znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 110/2011-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika o sťažnosti S. H. T., štátneho občana Afganistanu, zastúpeného Mgr. M. Š., pre namietané porušenie jeho základného práva nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva spočívajúceho v zákaze mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 9 Sža 11/2010 z 29. septembra 2010 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo S.   H.   T.   nebyť   mučený   ani   podrobený   krutému,   neľudskému   či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo   spočívajúce   v zákaze   mučenia   podľa   čl.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 9 Sža 11/2010 z 29. septembra 2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sža 11/2010 z 29. septembra 2010   z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

3. S. H. T.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri   eur   a osemdesiatosem   centov),   ktoré j e   p o v i n n ý   vyplatiť Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   účet Mgr.   M.   Š.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 110/2011-19 z 15. marca 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť S. H. T., štátneho   občana   Afganistanu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   Mgr.   M.   Š.,   pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   nebyť   mučený   ani   podrobený   krutému, neľudskému   či   ponižujúcemu   zaobchádzaniu   alebo   trestu   podľa   čl.   16   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva spočívajúceho v zákaze mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sža 11/2010 z 29. septembra 2010.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   namietaným   rozsudkom   najvyšší   súd   potvrdil rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   1   Saz 2/2010-84 z 22. júna 2010, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „migračný   úrad“)   sp.   zn.   ČAS:   MU-33-32/DS-Ž-2009 z 5. marca   2010.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   migračný   úrad   označeným   rozhodnutím zamietol   jeho   žiadosť   o udelenie   azylu   ako   neprípustnú,   čo   v podstate   znamenalo   jeho transfer   do   Grécka,   ktoré   bolo   štátom   zodpovedným   za   jeho   prevzatie.   Sťažovateľ   ako štátny občan Afganistanu pritom poukázal na to, že v prípade jeho transferu do Grécka by mu   neboli   poskytnuté   záruky,   že   v tomto   štáte,   vzhľadom   na   nedostatočnú   úroveň azylového právneho systému a praxe, bude pripustený do konania o udelenie azylu. Zároveň prejavil obavy, že následným vyhostením do krajiny pôvodu – do Afganistanu existuje reálna obava, že bude vystavený ohrozeniu života z dôvodu vážneho bezprávia voči jeho osobe. Sťažovateľ preto odvolávajúc sa na jednotlivé dokumenty organizácií zaoberajúcich sa   ochranou   ľudských   práv   a základných   slobôd   a poskytovaním   ochrany   a pomoci utečencom   žiadal   Slovenskú   republiku   o aplikáciu   čl.   3   ods.   2   Nariadenia   Rady   (ES) č. 343/2003   z 18.   februára   2003   (ďalej   len   „dublinské   nariadenie“),   a teda   o to,   aby Slovenská   republika   v zmysle   tohto   článku   prevzala   zodpovednosť   za   jeho   žiadosť o udelenie azylu. Keďže najvyšší súd sa stotožnil s tým, že v namietanom prípade nebolo nutné   aplikovať   čl.   3   ods.   2   dublinského   nariadenia,   čo   malo   za   následok   transfer sťažovateľa   do   Grécka,   sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   tým   došlo   k porušeniu   jeho základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť   na ďalšie   konanie a aby v náleze vyslovil,   že najvyšší   súd rozsudkom   sp.   zn. 9 Sža 11/2010 z 29. septembra 2010 porušil jeho základné právo podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 3 dohovoru, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie   konanie   a aby   najvyššiemu   súdu   uložil   povinnosť   uhradiť   mu   trovy   právneho zastúpenia.  

K sťažnosti   sťažovateľa   sa   vyjadril   najvyšší   súd   prostredníctvom   predsedníčky správneho kolégia, a to listom č. k. KP 4/2011-39 zo 14. apríla 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Ohľadne námietok navrhovateľa o nehumánnosti transferu navrhovateľa do Grécka a jeho nepripustenia k azylovému konaniu nemá k vysloveným záverom krajského súdu odvolací súd žiadne pripomienky a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Odvolací súd k námietke navrhovateľa, že bolo v jeho prípade potrebné rozhodnúť podľa čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia (tzv. doložky suverenity), považuje za dôležité uviesť, že nariadenie ani žiadny zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu prevziať zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu podľa čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia.   Nejde   teda   o   nárok,   o   ktorom   musí   rozhodnúť   správny   orgán   ex   lége,   ale o výsledok správneho uváženia správneho orgánu... Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia... V takých prípadoch je súd oprávnený preskúmať len to, či došlo k výberu   z   dovolených   možností,   ale   výber   sám   zásadne   prieskumu   nepodlieha a preskúmanie sa vykoná iba podľa kritérií, ktoré pre správne uváženie uvádza zákon. Ak teda právna zástupkyňa navrhovateľa poukazovala na prax niektorých členských štátov   Európskej   únie,   ktorých   orgány   rozhodli   v   niektorých   prípadoch   o   nenavrátení žiadateľov podľa dublinského nariadenia do Gréckej republiky, ide o správne uváženie, ktoré   je   plne   v   právomoci   daného   členského   štátu   a   výber   z   možností   „prevziať“   či „neprevziať“ zodpovednosť za posúdenie nepodlieha súdnemu preskúmaniu...

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi krajského súdu, ktoré vo svojom rozhodnutí odôvodnil, z čoho vyvodil svoj záver zhodný so záverom odporcu o tom, že na posúdenie navrhovateľovej žiadosti o udelenie azylu je podľa kritérií uvedených v dublinskom nariadení príslušným členským štátom Grécka republika, na základe čoho bola navrhovateľova žiadosť zamietnutá ako neprípustná podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle.

Vychádzajúc   z   uvedeného   považuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú.»

V označenom liste doručenom ústavnému súdu 20. apríla 2011 najvyšší súd oznámil, že v danej veci netrvá na ústnom pojednávaní.

Právny   zástupca   sťažovateľa   listom   zo   6.   mája   2011   taktiež   vyjadril   súhlas s upustením od ústneho pojednávania v namietanej veci.

Keďže   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo veci samej   v   zmysle   ustanovenia   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Ústavný súd v rámci konania vo veci samej vychádzal z obsahu sťažnosti, jej príloh, vyjadrení   účastníkov   konania,   obsahu   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Saz   2/2010 a z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sža 11/2010 z 29. septembra 2010.

Ústavný súd zistil, že migračný úrad rozhodnutím sp. zn. ČAS: MU-33-32/DS-Ž-2009 z 5. marca 2010 podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) zamietol žiadosť sťažovateľa o udelenie azylu ako neprípustnú. V odôvodnení rozhodnutia migračný úrad konštatoval, že po nelegálnom príchode na územie Slovenskej republiky sťažovateľ   17.   septembra   2009   požiadal   o udelenie   azylu   z dôvodu   obavy   o svoj   život, pretože   ako   uviedol,   v krajine   pôvodu   –   v Afganistane   bol   prenasledovaný   neznámymi ľuďmi.   Bolo   zistené,   že   sťažovateľ   prichádzajúci   z tretej   krajiny   protiprávne   prekročil hranicu členského štátu – Grécka – uplatňujúceho dublinské nariadenie. Následne migračný úrad kontaktoval príslušné grécke orgány so žiadosťou o prevzatie sťažovateľa v zmysle čl. 10 ods. 1 dublinského nariadenia. Keďže grécka strana na žiadosť Slovenskej republiky neodpovedala v lehote 2 mesiacov, v súlade s čl. 18 ods. 7 dublinského nariadenia sa stala krajinou zodpovednou za prevzatie sťažovateľa, pričom 26. februára 2010 súhlasila s jeho odovzdaním na svoje územie. Na základe toho potom migračný úrad v súlade s čl. 19 ods. 1 dublinského nariadenia odmietol žiadosť sťažovateľa o udelenie azylu ako neprípustnú.

Proti rozhodnutiu migračného úradu podal sťažovateľ opravný prostriedok, v ktorom vyslovil   názor,   že   migračný   úrad «sa   nesprávne   vysporiadal   s námietkami,   na   ktoré v konaní   o prevzatie   zodpovednosti   poukázal.   Predložil   stanovisko   UNHCR   k transferu žiadateľov o azyl z členských štátov Európskej únie do Grécka týkajúci sa súčasného stavu azylového konania v Grécku, v ktorom... zdôrazňuje odporúčanie pre ostatné štáty, aby žiadateľov o azyl neposielali na základe Dublinského nariadenia a ani z iných dôvodov, späť do Grécka... Spomínané sú problémy prístupu k efektívnej ochrane a jej využívaniu v súlade   s medzinárodnými   a európskymi   štandardmi,   ako   aj   riziko   vyhostenia   bez rozlišovania   „dublinských   prípadov“   a ostatných   žiadateľov   o azyl,   obmedzený   prístup k informáciám   o postupoch   a priebehu   azylového   konania,   ale   aj   problém   zabezpečenia ubytovania žiadateľom o azyl.». Okrem toho sťažovateľ dodal, že už v priebehu konania požiadal Slovenskú republiku o aplikáciu čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia, podľa ktorého by Slovenská republika sama mohla posúdiť jeho žiadosť o udelenie azylu. V opravnom prostriedku sťažovateľ argumentoval nielen stanoviskom Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (ďalej len „UNHCR“), ale poukázal aj na Intervenciu komisára pre ľudské práva Rady Európy T. H. pred Európskym súdom pre ľudské práva uverejnenú 16. marca 2010   (ďalej   len   „intervencia   komisára   pre   ľudské   práva“),   podľa   ktorej   azylový   zákon a prax   v Grécku   nie   sú   v súlade   s medzinárodnými   a európskymi   ľudsko-právnymi štandardmi. Okrem toho sťažovateľ argumentoval aj správou Nórskeho helsinského výboru (ďalej len „NHV“) z októbra 2009, ktorá poukazovala na nedostatky v gréckom azylovom systéme, na nedostatočný prístup k azylovému konaniu a nelegálne deportácie. Sťažovateľ vyslovil názor, že v prípade jeho transferu do Grécka nemá záruku, že v tejto krajine bude pripustený do konania o udelenie azylu, pričom zároveň dodal, že v prípade jeho vyhostenia do   krajiny   pôvodu   –   Afganistanu,   by   bol   vystavený   ohrozeniu   svojho   života,   o čom predložil aj dôkazy. Na doplnenie skutočností sťažovateľ uviedol, že má dlhodobý intímny vzťah s občianskou Slovenskej republiky.

O opravnom   prostriedku   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   Saz   2/2010 z 22. júna   2010   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie   migračného   úradu   potvrdil.   Krajský   súd v relevantnej   časti   odôvodnenia   rozsudku   konštatoval,   že   aj   keď   v zmysle   dublinského nariadenia   mohla   Slovenská   republika   prevziať   zodpovednosť   za   posúdenie   žiadosti sťažovateľa o azyl, ale tak neučinila, nedopustila sa žiadnych porušení právnych noriem, keďže nešlo o povinnosť, ale len o možnosť – správnu úvahu – „aké konkrétne dôvody bude považovať za relevantné pre prebratie zodpovednosti“. Navyše, krajský súd vyslovil názor, že Grécko je členským štátom Európskej únie a považuje sa za bezpečnú krajinu, pričom pri akceptácii   prevzatia   zodpovednosti   za   sťažovateľa   príslušný   grécky   orgán   garantoval prístup sťažovateľa k azylovej procedúre.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v ktorom   dôvodil,   že krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že   jeho   rozhodnutie   vychádza   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Sťažovateľ vyslovil názor, že aj napriek tomu, že boli splnené podmienky na postup podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle, bolo potrebné v jeho prípade aplikovať čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia. Sťažovateľ tvrdil, že si uvedomuje, že zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti o azyl nemožno Slovenskej republike vnucovať, ale že táto povinnosť jej vzniká v prípade, ak   by   neprevzatím   došlo   k porušeniu   medzinárodných   záväzkov,   ktorými   je   Slovenská republika viazaná. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že v prípade jeho transferu do   Grécka   a následného   vyhostenia   do   Afganistanu   by   bol   vystavený   nehumánnym podmienkam a ohrozeniu života, čo by znamenalo porušenie čl. 3 dohovoru. Sťažovateľ zároveň tvrdil, že migračný úrad sa nedostatočne vysporiadal s námietkami týkajúcimi sa jeho transferu do Grécka, a preto nesúhlasil s názorom krajského súdu o tom, že rozhodnutie migračného úradu je vecne správne. Na základe toho sťažovateľ žiadal, aby najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že zrušuje rozhodnutie migračného úradu a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O odvolaní proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9 Sža 11/2010 z 29. septembra 2010 tak, že napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval: «Odvolací súd k námietke navrhovateľa, že bolo v jeho prípade potrebné rozhodnúť podľa čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia (tzv. doložky suverenity), považuje za dôležité uviesť, že nariadenie ani žiadny zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu prevziať zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu podľa čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia.   Nejde   teda   o   nárok,   o   ktorom   musí   rozhodnúť   správny   orgán   ex   lége,   ale o výsledok správneho uváženia správneho orgánu. Správne uváženie (diskrečná právomoc správneho   súdnictva)   je   svojou   podstatou   možnosťou   správneho   orgánu   vybrať   pri rozhodovaní   jedno   z viacerých   dovolených   riešení.   Podľa   §   245   ods.   2   O.   s.   p.   pri rozhodnutí,   ktoré   správny   orgán   vydal   na   základe   zákonom   povolenej   voľnej   úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených   zákonom.   Súd   neposudzuje   účelnosť   a   vhodnosť   správneho   rozhodnutia. Súdne preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu nie je teda v týchto prípadoch vylúčené, ale   je   podstatne   obmedzené   pretože   sa   môže   týkať   iba   toho,   či   rozhodnutie   správneho orgánu nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V takých prípadoch je súd oprávnený   preskúmať   len   to,   či   došlo   k   výberu   z   dovolených   možností,   ale   výber   sám zásadne   prieskumu   nepodlieha   a   preskúmanie   sa   vykoná   iba   podľa   kritérií,   ktoré   pre správne uváženie uvádza zákon...

S vyššie uvedenou námietkou neprevzatia zodpovednosti súvisela aj navrhovateľova námietka, že dlhodobo udržiava partnerský vzťah s občiankou Slovenskej republiky a že sa s touto námietkou nevysporiadal odporca ani krajský súd. Tunajší súd odkazuje na prípis odporcu právnej zástupkyni navrhovateľa zo dňa 05. 03. 2010, v ktorom odporca uvádza, že partnerský vzťah navrhovateľa so slovenskou štátnou občiankou nepovažuje za relevantný a opodstatnený dôvod na podanie žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a zároveň   ani   za   dostatočný   dôvod   na   využitie   práva   suverenity   Slovenskej   republiky v tomto prípade dobrovoľne posúdiť navrhovateľovu žiadosť.

Ako dôvodná sa javí tunajšiemu súdu námietka navrhovateľa, že odporca ani krajský súd   sa   nevysporiadali   so   všetkými   námietkami   navrhovateľa,   ktoré   uviedol   v   priebehu konania, konkrétne, že odporca sa vyjadril k navrhovateľovým námietkam iba v odpovedi k vyjadreniu   sa   navrhovateľa   k   transferu   do   Grécka   zo   dňa   05.   03.   2010,   ale   nebolo súčasťou rozhodnutia odporcu a teda nie je možné preskúmať akým spôsobom sa odporca s navrhovateľovými námietkami vysporiadal.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku správny orgán v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Tunajší súd uznáva, že z pohľadu § 47 ods. 3 správneho poriadku sa môže zdať, že odôvodnenie, ktoré obsahuje rozhodnutie odporcu č. ČAS: MU-33-32/DS-Ž-2009 zo dňa 05. 03. 2010 je nepostačujúce, avšak je potrebné uviesť, že odporca sa s námietkami navrhovateľa vysporiadal v prípise zo dňa 05. 03. 2010 (teda   v   rovnaký   deň,   ako   vydal   rozhodnutie   o   zamietnutí   navrhovateľovej   žiadosti   ako neprípustnej),   v   ktorom   vyčerpávajúcim   spôsobom,   reaguje   na   námietky,   ktoré   uviedla navrhovateľova právna zástupkyňa v prípise zo dňa 30. 11. 2009. Z tohto dôvodu považuje tunajší   súd   odporcovo   rozhodnutie   za   dostatočne   jasné,   zrozumiteľné   a   odôvodnené. Navyše, odôvodnenie rozhodnutia nie je právne záväzné, t. j. nie je tou časťou súdneho rozhodnutia, ktorá by nadobúdala záväzné účinky na právne vzťahy účastníkov konania.»

III.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o azyle konanie o udelenie azylu sa začína vyhlásením cudzinca   na   príslušnom   policajnom   útvare   o   tom,   že   žiada   o   udelenie   azylu   alebo o poskytnutie   doplnkovej   ochrany   na   území   Slovenskej   republiky,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát.

Podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle ministerstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c) uvedie aj štát, ktorý je príslušný na konanie o udelenie azylu.

Podľa čl. 3 ods. 1 dublinského nariadenia členské štáty posúdia žiadosť každého príslušníka tretej krajiny, ktorý podá žiadosť na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek z nich. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole II označený ako zodpovedný.

Podľa čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia bez ohľadu na ods. 1 môže každý členský štát posúdiť žiadosť o azyl, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny, dokonca aj keď mu   podľa   kritérií   stanovených   v tomto   nariadení   neprislúcha   zodpovednosť   za   takéto posúdenie. V takomto prípade sa tento členský štát stane zodpovedným členským štátom v zmysle tohto nariadenia a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. Keď to je potrebné, informuje predtým zodpovedný členský štát, členský štát, ktorý vedie konanie na   určenie   zodpovedného   členského   štátu   alebo členský   štát,   ktorý   bol   dožiadaný,   aby prevzal žiadateľa, alebo ho vrátil.

Podľa čl. 10 ods. 1 dublinského nariadenia keď sa zistí na základe dôkazu alebo indície,... že žiadateľ o azyl protiprávne prekročil hranicu do členského štátu po súši, mori alebo letecky   po príchode   z tretej   krajiny, za posúdenie žiadosti   o azyl je zodpovedný členský štát, do ktorého takto vstúpil. Táto povinnosť končí po 12 mesiacoch odo dňa, kedy sa uskutočnilo takéto protiprávne prekročenie hranice.

Podľa čl. 17 ods. 1 dublinského nariadenia ak členský štát, ktorému bola podaná žiadosť o azyl, považuje iný členský štát za zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti, môže čo najrýchlejšie a v každom prípade do troch mesiacov od dátumu podania žiadosti vyzvať tento iný členský štát, aby prevzal žiadateľa.

Podľa čl. 18 ods. 1 dublinského nariadenia dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a vynesie rozhodnutie o dožiadaní o prevzatie žiadateľa do dvoch mesiacov od dátumu obdržania dožiadania.

Podľa   čl.   18   ods.   7   dublinského   nariadenia   nekonanie   v   dvojmesačnej   lehote uvedenej v ods. 1... sa rovná akceptovaniu dožiadania a ukladá povinnosť prevziať danú osobu, ako aj zabezpečiť náležité dojednania pre jej príchod.

Podľa čl. 19 ods. 1 dublinského nariadenia keď dožiadaný členský štát akceptuje, že má   prevziať   žiadateľa,   členský   štát,   v ktorom   bola   podaná   žiadosť   o   azyl,   oznámi žiadateľovi rozhodnutie o tom, že neposúdi žiadosť a o povinnosti odovzdať žiadateľa do zodpovedného štátu.

IV.

Do sféry konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 386/09) patrí tiež právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Základné právo podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a tiež právo podľa čl. 3 dohovoru sú nesporne   práva   hmotného   charakteru,   pričom   sťažovateľ   nenamieta   ich   porušenie rozhodnutím   najvyššieho   súdu   v spojení   s porušením   niektorého   z jeho procesných   práv garantovaných   mu   ústavou.   Na   druhej   strane   ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej činnosti (napr. II. ÚS 111/08, IV. ÚS 331/08) uviedol, že tak základné právo podľa čl. 16 ods.   2 ústavy, ako aj právo podľa   čl. 3 dohovoru majú vo svojom obsahu zahrnuté aj procesné komponenty. Ústavný súd pripomína, že procesné zložky oboch označených práv vystupujú do popredia zvlášť v tých druhoch konania (napr. extradičné konanie, azylové konanie),   keď   sa   osoba   dostáva   pod   jurisdikciu   iného   štátu,   čo   môže   mať   v spojení s rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   Slovenskej   republiky   v konkrétnych   okolnostiach daného prípadu negatívny vplyv na osobnú sféru sťažovateľa.

Problematikou   presunov   žiadateľov   o azyl   do   Grécka   na   základe   dublinského nariadenia sa zaoberal Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), keď na jeho výzvu mu bola v zmysle čl. 36 ods. 2 dohovoru predložená intervencia komisára pre ľudské práva (uverejnená   16.   marca   2010).   Tá   bola   založená   na   jeho   návštevách   v Grécku,   ktoré absolvoval   v decembri 2008 a vo februári 2010. Počas oboch návštev bol komisár pre ľudské práva informovaný o prekážkach v prístupe žiadateľov o azyl k bezplatnej právnej pomoci, o nefungujúcom systéme právnej pomoci, o chronických nedostatkoch v tlmočení pre   žiadateľov   o azyl,   o prípadoch,   keď   grécka   polícia   neprijala   žiadosti   o azyl,   ako   aj o prípadoch, keď nebol rešpektovaný princíp „non – refoulment“ – išlo prevažne o vracanie osôb z Grécka do Turecka. K takýmto okolnostiam dochádzalo v prípadoch, ak ešte osoba ani nepožiadala kompetentné grécke orgány o azyl, ale tiež v prípadoch osôb vlastniacich tzv. ružové preukazy preukazujúce legálny pobyt pre držiteľa. Okrem toho komisár zvlášť poukázal na extrémne zložité a nevyhovujúce životné podmienky, v ktorých sa žiadatelia o azyl v Grécku   ocitli.   Na   základe   týchto   poznatkov   vyslovil   záver,   že   azylový   právny systém a prax v Grécku nezodpovedajú medzinárodným a ľudskoprávnym štandardom.

V októbri 2009 vydal NHV správu, podľa ktorej by žiadatelia o azyl nemali byť na základe dublinského nariadenia vracaní do Grécka. Tento názor zdieľajú aj medzinárodné ľudskoprávne organizácie a organizácie na ochranu utečencov vrátane UNHCR, organizácie Human Rights Watch a Amnesty International.

Zo   stanoviska   NHV   (z   októbra   2009)   vyplýva: „Sme   toho   názoru,   že   situácia v Grécku sa zhoršila do takej miery, že európske štáty nemôžu dodržať svoje povinnosti v zmysle utečeneckého práva a ochrany   ľudských   práv,   keď   zároveň vracajú žiadateľov o azyl do Grécka. Ďalej by malo dôjsť k prerušeniu transferov do Grécka, pokiaľ nebude možné   jasne   preukázať,   že   osoby   vracané   na   základe   dublinského   nariadenia   budú v Grécku užívať účinnú ochranu pred nútenými návratmi a budú mať prístup k bezpečnému a adekvátnemu azylovému konaniu.“  

O opodstatnenosti   týchto   tvrdení   sa   presvedčil   ESĽP   v prípade   M.   S.   S.   proti Belgicku   a Grécku   (sťažnosť   č.   30696/09,   rozhodnutie   z 21.   januára   2011),   v ktorom vyslovil porušenie práv podľa čl. 3 a čl. 13 dohovoru. Z hľadiska skutkových okolností išlo o transfer   žiadateľa   o azyl   z Belgicka   do   Grécka   na   základe   dublinského   nariadenia. Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v tomto   rozhodnutí   okrem   iného   vyslovil,   že   spôsob zaobchádzania   s   potenciálnym   žiadateľom   o azyl   (štátny   občan   Afganistanu)   v Grécku a podmienky, akým tam bol vystavený po jeho transfere z Belgicka, boli nevyhovujúce. Aj napriek vedomosti gréckych orgánov o existencii žiadateľa na jeho území, ako aj napriek povinnosti vyplývajúcej im z právneho poriadku, žil žiadateľ o azyl dlhšiu dobu v extrémnej chudobe, neschopný uspokojiť svoje najzákladnejšie potreby. Z tohto dôvodu ESĽP dospel k záveru, že zo strany Grécka tým došlo k porušeniu práva tohto žiadateľa podľa čl. 3 dohovoru.

Európsky súd pre ľudské práva v citovanom rozhodnutí zároveň vyslovil porušenie práva podľa čl. 3 dohovoru aj vo vzťahu k Belgicku, pričom v tejto súvislosti poukázal na to,   že   nedostatky   gréckeho   azylového   konania   museli   byť   belgickým   úradom   v čase transferu sťažovateľa známe. Aj napriek tomu, že belgické úrady boli informované aj zo strany   UNHCR   o nepriaznivej   situácii   v Grécku,   neurobili   výnimku   vyplývajúcu z dublinského   nariadenia   (čl.   3   ods.   2),   ale   umožnili   transfer   sťažovateľa   do   Grécka. Európsky súd pre ľudské práva vytkol Belgicku, že jeho orgány namiesto toho, aby si overili, ako grécke orgány aplikujú právo v otázkach azylového konania, sa len spoľahli na to,   že   so   sťažovateľom   sa   bude   zaobchádzať   v súlade   s medzinárodnými   štandardmi týkajúcimi sa ochrany ľudských práv. Európsky súd pre ľudské práva vyslovil záver, že presunom sťažovateľa do Grécka ho belgické úrady vedome vystavili väzbe a životným podmienkam, ktoré predstavovali ponižujúce zaobchádzanie v rozpore s čl. 3 dohovoru.

Z už citovaného   čl.   16   ods.   2   ústavy a čl.   3   dohovoru   vyplýva, že ich   dikcia   je v podstate identická, a aj preto ústavný súd zastáva názor, že z hľadiska požiadaviek, ktoré kladú na rozsah ochrany, nie sú medzi nimi žiadne rozdiely. Navyše, ústavný súd vo svojej judikatúre dotýkajúcej sa ochrany základných práv a slobôd upravených v ústave v súlade so záväzkom Slovenskej republiky vyplývajúcim okrem iného aj (a hlavne) z čl. 1 ods. 2 ústavy   štandardne   zohľadňuje   a uplatňuje   judikatúru   ESĽP   k porovnateľným   ľudským právam a základným slobodám garantovaným dohovorom. Vzhľadom na obsahovú zhodu čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru preto možno uzavrieť, že judikatúra ESĽP k čl. 3 dohovoru   je v plnom rozsahu relevantná a uplatniteľná aj na ochranu základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc   z obsahu   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu,   stanovísk a vyjadrení   oficiálnych   orgánov   zameraných   na   ochranu   ľudských   práv   vrátane   práv utečencov, ale predovšetkým z judikatúry ESĽP dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd pred svojím rozhodnutím vo veci sťažovateľa podcenil význam jeho základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 3 dohovoru a formálne sa odvolávajúc na právnu   úpravu   a význam úvahy správneho orgánu dôsledne   neposúdil   okolnosti daného prípadu, čo malo za následok vznik takých nedostatkov v jeho rozhodnutí, ktorým treba priznať ústavnú relevanciu.

Najvyšší súd sa pri preskúmaní rozhodnutia krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie   migračného   úradu   o zamietnutí   žiadosti   sťažovateľa   o udelenie   azylu,   a to vo vzťahu   k možnosti   uplatnenia   čl.   3   ods.   2   dublinského   nariadenia   (tzv.   doložky suverentity), odvolával na ustanovenie § 245 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk   ustanovených   zákonom.   Súd   neposudzuje   účelnosť   a   vhodnosť   správneho rozhodnutia.

Najvyšší   súd   teda   apeloval   na   to,   že   jeho   povinnosťou   v danom   prípade   nebolo posúdiť, či sa správny orgán (migračný úrad) správne rozhodol, keď nepristúpil k aplikácii čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia, ale že jeho povinnosťou bolo preskúmať, či správny orgán rozhodol v zákonných limitoch.  

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že žiadny právny predpis neustanovuje povinnosť pre Slovenskú republiku ako členský štát Európskej únie prevziať zodpovednosť   za   posúdenie   žiadosti   štátneho   príslušníka   tretej   krajiny   o udelenie   azylu v zmysle čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia. Stotožňuje sa aj s tým názorom najvyššieho súdu, že citovaný čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia ponecháva na úvahe toho – ktorého členského   štátu,   či   prevezme,   alebo   neprevezme   zodpovednosť   za   posúdenie   žiadosti konkrétnej osoby o azyl.

Ústavný   súd   však   nezdieľa   daný   názor   najvyššieho   súdu   bez   výhrad,   pretože   je presvedčený, že aj keď taká povinnosť nie je v právnych normách explicitne stanovená, vzhľadom   na   to,   že   v danom   prípade   sa   sťažovateľ   domáhal   ochrany   svojho   práva zakotveného v čl. 3 dohovoru (aj základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy), ktoré sa v porovnaní   s ostatnými   ľudskými   právami   a základnými   slobodami   vymedzenými v dohovore vyznačuje absolútnosťou a kolektívnou garanciou, bolo v rámci tohto konania potrebné uplatňovať štandardy ochrany vyplývajúce z čl. 3 dohovoru (ako aj z čl. 16 ods. 2 ústavy), ktorý v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd, a preto má prednosť pred zákonom.

Absolútnosť práva podľa čl. 3 dohovoru znamená, že je aplikovateľné na všetkých ľudí, na každom mieste, v každom čase a nie je ničím limitované, t. j. s výkonom tohto práva nie sú spojené žiadne výnimky, čo potvrdzuje aj dikcia čl. 15 ods. 2 dohovoru, podľa ktorého nemožno odstúpiť od článku 2, okrem úmrtí vyplývajúcich z dovolených vojnových činov, a článkov 3, 4 (odsek 1) a 7 (napr. IV. ÚS 331/08).

Možné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 dohovoru a čl. 16   ods. 2   ústavy   vyvoláva   procesnú   povinnosť   štátu   zabezpečiť   účinné   úradné vyšetrenie tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem „účinné“ zahŕňa predovšetkým atribúty   dôkladnosti,   rýchlosti,   nezávislosti   a nestrannosti   (obdobne   napr. III. ÚS   70/01, III. ÚS 86/05, III. ÚS 194/06).

Vychádzajúc z citovanej judikatúry ústavného súdu, ale predovšetkým pridržiavajúc sa záverov ESĽP obsiahnutých v rozhodnutí M. S. S. proti Belgicku a Grécku z 21. januára 2011 je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd by mal zvážiť aj judikatúru ESĽP, ako aj absolútnosť práva podľa čl. 3 dohovoru (aj základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy) a v nadväznosti na to znovu preskúmať okolnosti daného prípadu. Od najvyššieho súdu sa očakávalo, že ochrana sťažovateľa a jeho práv nebude len formálnou aplikáciou zákona, ktorý   v okolnostiach   daného   prípadu   ponecháva   na   zvážení   správneho   orgánu,   akú z ponúknutých   možností   v rámci   správnej   úvahy   využije,   a ktorý   najvyššiemu   súdu neprikazuje preskúmať vhodnosť a účelnosť správneho rozhodnutia, ale obmedzuje ho len na posúdenie zákonných limitov. Teda dôsledne zváži aj okolnosti daného prípadu.

V namietanom prípade správny orgán (migračný úrad), krajský súd, ale v prvom rade najvyšší   súd,   ktorý   ako   posledný   v rade   mohol   vylúčiť   negatívny   vplyv   rozhodnutí slovenských   orgánov   verejnej   moci   na   osobnú   sféru   sťažovateľa,   nepovažoval   za nevyhnutné aplikovať čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia. Najvyšší súd sa upäl na dikciu zákona,   ktorá   správnemu   orgánu   neukladá   povinnosť   aplikovať   citovaný   článok,   na akceptáciu   a záruky   gréckej   strany   a aj   napriek   informáciám   z oficiálnych   zdrojov o nepriaznivom   stave   gréckeho   azylového   právneho   systému   a praxe,   neprijateľných a nehumánnych   podmienkach   vytvorených   pre   žiadateľov   o   azyl,   ako   aj   o zlyhaní kompetentných   gréckych   orgánov   v niektorých   prípadoch,   pripustil   transfer   sťažovateľa zo Slovenskej republiky do Grécka, čím sa dopustil porušenia jeho práv.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9 Sža 11/2010 z 29. septembra 2010 porušil základné právo sťažovateľa nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa č. 16 ods. 2 ústavy a jeho právo spočívajúce v zákaze mučenia podľa čl. 3 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).  

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sža 11/2010 z 29. septembra 2010, tento rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Najvyšší súd bude v danom prípade v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   aj   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v konaní   pred ústavným súdom, ktorej výšku vyčíslil jeho právny zástupca v podaní zo 6. mája 2011 sumou 261,82 € za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) + 2-krát režijný paušál.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených   prípadoch podľa   výsledku   konania uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd vyčíslil   trovy   konania sťažovateľa   v sume 254,88 €   za   dva   úkony právnej   služby   vykonané   v   roku   2010,   pričom   v tejto   súvislosti   vychádzal   zo   základu priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom polroku 2009, ktorá bola 721,40 €. Na základe toho priznal sťažovateľovi podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti, t. j. 2-krát po 120,23 € a 2-krát po 7,21 € za režijný paušál.

Na základe uvedeného a v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný   súd   uložil   najvyššiemu   súdu   zaplatiť   trovy   konania   sťažovateľa   na   účet   jeho právneho zástupcu v sume 254,88 € (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto nálezu.

S prihliadnutím na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011