znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 110/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súduBratislava   IV   sp.   zn.   12   C   127/2007   z 9.   marca   2009,   uznesením   Krajského   súduv Bratislave sp. zn. 7 Co 120/2009 z 29. septembra 2009 a rozsudkom Krajského súduv Bratislave sp. zn. 4 Sp 106/2012 z 27. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 12 C 127/2007 z 9. marca 2009, uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 7 Co 120/2009 z 29. septembra 2009 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Sp 106/2012 z 27. augusta 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   návrh   na   nahradenie   prejavu   vôleodporcu pri zmluve o prevode vlastníctva družstevného bytu. Veci bola pridelená spisováznačka sp. zn. 12 C 127/2007. Okresný súd vzhľadom na späťvzatie návrhu sťažovateľkourozhodol o zastavení konania, pričom aplikujúc príslušné ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku   rozhodol   aj   samostatným   výrokom   o trovách   zastaveného   konania,   ktorýmsťažovateľku   zaviazal   na náhradu   trov   konania   a   s ktorým   sťažovateľka   nesúhlasila.O odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania v časti výroku o trováchkonania rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 120/2009 z 29. septembra 2009 tak, žeuznesenie okresného súdu v napadnutej časti potvrdil. Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje,že okresný súd, ako aj krajský súd nesprávne a formalisticky posúdil jej nárok na náhradutrov   konania,   pretože   vychádzal   len   zo   skutočnosti,   že   sťažovateľka   vzala   návrh   späť,a neprihliadal   na   to,   že   k späťvzatiu   návrhu   došlo   v dôsledku   správania   odporcu.Sťažovateľka v konaní okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach videlaporušenie svojich práv, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že lehotu na podanie sťažnosti má zachovanú,pretože „uznesenie sp. zn. 4 Sp 106/2012-21 vydané Krajským súdom v Bratislave dňa 27.08.2014 mi bolo doručené dňa 09.09.2014“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovilporušenie   jej   označených   práv „konaním   súdov   všetkých   stupňov   a prideleným   mi advokátom“. Zároveň tiež žiadala, aby „bolo porušovateľovi (počnúc Okresným súdom Bratislava IV) prikázané obnoviť stav pred porušením práva alebo slobody a vo veci samej ďalej konať v plnom rozsahu“.

Vo vzťahu k podmienke povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavnýmsúdom   sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že „využíva   možnosť“ požiadať   o ustanovenieprávneho   zástupcu   z radov   advokátov,   keďže   podľa   vlastného   názoru   spĺňa   zákonnépodmienky na jeho ustanovenie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   právalebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd, zvažujúc možnosti svojho procesného postupu vzhľadom na nedostatkysťažnosti   (nedostatok   právneho   zastúpenia,   nedostatky   petitu   sťažnosti)   a prezentovanúžiadosť o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov, upustil od štandardnej výzvyna   doplnenie   plnej   moci,   respektíve   odkázanie   na   príslušné   centrum   právnej   pomocipre účely priznania bezplatnej právnej pomoci a pre účely svojho rozhodnutia, v záujmeefektívneho   riešenia   a poskytnutia   materiálnej   ochrany   označených   práv   sťažovateľky,v súlade   so   zásadou   procesnej   ekonómie   ustálil   predmet   svojho   konania,   vychádzajúcz celého obsahu sťažnosti, tak ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, a zohľadňujúcto, že ide o fyzickú osobu nezastúpenú kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorá požiadalao ustanovenie právneho zástupcu.

1. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu sp. zn. 12 C 127/2007 z 9. marca 2009 a na to nadväzujúce uznesenie krajského súdu sp. zn. 7 Co 120/2009 z 29. septembra 2009, ústavný   súd   v súčinnosti   s okresným   súdom   zistil,   že   označené   uznesenie   okresného nadobudlo právoplatnosť v spojení s označeným uznesením krajského súdu 2. novembra 2009.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu.

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutiesťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípadepodania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnomsúde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Vzhľadom na uvedené bolo v zmysle citovanej judikatúry potrebné konštatovať, žesťažnosť v tejto časti bola podaná zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty od právoplatnostisťažnosťou   napadnutých   uznesení   okresného   súdu   a krajského   súdu. Ústavný   súd   pretosťažnosť v tejto odmietol ako oneskorene podanú.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   dodáva,   že   sťažnosť   vo   vzťahu   k uzneseniuokresného súdu bolo možné odmietnuť aj z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súduna jej prerokovanie a rozhodnutie, keďže sťažovateľka disponovala a aj využila dostupnýa účinný prostriedok nápravy ňou namietaného porušenia označených práv   odvolanie,̶o ktorom bol v konečnom dôsledku oprávnený rozhodnúť krajský súd. Vzhľadom na princípsubsidiarity, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzickýchosôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v týchprípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy),nie je vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu daná právomoc ústavného súdu(podobne IV. ÚS 65/02, II. ÚS 147/02, II. ÚS 148/02).

2.   Ústavný   súd   k napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,   ktorého   predmetombol návrh   opravný prostriedok sťažovateľky proti rozhodnutiu Centra právnej pomoci̶sp. zn. 5 N 1785/12 z 31. júla 2012, ktorým žiadala o priznanie právnej pomoci v právnejveci dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 Co 120/2009 z 29. septembra 2009a od ktorého sťažovateľka odvádzala včasnosť svojej sťažnosti aj vo vzťahu k označenýmuzneseniam   okresného   súdu   a krajského   súdu,   uvádza,   že   ide   o samostatné   konaniea neexistuje relevantná súvislosť, na základe ktorej by bolo možné viazať včasnosť podaniasťažnosti vo vzťahu k označeným uzneseniam okresného súdu a krajského súdu. Pokiaľ všakide o samotný rozsudok krajského súdu z hľadiska prípustnosti jeho prieskumu ústavnýmsúdom, ústavný súd aj v tomto prípade poukazuje na princíp subsidiarity, v zmysle ktoréhosťažovateľka mala možnosť využiť odvolanie ako účinný prostriedok ochrany jej označenýchpráv,   preto   bolo   potrebné   túto   časť   sťažnosti   smerujúcej   proti   napadnutému   rozsudkukrajského súdu odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bezprávneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015