SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 110/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súduBratislava IV sp. zn. 12 C 127/2007 z 9. marca 2009, uznesením Krajského súduv Bratislave sp. zn. 7 Co 120/2009 z 29. septembra 2009 a rozsudkom Krajského súduv Bratislave sp. zn. 4 Sp 106/2012 z 27. augusta 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 12 C 127/2007 z 9. marca 2009, uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 7 Co 120/2009 z 29. septembra 2009 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Sp 106/2012 z 27. augusta 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala návrh na nahradenie prejavu vôleodporcu pri zmluve o prevode vlastníctva družstevného bytu. Veci bola pridelená spisováznačka sp. zn. 12 C 127/2007. Okresný súd vzhľadom na späťvzatie návrhu sťažovateľkourozhodol o zastavení konania, pričom aplikujúc príslušné ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku rozhodol aj samostatným výrokom o trovách zastaveného konania, ktorýmsťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania a s ktorým sťažovateľka nesúhlasila.O odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania v časti výroku o trováchkonania rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 120/2009 z 29. septembra 2009 tak, žeuznesenie okresného súdu v napadnutej časti potvrdil. Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje,že okresný súd, ako aj krajský súd nesprávne a formalisticky posúdil jej nárok na náhradutrov konania, pretože vychádzal len zo skutočnosti, že sťažovateľka vzala návrh späť,a neprihliadal na to, že k späťvzatiu návrhu došlo v dôsledku správania odporcu.Sťažovateľka v konaní okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach videlaporušenie svojich práv, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že lehotu na podanie sťažnosti má zachovanú,pretože „uznesenie sp. zn. 4 Sp 106/2012-21 vydané Krajským súdom v Bratislave dňa 27.08.2014 mi bolo doručené dňa 09.09.2014“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovilporušenie jej označených práv „konaním súdov všetkých stupňov a prideleným mi advokátom“. Zároveň tiež žiadala, aby „bolo porušovateľovi (počnúc Okresným súdom Bratislava IV) prikázané obnoviť stav pred porušením práva alebo slobody a vo veci samej ďalej konať v plnom rozsahu“.
Vo vzťahu k podmienke povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavnýmsúdom sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „využíva možnosť“ požiadať o ustanovenieprávneho zástupcu z radov advokátov, keďže podľa vlastného názoru spĺňa zákonnépodmienky na jeho ustanovenie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd, zvažujúc možnosti svojho procesného postupu vzhľadom na nedostatkysťažnosti (nedostatok právneho zastúpenia, nedostatky petitu sťažnosti) a prezentovanúžiadosť o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov, upustil od štandardnej výzvyna doplnenie plnej moci, respektíve odkázanie na príslušné centrum právnej pomocipre účely priznania bezplatnej právnej pomoci a pre účely svojho rozhodnutia, v záujmeefektívneho riešenia a poskytnutia materiálnej ochrany označených práv sťažovateľky,v súlade so zásadou procesnej ekonómie ustálil predmet svojho konania, vychádzajúcz celého obsahu sťažnosti, tak ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, a zohľadňujúcto, že ide o fyzickú osobu nezastúpenú kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorá požiadalao ustanovenie právneho zástupcu.
1. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu sp. zn. 12 C 127/2007 z 9. marca 2009 a na to nadväzujúce uznesenie krajského súdu sp. zn. 7 Co 120/2009 z 29. septembra 2009, ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že označené uznesenie okresného nadobudlo právoplatnosť v spojení s označeným uznesením krajského súdu 2. novembra 2009.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu.
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutiesťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípadepodania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnomsúde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Vzhľadom na uvedené bolo v zmysle citovanej judikatúry potrebné konštatovať, žesťažnosť v tejto časti bola podaná zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty od právoplatnostisťažnosťou napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu. Ústavný súd pretosťažnosť v tejto odmietol ako oneskorene podanú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že sťažnosť vo vzťahu k uzneseniuokresného súdu bolo možné odmietnuť aj z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súduna jej prerokovanie a rozhodnutie, keďže sťažovateľka disponovala a aj využila dostupnýa účinný prostriedok nápravy ňou namietaného porušenia označených práv odvolanie,̶o ktorom bol v konečnom dôsledku oprávnený rozhodnúť krajský súd. Vzhľadom na princípsubsidiarity, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzickýchosôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v týchprípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy),nie je vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu daná právomoc ústavného súdu(podobne IV. ÚS 65/02, II. ÚS 147/02, II. ÚS 148/02).
2. Ústavný súd k napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorého predmetombol návrh opravný prostriedok sťažovateľky proti rozhodnutiu Centra právnej pomoci̶sp. zn. 5 N 1785/12 z 31. júla 2012, ktorým žiadala o priznanie právnej pomoci v právnejveci dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 Co 120/2009 z 29. septembra 2009a od ktorého sťažovateľka odvádzala včasnosť svojej sťažnosti aj vo vzťahu k označenýmuzneseniam okresného súdu a krajského súdu, uvádza, že ide o samostatné konaniea neexistuje relevantná súvislosť, na základe ktorej by bolo možné viazať včasnosť podaniasťažnosti vo vzťahu k označeným uzneseniam okresného súdu a krajského súdu. Pokiaľ všakide o samotný rozsudok krajského súdu z hľadiska prípustnosti jeho prieskumu ústavnýmsúdom, ústavný súd aj v tomto prípade poukazuje na princíp subsidiarity, v zmysle ktoréhosťažovateľka mala možnosť využiť odvolanie ako účinný prostriedok ochrany jej označenýchpráv, preto bolo potrebné túto časť sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudkukrajského súdu odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bezprávneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2015