znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 111/02-35

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti Ing. F. K., bytom B.,   zastúpeného   komerčným   právnikom   JUDr.   J.   P.,   B.,   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 184/99 na neverejnom zasadnutí 6. novembra 2002 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Banská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   184/99 p o r u š i l   základné právo Ing. F. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prerokovanie veci   súdom   v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Banská   Bystrica   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   184/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. F. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Banská   Bystrica p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Ing. F. K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 21. augusta 2002 č. k. III. ÚS 111/02-23 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. F. K., bytom B. (ďalej len „navrhovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   prerokovanie   veci   súdom   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 184/99.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že žalobou z 5. októbra 1999 uplatnil na okresnom súde nároky z neplatného rozviazania pracovného pomeru proti žalovanému A. D. GmbH, organizačnej zložke zahraničnej osoby.

Okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a po jeho zaplatení vytýčil   termín   pojednávania   na   23.   február   2000.   Kvôli   nedostatku   pri   doručovaní predvolania odporcovi však následne odročil pojednávanie na neurčito.

Okresný súd vo veci nekonal, preto sa právny zástupca sťažovateľa sťažnosťou na prieťahy v konaní z 3. júla 2000 obrátil na predsedníčku okresného súdu žiadajúc nápravu uvedeného stavu. Okresný súd však na túto sťažnosť nereagoval.

Na   ďalšom   pojednávaní   28.   februára   2001   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu zmenil označenie žalovaného, pretože po začatí konania došlo u neho k zmene   obchodného   mena   a sídla,   a upravil   žalobný   návrh   (petit).   Pojednávanie   bolo odročené na neurčito a sporovým stranám bola poskytnutá lehota 30 dní na pokus dosiahnuť mimosúdnu dohodu. Žalovanému súd taktiež uložil predložiť listinné dôkazy, na ktoré sa vo svojich prednesoch na pojednávaní odvolával. Podaním zo 4. apríla 2001 oznámil právny zástupca sťažovateľa, že k dohode nedošlo, a nasledujúcim podaním z 9. mája 2001 navrhol vytýčenie ďalšieho termínu pojednávania.

Okresný   súd   vo   veci   opäť   nekonal,   preto   právny   zástupca   sťažovateľa   podal 17.   septembra   2001   ďalšiu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   adresovanú   predsedníčke okresného súdu.   Podpredseda   okresného súdu   vo svojej   odpovedi   na uvedenú   sťažnosť konštatoval, že je dôvodná.

Sťažovateľ však uviedol, že okresný súd aj napriek vyššie uvedenému stanovisku vo veci stále nekoná, v dôsledku čoho ani po dva a pol roku od podania žaloby vo veci stále nerozhodol. Jeho nečinnosťou sú tak porušované práva sťažovateľa zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol:   „Porušovanie   mojich   základných   ústavných   práv   (...) navodzuje stav právnej neistoty, nepriaznivo vplýva na môj psychický stav, lebo stále mám v pracovnoprávnych dokladoch biľag porušovateľa pracovnej disciplíny aj keď porušenie pracovnej   disciplíny   nebolo   preukázané.   Z uvedeného   dôvodu   požadujem   aj   finančné zadosťučinenie v rozsahu obvykle priznávanom Európskym súdom pre ľudské práva pre obdobné   porušenie   základných   ústavných   práv.   Finančné   zadosťučinenie   požadujem   aj z toho   dôvodu,   že   podľa   aktuálneho   výpisu   z obchodného   registra   žalovaný   svoju organizačnú zložku v Slovenskej republike zrušil ku dňu 31. 03. 2002, čo nepochybne sťaží prejednanie   sporu   a vymožiteľnosť   práva.   Navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky po vykonanom dokazovaní vyhlásil tento nález:

Vo veci navrhovateľa Ing. F. K., bytom B. proti A. D., GmbH, organizačná zložka, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy vedenej pred Okresným súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 7 C 184/99 bolo porušené právo navrhovateľa na prerokovanie sporu bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Prikazuje   sa   Okresnému   súdu   v Banskej   Bystrici,   aby   spor   prerokoval   bez zbytočných prieťahov.

Slovenská   republika   –   Okresný   súd   v Banskej   Bystrici   je   povinný   vyplatiť Ing. F. K. finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk do 3 dní od doručenia nálezu.“

Na   základe   žiadosti   z 27.   júna   2002   predložila   predsedníčka   okresného   súdu ústavnému súdu spisový materiál týkajúci sa konania vedeného pod sp. zn. 7 C 184/99 a k sťažnosti sťažovateľa uviedla:

„Po oboznámení sa so súdnym spisom tunajšieho súdu č. k. 7 C 184/99 a s úkonmi súdu   v konaní   konštatujem,   že   podstatné   údaje   uvedené   sťažovateľom   v sťažnosti korešpondujú s obsahom súdneho spisu.

Súd   prijal   návrh   na   začatie   konania   11.   10.   1999,   dňa   15.   10.   1999   vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Navrhovateľ súdny poplatok zaplatil 25. 10. 1999 a termín pojednávania vo veci bol vytýčený na 23. 2. 2000.

Pojednávanie   bolo   odročené   pre   nedoručenie   predvolania   odporcovi,   pritom   súd predvolával   odporcu   z adresy   uvedenej   vo   výpise   z obchodného   registra   a nie   z adresy uvedenej v návrhu na začatie konania.

Ďalším úkonom súdu vo veci bolo vytýčenie pojednávania na termín 28. 2. 2001, pojednávanie   vo   veci   bolo   odročené   na   neurčito   a odporcovi   bola   uložená   povinnosť predložiť súdu v lehote 30 dní listinné dôkazy, na ktoré sa vo svojej obrane odvolával.

Navrhovateľ   9.   4.   2001   oznámil   súdu,   že   medzi   účastníkmi   nedošlo   k uzavretiu mimosúdnej   dohody   a 11.   5.   2001   navrhol   pokračovať   v konaní   a vytýčiť   termín pojednávania vo veci.

Až 28. 9. 2001 súd vyzval odporcu na splnenie povinnosti, ktorú mu uložil 28. 2. 2001 a odporca listinné dôkazy predložil 27. 11. 2001. Odvtedy až dodnes súd vo veci nekonal.

Sťažnosť zo dňa 3. 7. 2000 adresovaná predsedníčke súdu, ktorú uvádza sťažovateľ na správe súdu neevidujeme.

Druhú sťažnosť zo dňa 17. 9. 2001 evidujeme pod Spr. 3132/01, súd ju prijal 20. 9. 2001   a zastupujúci   podpredseda   súdu   konštatoval   1.   10. 2001,   že sťažnosť na prieťahy v konaní bola podaná dôvodne.

Súd nepozná také dôvody, ktoré by bránili prijatiu tejto sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby toto vyjadrenie podané za Okresný   súd   v Banskej   Bystrici   bolo   zo   strany   Ústavného   súdu   považované   nielen   za vyjadrenie k prijatiu sťažnosti, ale aj za vyjadrenie k jej opodstatnenosti, pričom netrvám na našej účasti na pojednávaní.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   zaslal   ústavnému   súdu   v prílohe   podania   zo 17. septembra 2002 fotokópiu podacieho lístka ako dôkaz o odoslaní prvej sťažnosti na prieťahy v konaní z 3. júla 2000. Uviedol, že k ostatným skutkovým vyjadreniam okresného súdu   nemá   pripomienky,   lebo   potvrdzujú   obsah   podanej   sťažnosti.   Uviedol   taktiež,   že tvrdenie   o výmaze   žalovaného   (v spore   pred   okresným   súdom)   z obchodného   registra preukáže   zaslaním   výpisu   z obchodného   registra   (urobil   tak   v prílohe   podania z 30. septembra 2002).

Právny   zástupca   sťažovateľa   ústavnému   súdu   podaním   zo   17.   septembra   2002 zároveň   oznámil,   že   súhlasí   s prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľa   ústavným   súdom   na neverejnom zasadnutí bez nariadenia ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 184/99 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti účastníkov,   ich   zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.  

II.

Predmetom konania bolo namietané porušenie práv sťažovateľa zaručených v čl. 48 ods.   2 ústavy a   čl.   6   ods.   1 dohovoru   vo   veci   vedenej   na okresnom   súde   pod   sp.   zn. 7 C 184/99, v ktorej podľa neho dochádza k zbytočným prieťahom v konaní.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ   sa   11.   októbra   1999   žalobou   obrátil   na   okresný   súd.   Žaloval   svojho zamestnávateľa A.   D.   GmbH, organizačnú   zložku zahraničnej osoby so   sídlom   v B. B. (neskorší názov žalovaného po zmene obchodného mena bol T. E. A. GmbH). Sťažovateľ (žalobca) uviedol, že výpoveď doručená mu žalovaným je neplatná, pretože nebola (ako právny   úkon)   urobená   samotnou   organizačnou   zložkou   právnickej   osoby   na   Slovensku a nepodpísal ju ani štatutárny orgán tejto organizačnej zložky. Ďalej uviedol, že z nej nie je zrejmé, ktorý výpovedný dôvod v zmysle § 46 ods. 1 Zákonníka práce (vtedy platného a účinného   zákona   č.   65/1965   Zb.   v znení   neskorších   predpisov)   zamestnávateľ   použil, a spochybnil aj pravdivosť skutkového vymedzenia dôvodov výpovede zamestnávateľom. Na základe uvedených skutočností žiadal, aby súd vo veci rozhodol takto:

„Výpoveď   z pracovného   pomeru   navrhovateľovi   zo   strany   odporcu   zo   dňa 22. 07. 1999 doručená 28. 07. 1999 je neplatná a pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom trvá aj naďalej. Odporca je povinný vyplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy Sk 36.800,-   mesačne   počnúc   mesiacom   október   1999   do   umožnenia   výkonu   práce   so 17,6 %   úrokom   z omeškania   od   splatnosti   jednotlivých   mesačných   súm   do   zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške ako bude špecifikovaná po skončení dokazovania do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“

Okresný súd 18. októbra 1999 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podanie návrhu (pokyn bol súdnej kancelárii daný 15. októbra 1999).

Sťažovateľ zaplatil súdny poplatok 25. októbra 1999.

Vo veci konajúci sudca okresného súdu dal 26. októbra 1999 súdnej kancelárii pokyn zabezpečiť aktuálny výpis z obchodného registra týkajúci sa odporcu a previesť spis do registra „C“. Pokyn bol splnený 27. októbra 1999.

Následne, 2. februára 2000, vytýčil sudca termín prvého pojednávania vo veci na 23. február 2000 a dal pokyn súdnej kancelárii predvolať účastníkov konania, pripojiť do termínu pojednávania doručenky a predložiť spis. Predvolania účastníkom na pojednávanie boli   vypravené   3.   februára   2000.   Právny   zástupca   sťažovateľa   prevzal   predvolanie 5.   februára   2000.   Dňa   8.   februára   2000   bola   súdu   ako   nedoručená   vrátená   zásielka   – predvolanie   adresované   odporcovi.   Súd   si   obstaral   ďalší   výpis   z obchodného   registra týkajúci sa odporcu (výpis je z 22. februára 2000, t. j. deň pred termínom pojednávania). Na výpise je taktiež úradný záznam z 5. februára 2001 o tom, že 13. novembra 2000 došlo k zmene obchodného mena a sídla odporcu.  

Okresný súd 23. februára 2000 pojednával vo veci. Na pojednávanie sa nedostavil odporca, u ktorého nebolo vykázané ani doručenie predvolania. Súd konštatoval, že odporca je   z adresy   uvedenej   ako   sídlo   v obchodnom   registri   odsťahovaný, a oboznámil   výpis z obchodného registra týkajúci sa odporcu z 22. februára 2000. Právny zástupca sťažovateľa upozornil, že žalovaný sa na uvedenej adrese už dlhšiu dobu nezdržiava a momentálne by mal mať sídlo na adrese: B. B. Následne súd odročil pojednávanie na neurčito s tým, že odporcovi bude predvolanie zaslané na adresu, ktorú oznámil právny zástupca navrhovateľa (a ktorá bola uvedená aj v návrhu navrhovateľa na začatie konania).

Vo veci konajúci sudca okresného súdu dal 5. januára 2001 pokyn súdnej kancelárii zabezpečiť aktuálny výpis z obchodného registra týkajúci sa odporcu a pripojiť aj výpis uznesenia registrového súdu, ktorým došlo u odporcu k zmene.

Následne, 6. februára 2001, vytýčil sudca termín druhého pojednávania vo veci na 28. február 2001 a dal pokyn súdnej kancelárii predvolať účastníkov konania. Predvolanie odporcovi bolo doručované opäť na starú adresu a na adresu štatutárneho zástupcu odporcu.

Vyjadrenie odporcu k návrhu bolo okresnému súdu doručené 23. februára 2001.

Okresný súd pojednával vo veci opäť 28. februára 2001. Právny zástupca sťažovateľa predložil   písomné   podanie,   ktorým   zmenil   (upresnil)   petit   žaloby,   pokiaľ   ide   o výšku uplatňovaného nároku na náhradu mzdy a príslušných úrokov z omeškania (z dôvodu, že sťažovateľ od 16. októbra 2000 uzavrel nový pracovný pomer). Upresnil tiež označenie žalovaného vzhľadom na zmenu jeho obchodného mena a sídla (13. novembra 1999). Súd vypočul právnych zástupcov účastníkov konania. Následne odročil pojednávanie na neurčito a uložil žalovanému predložiť listinné dôkazy, na ktoré sa vo svojej obrane odvolával, a to v lehote 30 dní (v rámci komunikácie s účastníkmi konania – nezaprotokolované – súd zrejme vyzval účastníkov, aby sa v uvedenej lehote pokúsili taktiež o mimosúdnu dohodu).

Dňa   9.   apríla   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   právneho   zástupcu sťažovateľa, v ktorom oznamuje, že v poskytnutej lehote 30 dní nedošlo medzi účastníkmi konania   k mimosúdnej   dohode,   aj   keď   určitý   návrh   mimosúdnej   dohody   zo   strany žalovaného bol urobený. Na uvedený návrh reagoval sťažovateľ protinávrhom, na ktorý žalovaný neodpovedal.

Podaním doručeným okresnému súdu 11. mája 2001 právny zástupca sťažovateľa oznámil, že žalovaný na protinávrh dohody o mimosúdnom vysporiadaní sporu zo strany sťažovateľa   neodpovedal,   preto   navrhuje   „pokračovať   v konaní“   a vytýčiť   termín pojednávania.

Vo   veci   konajúci   sudca   okresného   súdu   dal   25.   septembra   2001   pokyn   súdnej kancelárii   vyzvať   žalovaného,   aby   v lehote   10   dní   splnil   povinnosť   (predložiť   listinné dôkazy o svojich tvrdeniach) uloženú mu na pojednávaní 28. februára 2001 (pôvodná lehota 30 dní).

Podanie právneho zástupcu žalovaného, v prílohe ktorého predložil listinné dôkazy v zmysle uvedenej výzvy, bolo okresnému súdu doručené 27. novembra 2001.

III.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...).“

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, pričom   k naplneniu   tohto   práva   dochádza   až právoplatným   súdnym   rozhodnutím (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97). Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

1. V posudzovanom konaní ide o pracovnoprávny spor, ktorý sa osobitne nelíši od pracovnoprávnych   sporov   tohto   druhu   (o neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru a náhradu   mzdy).   Z vyjadrení   sťažovateľa,   okresného   súdu   ani   z obsahu   predloženého súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej alebo skutkovej zložitosti veci.

2. Správanie sťažovateľa v konaní možno hodnotiť ako aktívne. Ústavný súd nezistil žiadnu   skutočnosť,   z ktorej   by   bolo   možné   vyvodiť   záver,   že   jeho   správanie   (alebo správanie jeho právneho zástupcu) prispelo nejakým spôsobom k zbytočnému predlžovaniu konania.

3.   Ďalším   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   hodnotil,   bol   postup   okresného   súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil, že okresný súd v obdobiach od 27. októbra 1999 do 2. februára 2000 (viac ako tri mesiace), od 23. februára 2000 do   5. januára 2001 (viac ako desať mesiacov), od   11.   mája   2001   do   25.   septembra   2001   (viac   ako   štyri   mesiace)   a   od 27. novembra 2001 do predloženia spisu sp. zn. 7 C 184/99 ústavnému súdu – 10. júla 2002 (takmer   osem   mesiacov)   neurobil   vo   veci   žiadny   procesný   úkon,   hoci   jeho   postupu nebránila žiadna zákonná prekážka. Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu (spolu dva roky a jeden mesiac) mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania (dva roky a osem mesiacov do podania sťažnosti ústavnému súdu) a v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej nečinnosť súdu, ktorá je príčinou neprimeranej lehoty prerokovávania konkrétnej   veci,   je   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov (I. ÚS 15/02), ich treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Existenciu uvedených období, v ktorých okresný súd vo veci nekonal, potvrdzuje aj vyjadrenie   jeho   predsedníčky   k sťažnosti   sťažovateľa   v konaní   pred   ústavným   súdom Spr. 4035/02 z 10. júla 2002.

Nečinnosť   okresného   súdu   v období   od   27.   októbra   1999   do   vytýčenia   termínu prvého pojednávania (2. februára 2000), ako aj v období od 23. februára 2000 (po prvom pojednávaní vo veci) do 5. januára 2001 a skutočnosť, že okresný súd nepreveril dostatočne údaje právneho zástupcu sťažovateľa o skutočnom sídle žalovaného (označenie adresy sídla organizačnej zložky v žalobe a následne na pojednávaní 23. februára 2000) zapríčinili, že žalovanému bola žaloba doručená a okresný súd prvýkrát vo veci efektívne pojednával až vo februári 2001, teda po viac ako roku a troch mesiacoch od začatia konania.

Ústavný súd nemohol akceptovať ani nečinnosť okresného súdu po 11. máji 2001, keď mu z podania právneho zástupcu sťažovateľa muselo byť zrejmé, že účastníci konania nedosiahli dohodu o mimosúdnom vysporiadaní sporu, na základe čoho právny zástupca sťažovateľa žiadal vytýčenie termínu ďalšieho pojednávania (nasledujúci procesný úkon okresný súd vykonal až 25. septembra 2001), ani jeho nečinnosť po 27. novembri 2001, keď mu boli predložené listinné dôkazy, na ktoré sa odvolával žalovaný.

Uvedené   skutočnosti   svedčia   o tom,   že   okresný   súd   nekonal   plynulo   a dôsledne v záujme efektívneho a rýchleho odstránenia právnej neistoty sťažovateľa. Z celkovej doby konania,   ktoré   je   predmetom   posúdenia,   prevažnú   časť   tvoria   obdobia,   v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde, považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za   ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (druhej vety) ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk dôvodiac, že stav právnej neistoty navodený v dôsledku porušovania jeho základných   práv   nepriaznivo   vplýva   na   jeho   psychiku,   pretože   na   ňom   ostáva   „biľag porušovateľa   pracovnej   disciplíny   aj   keď   porušenie   pracovnej   disciplíny   nebolo preukázané“ a zvyšuje sa aj jeho obava o konečnú vymožiteľnosť práva v dôsledku zrušenia organizačnej zložky zahraničnej právnickej osoby, ktorú žaloval. Uviedol tiež, že finančné zadosťučinenie požaduje v rozsahu „obvykle priznávanom Európskym súdom pre ľudské práva pre obdobné porušenie základných ústavných práv“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Súčasťou   zadosťučinenia   sťažovateľa   je   aj   samotné   deklarovanie   porušenia   jeho práv,   ako   aj   príkaz   ústavného   súdu   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   ďalej   konal   bez zbytočných prieťahov.

Pretože   však   porušenie   základných   práv   sťažovateľa,   ktoré   ústavný   súd   zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred ich porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto   porušenie,   ako   aj   jeho   príkaz   okresnému   súdu,   aby   v ďalšom   priebehu   konania postupoval bez zbytočných prieťahov, nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za   dostatočnú   a účinnú   nápravu,   priznal   ústavný   súd   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej   ujmy,   nie   prípadná   náhrada   škody (II. ÚS 58/02).

Ústavný súd zohľadnil aj skutočnosť, že v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva   sa   posudzuje   prípadná   medzinárodnoprávna   zodpovednosť   štátu   (zmluvnej   strany dohovoru)   za   porušenie   ľudských   práv   a základných   slobôd   jednotlivca,   mimovládnej organizácie alebo skupiny osôb priznaných dohovorom, zatiaľ čo v konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy zodpovednosť konkrétneho orgánu štátu v rámci dostupných a účinných vnútroštátnych prostriedkov nápravy porušenia práv sťažovateľa.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sumu 15 000 Sk. Táto suma zohľadňuje jednak dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (dva roky a jeden mesiac) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu, ktorá sťažovateľovi vznikla v dôsledku obáv o ochranu jeho práv, psychického napätia a pocitov sklamania z neprimeranej dĺžky konania, v ktorom sa   okrem   iného   usiluje   aj   o vyvrátenie   nepriaznivého   hodnotenia   jeho   pracovných schopností a pracovnej morálky bývalým zamestnávateľom. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrh na finančné zadosťučinenie zamietol.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2002