znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 111/03-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   júla   2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka   a zo   sudcov   Eduarda   Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť RNDr. V. Š., CSc., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. S. L., Advokátska kancelária, S. Ľ., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 1385/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo RNDr. V. Š., CSc., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 1385/94   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 1385/94 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   RNDr. V. Š., CSc.,   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 35 000 Sk (slovom tridsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný súd Košice II je   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia RNDr. V. Š., CSc., advokátovi JUDr. S. L., Advokátska kancelária, S. Ľ., vo výške 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti RNDr. V. Š., CSc., vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2003   doručená   sťažnosť   RNDr.   V.   Š.,   CSc.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   S.   L.,   Advokátska   kancelária,   S.   Ľ.,   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) vo veci obnovy konania vedeného pod sp. zn. 18 C 1385/94 navrhovateľa (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa) proti odporcovi Univerzite veterinárneho lekárstva v Košiciach o určenie vzniku pracovného pomeru vedeného pod sp. zn. 18 C 221/92.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že ešte 27. februára 1992, teda pred viac ako   11   rokmi,   podal   Mestskému   súdu   v Košiciach   žalobu   o neplatnosť   výpovede a z nej vyplývajúcich mzdových nárokov proti odporcovi – Univerzite veterinárneho lekárstva   v Košiciach.   Žalobný   petit   bol   v priebehu   konania   upravený   s tým, že   sťažovateľ   uplatňoval   to,   že   pracovný   pomer   navrhovateľa   u odporcu   vznikol k 1. januáru 1992 a bol uzatvorený na dobu neurčitú vo funkcii odborný asistent. Podľa názoru sťažovateľa predmetná vec nie je zložitá ani právne, ani skutkovo. Počas celej doby bolo vypočutých asi 5 svedkov a súdu bolo predložených iba pár listinných dôkazov. Právna neistota spôsobená tým, že spor nie je ukončený, prináša a najmä prinášala sťažovateľovi značné problémy. Jednak to, že zostal bez zamestnania a bez finančného príjmu a tieto skutočnosti mu najmä v prvých rokoch konania spôsobovali značnú   traumu,   psychické   napätie,   a to   ako   sťažovateľovi,   tak   aj   jeho   rodine a spôsobili mu v rodine až existenčné problémy.

Podľa   sťažovateľa   bolo   postupom   okresného   súdu   porušené   jeho   základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 1385/94 porušil právo RNDr. V. Š., CSc., bytom K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 1385/94 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. RNDr. V. Š., CSc. priznáva primerané zadosťučinenie v sume 200.000,-- Sk (slovom   dvestotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.“

Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 111/03-8 zo 7. mája 2003 bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   listom   z 29.   mája   2003 vyjadril   predseda   okresného   súdu,   v ktorom   uvádza,   že   sťažnosť   nie   je   prípustná, pretože sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje. Sťažnosť sa má podať na príslušnom orgáne štátnej správy súdu. Sťažovateľom ale takáto sťažnosť podaná nebola, čo napokon sťažovateľ ani netvrdí. Sťažovateľ je pritom zastúpený právnym zástupcom, ktorému sú vyššie citované zákonné ustanovenia nepochybne známe. Z vyjadrenia predsedu okresného súdu   vyplýva,   že   súd   v danej   veci   vykonáva   úkony   smerujúce   k jej   rozhodnutiu a vytyčuje   vo   veci   pojednávania.   Enormná   zaťaženosť   sudcov   konajúceho   súdu neumožňuje v pridelených veciach konať v lehotách pre účastníkov priaznivejších.

Predseda   okresného   súdu   navrhol   podaním   z 29.   mája   2003   v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustiť od ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v podaní z 12. júna 2003 uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania   podľa   ustanovenia   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Podľa sťažovateľa len sama písomná sťažnosť na prieťahy v konaní – jej absencia nemôže mať   vplyv   na   dôvodnosť   sťažnosti.   Je   faktom,   že   spor   nebol   skončený   ani   po 11   rokoch.   Sťažnosť   predsedovi   súdu   nie   je   podľa   sťažovateľa   ani   právnym,   ani procesným   úkonom   a vôbec   nie   je   opravným   prostriedkom   na   ochranu   jeho   práv. Možnosti predsedu súdu sú vo vzťahu ku konaniu veľmi obmedzené. Navyše, stav konania a najmä jeho dĺžka bola súdu nepochybne známa. Sťažovateľ poukazuje na to, že na súde sa každomesačne vykonávajú štatistiky, z ktorých musela byť a bola známa skutočnosť,   o aký   starý   spor   ide.   Tieto   štatistiky   podľa   vedomostí   sťažovateľa podpisuje predseda súdu. Z toho je zrejmé, že stav konania bol súdu známy a prípadná písomná   sťažnosť   by   bola   čisto   formálna   a jej   absencia   nemôže   byť dôvodom   na zamietnutie ústavnej sťažnosti.

II.

Sťažovateľ sa   domáha vyslovenia   porušenia   svojich   práv zaručených   čl.   48 ods.   2   ústavy   vo   veci,   v   ktorej   bola   povolená   obnova   konania   okresným   súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 1385/94.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. II. ÚS 191/02 zaujal stanovisko, keď uviedol, že v konaní o návrhu na obnovu konania - v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovy konania   alebo   rozhodnutia   o zamietnutí   návrhu   na   obnovu   konania   -   nie   je aplikovateľný čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov,   pretože   nejde   o rozhodovanie   o občianskom   práve   alebo záväzku   a odstránenie   stavu   právnej   neistoty   v primeranej   lehote   právoplatným rozhodnutím vo veci.

Takéto rozhodnutie už totiž bolo vydané v pôvodnom konaní v zmysle § 159 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, predstavuje prekážku veci rozhodnutej a túto nemožno prejednať znova.

Prekážka   veci   rozhodnutej   odpadne   len   nadobudnutím   právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania podľa § 235 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď súd bez ďalšieho návrhu vec znovu prejedná.

V tomto štádiu už preto ide o rozhodovanie o občianskom práve alebo záväzku, odstránenie   stavu   právnej   neistoty   v primeranej   lehote   právoplatným   rozhodnutím o návrhu na zmenu rozhodnutia vydaného v pôvodnom konaní, a teda aplikovateľnosť čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I.   ÚS   92/97)   relevantnú   pre   rozhodnutie,   ako   aj   právnu   povahu   (charakter)   veci, pričom na základe týchto hľadísk predmetné konanie nehodnotí ako zložitú vec.

Pri kritériu „správanie sťažovateľa“ v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali spôsobovaniu prieťahov zo strany sťažovateľa. Sťažovateľ sa riadne zúčastňoval pojednávaní a robil procesné úkony.

Pokiaľ ide o tretie kritérium, a to „postup“ okresného súdu, je potrebné uviesť, že ústavný súd sa zaoberal nielen tvrdeniami sťažovateľa, ale aj celkovým priebehom súdneho konania.

Dňa 19. júna 1994 bol Obvodnému súdu Košice 2 (ďalej len „obvodný súd“) doručený návrh odporcu na obnovu konania.

Dňa 10. októbra 1994 bol určený termín pojednávania na 25. október 1994 a bol zaslaný návrh na vyjadrenie navrhovateľovi.

Dňa 25. októbra 1994 sa uskutočnilo pojednávanie (navrhovateľ, jeho právny zástupca, ako aj odporca boli prítomní).

Dňa 25. októbra 1994 vydané uznesenie č. k. 18 C 1385/94-18, ktorým bol zamietnutý návrh na obnovu konania sp. zn. 18 C 221/92.

Dňa 3. januára 1995 bolo podané odvolanie odporcu.

Dňa 17. januára 1995 boli doplnené dôvody odvolania.Dňa   20.   januára   1995   bolo   odoslané   odvolanie   spolu   s dôvodmi   právnemu zástupcovi navrhovateľa.

Dňa 24. januára 1995 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“).

Dňa 15. júna 1995 bolo vydané uznesenie krajského súdu č. k. 13 Co 39/95-25, ktorým sa zrušuje uznesenie súdu prvého stupňa a vec sa vracia na ďalšie konanie.Dňa 21. júla 1995 bolo uznesenie krajského súdu č. k. 13 Co 39/95-25 doručené obvodnému súdu.

Dňa 9. novembra 1995 sa uskutočnilo pojednávanie (navrhovateľ a odporca boli prítomní). Pojednávanie bolo odročené na 21. november 1995.

Dňa 21. novembra 1995 sa uskutočnilo pojednávanie (navrhovateľ a odporca boli   prítomní).   Na   pojednávaní   bolo   vyhlásené   uznesenie   č.   k.   18   C   1385/94-34, ktorým sa obnova konania povolila.

Dňa 23. januára 1996 podal sťažovateľ (navrhovateľ) odvolanie proti uzneseniu o povolení obnovy konania.

Dňa 26. januára 1996 bolo zaslané odvolanie odporcovi na vyjadrenie.Dňa 28. februára 1996 bol spis s predkladacou správou predložený krajskému súdu.Dňa 19. apríla 1996 bolo krajskému súdu doručené podanie, ktorým krajský prokurátor v Košiciach oznamuje, že vstupuje do konania.

Dňa 31. júla 1996 bolo vydané uznesenie krajského súdu č. k. 13 Co 132/96-41, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa.

Dňa 5. augusta 1996 bol spis doručený obvodnému súdu.Dňa   8.   novembra   1996   bol   daný   príkaz   kancelárii   na   doručenie   uznesenia krajského súdu účastníkom konania.

Dňa 7. februára 1997 bola vec prikázaná opatrením predsedu okresného súdu inému sudcovi.

Dňa 6. marca 1997 bol vyzvaný právny zástupca navrhovateľa, aby uviedol, či splnomocnil na prevzatie rozhodnutia inú osobu, pretože okresný súd z doručenky zistil, že uznesenie krajského súdu prevzala iná osoba.

Dňa   17.   marca   1997   oznámil   právny   zástupca   navrhovateľa,   že   uznesenie krajského súdu bolo prevzaté splnomocnenou osobou.

Dňa   13.   marca   1998   došla   okresnému   súdu   žiadosť   právneho   zástupcu navrhovateľa o oznámenie, či sa v predmetnej právnej veci koná.

Dňa 20. apríla 1998 bola opatrením predsedu súdu prikázaná predmetná právna vec inému sudcovi.

Dňa   15.   júla   1998   sa   uskutočnilo   pojednávanie   (účastníci   konania   boli prítomní).   Z dôvodu   neúčasti   svedka   I.   R.,   u ktorého   nebolo   vykázané   doručenie predvolania na pojednávanie, bolo pojednávanie odročené na neurčito.

Dňa 4. mája 1999 bol právny zástupca odporcu vyzvaný okresným súdom, aby oznámil, kde sa zdržiava svedok, ktorého výsluch navrhol, aby bolo možné vytýčiť termín pojednávania.

Dňa 13. mája 1999 bola okresnému súdu doručená odpoveď právneho zástupcu odporcu, v ktorej uvádza, že odporcu už nezastupuje.

Dňa 21. júna 1999 bolo okresnému súdu doručené podanie, v ktorom odporca oznamuje zmenu právneho zástupcu.

Dňa   30.   júna   1999   sa   uskutočnilo   pojednávanie   (navrhovateľ,   jeho   právny zástupca, ako aj právny zástupca odporcu boli prítomní, svedok I. R. nebol prítomný). Pojednávanie   odročené   pre   neprítomnosť   svedka,   ktorému   sa   nepodarilo   doručiť predvolanie na pojednávanie.

Dňa 2. júla 1999 bolo doručené okresnému súdu podanie odporcu, v ktorom oznamuje adresu svedka.

Dňa 12. januára 2000 sa uskutočnilo pojednávanie (navrhovateľ a jeho právny zástupca,   ako   aj   právny   zástupca   odporcu   boli   prítomní,   svedok   nebol   prítomný). Pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   vypočutia   svedka   prostredníctvom dožiadaného súdu.

Dňa 4. septembra 2000 bolo Okresnému súdu Bratislava I doručené dožiadanie okresného súdu, predmetom ktorého bol výsluch svedka I. R. Dňa 7. septembra 2000 bolo predmetné dožiadanie odstúpené Okresnému súdu Bratislava II.

Dňa 12. októbra 2000 sa uskutočnil výsluch svedka I. R. Okresným súdom Bratislava II.

Dňa 23. októbra 2000 bol spis po vybavení dožiadania postúpený okresnému súdu.Na   17.   január   2001   bolo   nariadené   pojednávanie,   ktoré   bolo   z dôvodu práceneschopnosti sudcu odročené na neurčito.

Dňa 21. marca 2001 sa uskutočnilo pojednávanie (účastníci boli prítomní). Bolo vyhlásené   uznesenie,   ktorým   sa   zamietol   návrh   žalovaného   na   zmenu   rozsudku obvodného súdu č. k. 18 C 221/92-95 z 30. novembra 1993.

Dňa 9. mája 2001 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporcu.Dňa   18.   mája   2001   bol   odporca   vyzvaný   na   zaplatenie   súdneho   poplatku a odvolanie bolo zaslané navrhovateľovi na vyjadrenie.

Dňa   24.   júla   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   navrhovateľa k odvolaniu.

Dňa 9. augusta 2001 bol krajskému súdu doručený spis s predkladacou správou.Dňa   28.   februára   2002   bolo   vydané   uznesenie   krajského   súdu   č.   k. 16 Co 322/01-109, ktorým sa zrušilo uznesenie okresného súdu a vec sa mu vrátila na ďalšie konanie.

Dňa 11. apríla 2002 bol spis doručený okresnému súdu.Listom   datovaným   30.   septembra   2002   boli   okresným   súdom   navrhovateľ (výzva doručená 27. februára 2003) a odporca (výzva doručená 28. februára 2003) vyzvaní, aby mu predložili ďalšie dôkazy, tento list bol vypravený až 20. februára 2003. Dňa 3. marca 2003 právny zástupca navrhovateľa okresnému súdu oznámil, že nemá ďalšie návrhy na vykonanie dôkazov.

Dňa 12. marca 2003 odporca oznámil, že nepredkladá nové dôkazy, ale žiada opätovne vyhodnotiť už vykonané dôkazy a návrh navrhovateľa zamietnuť.

Dňa   5.   júna   2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie   (navrhovateľ   a jeho   právny zástupca neboli prítomní, právny zástupca svoju neprítomnosť ospravedlnil a súhlasil, aby   sa   konalo   v jeho   neprítomnosti,   odporca   bol   prítomný).   Na   pojednávaní   bol vyhlásený rozsudok č. k. 18 C 1385/94-130, ktorým súd žalobu zamietol.

Ústavný   súd   teda   zistil,   že   nekonaním   okresného   súdu   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, keď v období od 5. augusta 1996 (spis doručený obvodnému súdu) do   15. júla 1998 (pojednávanie) neboli vykonané žiadne úkony s výnimkou doručenia   uznesenia krajského   súdu   účastníkom,   zisťovania okresného   súdu,   či   za navrhovateľa   prevzal   uznesenie   jeho   splnomocnenec,   a   opatrenia   predsedu   súdu, ktorým bola vec prikázaná inému sudcovi, teda 23 mesiacov, v období od 15. júla 1998 (pojednávanie) do 4. mája 1999 (výzva právnemu zástupcovi navrhovateľa), teda 9   mesiacov,   v období   od   12.   januára   2000   (pojednávanie)   do   4.   septembra   2000 (doručené dožiadanie Okresnému súdu Bratislava I), teda 7 mesiacov, v období od 11. apríla 2002 (spis doručený okresnému súdu) do 20. februára 2003 (vypravený list, ktorým okresný súd vyzval navrhovateľa a odporcu na navrhnutie ďalších dôkazov), teda 10 mesiacov. Spolu sú prieťahy v dĺžke 49 mesiacov.

Podľa   ustanovenia   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   tento   viazaný návrhom   na   začatie   konania.   Keďže   sťažovateľ   namietal   prieťahy   len   v konaní okresného súdu, boli predmetom skúmania len tieto námietky, hoci vo veci sa konalo aj na krajskom súde.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže k porušeniu základného práva došlo nekonaním okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 18 C 1385/94, ústavný súd mu prikázal konať.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200 000 Sk. Svoj návrh odôvodnil tak, že právna neistota spôsobená tým, že spor nie je ukončený, mu prinášala značnú traumu a existenčné problémy.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   citovaného   zákona   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa a vyslovil porušenie jeho základného práva a prikázal okresnému súdu, ktorý jeho právo porušil, aby vo veci konal bez zbytočných   prieťahov.   Dovŕšením   opatrení   smerujúcich   zo   strany   ústavného   súdu k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   bolo   i   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia. Ústavný súd priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 35 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenú v peniazoch. Výšku zadosťučinenia stanovil ústavný súd najmä s ohľadom na zistené obdobie nečinnosti okresného súdu a na vyššie uvedené kritériá riešenia zisteného porušenia základných práv, pričom vychádzal zo spisu okresného súdu. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu nevyhovel.

Právny   zástupca   má   nárok   na   priznanie   trov   právneho   zastúpenia   podľa ustanovenia   §   13   ods.   1   a   §   16   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“)   za   dva   úkony   právnej pomoci a dva režijné paušály.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   právneho   zastúpenia   sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní   uznesením   uložiť niektorému   účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti   uhradil   inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol sčasti vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa   ustanovenia   §   13   ods.   8   citovanej   vyhlášky,   ktoré   upravuje   výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   je   v zásade nevyjadriteľná   v   peniazoch   a   je   nezameniteľná   s   primeraným   finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto   vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   sú   trovy   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony právnej pomoci vo výške 8 800 Sk (za jeden úkon 4 270 Sk a režijný paušál 128 Sk za jeden úkon), ktoré ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 9. júla 2003