znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 110/06-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti spoločnosti P., a. s., so sídlom K., zastúpenej advokátom JUDr. M. H., Advokátska kancelária, K., v ktorej namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bardejov   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2   Cb   241/02,   na   neverejnom zasadnutí 27. júna 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 241/02   p o r u š i l základné právo spoločnosti P., a. s., podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bardejov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cb   241/02 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti P., a. s., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000   Sk   (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bardejov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bardejov j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania spoločnosti P., a. s., v sume 4 628 Sk (slovom štyritisícšesťstodvadsaťosem slovenských korún) na adresu   jej   advokáta   JUDr.   M.   H.,   Advokátska   kancelária,   K.,   do   pätnástich   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 110/06-11 z 29. marca 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   spoločnosti   P.,   a.   s.,   so   sídlom   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. H., Advokátska kancelária, K., v ktorej namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 241/02. Sťažovateľka na základe výzvy ústavného súdu svoju sťažnosť doplnila podaním doručeným mu 7. marca 2006.

Z obsahu   podaní   sťažovateľky   a ich   príloh   vyplýva,   že   31.   augusta   2001 sťažovateľka podala okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 261 722 Sk s príslušenstvom. Dňa 18. októbra 2001 bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený   platobný   rozkaz,   proti   ktorému   žalovaný   následne   podal   odpor.   Sťažovateľka 27. marca 2002 okresnému súdu zaslala svoje vyjadrenie v tejto veci a taktiež čiastočné späťvzatie   návrhu   z dôvodu   zaplatenia   časti   dlhovanej   sumy   žalovaným.   Pojednávanie v uvedenej veci bolo okresným súdom nariadené až po 8 mesiacoch. Okresný súd následne v tejto veci nariadil ešte dve pojednávania (jedno po uplynutí troch mesiacov a ďalšie po dvoch   mesiacoch).   Podaním   z 1.   júla   2003   sa   sťažovateľka   vyjadrila   k tvrdeniam žalovaného.

Žiadosťou   z 11.   októbra   2004   sťažovateľka   požiadala   okresný   súd   o nariadenie pojednávania v predmetnej veci. Okresný súd následne uskutočnil pojednávanie v januári 2005, na ktorom zákonná sudkyňa oznámila, že „ďalšie pojednávanie nariadi čo najskôr, aby   sa   vec   konečne   vyriešila“. V danom   prípade   podľa   sťažovateľky   nešlo   o právne a skutkovo   zložitú   vec.   Vzhľadom   na   nečinnosť   súdu   v uvedenom   konaní sťažovateľka opätovne   požiadala   okresný   súd   o nariadenie   pojednávania   (podanie   z 11.   mája   2005). Okresný súd nariadil pojednávanie na september 2005, ktoré však neskôr sám odročil na október toho istého roku. Sťažovateľka sa sťažnosťou z 26. októbra 2005 sťažovala na neodôvodnené prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu v odpovedi na túto sťažnosť konštatoval, že k prieťahom v uvedenom konaní nedošlo. Sťažovateľka s týmto tvrdením predsedu okresného súdu nesúhlasí.

Posledné pojednávanie v tejto veci bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku. Písomné vyhotovenie rozsudku nebolo však sťažovateľke do dňa podania ústavnej sťažnosti doručené   a podľa   informácie   získanej   telefonicky   zákonná   sudkyňa   v uvedenej   veci požiadala o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozsudku.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je podľa sťažovateľky zrejmé, že konanie vedené okresným súdom neprebieha bez zbytočných prieťahov a ani po viac ako štyroch rokoch nie je právoplatne skončené. Z pohľadu sťažovateľky je predmetom tohto konania dôležitá vec, pretože   pred   jeho   skončením „účtovne   nemôže   uzavrieť   svoju   vec“.   Sťažovateľka   má navyše podozrenie, že v uvedenom prípade dochádza „k umelému predlžovaniu tohto sporu, ktoré vedie k situácii, že sťažovateľka nakoniec bude mať exekučný titul, ale odporca bude už bez akéhokoľvek majetku“.

Vzhľadom   na   doterajší   priebeh   konania je podľa   sťažovateľky   možnosť   nápravy okresného   súdu   bez   intervencie   ústavného   súdu   minimálna,   pretože   ona   aj   jej   právny zástupca už niekoľkokrát apelovali, aby súd konal riadne a bez prieťahov.

Podľa   sťažovateľky   ona   ani   jej   právny   zástupca   svojím   správaním   k vzniku prieťahov v uvedenom konaní neprispeli a dĺžka konania je ovplyvnená podľa nej výlučne postupom okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že:

„Okresný súd Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 241/02 porušil právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Okresnému   súdu   Bardejov   v konaní   vedenom pod   sp.   zn.   2   Cb   241/02 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- Sk, ktoré Okresný   súd   Bardejov   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   Bardejov   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   trovy   konania   vo   výške 4. 628,- Sk do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľov. “

Právny zástupca sťažovateľky podaním z 25. apríla 2006 ústavnému súdu oznámil, že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania v tejto veci a súhlasí s upustením od neho.

Okresný súd sa k predmetnej sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu vyjadril podaním   z   10.   mája   2006   prostredníctvom   svojho   predsedu.   Predseda   okresného   súdu vo svojom   vyjadrení   podrobne   chronologicky   popísal   priebeh   uvedeného   konania a následne   uviedol,   že   podľa   neho   k porušeniu   sťažovateľkou   namietaných   práv v uvedenom konaní nedošlo. Vo vzťahu k správaniu sťažovateľky v tomto konaní predseda okresného súdu uviedol, že: „(...) nie je možné neprihliadať na skutočnosť, že sťažovateľ pri uplatňovaní svojho práva pred súdom nepostupoval dôsledne podľa ustanovenia § 79 ods. 1 O. s. p., keď spolu so žalobou súdu nepredložil všetky na vec sa vzťahujúce listinné dôkazy, uplatnené nároky riadne a vyčerpávajúcim spôsobom neodôvodnil, čo viedlo k nutnosti odročiť viaceré pojednávania vo veci, aby tak súd umožnil nielen sťažovateľovi, ale aj jeho protistrane   predložiť,   prípadne   označiť   dôkazy   slúžiace   pre   zákonné   rozhodnutie o sťažovateľom uplatnenom nároku. O nedbalom prístupe sťažovateľa ku konaniu svedčí aj tá skutočnosť, že sťažovateľ si uplatnil nárok v oveľa väčšom rozsahu, než mu v skutočnosti prislúchal,   lebo   akceptoval   obranu   žalovanej   strany   vyjadrenú   v jej   odpore   proti platobnému rozkazu, v dôsledku čoho sťažovateľ bol nútený čiastočne svoju žalobu vziať späť a to v miere prevyšujúcej polovicu ním pôvodne uplatneného nároku.   V dôsledku uvedeného,   ak   aj   v   konaní   došlo   k   prieťahom   v   podobe   opätovného   odročovania pojednávaní,   stalo   sa   tak   výlučne   z   dôvodov   predovšetkým   sťažovateľa   a   čiastočne   aj žalovanej strany a preto tieto prieťahy nemožno hodnotiť ako prieťahy zbytočné. Práve uvedené skutočnosti na strane sťažovateľa bránili súdu vec pripraviť tak, aby bolo možné rozhodnúť v súlade s ustanovením § 114 ods. 1 O. s. p. Zbytočným prieťahom nie je ani prekročenie lehoty na písomné vyhotovenie súdom vyhláseného rozsudku, lebo z dôležitých dôvodov a v súlade s ustanovením § 158 ods. 4 O. s. p. predseda súdu predĺžil zákonnej sudkyni lehotu na písomné vyhotovenie rozhodnutia. Pri hodnotení celkovej dĺžky konania nemožno   neprihliadať   na   zložitosť   prípadu,   o   čom   svedčí   nielen   rozsah   vykonaného dokazovania,   ale   aj   samotný   predmet   sporu.   V   podstate   z   rovnakých   dôvodov   som vychádzal aj pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní zo dňa 15. 11. 2005 o čom svedčí moje písomné stanovisko zo dňa 16. 12. 2005 Spr. 1597/05.“

Následne predseda okresného súdu navrhol ústavnému súdu sťažnosť sťažovateľky zamietnuť a pre prípad, ak by ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkou označené práva v predmetnom konaní boli porušené, navrhol mu nepriznať jej primerané finančné zadosťučinenie, vzhľadom na stav konania v tejto veci a podiel sťažovateľky na prieťahoch v konaní i   jeho celkovej dĺžke. V závere svojho vyjadrenia ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v tejto veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka   v zastúpení   advokátom   JUDr.   V.   K.,   Advokátska   kancelária,   K., doručila 3. septembra 2001 okresnému súdu návrh na začatie konania, ktorým sa domáhala zaplatenia pohľadávky vo výške 261 722 Sk s príslušenstvom titulom ceny diela smerujúci proti B., a. s., so sídlom B. (ďalej len „žalovaný“). O žalobe sťažovateľky bolo rozhodnuté platobným rozkazom č. k. 1 Rob 279/2001-20 z 15. októbra 2001. Okresný súd v dôsledku odporu   podaného   žalovaným   uvedený   platobný   rozkaz   zrušil   a vec   bola   prevedená   do registra „Cb“, kde jej bola pridelená sp. zn. 1 Cb 91/02.

Úpravou zo 14. marca 2002 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby sa k podanému odporu vyjadrila. Sťažovateľka reagovala na túto výzvu podaním z 28. marca 2002, ktorým čiastočne vzala svoju žalobu v sume 145 614 Sk späť.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   Cb   91/02-32   zo   6.   júna   2002   konanie   v   časti rovnajúcej sa čiastočnému späťvzatiu žaloby sťažovateľky (145 614 Sk) zastavil a v zvyšnej časti   vec   sťažovateľky   vylúčil   na   samostatné   konanie,   ktoré   bolo   zapísané   pod   sp.   zn. 2 Cb 241/2002 a podľa rozvrhu práce bola táto vec pridelená 19. augusta 2002 zákonnému sudcovi.

Pokynom z 25. septembra 2002 bolo v predmetnej veci nariadené pojednávanie na 25. november 2002. Pojednávanie konané v tento deň okresný súd po vypočutí štatutárneho zástupcu sťažovateľky a jej právneho zástupcu uznesením odročil na neurčito za účelom vykonania   ďalšieho   dokazovania,   sťažovateľke   bola   zároveň   súdom   uložená   povinnosť predložiť do spisu viacero na vec sa vzťahujúcich listinných dôkazov. Podaním doručeným 10. decembra 2002 sťažovateľka svoju žalobu zobrala čiastočne späť v časti príslušenstva pohľadávky a súčasne v jeho prílohe okresnému súdu predložila ním požadované listinné dôkazy.

Zákonný sudca pokynom z 19. decembra 2002 nariadil v tejto veci pojednávanie na 5. február 2003 a žalovanému bolo súčasne zaslané podanie sťažovateľky z 9. decembra 2002, aby sa k nemu vyjadril v lehote 10 dní.

Podaním doručeným 31. januára 2003 žalovaný reagoval na výzvu okresného súdu z 19. decembra 2002, v ktorom uznal nárok sťažovateľky len do výšky 40 807,20 s prísl. a v prevyšujúcej časti navrhol jej návrh zamietnuť.

Pojednávanie   uskutočnené   5.   februára   2003   bolo   okresným   súdom   odročené   na neurčito za účelom vykonania ďalšieho dokazovania; účastníci konania boli súdom súčasne zaviazaní, aby okresnému súdu v lehote 20 dní predložili viacero listinných dôkazov.

Podaním doručeným okresnému súdu 26. marca 2003 sťažovateľka upresnila výšku ňou požadovaných úrokov z omeškania.

Účastníci konania si svoje povinnosti uložené im na pojednávaní 5. februára 2003 splnili   prostredníctvom   svojich   právnych   zástupcov   12.   februára   2003   (žalovaný) a 26. marca 2003 (sťažovateľka). Rovnopisy týchto podaní boli následne na základe pokynu zákonného sudcu z 13. júna 2003 doručené právnemu zástupcovi druhého účastníka konania spolu   s výzvou,   aby   sa   k nim   v lehote   20   dní   vyjadrili.   Odpovede   právnych   zástupcov účastníkov   konania   na   túto   výzvu   boli   okresnému   súdu   doručené   2.   júla   2003 (sťažovateľka) a 4. júla 2003 (žalovaný).

Uznesením č. k. 2 Cb 241/02-86 z 13. apríla 2004 okresný súd uložil sťažovateľke i žalovanému povinnosť zložiť preddavok na trovy dôkazu na účet súdu v lehote 7 dní. Táto poplatková povinnosť bola účastníkmi konania splnená 3. mája 2004 (žalovaný) a 5. mája 2004 (sťažovateľka). Pokynom z 13.apríla 2004 zákonný sudca nariadil pojednávanie v tejto veci na 31. máj 2004 a nechal naň predvolať účastníkov konania a ich právnych zástupcov, ako   i svedka.   Právnemu   zástupcovi   žalovaného   súčasne   doručil   rovnopis   podania sťažovateľky   z 1.   júla   2003   a právny   zástupca   sťažovateľky   bol   súdom   vyzvaný   na zabezpečenie   účasti   štatutárneho   zástupcu   sťažovateľky.   Predvolanie   sa   nepodarilo sťažovateľke doručiť.

Pojednávanie konané 31. mája 2004 bolo okresným súdom po vypočutí štatutárneho zástupcu   sťažovateľky   odročené   na   neurčito, právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   bola uložená súdom povinnosť doručiť listinné dôkazy žalovanému v lehote 3 dní a právneho zástupcu   žalovaného   okresný   súd   zaviazal,   aby   v lehote   15   dní   súdu   doručil   svoje stanovisko k žalobe.

Právny zástupca   sťažovateľky v prílohe svojho podania doručeného 1. júna 2004 okresnému súdu predložil v uvedenej veci ďalšie listinné dôkazy. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručil v predmetnej veci okresnému súdu 11. júna 2004 svoje písomné stanovisko.

Právny   zástupca   sťažovateľky   podaním   doručeným   13.   októbra   2004   požiadal okresný súd, aby nariadil v predmetnej veci pojednávanie. Úpravou z 5. novembra 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 13. január 2005. Okresný súd odročil pojednávanie uskutočnené   13.   januára   2005   po   vypočutí   právnych   zástupcov   účastníkov   konania uznesením na neurčito za účelom vykonania ďalšieho dokazovania, právnemu zástupcovi sťažovateľky súčasne uložil povinnosť v lehote 7 dní predložiť dôkaz o čiastočnej úhrade žalovaného ním   uplatneného nároku. Uvedená   výzva   bola zo strany   právneho zástupcu sťažovateľky splnená podaním doručeným okresnému súdu 20. januára 2004. Rovnopis tohto   podania   bol   následne   na   základe   pokynu   zákonného   sudcu   z toho   dňa   doručený právnemu zástupcovi žalovaného, aby sa k nemu v lehote 20 dní vyjadril a predložil dôkaz o úhrade predmetnej sumy. Žalovaný svoje vyjadrenie okresnému súdu doručil 16. februára 2005. Právny zástupca sťažovateľky podaním doručeným 13. mája 2005 požiadal okresný súd o nariadenie pojednávania.

Zákonný sudca 18. mája 2005 nariadil pojednávanie na 13. september 2005 a nechal naň   predvolať   účastníkov   konania,   právnych   zástupcov   účastníkov   a svedka.   Toto pojednávanie bolo vzhľadom na účasť zákonného sudcu vo výberovej komisii na obsadenie miesta   sudcu   na   krajskom   súde   zrušené   a nový   termín   pojednávania   bol   nariadený   na 17. október   2005.   Pojednávanie   konané v tento   deň   bolo   okresným   súdom   po   vypočutí právnych zástupcov účastníkov konania uznesením odročené na 25. október 2005.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   21.   októbra   2005   žalovaný   predložil   svoje vyjadrenie k veci samej.

Pojednávanie konané 25. októbra 2005 okresný súd po vypočutí právnych zástupcov účastníkov konania a štatutárneho zástupcu sťažovateľky uznesením odročil na 28. október 2005. Právny zástupca sťažovateľky 27. októbra 2005 doručil okresnému súdu vyčíslenie trov konania.

Okresný súd na pojednávaní konanom 28. októbra 2005 vyhlásil v predmetnej veci rozsudok.

Dňa 24. novembra 2005 zákonný sudca požiadal o predĺženie lehoty na písomné vyhotovenie   rozsudku,   ktorú   predseda   okresného   súdu   predĺžil   do   31.   decembra   2005. Zákonný sudca opätovne 30. decembra 2005 požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie rozsudku, ktorá mu bola následne predĺžená predsedom okresného súdu do 15. marca 2006.

Právny zástupca sťažovateľky podaním doručeným okresnému súdu 5. apríla 2006 podal proti tomuto rozsudku odvolanie.

Okresný súd opravným uznesením č. k. 2 Cb 241/02-183 zo 7. apríla 2006 opravil výrok rozsudku z 28. októbra 2005. Podaním doručeným okresnému súdu 12. mája 2005 sa sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   odvolala   aj   proti   tomuto opravnému uzneseniu.

K spisovému   materiálu   v tejto   veci   bol   pripojený   spis   okresného   súdu   sp.   zn. 1 Cb 91/02.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A)   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   relevantnú   pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci. Predmetom posudzovaného konania je žaloba   o zaplatenie   pohľadávky   s jej   príslušenstvom   vzniknutej   zo   zmluvy   o dielo. Okolnosti   tohto   prípadu   neumožňujú   opodstatnene   uvažovať   o   tom,   že   rozhodovanie o predmetnej žalobe je vecou zložitou z hľadiska skutkového stavu, keďže dokazovanie v tejto   veci   spočívalo   predovšetkým   v predložení   relevantných   listinných   dôkazov účastníkmi   konania.   Z   hľadiska   druhého   hodnotiaceho   kritéria,   teda   z   hľadiska   právnej úpravy relevantnej na rozhodnutie veci, možno v tomto prípade konštatovať, že konanie o zaplatenie pohľadávky vzniknutej zo zmluvy o dielo je súčasťou   bežnej rozhodovacej agendy okresného súdu, a preto ho ani po právnej stránke nemožno považovať za zložité. Ústavný súd teda v danom prípade nezistil žiadnu skutočnosť, svedčiacu o právnej alebo skutkovej zložitosti tejto veci, ktorá by mohla mať vplyv na predĺženie tohto konania.

B)   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   ústavný   súd   hodnotí   ako súčinnostné, sťažovateľka reagovala na výzvy okresného súdu, zúčastňovala sa jednotlivých pojednávaní   a ňou   označené   práva,   ktorých   porušenie   namietala   si   v priebehu   konania chránila   nielen   podaním   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní,   ale   aj   podaním   žiadostí o nariadenie pojednávania v čase nečinnosti okresného súdu. V jej správaní teda ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

V súvislosti   s námietkami   predsedu   okresného   súdu   týkajúcimi   sa   nedostatku aktívnej účasti sťažovateľky v priebehu tohto konania ústavný súd pripomína, že zákonnou povinnosťou   okresného   súdu   po   začatí   konania   bolo   postupovať   v ňom   i bez   ďalších návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prerokovaná   a rozhodnutá   (§   100   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku).

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil   dlhé obdobia nečinnosti   v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé z období nečinnosti okresného súdu začalo 4.   júla 2003, keď bola okresnému súdu   doručená odpoveď   žalovaného na výzvu   súdu, a trvalo viac ako deväť mesiacov, t. j. až do 13. apríla 2004, keď okresný súd nariadil pojednávanie   a vykonal   ďalšie   procesné   úkony   v tejto   veci.   Od   doručenia   písomného stanoviska právneho zástupcu žalovaných 11. júna 2004 okresný súd opätovne nekonal až do 5. novembra 2004, keď bolo zákonným sudcom nariadené pojednávanie, t. j. takmer päť mesiacov. Ďalšie obdobie nečinnosti okresného súdu podľa zistenia ústavného súdu trvalo viac ako osem mesiacov, t. j. od 16. februára 2005, keď bolo súdu na základe jeho výzvy doručené   vyjadrenie   žalovaného,   až   do   17.   októbra   2005,   keď   okresný   súd   uskutočnil pojednávanie v tejto veci. Nečinnosť okresného súdu v označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá viac ako štyri roky a osem mesiacov. Z uvedenej doby takmer dvadsaťdva mesiacov (t. j. jeden rok a desať   mesiacov)   tvorí   obdobie,   v ktorom   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

Vzhľadom   na   uvedené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   nemožno   dobu predmetného   konania vedeného   okresným   súdom   považovať za   ústavne   akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ani za primeranú vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené.

2.   Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (predovšetkým v súvislosti so sťažovateľkou podaným odvolaním proti rozsudku   okresného   súdu,   pri   vykonávaní   procesných   úkonov   súvisiacich   so   zákonnou povinnosťou okresného súdu predložiť spis v predmetnej veci odvolaciemu súdu, ako aj pri vykonávaní ďalších úkonov, ktoré preň z ďalšieho postupu vo veci vyplynú).

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk, ktoré odôvodnila predovšetkým dĺžkou konania, ktoré dosiaľ nie je právoplatne skončené, ako aj podozrením, že dochádza v tejto veci k umelému predlžovaniu sporu,   čo   vedie   k situácii,   že   sťažovateľka   nakoniec   bude   mať   exekučný   titul,   avšak žalovaný už bude bez akéhokoľvek majetku.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie sťažovateľkiných práv, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú   nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd v tomto prípade považoval za primerané priznať sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk, pretože táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku predmetného   konania   s prihliadnutím   na   predmet   konania   okresného   súdu,   dĺžku zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   (dvadsaťdva   mesiacov)   a s tým   spojenú   ujmu sťažovateľky.   Vo   zvyšnej   časti   sťažovateľkou   uplatnenému   nároku   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel.

4. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 4 628 Sk, ktoré bližšie špecifikovala ako súčet odmeny za dva úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie vo veci samej) a režijného paušálu.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 14, § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovatelia   namietajú,   v zásade   nie   je oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby uskutočnený   v období   od   1.   januára   2006   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd) vykonané v roku 2006 vrátane režijného paušálu (2 x 2 730 Sk + 2 x 164 Sk = 5 788 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu činí 5 788 Sk.

Ústavný súd zistil, že požadovaná suma trov právneho zastúpenia vo výške 4 628 Sk neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej sume uplatňovanou právnym zástupcom sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2006