znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 110/07-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť doc. JUDr. Ľ. H., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. F. B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Nc 26/2006 z 9. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo doc. JUDr. Ľ. H., CSc., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Nc 26/2006 z 9. októbra 2006   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 110/07-13 z 24. apríla 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť z 28. novembra 2006 doc. JUDr. Ľ. H., CSc., B. (ďalej   aj   „sťažovateľ“),   v   ktorej   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu namietal porušenie základného práva domáhať sa svojich práv na nestrannom súde, resp. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva na prejednanie veci nestranným súdom (na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Nc 26/2006 z 9. októbra 2006 (ďalej aj „napádané uznesenie najvyššieho súdu z 9. októbra 2006“ alebo „napádané uznesenie z 9. októbra 2006“).

Sťažovateľ uviedol, že v odvolacom konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) pod sp. zn. 6 Co 139/2006 vzniesol ako účastník konania námietku zaujatosti proti predsedníčke senátu konajúceho vo veci. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozsudku Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní o žalobe   sťažovateľa   o   ochranu   osobnosti   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   36/2002,   a   to na základe odvolania podaného žalovaným účastníkom konania - spoločnosťou P., a. s., B.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol: «...Žalobcu Doc. JUDr. Ľ. H. CSc. v konaní zastupuje JUDr. M. F. advokát, ktorý po zistení, že vec je pridelená do senátu krajského súdu predsedníčky A. B. považoval za povinnosť informovať klienta Doc. JUDr. Ľ. H. CSc., že ako zástupca iného účastníka v právnej veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp.   zn.   6   Co   49/2005,   ktorá   je   právoplatne   skončená,   podával   z   poverenia   svojho klienta   proti   sudkyni   A.   B.   opakovane   podnety   na   začatie   disciplinárneho   konania, a to Súdnej   rade   Slovenskej   republiky   a   potom   aj   ministrovi   spravodlivosti   SR,   pričom Súdna rada SR z dôvodu, že podnet nezískal dostatočný počet hlasov jej členov, nepodala návrh   na   začatie   disciplinárneho   konania   proti   sudkyni   A.   B.   a o podnete   podanom ministrovi spravodlivosti SR nebolo zatiaľ rozhodnuté, takže tu   existuje možnosť, že na základe podnetu podaného advokátom JUDr. M. F. môže byť proti sudkyni A. B. začaté disciplinárne konanie.

Z podnetov, ktoré na pokyn klienta vypracoval a podal advokát JUDr. M. F. vyplýva, že vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 6 Co 49/2005, v ktorej bol síce klient   zastúpený   advokátom   JUDr.   M.   F.   úspešný   (avšak   ako   vyplýva   z odôvodnenia rozhodnutia   iba   preto,   že   súd   bol   v   zmysle   §   243   d   OSP   viazaný   právnym   názorom Najvyššieho súdu SR), považujú konanie predsedníčky senátu A. B., ktorá v odôvodnení rozsudku sp. zn. 6 Co 49/2005 sa vyjadrila k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, a to takým nenáležitým   spôsobom,   že   otvorene   spochybnila   zákonnosť   a spravodlivosť   tohto rozhodnutia   a   použitými   výrazmi   aj   profesionálnu   odbornosť   sudcov   najvyššieho   súdu, ktorý v predmetnej veci rozhodovali, za porušenie povinnosti sudcu podľa § 30 ods. 1 zák. č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich   v   znení   neskorších   predpisov   (...).   Práve opakované podnety na začatie disciplinárneho konania proti predsedníčke senátu A. B. advokátom,   ktorý   zastupuje   Doc.   JUDr.   Ľ.   H.   CSc.   v   konaní   o ochranu   osobnosti, vyvolávajú u tohto obavu, že predsedníčka senátu A. B. práve vzhľadom na osobu jeho právneho zástupcu, ktorý síce z pokynu svojho klienta podnety vypracovával a podával, ale keďže je zrejmé, že právny zástupca dal obsahovú náplň podnetom na disciplinárne konanie   voči   sudkyni   A.   B.,   nebude   sudkyňa   vzhľadom   na   tieto   podnety   na začatie disciplinárneho konania schopná zachovať si potrebný nadhľad, objektívny prístup a teda nestranne rozhodnúť v konaní o ochranu osobnosti.

Túto obavu z nedostatku nestrannosti sudkyne A. B. možno považovať za objektívne dôvodnú najmä s prihliadnutím na odôvodnenie rozsudku sp. zn. 6 Co 49/2005, ktorý tvorí základ týchto podnetov a z ktorého vyplýva, že sudkyňa A. B. nedokáže ani pokiaľ ide o právny názor najvyššieho súdu tento profesionálne a s nadhľadom prijať, o čom svedčí skutočnosť, že v odôvodnení vyššie uvedeného rozhodnutia umožnila nenáležité kritizovanie a   spochybňovanie   tohto   názoru,   a tým   aj celého   rozhodnutia   a   dokonca   aj   sudcov najvyššieho súdu.

Tieto skutočnosti nedávajú dostatočnú záruku, že v konaní, kde Doc. JUDr. Ľ. H. CSc. zastupuje právny zástupca, ktorý síce v inej právnej veci avšak „významne prispieva“ k podávaniu podnetov na disciplinárne konanie proti sudkyni A. B., bude táto sudkyňa postupovať   profesionálne,   objektívne   a   nestranne,   keď   aj   k   odbornému   názoru a rozhodnutiu najvyššieho súdu pristupuje spôsobom, ktorým ohrozuje dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov (§ 30 ods. 1 zákona o sudcoch). Preto obavu Doc.   JUDr.   Ľ.   H.   CSc.   z   nedostatku   nestrannosti   tejto   sudkyne   v konaní   o ochranu osobnosti, možno považovať za objektívne odôvodnenú. Sudkyňa A. B. vzhľadom na osobu právneho zástupcu Doc. JUDr. Ľ. H. CSc. V konaní o ochranu osobnosti, ktorý síce v inej právnej veci z poverenia klienta podával, ale najmä vypracoval podnety na disciplinárne konanie voči tejto sudkyni, s prihliadnutím na jej konanie pri vydávaní rozhodnutia vo veci, ktorej sa tieto podnety týkajú, neposkytuje dostatočnú záruku, aby z objektívneho hľadiska bola vylúčená akákoľvek pochybnosť o jej nestrannosti.

Keďže vzhľadom na uvedené predsedníčka senátu A. B. nebola uznesením NS SR sp. zn.   3   Nc   26/2006   vylúčená   z   konania   vo   veci   sťažovateľa   vedenej   na Krajskom   súde v Bratislave   pod   sp.   zn.   6 Co 139/2006   a   to   napriek   nedostatku   jej nestrannosti z objektívneho   hľadiska,   došlo   týmto   rozhodnutím   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (...), aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (...)».

Na   základe   citovanej   argumentácie   sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného právneho zástupcu navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že najvyšší súd porušil jeho základné právo domáhať sa svojich práv na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na prejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením sp.   zn.   3   Nc   26/2006   z 9. októbra   2006,   ktorým   nevylúčil   sudkyňu   krajského   súdu JUDr. A. B.   z prerokovania   a rozhodovania   v právnej   veci   sťažovateľa   proti   P.,   a. s., vedenej v rámci odvolacieho konania krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 139/2006. Zároveň žiadal, aby ústavný súd napádané uznesenie najvyššieho súdu z 9. októbra 2006 zrušil.

Uznesenie ústavného   súdu   č. k. III. ÚS 110/07-13 z 24. apríla 2007,   ktorým   bola sťažovateľova sťažnosť prijatá na ďalšie konanie, bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa aj najvyššiemu súdu doručené 16. mája 2007.

Najvyšší súd sa aj napriek opakovaným výzvam ústavného súdu z 11. mája 2007, 19. júna 2007, 26. júla 2007, 28. augusta 2007 a z 18. októbra 2007 nevyjadril k sťažnosti sťažovateľa ani k otázke konania verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci. Vo výzve z 18. októbra 2007 ústavný súd okrem iného upozornil najvyšší súd ako účastníka konania, že pokiaľ sa v stanovenej lehote (10 dní) opätovne nevyjadrí k otázke konania verejného   ústneho   pojednávania   o prijatej   sťažnosti,   bude   ústavný   súd   vychádzať z predpokladu,   že   najvyšší   súd   súhlasí   s upustením   od   konania   verejného   ústneho pojednávania v danej veci.

Výzva   ústavného   súdu   z 18.   októbra   2007   bola   najvyššiemu   súdu   doručená 23.   októbra   2007.   Najvyšší   súd   na   ňu   žiadnym   spôsobom   nereagoval   (obdobne   ako v prípade predchádzajúcich výziev ústavného súdu týkajúcich sa sťažovateľovej sťažnosti).

Právny   zástupca   sťažovateľa   ústavnému   súdu   5.   decembra   2007   oznámil, že sťažovateľ súhlasí s upustením od konania verejného ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vzhľadom na tieto skutočnosti upustil ústavný súd od ústneho pojednávania v danej veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a k nej pripojených listinných dôkazov, ako aj s obsahom veci sa týkajúcich súdnych spisov, dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   vrátane   jej   príloh,   ako   aj z obsahu ústavným súdom   vyžiadaných   súdnych   spisov   týkajúcich   sa   konaní vedených   krajským súdom   pod   sp.   zn.   6   Co   139/2006   a   sp.   zn.   6   Co   49/2005,   ako   aj   zo   súdneho   spisu týkajúceho   sa   rozhodovania   najvyššieho   súdu   o námietke   zaujatosti   pod   sp.   zn. 3 Nc 26/2006   zistil   nasledovný   skutkový   stav,   relevantný   pre   posúdenie   sťažovateľovej sťažnosti:

Sťažovateľ podal   okresnému   súdu   žalobu o   ochranu   osobnosti   proti   P.,   a. s.,   B. V tomto konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 36/2002 bol zastúpený splnomocneným právnym zástupcom, advokátom JUDr. M. F.

V priebehu   konania   v sťažovateľovej   právnej   veci   najvyšší   súd   na   základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky zrušil rozsudkom sp.   zn.   M   Cdo   59/02   z 29.   septembra   2003   právoplatný   rozsudok   Okresného   súdu Bratislava I č. k. 12 C 226/97-34 z 13. januára 1999, ako aj potvrdzujúci odvolací rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 Co 152/2000 z 9. novembra 2000 vo veci žaloby Ing. R. F., zastúpeného   taktiež   splnomocneným   právnym   zástupcom   advokátom   JUDr. M.   F., o určenie, že v žalobe označená nehnuteľnosť patrí do aktív majetku, ktorý je predmetom dedičstva po poručiteľke označenej v žalobe. Okresný súd Bratislava I po vrátení veci na ďalšie konanie žalobu Ing. R. F. opäť prerokoval a rozsudkom č. k. 20 C 1/04-107z 30. apríla 2004 jej vyhovel. Rozsudok napadla odvolaním jedna zo žalovaných. Senát krajského súdu, ktorému predsedala sudkyňa JUDr. A. B., v odvolacom konaní rozsudkom č. k. 6 Co 49/05-138 z 25. októbra 2005 napadnutý prvostupňový rozsudok Okresného súdu Bratislava I vo   veci   samej   potvrdil   zmeniac   iba   výrok   týkajúci   sa   rozhodnutia   o náhrade   trov prvostupňového konania.

V odôvodnení rozsudku č. k. 6 Co 49/05-138 z 25. októbra 2005 krajský súd okrem iného   uviedol: «...V   prejednávanej   veci   Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   z   29.   9.   2003 č.   k.   M   Cdo   59/02   zrušil   prvý   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I   z   13.   1.   1999 č. k. 12 C 226/97-34, ktorým bol návrh zamietnutý a tiež zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 9. 11. 2000 č. k. 13 Co 152/2000, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený. V spomenutom rozsudku Najvyšší súd SR vyjadril tento právny názor: „Vydanie veci postupom podľa zák. č. 87/1991 Zb. len jednému z dedičov po pôvodnom vlastníkovi, ktorého vec prevzal štát bez právneho dôvodu a ku ktorej po celý čas od jej prevzatia až do dňa účinnosti reštitučného zákona nenadobudol vlastnícke právo iný subjekt, nebráni prejednaniu tejto veci v dedičskom konaní o dodatočnom prejednaní dedičstva. Pokiaľ štát prevzal vec bez právneho dôvodu a vlastnícke právo vlastníka nikdy nezaniklo, nemožno zo skutočnosti, že účinnosťou reštitučného zákona mohol uplatniť reštitučný nárok, vyvodiť, že   už   nemôže   uplatňovať   právo   na   ochranu   vlastníctva   podľa   Občianskeho   zákonníka. Možnosť navrhnúť podľa reštitučného zákona vydanie veci, ktorú prevzal štát bez právneho dôvodu,   nezbavuje   vlastníka   práva   na   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   Občianskeho zákonníka. Právo na ochranu vlastníctva podľa všeobecných občianskoprávnych predpisov nemožno   odoprieť   ani   vlastníkovi,   ktorý   nespĺňal   podmienky   oprávnenej   osoby   podľa reštitučného zákona. Rovnako dedičovi, ktorý sa až do vyporiadania dedičstva považuje za vlastníka   (spoluvlastníka)   veci,   nemožno   odoprieť   právo   na   prejednanie   veci   ako predmetu   dedičstva   v   dedičskom   konaní   o   jeho   dodatočnom   prejednaní.   Vydanie   veci postupom podľa reštitučného zákona nespôsobuje preto nedostatok naliehavého právneho záujmu   dediča   (ktorý   si   nárok   podľa   tohto   zákona   neuplatnil,   prípadne   ani   uplatniť nemohol) na žalobe o určenie, že poručiteľ, ktorého vec prevzal štát bez právneho dôvodu, bol v čase svojej smrti jej vlastníkom."

Tento   názor   Najvyššieho   súdu   SR   nerešpektuje   to,   že   zák.   č.   87/1991   Zb.   je konštruovaný na princípe vydania veci oprávnenej osobe ex nunc, takže oprávnená osoba sa stáva vlastníkom veci po uzavretí dohody o vydaní veci alebo po tom, ako nadobudne právoplatnosť rozsudok ukladajúci povinnej osobe povinnosť vydať vec. Dňa 17. 10. 1994 nadobudol právoplatnosť rozsudok býv. Obvodného súdu Bratislava 1 z 29. 6. 1993, ktorým bola   povinnej   osobe   uložená   povinnosť   vydať   odporkyni   1/   predmetnú   nehnuteľnosť v celosti,   takže   týmto   dňom   sa   odporkyňa   1/   stala   jej   vlastníckou.   Keďže   predmetná nehnuteľnosť bola vydaná odporkyni 1/ v celosti (§ 5 ods. 1 posledná veta zák. č. 87/1991 Zb.), nemôže patriť do dedičstva po nebohej J. K. Dôsledkom právneho názoru Najvyššieho súdu   SR   bude   to:   že   výlučnému   vlastníckemu   právu   odporkyne   1/   bude   konkurovať vlastnícke právo ostatných dedičov po J. K. Okrem toho, Najvyšší súd SR svojím rozsudkom zrušil rozsudok prvostupňového i odvolacieho súdu napriek tomu, že v odôvodnení naznačil, že   navrhovateľ   sa   mal   správne   domáhať   určenia,   že   J.   K.   bola   v   čase   svojej   smrti vlastníckou spornej nehnuteľnosti a nie teda určenia, že sporná nehnuteľnosť patrí do aktív majetku,   ktorý   je   predmetom   dedičstva   po   nej.   Žalovaným   určením   (navrhovateľ   petit návrhu   nezmenil)   totiž   dochádza   k   obchádzaniu   zákonného   postupu   pri   prejednaní dedičstva (§ 175a a nasl. O. s. p.).

Napriek tomu, že odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov nezdieľa právny názor Najvyššieho súdu, je ním viazaný (§ 243d druhá veta O. s. p.). Za tejto situácie nezostalo odvolaciemu súdu iné, než napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdiť podľa § 219 O. s. p. »

Ing. R. F. podal 1. marca 2006 prostredníctvom svojho právneho zástupcu - advokáta JUDr. M. F., podnet Súdnej rade Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) na podanie návrhu   na   začatie   disciplinárneho   konania   proti   sudkyni   krajského   súdu   JUDr.   A.   B. z dôvodu, že ako predsedníčka senátu umožnila také písomné vyhotovenie rozsudku č. k. 6 Co 49/05-138 z 25. októbra 2005, ktoré, pokiaľ ide o jeho odôvodnenie, hodnotí zákonu odporujúcim   spôsobom   právny   názor   vyjadrený   v rozhodnutí   súdu   vyššieho   stupňa spochybňujúc jeho zákonnosť a spravodlivosť ako aj odbornú spôsobilosť sudcov, ktorí vo veci   rozhodovali,   čím   vážne   ohrozuje   dôveru   účastníkov   konania   v spravodlivé rozhodovanie súdov.

V právnej veci sťažovateľa rozhodol Okresný súd Bratislava III tak, že rozsudkom sp.   zn. 15 C 36/2002 žalobe vyhovel. Žalovaný účastník konania podal   proti   rozsudku odvolanie,   na   základe   ktorého   bol   spis   predložený   27.   marca   2006   krajskému   súdu príslušnému na konanie o podanom odvolaní. Vec bola pod sp. zn. 6 Co 139/2006 pridelená senátu, ktorému predsedala sudkyňa krajského súdu JUDr. A. B.

Súdna rada prerokovala 9. mája 2006 podnet Ing. R. F. na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti sudkyni JUDr. A. B. a uznesením č. 1026 konštatovala, že uvedený podnet nezískal potrebný počet hlasov, aby na jeho základe súdna rada návrh na začatie disciplinárneho konania podala.

Dňa 29. septembra 2006 bol Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) osobne podaný podnet Ing. R. F. z 26. septembra 2006, v ktorom prostredníctvom svojho právneho zástupcu - advokáta JUDr. M. F. - požiadal o podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti sudkyni krajského súdu JUDr. A. B. z obdobných dôvodov ako v predchádzajúcom podnete adresovanom súdnej rade.

Podaním   z   29.   septembra   2006   vzniesol   sťažovateľ,   taktiež   prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu - advokáta JUDr. M. F., v odvolacom konaní sp. zn. 6 Co 139/2006 námietku zaujatosti proti predsedníčke senátu JUDr. A. B. argumentujúc, že vzhľadom na opakované podanie podnetov na začatie disciplinárneho konania proti nej v súvislosti s odôvodnením rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 49/05-138 z 25. októbra 2005 v právnej veci žalobcu Ing. R. F. vzniká odôvodnená obava, že osoba sudkyne JUDr. A. B. neposkytuje dostatočné záruky nestrannosti vo vzťahu k splnomocnenému právnemu zástupcovi sťažovateľa, advokátovi JUDr. M. F., ktorý v mene Ing. R. F. podnety na začatie disciplinárneho konania proti sudkyni JUDr. A. B. vypracoval a podal.

Predsedníčka senátu krajského súdu JUDr. A. B. sa k vznesenej námietke zaujatosti vyjadrila   v podaní   z 2.   októbra   2006   a následne   (3.   októbra   2006)   predložila   spis nadriadenému súdu (najvyššiemu súdu) na rozhodnutie o námietke zaujatosti.

  Najvyšší súd uznesením sp.   zn. 3 Nc 26/2006 z 9. októbra 2006 rozhodol, že predsedníčka   senátu   krajského   súdu   JUDr.   A.   B.   nie   je   vylúčená   z prerokúvania a rozhodovania v právnej veci sťažovateľa vedenej v rámci odvolacieho konania krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 139/2006. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: «...Najvyšší   súd Slovenskej   republiky ako súd   nadriadený   Krajskému   súdu   v Bratislave (§ 16   ods.   1   O.   s.   p.)   posudzoval   opodstatnenosť   námietky   zaujatosti   A.   B.   z   aspektu existencie   dôvodov,   pre   ktoré   je   sudca   vylúčený   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci. Vychádzal   pritom   z   §   14   ods.   1   O.   s.   p.,   v   zmysle   ktorého   sudcovia   sú   vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o nezaujatosti.

Účelom   citovaného   ustanovenia   je   prispieť   k   nestrannému   prejednaniu   veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho   rozhodovania.   Cieľu,   sledovanému   uvedeným   ustanovením,   zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou určitý právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (o takýto vzťah ide vtedy,   ak   sudca   má   svoj   konkrétny   záujem   na   určitom   spôsobe   skončenia   konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide napríklad vtedy, ak sudca má k nemu osobný, priateľský alebo iný vzťah so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkov konania.

Subjektívne hľadisko účastníka (jeho osobný názor, domnienka, úvaha) je predmetom posúdenia   otázky   prípadnej   zaujatosti   namietaného   sudcu   nadriadeným   súdom, rozhodovanie o tejto otázke je ale viazané výlučne na objektívne hľadisko. Nemožno preto bez   ďalšieho   vychádzať   len   zo   samotných   pochybností   účastníka   o   vzťahu   sudcu k prejednávanej veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, ale vždy treba posúdiť skutočnosti,   ktoré   viedli   k   týmto   pochybám   účastníka.   Nadriadený   súd   môže   vylúčiť namietaného sudcu z prejednania a rozhodovania veci až vtedy, keď je evidentné, že tvrdený vzťah sudcu existuje a svojou povahou a intenzitou vykazuje znaky relevantné v zmysle § 14 ods. 1 O. s. p.

Súčasťou základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nie je preto povinnosť súdu vyhovieť návrhu účastníka súdneho konania, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 O. s. p. a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie   veci   nestranným   súdom   je   iba   povinnosť   súdu   prejednať   každý   návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 27/98 z 25. marca 1998). I keď zákon v § 14 ods. 1 O. s. p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy,   ak   možno   mať   čo   i   len   pochybnosť   o   ich   nezaujatosti   [viď   tiež   zásady   prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („justice must not only be done, it must also be seen to be done“)], nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   (čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo.

Sudca   v   rámci   výkonu   súdnictva   rozhoduje   o   právach   a   povinnostiach   fyzických a právnických osôb. Ako predstaviteľ súdnej moci je v porovnaní s inými častejšie objektom kritiky v oznamovacích prostriedkoch, k jeho konaniu a rozhodovaniu môžu byť vznášané námietky a výhrady v opravných prostriedkoch, sťažnostiach, jeho procesný postup a aj rozhodovanie   sa   môže   stať   súčasťou   kritiky   v   najrozmanitejších   formách   vyjadrovania nespokojnosti.   Adekvátne   tomu   sa   ale   u   sudcu   predpokladá   aj   vyšší   stupeň   tolerancie k takýmto formám prejavu nesúhlasu a tiež to, že pri ďalšom prejednávaní a rozhodovaní veci   dokáže   zachovať   potrebný   nadhľad   napriek   tomu,   že   účastník   konania   alebo   jeho zástupca sa kriticky vyjadrili voči osobe sudcu alebo vyslovili nesúhlas a nespokojnosť s jeho určitým konaním.

V   prejednávanej   veci   obavu   žalobcu   z   možnosti   neobjektívneho   rozhodovania a pochybnosti o nezaujatosti   sudkyne vzbudzuje skutočnosť,   že je zastúpený advokátom JUDr. M. F., ktorý v inom konaní zastupuje účastníka nespokojného s postupom A. B. do tej miery, že voči nej podal podnet na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania a že aj   pri   podávaní   tohto   podnetu   zastupoval   tohto   účastníka   JUDr.   M.   F.   Žalobca   teda namieta, že u menovanej sudkyne sa z tohto dôvodu vytvoril voči uvedenému advokátovi vzťah, ktorý je relevantný z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p.

Zástupcom, ktorý je oprávnený konať za zastúpeného, môže byť aj advokát. Advokát pri   výkone   advokácie   zastupuje   klientov   v   konaní   pred   súdmi,   orgánmi   verejnej   moci a inými právnymi subjektami, obhajuje klientov v trestnom konaní, poskytuje im právne rady,   spisuje   listiny   o   právnych   úkonoch,   spracúva   právne   rozbory,   spravuje   majetok a poskytuje   ďalšie   formy   právneho   poradenstva   a   právnej   pomoci.   Tieto   právne   služby vykonáva sústavne a za odmenu (porovnaj § 1 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o advokácii“).   Advokát   je (v medziach   stanovených   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi)   viazaný   príkazmi klienta (viď § 2 ods. 2 zákona o advokácii). Pri výkone advokácie je povinný presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi; pokynmi klienta nie je viazaný len ak sú v rozpore   so všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   (viď   §   18   ods.   1   zákona o advokácii).

Z oboch podnetov na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania vyplýva, že boli výrazom nespokojnosti účastníka konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6 Co 49/2005. JUDr. M. F. nebol účastníkom konania a ani nevyjadril svoju osobnú   nespokojnosť   s   postupom   sudkyne.   Podané   podnety   boli   úkonmi   účastníka,   nie advokáta.   Pokiaľ   ako   advokát   konal   v   mene   účastníka   a   podnety   za   neho   vypracoval a podal,   robil   tak   len   v   rámci   svojej   profesie   a   právnej   služby   poskytovanej   tomuto klientovi. Pri poskytovaní právnej služby bol naviac viazaný príkazmi a pokynmi klienta (v námietke zaujatosti je táto skutočnosť vyjadrená - viď slová „z poverenia svojho klienta“). Vo všeobecnosti sú vzťahy sudcov, ktorí konajú a rozhodujú v občianskom súdnom konaní,   a   advokátov,   s   ktorými   sudcovia   prichádzajú   do   styku   pri   výkone   súdnictva, založené na profesionálnej, odbornej a vecnej báze, teda nie osobnej. Žalobca v námietke zaujatosti netvrdí,   že by   A.   B.   mala   (priamy)   osobný   vzťah k advokátovi JUDr.   M.   F. Existenciu takéhoto vzťahu nepotvrdzuje ani obsah spisu. Zaujatosť menovanej sudkyne vyvodil žalobca z takej skutkovej okolnosti, ktorá ešte sama osebe nesvedčí o tom, že by vo všeobecnosti profesionálny vzťah sudkyne a advokáta vykazoval znaky osobného vzťahu menovanej sudkyne k advokátovi.

Samotná skutočnosť, že sudkyňa má konať a rozhodovať v určitom konaní (o ochranu osobnosti), kde účastníka zastupuje advokát, ktorý v rámci poskytovania právnej služby zastupuje iného účastníka v inej právnej veci prejednávanej tou istou sudkyňou (o určenie, že   nehnuteľnosť   patrí   do   dedičstva),   v   ktorej   tým   istým   advokátom   zastúpený   účastník konania prejavil svoju nespokojnosť s postupom vec prejednávanej sudkyne do tej miery, že advokát, riadiaci sa pokynom klienta vypracoval a príslušnému orgánu doručil podnet na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania voči sudkyni, nieje bez ďalšieho možné považovať za okolnosť zakladajúcu pochybnosti o nezaujatom prístupe sudkyne (§ 14 ods.   1   O.   s.   p.).   Až   keby   z   iných   okolností   bolo   preukázané   prekročenie   rámca profesionálneho   charakteru   vzťahu   sudkyne   a   advokáta,   bolo   by   možné   prikročiť k posúdeniu, či v tejto konkrétnej situácii (odlišnej od situácie, ktorá zatiaľ vyplýva zo spisu v   prejednávanej   veci)   nejde   o   dôvod   zakladajúci   vylúčenie   sudkyne   z   prejednávania a rozhodovania   veci.   Dovtedy,   kým   nebude   preukázané   takéto   prekročenie   uvedeného rámca, treba mať ale za to, že A. B., napriek v námietke zaujatosti uvedeným okolnostiam, dokáže v prejednávanej veci zachovať potrebný nadhľad a objektívny, nezaujatý prístup. Nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by mohla byť považovaná za relevantnú z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p., nevyhovel vznesenej námietke zaujatosti a rozhodol tak, že namietaná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci.»III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sudcovia sú vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   veci,   ak so   zreteľom   na   ich   pomer   k veci, účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Právu účastníka súdneho konania na nestranný súd (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať a rozhodnúť každú vec tak, aby voči účastníkom postupovali nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne posúdili   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutie   vo   veci.   Nestranný   súd   poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje   právny   poriadok,   pokiaľ   má   právomoc   o   nich   rozhodnúť   (mutatis   mutandis II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05).

Základné   právo   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   nestranným   súdom je v občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť   buď   na   návrh   účastníka   súdneho   konania,   alebo   na   základe   návrhu   samotného sudcu. Súčasťou práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   a   vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z ďalšieho prejednávania a rozhodovania   veci   pre zaujatosť.   Základné právo   na prerokovanie veci nestranným   súdom   zahŕňa   v tomto   smere   iba   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrh oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z ďalšieho   prerokúvania   a   rozhodnutia   veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (mutatis mutandis I. ÚS 73/97).

Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch   hľadísk,   a to zo   subjektívneho   hľadiska nestrannosti,   v danom   prípade   je   potrebné   zistiť   osobné   presvedčenie   sudcu prejednávajúceho   prípad,   a z objektívneho   hľadiska   nestrannosti,   t.   j.   či   sú   poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o sudcovej nestrannosti. V prípade subjektívneho hľadiska sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (P.   v.   Belgicko   -   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   -   ďalej   len   „ESĽP“ z 1. októbra 1982).

Nie   je   možné   uspokojiť   sa   len   so   subjektívnym   hľadiskom   nestrannosti,   ale   je potrebné   skúmať,   či   sudca   poskytuje   záruky   nestrannosti   aj   z objektívneho   hľadiska. Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností. Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti (III. ÚS 16/00). Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj   v objektívnej   úvahe,   či   je   možné   usudzovať,   že   by   sudca   zaujatý   mohol   byť (III. ÚS 24/05).

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či dôvod   obavy je objektívny. Treba rozhodnúť v každom   jednotlivom   prípade,   či   povaha a stupeň   vzťahu   sú   také,   že prezrádzajú   nedostatok   nestrannosti   súdu   (P.   v.   Spojené kráľovstvo).

Relevantná obava z nedostatku nestrannosti sudcu sa musí zakladať na objektívnych, konkrétnych   a dostatočne   závažných   skutočnostiach.   Objektívnu   nestrannosť   nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť   subjektívne   absolútne   nestranný,   ale i napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť vystavená   oprávneným   pochybnostiam   vzhľadom   na   jeho   status,   rôzne   funkcie,   ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (mutatis mutandis III. ÚS 24/05).

Sudcom je uložená povinnosť zachovávať maximálnu diskrétnosť, ak majú súdiť vec, aby   sa   nenarušil   ich   obraz   nestranných   sudcov   (B.   v.   Taliansko   -   rozsudok   ESĽP zo 16. septembra 1999).

Vychádzajúc   z citovaných   ústavných   kritérií,   po   oboznámení   sa   s obsahom napádaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   z 9.   októbra   2006,   ako   aj   s obsahom   ďalších označených   relevantných   podkladov   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že skutkové   a právne závery najvyššieho súdu uvedené v napádanom uznesení z 9. októbra 2006, nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené.

Najvyšší   súd   sa   v rámci   posúdenia   sťažovateľom   vznesenej   námietky   zaujatosti predsedníčky senátu krajského súdu JUDr. A. B. oboznámil s obsahom podnetov na začatie disciplinárneho konania podaných proti nej Ing. R. F. prostredníctvom advokáta JUDr. M. F.

Posudzujúc   otázku   zachovania   spravodlivej   rovnováhy   medzi   základným   právom účastníkov súdneho konania nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy) a sťažovateľom   uplatňovaným   nárokom   na   ochranu   základného   práva   na   nezávislý a nestranný   súd   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   neboli preukázané   skutočnosti   svedčiace   o prekročení   rámca „...profesionálneho   charakteru vzťahu...“ sudkyne JUDr. A. B. k právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi JUDr. M. F. Najvyšší súd svoj záver založil okrem iného na skutočnostiach, že JUDr. M. F. konal pri podávaní podnetov v súlade so zákonom č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona   č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších predpisov, t. j. podľa pokynov svojho klienta, ktorými bol viazaný, pričom vo svojom mene nevyjadroval nespokojnosť s postupom JUDr. A. B., ktorá na druhej strane žiadnym konaním neprekročila potrebnú mieru zdržanlivosti sudcu, pokiaľ ide o uplatnenie právnych prostriedkov (podanie podnetov) zo strany Ing. R. F., ktoré boli výrazom jeho nespokojnosti s postupom JUDr. A. B. ako predsedníčky senátu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 49/05.

Samotnú   skutočnosť,   že   sťažovateľov   právny   zástupca   advokát   JUDr.   M.   F. zastupoval   aj   Ing.   R.   F.   pri   podaní   podnetov   na   začatie   disciplinárneho   konania   proti predsedníčke senátu JUDr. A. B., nepovažoval najvyšší súd v danom prípade za dostatočne závažnú   a   spôsobilú   samu   osebe   založiť   relevantnú   obavu   z nedostatku   nestrannosti uvedenej sudkyne.

Uvedené   závery   najvyššieho   súdu   možno   považovať   z ústavného   hľadiska za dostatočné   a relevantné.   Ústavný   súd   dospel   k tomuto   názoru   prihliadajúc   aj   k tej skutočnosti, že v čase, keď sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu JUDr. M. F. vzniesol námietku zaujatosti, bolo už známe rozhodnutie súdnej rady, že návrh na začatie disciplinárneho konania na základe podnetu Ing. R. F. nepodá. Druhý podnet na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti JUDr. A. B. adresovaný ministrovi spravodlivosti podal JUDr. M. F. ako právny zástupca Ing. R. F. prakticky v rovnakom čase, v akom   (poukazujúc   na   tento   dôvod)   vzniesol   v pozícii   právneho   zástupcu   sťažovateľa námietku zaujatosti proti JUDr. A. B. v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 139/2006.

Postup   právneho   zástupcu   sťažovateľa   v súvislosti   s podaním   druhého   podnetu na začatie   disciplinárneho   konania   proti   JUDr.   A.   B.   nebol   protiprávny,   ale   objektívne vyvolal bez priameho prispenia sudkyne procesnú situáciu na základe ktorej sa sťažovateľ domáhal jej vylúčenia z prerokovania a rozhodovania vo svojej právnej veci. Za daných okolností   preto   sťažovateľ   nemôže   s úspechom   namietať   porušenie   základného   práva na nezávislý   a nestranný súd iba na základe tejto situácie, pokiaľ sudkyňa, proti ktorej podnet   smeroval,   zachovala   vo   vzťahu   k jeho   právnemu   zástupcovi   z hľadiska   reakcie na podanie podnetu potrebnú mieru zdržanlivosti (obdobne napr. III. ÚS 302/05). Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy a dohovoru.

Z   už   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosti   nevyhovel   vysloviac, že sťažovateľovo základné právo domáhať sa ochrany svojich práv na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na prejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené nebolo (výrok nálezu).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   označené   práva,   ktorých   porušenie   sťažovateľ namietal, porušené neboli, návrhom na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 9.   októbra   2006   ani priznaním   náhrady   trov   konania   pred   ústavným   súdom   sa   už nezaoberal, pretože tieto sa viažu na vyhovenie sťažnosti.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007