znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 110/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Miloslava   Krausa,   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. R. T., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 16, čl. 17, čl. 21 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pri vykonávaní   domovej   prehliadky,   pri   vzatí   do   väzby   a pri   rozhodovaní   o jej   trvaní v súvislosti s trestným konaním vedeným proti nemu pod sp. zn. ČVS: SJP-46/OVOZTČ-BB-2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Miloslava Krausa   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2005 doručená   sťažnosť   JUDr.   Miloslava   Krausa,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. R. T., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 16, čl. 17, čl. 21 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pri vykonávaní domovej prehliadky, pri vzatí do väzby a pri rozhodovaní o jej trvaní v súvislosti s trestným konaním vedeným proti nemu.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   advokát „vykonával   na   základe udeleného   plnomocenstva   zastupovanie   a obhajobu   klientov   najmä   v daňovom   konaní, deliktoch   z toho   vzniknutých,   v obchodnom   a trestnom   práve,   a   to   v súlade   s platným právnym poriadkom SR, Ústavou SR a zákonom o advokácii“.

V sťažnosti sťažovateľ ďalej uviedol, že 1. júla 2004 mu bola obmedzená osobná sloboda.   Následne   bola v rodinnom   dome   v R.,   kde   sa   sťažovateľ nachádzal,   vykonaná orgánmi   činnými   v trestnom   konaní   domová   prehliadka   napriek   tomu,   že   príkaz   na jej vykonanie sa vzťahoval na dom...

V postupe   pri   vykonávaní   domovej   prehliadky,   keď   príslušné   orgány   činné v trestnom konaní ignorovali ako jeho upozornenie, že prehliadku vykonávajú v inom dome než   uvedenom   v povolení,   tak   aj jeho   požiadavku   na   prítomnosť   iného   advokáta   alebo zástupcu Slovenskej advokátskej komory pri vykonávaní prehliadky, ako aj v nezákonnom odňatí vecí počas prehliadky vidí sťažovateľ „porušenie ústavy, a to ňou garantovaných práv právnej ochrany, právnej istoty, domovej a osobnej slobody“.

Ako   ďalej   uviedol   sťažovateľ,   domová   prehliadka   bola   policajnými   orgánmi vykonaná aj na adrese jeho bytu v B., ako aj jeho advokátskej kancelárie. Opätovne pritom poukázal na vyššie uvedený nezákonný postup policajných orgánov. Navyše, pri prehliadke advokátskej   kancelárie   tieto   orgány   odňali   i veci,   ktoré   podľa   sťažovateľa   nesúviseli s trestným   konaním   a slúžili   ako   dôkazné   prostriedky   pri   obhajobe   nestranných klientov, vyberali doklady zo spisov, čím spôsobili nemožnosť obhajoby klientov alebo ju značne obmedzili, zaistili počítače a iné prostriedky nutné pre činnosť jeho advokátskej kancelárie.

Podľa   sťažovateľa   policajné   orgány   nepostupovali   v súlade   s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, čím ich porušili (§ 82, § 83, § 84, § 85), a v tomto podľa neho nezákonnom postupe vidí porušenie čl. 16, čl. 17, čl. 21 a čl. 46 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru.

Podľa tvrdenia sťažovateľa napriek tomu, že osobná sloboda mu bola obmedzená 1. júla 2004,   až 4.   júla   2004   na   základe   uznesenia   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 2 Tp 91/2004 bol vzatý do väzby.

Jeho sťažnosť proti predmetnému uzneseniu o vzatí do väzby z 11. júla 2004 Krajský súd   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   z   12.   augusta   2004   zamietol. Po doručení   uznesenia   o   zamietnutí   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   o vzatí   do   väzby (29. septembra 2004) sťažovateľ 1. októbra 2004 podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.   Prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   Generálnej   prokuratúry   v   Bratislave (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“), však podľa neho nielenže žiadosti nevyhovel, ale ani neuviedol konkrétne dôvody a listom z 18. októbra 2004 ju postúpil na rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu (ďalej len „špeciálny súd“).

Sťažovateľ vytýka orgánom činným v trestnom konaní nezákonný postup pri vzatí do väzby (poukázal na to, že sudca ho ako zadržanú osobu nevypočul v stanovenej lehote), ako aj   držanie   v nej,   čo   napokon   vyjadril   v   sťažnosti   ako   opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu okresného súdu v priebehu trestného konania, ako aj v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Poukazuje najmä na paušálne zamietnutie jeho žiadostí, oneskorené rozhodovanie   orgánov   činných   v trestnom   konaní   (týkajúce   sa   zaistenej   počítačovej techniky, keď od doby jej zaistenia 1. júla 2004 až 19. novembra 2004 bol pribratý vo veci znalec   v odbore   výpočtová   technika).   V tomto   ich   konaní   sťažovateľ   videl   porušenie ústavou garantovaného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, právnej istoty a právnej ochrany, ako i práva na slobodné podnikanie.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd deklaroval, že ministerstvo vnútra   v súvislosti   s trestným   konaním   vedeným   proti   nemu   pri   výkone   domovej prehliadky, vzatí do väzby a rozhodovaní o jej trvaní porušilo jeho označené základné práva na   zaistenie   právnej   ochrany   a právnej   istoty,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, na zaistenie osobnej slobody a na slobodné podnikanie podľa čl. 16, čl. 17, čl. 21 a čl. 46 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Skúmal pritom, či spĺňa všeobecné a osobitné náležitosti a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   vzájomnej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu verejnej moci do takého práva alebo slobody na strane druhej.

Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi v sťažnosti namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, alebo   ak   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia   označených   základných   práv   alebo   slobôd, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie,   vysloví   zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (I. ÚS 91/03, IV. ÚS 150/03).

Predmetom   sťažnosti   je tvrdené porušenie práv sťažovateľa podľa   čl. 16, čl.   17, čl. 21 a čl. 46 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru ministerstvom vnútra, konkrétne nezákonným postupom pri domovej prehliadke, pri vzatí sťažovateľa do väzby a rozhodovaní o jej dôvodnosti a trvaní, prieťahmi v konaní v súvislosti so zaistením vecí sťažovateľa pri domovej prehliadke.

Ochrana základných práv a slobôd v konaní pred ústavným súdom je poskytovaná proti   konkrétne   vymedzeným   porušovateľom   označených   práv   a   slobôd,   ktorí   majú právomoc (kompetenciu) konať a rozhodovať o otázkach spojených so základnými právami a slobodami v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Z tohto dôvodu nepostačuje, ak sťažovateľ uvedie ktorýkoľvek orgán verejnej moci ako porušovateľa jeho základných práv a slobôd. Je na   sťažovateľovi,   aby   uviedol   konkrétny   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   v jeho   veci oprávnený   a povinný   chrániť   základné   práva   a slobody   v rozsahu   vymedzenom konkrétnymi všeobecnými záväznými právnymi predpismi, predovšetkým zákonmi.

Povinnosť označiť konkrétny orgán verejnej moci ako porušovateľa základných práv a slobôd   je   dôležitá   aj   z hľadiska   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   pretože   len v takom prípade sa dá uzavrieť otázka právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy, prípadne podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, t. j. či v posudzovanom prípade je   alebo   nie   je   iný   súd   na   ochranu   základných   práv   a slobôd   alebo   či   sú   tu   právne prostriedky takej ochrany podľa osobitných všeobecne záväzných právnych predpisov.Podľa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej   správy   v znení   neskorších   predpisov   ministerstvo   vnútra,   ktoré   sťažovateľ v okolnostiach   prípadu   označil   za   porušovateľa   jeho   označených   práv,   je   ústredným orgánom štátnej správy okrem iného pre ochranu verejného poriadku, bezpečnosti osôb a majetku, pre Policajný zbor.

Z obsahu spisovej   dokumentácie priloženej sťažovateľom k sťažnosti   ústavný súd zistil, že voči sťažovateľovi bolo uznesením Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „úrad   boja   proti   korupcii“),   sp.   zn. ČVS: SJP-46/OVOZTČ-BB-2003 z 18. decembra 2003 začaté trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona.

V súvislosti s uvedeným trestným konaním vedeným proti sťažovateľovi okresný súd na   základe   žiadosti   prokurátorky   Krajskej   prokuratúry   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“)   nariadil   vykonať   domovú   prehliadku   príkazom   z   28.   júna   2004   sp.   zn. 2   Tp-v-525/2004   v rodinnom   dome   v   R.,   ktorého   spoluvlastníkom   je   sťažovateľ.   Toho istého   dňa   dal   prokurátor   krajskej   prokuratúry   súhlas   na   vykonanie   prehliadky kancelárskych   priestorov   sťažovateľa.   V obidvoch   prípadoch   prehliadku   vykonali vyšetrovatelia Policajného zboru a nimi poverení príslušníci polície.

Dňa 30. júna 2004 úrad boja proti korupcii vzniesol obvinenie proti sťažovateľovi pre   trestný   čin   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny   a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona a pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Tp 91/2004 z 1. júla 2004 bol sťažovateľ vzatý do   väzby   z dôvodov   uvedených   v ustanovení   §   67   ods.   1   písm.   a),   b)   a   c)   Trestného poriadku. Dôvodnosť väzby na základe podanej sťažnosti sťažovateľa potvrdil krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 46/2004 z 12. augusta 2004. O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby rozhodoval špeciálny súd.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v trestnom   konaní   nositeľom   zákonných   kompetencií v súlade   s   ustanoveniami   Trestného   poriadku   pri   vykonávaní   domovej   prehliadky, rozhodovaní   o väzbe,   jej   dôvodnosti   a   trvaní   je   konkrétny   orgán   verejnej   moci   (súd, prokuratúra, policajný orgán) pôsobiaci na základe samostatnej zákonnej úpravy. Preto ako samostatný   orgán   s rozhodovacími   právomocami   nesie   aj   zodpovednosť   za   prípadné porušovanie práv obvinených osôb v trestnom konaní.

Sťažovateľ   však   ako   porušovateľa   ním   označených   základných   práv   označil v záhlaví svojej sťažnosti ministerstvo vnútra. V petite sťažnosti žiada ústavný súd, aby vyslovil   porušenie   ním   označených   základných   práv   konaním   tohto   porušovateľa. Z písomného podania sťažovateľa a jeho právneho zástupcu je teda zrejmé, že ten, o kom sa v podnete tvrdí, že porušil jeho základné práva a proti komu návrh smeruje, je ministerstvo vnútra.

Keďže   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad), zvlášť pokiaľ ide o označenie osoby, proti ktorej návrh smeruje (odporcu), ústavný súd vec ďalej skúmal a rozhodol v nej v uvedenom rozsahu.

Z vyššie   uvedeného   súčasne   vyplýva,   že   porušovateľom   základných   práv v posudzovanom   prípade   nemôže   byť   ministerstvo   vnútra.   Žiadna   skutočnosť   uvedená v sťažnosti neumožňuje prijatie záveru o existencii akejkoľvek súvislosti medzi namietaným porušením základných práv sťažovateľa (na domovú a osobnú slobodu, prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, slobodné podnikanie) a postupom ministerstva vnútra.

Z tohto základného dôvodu je sťažnosť zjavne neopodstatnená a bolo ju potrebné odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní.

Navyše, vo vzťahu k sťažovateľom namietanému postupu pri vykonávaní domovej prehliadky a k ním tvrdenému nezákonnému odňatiu vecí príslušníkmi Policajného zboru za účelom zaistenia dôkazov ide aj o nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

Ak   sťažovateľ   tvrdí,   že   v rámci   domovej   prehliadky   mu   boli   zaistené   jeho   veci (počítače) a písomnosti nezákonným spôsobom, tento argument môže predniesť v rámci trestného konania, zvlášť pred príslušným všeobecným súdom v rámci svojej obhajoby, kde môže žiadať, aby tieto neboli práve pre uvedenú nezákonnosť považované za dôkazy, a teda aby   sa   na   ne   neprihliadalo.   Bude   vecou   všeobecného   súdu,   prípadne   ďalších   orgánov činných v trestnom konaní, aby posúdili takúto argumentáciu a vyvodili z nej závery.

Ústavný súd v tejto súvislosti už judikoval, že uznaním porušenia práv podľa ústavy a dohovoru   nie   je   iba   výslovné   deklarovanie   ich   porušenia,   ale   aj   implicitné   uznanie vyplývajúce z rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci (III. ÚS 83/05).

Okrem   toho   má   sťažovateľ   v tejto   veci   možnosť   domáhať   sa   nápravy   podaním trestného oznámenia na príslušníkov Policajného zboru, ako aj prostriedkami občianskeho práva (podaním civilnej žaloby o ochranu osobnosti).

Vo vzťahu k ústavnému súdu je okrem iného sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta   porušenie   svojich   základných   práv   nezákonným   postupom   orgánov   činných v trestnom konaní pri vykonávaní domovej prehliadky a v súvislosti so vzatím do väzby, podaná aj oneskorene.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 22/02 uvádza: „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy   Slovenskej   republiky   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   pre   prijatie   sťažnosti podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

Príkaz   na   vykonanie   domovej   prehliadky   v rodinnom   dome   v spoluvlastníctve sťažovateľa bol vydaný sudcom okresného súdu podľa § 83 Trestného poriadku 28. júna 2004   a v ten   istý   deň   dal   podľa   §   83a   citovaného   zákona   súhlas   prokurátor   krajskej prokuratúry na prehliadku kancelárskych priestorov sťažovateľa.

V zmysle ustanovenia § 140 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uznesenie o vzatí do väzby   je právoplatné a vykonateľné,   ak podaná sťažnosť   bola zamietnutá. Ako   uviedol sťažovateľ v sťažnosti, krajský súd rozhodol o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa uznesením z 12. augusta 2004, teda v uvedený deň nadobudlo predmetné uznesenie právoplatnosť.

V okolnostiach   tohto   prípadu   od   28.   júna   2004,   keď   bola   vykonaná   domová prehliadka,   a od   12.   augusta   2004,   keď   krajský   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa a uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť, do 30. decembra 2004, keď bola sťažnosť   sťažovateľa   ústavnému   súdu   odovzdaná   na   poštovú   prepravu,   uplynulo   dlhšie časové obdobie ako uvedená zákonná dvojmesačná lehota.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2005