil.  

Okrem   už uvedených   období   nečinnosti   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní nesmeroval   jeho   procesný   postup   podľa   názoru   ústavného   súdu   plynulo   k   odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania ani v obdobiach od 4. apríla 2002 do 26. augusta 2002 (viac ako štyri mesiace) a od 25. októbra 2002 do 28. marca 2003 (päť mesiacov). Ide o obdobia,   v ktorých   boli   súdnou   kanceláriou   realizované   pokyny   zákonnej   sudkyne (v prvom prípade jej pokyn zo 4. apríla 2002 na doručenie podanej žaloby žalovanému spolu s výzvou na vyjadrenie k veci a súčasne vyžiadanie podkladov od Katastrálneho úradu v Košiciach,   v druhom   prípade   išlo   o pokyn   zákonnej   sudkyne   z 25.   októbra   2003   na opätovné   vyzvanie   žalobcov   na   zaplatenie   súdneho   poplatku).   Doba   viac   ako   štyroch mesiacov   v prvom   prípade   a približne   piatich   mesiacov   v druhom   prípade   nezodpovedá technickej a časovej náročnosti procesných úkonov, ktoré mala súdna kancelária na základe pokynov zákonnej sudkyne realizovať. Ústavný súd považoval za akceptovateľné vzhľadom na povahu a náročnosť realizovaných procesných   úkonov v oboch uvedených prípadoch obdobie maximálne jedného mesiaca. Zostávajúcu dobu (spolu siedmich mesiacov) preto posúdil   ako obdobie,   v ktorom   dochádzalo k zbytočným prieťahom   v konaní v dôsledku neefektívneho procesného postupu okresného súdu.

Ústavný súd dospel k záveru, že obdobia neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu (spolu päťdesiatšesť mesiacov) je potrebné kvalifikovať ako obdobia, v ktorých dochádzalo k zbytočným   prieťahom   v   posudzovanom   konaní.   V dôsledku   uvedených   zbytočných prieťahov spolu so zbytočnými prieťahmi spôsobenými neefektívnym procesným postupom okresného súdu v predmetnej veci bolo porušené (bod 1 výrokovej časti nálezu) základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 193/03, III. ÚS 241/03).

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou takéhoto výroku vo vzťahu k okresnému súdu domáhal.

Pretože ústavný súd zistil, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj k porušeniu jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal   okresnému   súdu,   aby   (po   rozhodnutí   odvolacieho   súdu   o odvolaní   žalobcu v III. rade proti rozhodnutiu o zastavení konania) vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ, voči ktorému konanie nebolo zastavené, nachádza (bod 2 výroku tohto nálezu).

3.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o priznanie   finančného   zadosťučinenia vo výške 60 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel v dôsledku neprimeranej dĺžky konania.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 50 000   Sk   (bod   3   výroku   tohto   nálezu).   Táto   suma   zohľadňuje   charakter   zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocitoch právnej   neistoty.   Vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd   návrhu   na   finančné   zadosťučinenie nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

Pri posúdení intenzity nemajetkovej ujmy sťažovateľa prihliadal ústavný súd okrem dĺžky   posudzovaného   konania   a zistených   zbytočných   prieťahov   (spolu   päť   rokov   a tri mesiace) na jednej strane aj na predmet samotného konania a na skutočnosť, že sťažovateľ, hoci   len   v obmedzenom   rozsahu,   prispel   taktiež   k predĺženiu   celkovej   doby   konania nezaplatením   súdneho   poplatku   pri   podaní   návrhu.   K sťažovateľovej   argumentácii obsiahnutej v podaní zo 14. mája 2004 týkajúcej sa dôsledkov nečinnosti okresného súdu v období od 19. apríla 2003 do 12. januára 2004 ústavný súd uvádza, že tieto námietky sa týkajú práv   a právom   chránených záujmov žalobcov   (možnosti   reklamovať nedoručenie zásielok,   ktorými   mali   zaplatiť   súdny   poplatok,   okresnému   súdu),   ale   nie   sťažovateľa samotného. Z hľadiska rozsahu a závažnosti nemajetkovej ujmy spôsobenej sťažovateľovi na ne teda ústavný súd nemohol prihliadať.

4. Sťažovateľ žiadal prostredníctvom svojho právneho zástupcu priznať náhradu trov konania   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca   sťažovateľa   uplatnil   trovy   právneho zastúpenia podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za tri úkony právnych služieb (prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a 2 x písomné podanie vo veci samej) vo výške 13 902 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.

Predmetom konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd.   Predmet   tohto   konania   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Ústavný súd dospel k záveru, že uplatnená náhrada trov konania z hľadiska výšky trov   právneho   zastúpenia   v danom   prípade   neprevyšuje   sumu   prípustnú   podľa   platných právnych   predpisov. Všetky   úkony právnych   služieb   uplatnené   právnym   zástupcom sťažovateľa boli realizované v roku 2004. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej   služby   uskutočnený   v roku   2004   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu 136 Sk. Ústavný súd preto v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške požadovanej právnym zástupcom sťažovateľa, t. j. vo výške 13 902 Sk (bod 4 výroku tohto nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2004