znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 110/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či orgánu   verejnej   správy   podľa   čl.   46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 93/2011, 7 Cdo 99/2011 zo 17. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2012 doručená sťažnosť P. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 93/2011, 7 Cdo 99/2011 zo 17. augusta 2011.

Zo   sťažnosti   a z   príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom doručeným   Okresnému   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   11.   februára   2008 domáhal voči Slovenskej republike – Ministerstvu financií Slovenskej republiky náhrady škody s príslušenstvom z titulu nezákonných rozhodnutí Daňového úradu II B. Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 8/2008-218 z 22. apríla 2009 návrh sťažovateľa zamietol, čo Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 4 Co 377/2009-239 zo 16. júna 2010 potvrdil.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   v ktorom   namietal odňatie   možnosti   konať   pred   (odvolacím)   súdom,   ktorý   vec   prerokoval   bez   nariadenia pojednávania, ako aj nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav, čo viedlo k vydaniu nesprávneho rozhodnutia. Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu pre dovolacie konanie.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   11   C   8/2008-272   z 21.   februára   2011   neustanovil sťažovateľovi   právneho   zástupcu   pre   dovolacie   konanie,   pričom   dospel   k záveru,   že priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov síce odôvodňujú osobné a majetkové pomery sťažovateľa, avšak je zjavné, že v danom prípade ide (vzhľadom na to, že návrh sťažovateľa bol v celom rozsahu zamietnutý ako nedôvodný) o zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, a teda nie sú splnené ani podmienky na ustanovenie právneho zástupcu pre dovolacie konanie. Krajský súd uznesením č. k. 14 Co 138/2011-277 z 21. apríla 2011 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   v ktorom   namietal nesprávne   právne   posúdenie   veci,   pokiaľ   ide   o   splnenie   podmienky   na   ustanovenie právneho zástupcu, že nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 93/2011, 7 Cdo 99/2011 zo 17. augusta 2011 dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   14   Co   138/2011 z 21. apríla 2011 odmietol a zároveň zastavil konanie o dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 377/2009 zo 16. júna 2010.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   neexistuje   žiadna   zákonná   prekážka,   ktorá   by bránila   ustanoviť   mu   právneho   zástupcu   pre   dovolacie   konanie.   Tým,   že   okresný   súd a krajský   súd   označili   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   za   zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, znemožnili predloženie veci najvyššiemu súdu   na   meritórne   rozhodnutie   o právach   a právom   chránených   záujmoch   sťažovateľa v spravodlivom súdnom procese, čo je vadou konania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Táto vada konania je zrejmá a na odmietnutie dovolania najvyšším   súdom   pre   jeho   procesnú   neprípustnosť   nebol   dôvod.   Po   rozhodnutí o neustanovení právneho zástupcu nebol sťažovateľovi daný žiadny časový priestor, aby splnomocnil advokáta na svoje zastupovanie v dovolacom konaní, pretože o neustanovení právneho zástupcu sa dozvedel až 20. decembra 2011 doručením uznesenia najvyššieho súdu, z ktorého sa zároveň dozvedel o zastavení dovolacieho konania z dôvodu nedostatku právneho zastúpenia. Tento nedostatok však sťažovateľ považuje za odstrániteľný, keby ho súdy k tomu vyzvali.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 7 Cdo 93/2011, 7 Cdo 99/2011 zo 17. augusta 2011 porušil jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl.   1   dodatkového   protokolu,   aby   uznesenie   najvyššieho   súdu   zrušil   a vec   mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 2 000   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátovi   ustanovenému   ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jeho prijatí na ďalšie konanie (I.   ÚS   66/98).   Ústavný   súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   tiež   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Preskúmaním   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   jej   predmetom   je   nespokojnosť sťažovateľa   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7   Cdo   93/2011,   7   Cdo   99/2011 zo 17. augusta   2011,   ktorým   odmietol   jeho   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu (ktorým   tento   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o   neustanovení   právneho   zástupcu sťažovateľovi pre dovolacie konanie) a zároveň zastavil konanie o dovolaní proti rozsudku krajského   súdu   (ktorým   tento   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu sťažovateľa na náhradu škody). Sťažovateľ polemizuje s právnymi závermi všeobecných súdov bez toho, aby bližšie odôvodnil, v čom vidí porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   priznaného   čl.   46   ods.   1   ústavy a obdobne práva na spravodlivé súdne konanie priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení   každého   reálne   sa   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde   a že   tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému   právu   poskytnutá   ochrana v medziach   zákonov,   ktoré   ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať   sa   súdnej   ochrany,   ale   túto   aj   v určitej   kvalite,   t.   j.   zákonom   ustanoveným postupom   súdu,   dostať   (napr.   III.   ÚS   124/08).   Úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú   odôvodnené   a či   nenesú   znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého zo základných   práv   a slobôd.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nemôže   zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08).

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:„Pokiaľ   ide   o   dovolanie   navrhovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu z 21. apríla 2011 sp. zn. 14 Co 138/2011 aj keď navrhovateľ nemá právnické vzdelanie a nie je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), dovolací súd nepovažoval nedostatok povinného   zastúpenia   za   prekážku,   ktorá   by   bránila   vydaniu   rozhodnutia,   ktorým   sa dovolacie   konanie   končí.   So   zreteľom   na   dovolaním   napadnuté   rozhodnutie   vychádzal z toho,   že   ak   predmetom   dovolacieho   prieskumu   má   byť   rozhodnutie,   ktorým   nebolo vyhovené žiadosti účastníka o ustanovenie zástupcu z radov advokátov v zmysle § 30 O. s. p. (ako je to v preskúmavanej veci), nemožno striktne trvať na splnení tejto podmienky, lebo v opačnom prípade by bol popretý nielen zámer, ktorý sledoval účastník konania podaním dovolania, ale tiež účel dovolacieho konania, v ktorom predmetom posúdenia má byť záver odvolacieho súdu o (ne)splnení podmienok pre ustanovenie zástupcu z radov advokátov súdom (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. februára 2007 sp. zn. 2 Cdo 329/2006).

Dovolací súd z uvedeného dôvodu pristúpil k posudzovaniu procesnej prípustnosti dovolania   proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   napriek   tomu,   že   dovolateľ   bez právnického vzdelania nie je zastúpený advokátom...

Nesprávne právne posúdenie veci... je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť   vtedy,   ak   je   dovolanie   prípustné),   samo   osebe   ale   prípustnosť   dovolania nezakladá...   Nesprávne   skutkové   zistenie   má   za   následok   vydanie   vecne   nesprávneho rozhodnutia súdu, samo osebe ale nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p.

Pretože prípustnosť dovolania proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu nemožno vyvodiť   z   ustanovenia   §   239   O.   s.   p.   a v   dovolacom   konaní   neboli   zistené   ani   dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa...   ako   dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   tento opravný prostriedok prípustný, odmietol...

Nedostatok právneho zastúpenia dovolateľa advokátom podľa § 241 ods. 1 druhá veta O. s. p. je odstrániteľným nedostatkom podmienky konania. Pokiaľ však dovolateľ napriek poučeniu podľa § 241 ods. 1 O. s. p. o povinnom právnom zastúpení v dovolacom konaní   uvedený   nedostatok   neodstránil   (nepredložil   plnomocenstvo   pre   advokáta   na zastupovanie   v   dovolacom   konaní),   tak   svojím   procesným   postupom   spôsobil,   že v dovolacom konaní pre tento nedostatok nie je možné pokračovať a dovolacie konanie treba zastaviť...

Vzhľadom   na   uvedený   nedostatok   podmienky   dovolacieho   konania,   ktorý   pre nečinnosť   dovolateľa   zostal   neodstránený,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky konanie o dovolaní   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   16.   júna   2010 sp. zn. 4 Co 377/2009   zastavil.   So   zreteľom   na   zastavenie   dovolacieho   konania   sa nezaoberal otázkou procesnej prípustnosti dovolania (ani vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu).

Navrhovateľ z procesného hľadiska zavinil, že sa konanie o jeho prvom dovolaní muselo zastaviť a jeho druhé dovolanie muselo odmietnuť...“

Ústavný súd v prvom rade pripomína, že rozhodnutia všeobecného súdu, o tom, či sú alebo nie sú splnené podmienky na oslobodenie účastníka konania od súdnych poplatkov (§ 138 ods. 1 OSP), resp. na ustanovenie mu právneho zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov (§ 30 ods. 1 OSP účinný do 31. decembra 2011), zásadne nie   sú   predmetom   ústavnej   ochrany,   pretože   aj   keď   sa   výsledok   tohto   procesného rozhodovania   môže   účastníka   konania   dotknúť,   nedosahuje   intenzitu   opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd (podobne II. ÚS 142/04, III. ÚS 559/2011). Cieľom citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je zabezpečiť účastníkovi konania prístup k súdu (a s tým spätú súdnu ochranu jeho práv) aj v prípade nepriaznivej materiálnej a sociálnej situácie, ak však nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie jeho práv. Účastník konania má právo o oslobodenie od súdnych poplatkov, resp. o ustanovenie právneho zástupcu požiadať, nie však nárok, aby všeobecný súd jeho žiadosti vyhovel.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov a nejde ani   o arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné   s aplikovanými   ustanoveniami   Občianskeho súdneho poriadku. Postup najvyššieho súdu v danom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu   k súdnej   ochrane   v konaní   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku.   V prípade sťažovateľa nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie jeho práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Nespokojnosť sťažovateľa s obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   všeobecných   súdov svojím vlastným.

Tvrdenie sťažovateľa, že mu po rozhodnutí (okresného súdu v spojení s krajským súdom, pozn.) o neustanovení právneho zástupcu nebol daný žiadny časový priestor, aby splnomocnil   advokáta   na   svoje   zastupovanie   v dovolacom   konaní,   pretože   sa   o tom dozvedel   až   20.   decembra   2011,   keď   mu   bolo   doručené   uznesenie   najvyššieho   súdu, považuje ústavný súd za absurdné. Sťažovateľ uznesenia okresného súdu a krajského súdu riadne prevzal, tieto nadobudli právoplatnosť a proti uzneseniu odvolacieho súdu podal včas dovolanie.   Pokiaľ   bol   sťažovateľ   pevne   presvedčený   o oprávnenosti   svojho   nároku na náhradu   škody   a zároveň   považoval nedostatok právneho zastúpenia   za odstrániteľnú podmienku dovolacieho konania, je nepochopiteľné, prečo nesplnomocnil advokáta na svoje zastupovanie   už   na   začiatku   tohto   konania.   Účastníkovi,   ktorý   má   vo   veci   úspech, je priznaná aj náhrada trov konania. Sťažovateľ teda nepostupoval v zmysle zásady „každý nech si stráži svoje práva“.

Otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   najvyššieho   súdu,   nie   do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a   jej   riešenie   samo   osebe   nemôže   viesť   k záveru   o   porušení   práv   sťažovateľa   (m.   m. IV. ÚS 35/02, I. ÚS 145/2010, II. ÚS 324/2010).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu   a porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   resp.   práva na spravodlivé súdne konanie, preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1   dodatkového   protokolu   by   bolo   možné   v danej   veci   uvažovať   len   vtedy,   ak   by zo strany všeobecného   súdu   primárne došlo   k porušeniu   niektorého zo základných   práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže v danom prípade k tomu nedošlo, ústavný súd z rovnakého dôvodu odmietol sťažnosť aj v tejto časti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012