znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 111/01-62

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci návrhu na začatie konania F.   P.,   bytom   F.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   F.   K.,   Advokátska   kancelária,   P.,   pre porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 14 C 236/94 na verejnom zasadnutí 28. februára 2002 takto

r o z h o d o l :

Okresný   súd   Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   236/94   p   o r   u š   i l základné právo F. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 15. novembra 2001 č. k. III. ÚS 111/01-12 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie návrh F. P., bytom F. (ďalej len „navrhovateľ“), v ktorom namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 236/94.

V uvedenej veci ide o pracovnoprávny spor, v ktorom sa navrhovateľ návrhom na zaplatenie náhrady mzdy obrátil na Okresný súd Prešov. Žaloval troch odporcov – právnych nástupcov zamestnávateľa, u ktorého bol pôvodne zamestnaný, za to, že po jeho zániku (v   dôsledku   rozdelenia   a následnej   privatizácie)   mu   ani   jeden   z nich   neprideľuje   prácu a nevypláca   mzdu   podľa   pracovnej   zmluvy,   ktorou   bol   založený   pracovný   pomer navrhovateľa   k právnemu   predchodcovi   odporcov,   aj   napriek   tomu,   že   tento   pracovný pomer naďalej trvá, keďže nebol platne ukončený a práva a povinnosti z neho vyplývajúce prešli na právnych nástupcov.

Navrhovateľ uviedol, že k zbytočným prieťahom v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 14 C 236/94, v ktorom vystupuje ako žalobca, dochádza podľa jeho názoru najmenej od 10. mája 1995, keď Okresný súd Prešov vo veci vyhlásil rozsudok sp. zn. 14 C 236/94, ktorým rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy   za   obdobie   od   1.   novembra   1992   do   31.   decembra   1994,   ako   aj   náhradu   za nevyčerpanú   dovolenku   za   toto   obdobie,   pričom   výška   náhrady   mala   byť   ustálená v konečnom rozsudku.

Na základe podaného odvolania zo strany žalovaného Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd uznesením č.   k. 17 Co 445/95-53 z 29. marca 1996 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že Okresný súd Prešov následne bez náležitého zistenia skutkového stavu, ujasnenia si právnej problematiky a správnej aplikácie hmotného práva ďalším rozsudkom č. k. 14 C 236/94-291 z 3. februára 1999 jeho žalobu zamietol.

Navrhovateľ proti tomuto rozsudku podal odvolanie, ktorému Krajský súd v Prešove ako odvolací súd vyhovel a uznesením č. k. 2 Co 232/99-320 napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Prešov.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co 232/99-320 bolo súdu prvého stupňa doručené 10. januára 2000 a právnemu zástupcovi navrhovateľa 1. februára 2000.

V nasledujúcom   období   Okresný   súd   Prešov   ako   súd   prvého   stupňa   vykonal pojednávania,   na   ktorých   nevykonával   dôkazy   v intenciách   zrušujúceho   uznesenia Krajského súdu v Prešove, a 3. júna 2000 nariadil znalecké dokazovanie, pričom znalkyňa, ktorú určil, prevzala súdny spis 3. júla 2000.

Znalkyňa   znalecký   posudok   v lehote   50 dní   stanovenej   Okresným   súdom   Prešov nevypracovala a   nepožiadala ani o predĺženie lehoty. Na základe podnetov navrhovateľa a urgencie Okresného súdu Prešov podala znalecký posudok až 12. júla 2001. Podľa názoru navrhovateľa bol Okresný súd Prešov v tomto smere nečinný a nepostupoval správne, keď nepoužil voči znalkyni poriadkové opatrenia podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku.

Právny   zástupca   navrhovateľa   sa   vyjadril   v predmetnom   konaní   aj   k samotnému znaleckému   posudku.   Vzniesol   námietku,   že   znalecký   posudok   je   ničotný   a znalkyňa nesplnila úlohu, ktorá jej bola určená Okresným súdom Prešov, pričom uvedený súd znova vo   veci   koná   a postupuje   nesprávne,   keď   neuložil   znalkyni   vypracovanie   doplnku k znaleckému posudku, resp. neustanovil nového znalca.

Podľa názoru navrhovateľa v dôsledku takéhoto postupu Okresného súdu Prešov je možné očakávať, že predmetný pracovnoprávny spor, ktorý trvá už viac ako sedem rokov, sa právoplatne neskončí ani za ďalšie dva – tri roky.

Na základe vyššie uvedených skutočností právny zástupca navrhovateľa navrhol, aby ústavný   súd   „podnet“   navrhovateľa   prijal   na   konanie   a rozhodol,   že   „nekonaním   OS v Prešove   v pracovnoprávnej   veci   F.   P.   došlo   k porušeniu   jeho   ústavného   práva   na prerokovanie jeho veci bez prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“.

Okresný súd Prešov v písomnom vyjadrení k návrhu z 27. novembra 2001 uviedol, že konanie vedené pod sp. zn. 14 C 236/94 bolo začaté 29. decembra 1994. Vec bola prejednávaná bez prieťahov, pričom 10. mája 1995 bol vyhlásený medzitímny rozsudok, ktorý   však   bol   v dôsledku   odvolania   zrušený   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Košiciach z 29. marca 1996. Návrh navrhovateľa obsahuje nepresnosti, ak uvádza rozsudok v merite veci z roku 1995 a tiež medzitímny rozsudok, keďže bol vydaný len medzitímny rozsudok. Dĺžka konania v tomto štádiu bola ovplyvnená dĺžkou odvolacieho konania. Vo veci sp. zn. 14 C 236/94 sa v ďalšom období vykonávalo množstvo dôkazov smerujúcich k rozhodnutiu v merite veci, ku ktorému došlo 3. februára 1999.

Podľa Okresného súdu Prešov nie je možné súhlasiť s tvrdením, že po opakovanom zrušení   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom,   keďže   aj ďalšie dokazovanie bolo zamerané na zisťovanie výšky nároku navrhovateľa. Pravdivé je len tvrdenie navrhovateľa, že znalecké dokazovanie nariadené uznesením z 1. júna 2000 bolo vykonávané neprimerane dlho, hoci zo strany súdu boli urobené príslušné opatrenia.

S poukazom na uvedené nie je možné jednoznačne konštatovať, že pri prejednávaní veci sp. zn. 14 C 236/94 Okresným súdom Prešov došlo k porušeniu ústavného práva F. P. zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Právny zástupca navrhovateľa listom z 20. decembra 2001 v mene svojho klienta oznámil,   že   trvá   na   konaní   verejného   ústneho   pojednávania   vo   veci.   K stanovisku Okresného súdu Prešov k návrhu sa nevyjadril.

Predseda Okresného súdu Prešov listom z 27. decembra 2001 ústavnému súdu taktiež oznámil,   že   trvá   na   tom,   aby   ústavný   súd   prejednával   vec   F.   P.   na   verejnom   ústnom pojednávaní.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   1   a   3   zákona   o ústavnom   súde   nariadil   ústne pojednávanie, ktoré sa konalo 31. januára 2002.

Právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní uviedol, že zotrváva na návrhu, ako aj na dôvodoch, ktoré už boli uvedené.

Zástupkyňa Okresného súdu Prešov na pojednávaní uviedla, že v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 236/94 ide o právne zložitú vec, pretože ako predbežnú otázku je potrebné vyriešiť, či došlo alebo nedošlo ku skončeniu pracovného pomeru navrhovateľa. Na riešenie tejto   otázky   bolo   zamerané   dokazovanie   už   v prvých   počiatkoch,   možno   aj   v priebehu 4 až 5 rokov.   Žalovaný   je   mzdový   nárok   za   obdobie   od   roku   1992   až   do   súčasnosti. V priebehu   konania   dochádza   k neustálemu   rozširovaniu   žaloby.   Zložitosť   dokazovania zvyšuje okolnosť, že pôvodný zamestnávateľ navrhovateľa zanikol a došlo k vzniku troch nástupníckych   subjektov,   pričom   aj   sám   navrhovateľ   pôvodne   žaloval   všetkých   troch právnych nástupcov a až následne vzal žalobu (voči dvom z nich) späť.

Taktiež   poukázala   na   skutočnosť,   že   navrhovateľ   sa   pri   vyčíslení   výšky   svojho mzdového nároku opieral najprv o priemerný mesačný zárobok a neskôr žiadal vychádzať z fiktívneho   zárobku,   pričom   zákon   pozná   len   pojem   tzv.   pravdepodobného   zárobku a z hľadiska   dokazovania   je   pri   vychádzaní   z priemerného   a pravdepodobného   zárobku podstatný rozdiel.

K prieťahom   v konaní   podľa   zástupkyne   Okresného   súdu   Prešov   prispeli   teda   aj procesné   úkony   navrhovateľa,   pričom   súd   postupoval   pri   dokazovaní   vzhľadom   na okolnosti prípadu správnym spôsobom. Pokiaľ ide o znalecké dokazovanie, poukázala na skutočnosť, že so znalcami sú veľké problémy a prax je taká, že znalec sa urguje dvakrát až trikrát a následne sa upovedomí príslušný krajský súd. V danom prípade však išlo o zložitý prípad,   ktorý   bol   náročný   aj   z hľadiska   zabezpečenia   potrebných   podkladov,   keďže pôvodný   zamestnávateľ   navrhovateľa   zanikol   a jeho   práva   a povinnosti   prešli   na   tri nástupnícke organizácie.

Právny zástupca navrhovateľa v reakcii na vyjadrenie zástupkyne Okresného súdu Prešov uviedol, že nemožno súhlasiť s tvrdením, že ide o zložitú vec, a ani v takom prípade by to nezbavovalo súd povinnosti konať tak, aby nedochádzalo k prieťahom v konaní.

Podľa neho ide o mzdový nárok, ktorý navrhovateľ opiera o § 130 Zákonníka práce. Navrhovateľ   sa   v konaní   pravidelne   zúčastňuje   všetkých   pojednávaní,   podáva   písomné podnety. To, že si uplatnil nárok voči trom subjektom, nerobí vec zložitou. Je vecou súdu, aby v prípade nedostatkov žaloby vyzval na jej doplnenie.

Ide o sedemročný spor a navrhovateľ ako živiteľ päťčlennej rodiny nepracuje, nemá žiaden príjem a nie je zúčastnený na sociálnom, nemocenskom a zdravotnom poistení.

Zástupkyňa Okresného súdu Prešov podotkla, že navrhovateľ nárok v zmysle § 130 Zákonníka   práce   uplatňuje   až   v poslednom   roku   a   že   v   čase   začatia   konania   bol živnostníkom, čo jednoznačne vyplýva z obsahu spisu. Ak bol nakoniec v právnej neistote, mohol žalovať o určenie, či došlo alebo nedošlo ku skončeniu pracovného pomeru.

Navrhovateľ na hlavnom pojednávaní poukázal na svoju bezradnosť vo veci, ktorá je predmetom konania na Okresnom súde Prešov,   a na list Okresného súdu   Prešov z roku 1997, v ktorom tento pripustil prieťahy v konaní.  

II.

Z dokladov   predložených   účastníkmi   konania,   ako   aj   zo spisového   materiálu Okresného súdu Prešov sp. zn. 14 C 236/94 ústavný súd zistil tento skutkový stav:

Dňa 29. decembra 1994 sa navrhovateľ návrhom na zaplatenie náhrady mzdy obrátil na Okresný súd Prešov.   Žaloval troch odporcov – právnych nástupcov zamestnávateľa, u ktorého bol pôvodne zamestnaný (Kovoprojekt, š. p., Bratislava) za to, že po jeho zániku (v dôsledku   rozdelenia   a následnej   privatizácie)   mu   ani   jeden   z nich   neprideľuje   prácu a nevypláca   mzdu   podľa   pracovnej   zmluvy,   ktorou   bol   založený   pracovný   pomer navrhovateľa   k právnemu   predchodcovi   odporcov,   aj   napriek   tomu,   že   tento   pracovný pomer naďalej trvá, keďže nebol platne ukončený a práva a povinnosti z neho vyplývajúce prešli na právnych nástupcov. Žiadal (v pôvodnom návrhu), aby súd zaviazal odporcov uhradiť   mu   spoločne   a nerozdielne   ušlú   mzdu   (66   000,–   Sk)   za   obdobie   od 1. novembra 1992 do 31. decembra 1994 spolu s úrokom z omeškania 3 % za každý mesiac omeškania z dlžnej mzdy.

Okresný súd Prešov pojednával vo veci 22. marca 1995 a 10. mája 1995. Na prvom pojednávaní na základe späťvzatia návrhu navrhovateľom konanie proti odporcom v 2. a 3. rade   zastavil.   Na   druhom   pojednávaní   na   základe   vykonaného   dokazovania   vyhlásil medzitímny rozsudok, ktorým vyhovel návrhu navrhovateľa – pokiaľ ide o právny základ jeho nároku.

Odporca   podal   19.   júna   1995   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn. 14 C 236/94 z 10. mája 1995 odvolanie.

Okresný súd Prešov predložil 22. augusta 1995 spis odvolaciemu súdu. Krajský súd v Košiciach rozsudok Okresného súdu Prešov uznesením č. k. 17 Co 445/95-51 z 29. marca 1996 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Uznesenie bolo Okresnému súdu Prešov doručené 31. mája 1996.

Okresný   súd   Prešov   pokračoval   v konaní   30.   júla   1996.   V októbri   1996   doručil účastníkom konania písomné vyhotovenie uznesenia č. k. 14 C 236/94-60 z 22. marca 1995, ktorým zastavil konanie proti odporcom v 2. a 3. rade. Právny zástupca odporcov (všetkých troch zastupoval JUDr. V. K.) podal proti tomuto uzneseniu 14. októbra 1996 odvolanie (v mene odporcu v 3. rade) týkajúce sa výroku o trovách konania.

Okresný súd Prešov následne pojednával vo veci 13. novembra 1996, 18. decembra 1996, 30. decembra 1996 a 23. apríla 1997. Súd vykonával dokazovanie smerujúce najmä k objasneniu   skutočností   dôležitých   pre   posúdenie,   či   došlo   k platnému   rozviazaniu pracovného pomeru alebo či pracovný pomer naďalej trvá, pretože žiadny právny úkon smerujúci k rozviazaniu pracovného pomeru nebol urobený. Dňa 9. januára 1997 došlo k zmene predsedu senátu.

Na základe námietky právneho zástupcu odporcu na pojednávaní 23. apríla 1997 bol príslušný spis 9. júna 1997 predložený Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie o odvolaní odporcu v 3. rade proti uzneseniu Okresného súdu Prešov z 22. marca 1995 vo výroku o trovách   konania.   Krajský   súd   v Prešove   rozhodol   o odvolaní   uznesením   č.   k. 1 Co 211/97–100 z 27. júna 1997 doručeným Okresnému súdu Prešov 7. októbra 1997.

Okresný súd Prešov následne pojednával vo veci až 25. mája 1998 (navrhovateľov právny zástupca požiadal na pojednávaní o 3-dňovú lehotu na upresnenie petitu návrhu, odporca ani jeho právny zástupca sa nedostavili). Na pojednávanie vytýčené na 3. jún 1998 sa   nedostavil   ani   jeden   z účastníkov   konania.   Na   pojednávaní   30.   septembra   1998   súd vypočul   navrhovateľa   k rozsahu ním   uplatňovaného nároku   (12.   júna 1998 navrhovateľ podaním špecifikoval – upresnil petit svojho návrhu – išlo však už o zmenu - rozšírenie návrhu). Odporca ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní.

Podaním   doručeným   Okresnému   súdu   Prešov   12.   októbra   1998   odporca   navrhol doplniť   dokazovanie   k okolnostiam   rozviazania   pracovného   pomeru   s navrhovateľom výsluchom svedkov.

Na   pojednávaní   26.   októbra   1998   vykonával   Okresný   súd   Prešov   dokazovanie výsluchom   svedkov   najmä   k okolnosti   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru navrhovateľa k odporcovi.

V priebehu novembra 1998 si súd zabezpečoval dôkazné prostriedky – podklady od Daňového úradu 1 v Prešove k výške príjmov navrhovateľa z jeho podnikateľskej činnosti a od právneho predchodcu odporcu k výške pracovnoprávnych nárokov navrhovateľa.

Dňa 3. decembra 1998 právny zástupca navrhovateľa upresnil petit návrhu.

Okresný súd Prešov pojednával vo veci 27. januára 1999. Súd ukončil dokazovanie a odročil pojednávanie na 1. február 1999 za účelom vyhlásenia rozhodnutia.

Dňa 1. februára 1999 Okresný súd Prešov pojednával vo veci. Súd zrušil odročujúce uznesenie z 27. januára 1999 a pokračoval v dokazovaní. Taktiež pripustil zmenu návrhu z 3.   decembra   1998   a odročil   pojednávanie   na   3.   február   1999   za   účelom   vyhlásenia rozhodnutia.

Rozsudkom č. k. 14 C 236/94-291 z 3. februára 1999 Okresný súd Prešov návrh navrhovateľa zamietol.

Navrhovateľ   podal   19.   marca   1999   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Prešov z 3. februára 1999 odvolanie.

Okresný súd Prešov predložil spis na rozhodnutie odvolaciemu súdu 27. apríla 1999 a   10.   januára   2000   mu   bolo   doručené   uznesenie   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k. 2 Co 232/99-320 z   20.   decembra   1999,   ktorým   rozsudok   Okresného súdu   Prešov   č.   k. 14 C 236/94-291 z 3. februára 1999 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Okresný súd Prešov pojednával vo veci 20. marca 2000 a 10. mája 2000. Uznesením č. k. 14 C 236/94-350 z 1. júna 2000 pribral do konania znalkyňu, ktorej listom zo 4. júla 2000 zaslal pre potreby vypracovania znaleckého posudku spisový materiál.

Znalkyňa   sa   16.   septembra   2000   obrátila   na   súd,   aby   boli   upresnené   jej   úlohy (z formulácie uznesenia súdu nerozumela, čo od nej požaduje), a požiadala aj o predĺženie lehoty na vypracovanie posudku z 50 na 90 dní.

Okresný   súd   Prešov   v odpovedi   z   25.   septembra   2000   upresnil   jej   úlohy. K predĺženiu lehoty sa nevyjadril.

Pretože znalkyňa súdom stanovenú lehotu nedodržala, Okresný súd Prešov ju listom z 2. januára 2001 urgoval, aby uviedla termín ukončenia práce na znaleckom posudku, a výzvami z 5. apríla 2001 a 11. mája 2001 znalkyňu urgoval, aby predložila znalecký posudok.

Znalkyňa na zdôvodnenie nedodržania lehôt predložila súdu list z 11. marca 2001, ktorým žiadala od odporcu ďalšie podklady potrebné na vypracovanie posudku. Odporca jej podklady zaslal v prílohe listu z 26. júna 2001.

Dňa 12. júla 2001 bol doručený súdu znalecký posudok č. 6/2001.

Dňa 27. augusta 2001 súd zaslal znalecký posudok stranám na vyjadrenie a vytýčil termín pojednávania na 24. október 2001.

V septembri 2001 sa strany vyjadrili k posudku a v priebehu októbra súd zabezpečil ďalšie podklady v zmysle dôkazných návrhov navrhovateľa.

Po   vypracovaní   znaleckého   posudku   Okresný   súd   Prešov   pojednával   vo   veci 24. októbra 2001. Účastníci sa opäť vyjadrili k znaleckému posudku a navrhovateľ navrhol vykonať kontrolné znalecké dokazovanie. Okresný súd Prešov mu uložil predložiť otázky (písomne) na znalca, ako aj potrebné podklady k znaleckému posudku.

Podaním z 2. novembra 2001 navrhovateľ navrhol ďalší postup dokazovania výšky jeho nároku.

III.

Zo skutkových zistení ústavného súdu vyplýva, že návrh na začatie konania bol na súde prvého stupňa podaný pred viac ako siedmimi rokmi.

1.   V tejto   súvislosti   možno   uviesť,   že   aj   keď   čas   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov nie je možné presne ohraničiť (I. ÚS 92/97), účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdneho   orgánu,   pričom   k naplneniu   tohto   práva   dochádza až právoplatným súdnym rozhodnutím (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97). Samotným prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   neodstráni. K vytvoreniu   želaného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty,   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Pri   posúdení   konania   všeobecného   súdu   možno   vychádzať   z ustálenej   judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej rýchlosť a účinnosť každého súdneho konania je objektívne podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním samotných účastníkov súdneho konania a napokon aj činnosťou (súčinnosťou) štátnych a iných orgánov zúčastňujúcich sa súdneho konania.

Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak v § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak,   aby ochrana ich   práv   bola rýchla a účinná, jednak v § 100   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   akonáhle   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon v § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého predseda   senátu   pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla   na jedinom pojednávaní.

O prieťahoch v súdnom konaní možno hovoriť vtedy, ak súd vôbec nevyužije tie procesné alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale taktiež „rýchlej“   ochrany   práv   účastníkov   súdneho   konania,   prípadne   ak   k ich   použitiu   siahne vtedy, keď je ich skutočný príspevok (účinok) k dosiahnutiu tohto účelu súdneho konania vylúčený, prípadne je značne minimalizovaný (I. ÚS 57/97).

2.   Pre   celkové   posúdenie   dĺžky   konania   ústavným   súdom   je   v danom   prípade významné aj to, že navrhovateľ namieta zbytočné prieťahy iba v konaní súdu prvého stupňa, pričom   vec   bola   trikrát   predložená   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie   o opravnom prostriedku. V konaní Okresného súdu Prešov možno konštatovať nasledovné štyri obdobia:

1)   obdobie   od   29.   decembra   1994   do   22.   augusta   1995   (od   podania   návrhu   do predloženia spisového materiálu na rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa z 10. mája 1995);

2) obdobie od 31. mája 1996 do 9. júna 1997 (od vrátenia spisového materiálu súdu prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie   do   predloženia   spisového   materiálu   na   rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa z 22. marca 1995);

3) obdobie od 7. októbra 1997 do 27. apríla 1999 (od vrátenia spisového materiálu odvolacím   súdom   do   predloženia spisového materiálu na rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa z 3. februára 1999);

4) obdobie od 10. januára 2000 (od vrátenia spisového materiálu súdu prvého stupňa na ďalšie konanie) do rozhodnutia ústavného súdu.

V súhrne konanie na súde prvého stupňa trvá teda viac ako päť rokov.

Konaniu   Okresného   súdu   Prešov   v prvom   období   (od   29.   decembra   1994   do 22. augusta 1995) nevyčíta prieťahy v konaní (aspoň pokiaľ ide o uvedenie konkrétnych skutočností či námietok) ani navrhovateľ a Okresný súd Prešov prieťahy v tomto štádiu vo svojom vyjadrení výslovne popiera. Ani samotný spisový materiál sp. zn. 14 C 236/94 neobsahuje   dôkazy   o skutočnostiach,   že   by   v tejto   fáze   súd   postupoval   zdĺhavo   alebo neefektívne.

Konaniu Okresného súdu Prešov v druhom a treťom období (od 31. mája 1996 do 9. júna 1997, resp. od 7. októbra 1997 do 27. apríla 1999) navrhovateľ vyčíta, že Okresný súd Prešov bez náležitého zistenia skutkového stavu, ujasnenia si   právnej problematiky a správnej aplikácie hmotného práva jeho žalobu zamietol.

K tejto   námietke   navrhovateľa   možno   uviesť,   že   ústavný   súd   zásadne   nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01), okrem prípadov, ak by postup súdu v tomto smere bol zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny a v jeho dôsledku by došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Vo vzťahu k základnému právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   by prichádzali do úvahy prípady, v ktorých by zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny postup súdu bol príčinou spomalenia postupu v konaní v dôsledku potreby naprávať nedostatky a pochybenia súdu na základe uplatnenia opravných prostriedkov účastníkmi konania.  

Ústavný súd po zvážení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k názoru, že vo vzťahu k uvedeným obdobiam konania takýto záver nemožno vyvodiť. Kľúčovou otázkou rozhodnutia   bolo   v danom   prípade   posúdenie   prejavov   vôle   žalobcu   a žalovaného   a na základe   toho   riešenie   predbežnej   otázky,   či   medzi   nimi   došlo   k uzavretiu   dohody o rozviazaní   pracovného   pomeru   konkludentným   prejavom   vôle.   Aj   keď   Okresný   súd Prešov vo svojom rozhodnutí dospel k opačnému záveru ako v rozsudku z 10. mája 1995, táto skutočnosť, ako ani rozdielny právny názor účastníka konania alebo dokonca ústavného súdu   neznamenajú   samy   osebe,   že   by   závery   Okresného   súdu   Prešov   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Okresný súd Prešov svoje rozhodnutie riadne odôvodnil a oprel o skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním.

Rozsah a dĺžka dokazovania boli pritom nepochybne ovplyvnené tým, že malo ísť o neformálny, konkludentný prejav vôle, žaloba bola podaná po dlhšom časovom odstupe a väčšina svedkov bola v pracovnoprávnom vzťahu k žalovanému. Okresný súd Prešov sa navyše musel vysporiadať aj s ďalšími námietkami žalovaného, najmä pokiaľ ide o údajné okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   s navrhovateľom   podľa   §   53   Zákonníka   práce. Záujem na hospodárnosti   a rýchlosti   konania   nemožno presadzovať   na   úkor   zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutia.

Konaniu   Okresného   súdu   Prešov   v štvrtom   období   (od   10.   januára   2000   do rozhodnutia ústavného súdu) navrhovateľ vyčítal, že súd vykonal pojednávania, na ktorých nevykonával   dôkazy   v intenciách   zrušujúceho   uznesenia   Krajského   súdu   v Prešove, a 3. júna 2000 nariadil znalecké dokazovanie, pričom znalkyňa, ktorú určil, prevzala súdny spis 3. júla 2000.

Znalkyňa   znalecký   posudok   v lehote   stanovenej   Okresným   súdom   Prešov nevypracovala. Podala ho až 12. júla 2001. Podľa názoru navrhovateľa bol Okresný súd Prešov   v tomto   smere   nečinný   a nepostupoval   správne,   keď   nepoužil   voči   znalkyni poriadkové opatrenia podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku.

Predseda   Okresného   súdu   Prešov   vo   svojom   vyjadrení   potvrdil,   že   znalecké dokazovanie   nariadené   uznesením   z   1.   júna   2000   bolo   vykonávané   neprimerane   dlho, uviedol však, že zo strany súdu boli urobené „príslušné opatrenia“.

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že súd v uvedenom období pojednával 20.   marca   2000   a 10.   mája   2000.   Zaoberal   sa   síce   predovšetkým   rozsahom   a výškou uplatneného nároku navrhovateľa (v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu), ale rozsiahlejšie dokazovanie v tomto smere až do ustanovenia znalkyne nevykonal.

Znalkyni trvalo vypracovanie znaleckého posudku rok (spis jej bol zaslaný 4. júla 2000 a súdu bol posudok doručený 12. júla 2001) aj napriek tomu, že súd jej na to pôvodne uložil   lehotu   len   50   dní.   Okresný   súd   Prešov   vyhotovenie   posudku   u znalkyne urgoval 2. januára 2001, 5. apríla 2001 a   11. mája 2001, k uloženiu poriadkovej pokuty v zmysle § 53 Občianskeho súdneho poriadku však nepristúpil.

Na   druhej   strane   samotný   Okresný   súd   Prešov   nevymedzil   úlohy   pre   znalkyňu v uznesení o pribratí do konania dostatočne presne a jasne, v dôsledku čoho bola táto nútená sa   takéhoto   upresnenia   (doplnenia)   úloh   domáhať   (listom   zo   16.   septembra   2000),   čo nepochybne prispelo k predĺženiu doby vypracovania znaleckého posudku.

Všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje (vrátane poriadkových opatrení v zmysle § 53 Občianskeho súdneho poriadku) aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca vrátane správneho, vecného a zrozumiteľného vymedzenia jeho úlohy.

V tomto prípade sa tak nestalo, čo malo za následok vznik prieťahu v konaní. Jeden rok je dobou značne presahujúcou dobu potrebnú na vypracovanie znaleckého posudku pri riadnom plnení si povinností súdom a tiež znalcom.

V súvislosti   s argumentáciou   Okresného   súdu   Prešov,   že   v danom   prípade   išlo o zložitý prípad, ktorý bol náročný aj z hľadiska zabezpečenia potrebných podkladov, keďže pôvodný   zamestnávateľ   navrhovateľa   zanikol   a jeho   práva   a povinnosti   prešli   na   tri nástupnícke organizácie, ústavný súd poukazuje na fakt, že otázka právneho nástupníctva po pôvodnom zamestnávateľovi navrhovateľa bola vyriešená už na začiatku konania na prvom pojednávaní v marci 1995 a v ďalšom priebehu konania nebola spochybňovaná. Okresný súd Prešov mal preto dostatok času, aby do začatia znaleckého dokazovania zabezpečil potrebné listinné dôkazy a ustálil skutkový a právny stav tak, aby z neho znalkyňa mohla pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzať.

3.   Ako   už bolo   skôr   uvedené,   pri   posudzovaní prípadného   porušenia   základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy sú podstatnými kritériami, ktoré ústavný súd stabilne zohľadňuje, charakter, ako aj právna a faktická zložitosť prejednávanej veci, ďalej správanie účastníka súdneho konania a napokon spôsob, akým súd v konaní postupoval.

Vychádzajúc z uvedených okolností prípadu možno vec považovať za zložitú skôr skutkovo ako právne.  

Ústavný súd pri rozhodnutí, či v uvedenej právnej veci Okresný súd Prešov porušil právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, považoval za právne významný aj samotný predmet konania. Ide   o pracovnoprávny spor,   ktorý   sa   svojou povahou dotýka zabezpečovania   životných   potrieb   navrhovateľa,   pri   ktorom   dĺžka   konania   zohráva významnú úlohu a zdôrazňuje požiadavku na rýchly a efektívny postup všeobecného súdu pri rozhodovaní o právach a povinnostiach účastníkov.

Pokiaľ ide o správanie navrhovateľa, ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že prispelo nejakým spôsobom k predlžovaniu konania.

Činnosť Okresného súdu Prešov v časti konania týkajúcej sa rozhodovania o výške nároku navrhovateľa, najmä pokiaľ ide o znalecké dokazovanie, bola poznačená viacerými už   skôr   spomenutými   nedostatkami,   v dôsledku   ktorých   konanie   nesmerovalo   účinne k odstráneniu   právnej   neistoty   navrhovateľa   ohľadom   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa   naň obrátil.   S prihliadnutím   na   okolnosť,   že   konanie   začalo   pred   viac   ako   siedmimi   rokmi (konanie na súde prvého stupňa trvá už viac ako päť rokov), je ústavný súd nútený prieťah zistený v konaní pri znaleckom dokazovaní kvalifikovať ako neprimeraný a zbytočný, a teda porušujúci základné právo navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2002