znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 110/04-55

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Ing. Ľ. H., bytom B. B., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., Advokátska kancelária, B. B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   323/95   na   neverejnom   zasadnutí 29. septembra 2004 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Banská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   323/95 p o r u š i l   základné právo Ing. Ľ. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Banská   Bystrica   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   323/95 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Ľ. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Banská   Bystrica p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. Ľ. H.   p r i z n á v a   náhradu trov konania v sume 9 360 Sk (slovom deväťtisíctristošesťdesiat   slovenských   korún),   ktorú   je   povinný   Okresný   súd   Banská Bystrica zaplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. M. K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Ing. Ľ. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 110/04-10 zo 7. apríla 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. Ľ. H., bytom B. B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., Advokátska kancelária, B. B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 323/95.

Vo svojom podaní sťažovateľka uviedla, že je účastníčkou konania, ktoré začalo na základe   ňou   podanej   žaloby na   okresnom   súde   27.   novembra   1995.   Predmetnom   tohto konania   je   náhrada   škody,   ktorú   si   uplatnila   voči   Slovenskej   autobusovej   doprave, Banskobystrickej dopravnej spoločnosti, štátnemu podniku, B. B. (ďalej len „žalovaný“). Vedľajším   účastníkom   konania   je   Slovenská   poisťovňa,   a.   s.,   Z.   (ďalej   len   „vedľajší účastník konania“). Predmetné konanie je na okresnom súde vedené pod sp. zn. 8 C 323/95.

Podľa   názoru   sťažovateľky   v predmetnom   konaní   dochádza   k neodôvodneným prieťahom v súdnom konaní. Od podania žaloby do dňa podania ústavnej sťažnosti uplynulo viac ako osem rokov a vo veci nebolo ani raz meritórne rozhodnuté. Posledným efektívnym úkonom   okresného   súdu   bolo   podľa   nej   vydanie   uznesenia   č.   k.   8   C   323/95-260 zo 7. augusta 2002 (ďalej len „uznesenie zo 7. augusta 2002“), ktorým nariadil vo veci znalecké dokazovanie. Znalecký posudok však nebol do dňa podania ústavnej sťažnosti, t. j. za   obdobie   jeden   a pol   roka,   znalcom   vyhotovený.   Podľa   názoru   sťažovateľky   však v konaní k neodôvodneným prieťahom došlo aj pred vydaním vyššie uvedeného uznesenia zo 7. augusta 2002, čoho dôkazom je dĺžka predmetného konania, ktoré trvá už viac ako 8 rokov. Predmetná vec podľa sťažovateľky nie je natoľko komplikovaná a náročná, aby mohla ospravedlniť prieťahy v konaní okresného súdu. Taktiež uviedla, že ani jej správanie v konaní   nezapríčinilo   prieťahy   v konaní   a   zo   súdneho   spisu   je   podľa   nej   zrejmé,   že prieťahy boli spôsobené postupom okresného súdu.

Aj v prípade, ak by bolo uvedené súdne konanie také zložité, ako to v odpovedi na sťažnosť sťažovateľky podanej podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o   sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a   o   voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) uviedol podpredseda okresného súdu, uvedená zložitosť veci v žiadnom prípade neospravedlňuje prieťahy v konaní. Súd sa musí podľa nej efektívnymi úkonmi snažiť zložitosť veci odstrániť a ani právna, ani skutková zložitosť veci nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy zapríčinené nesprávnou organizáciou   práce.   Súd   má   k dispozícii   zákonné   procesné   opatrenia,   ktorými   môže zabezpečiť   plynulosť   súdneho   konania,   ako   sú   napr.   poriadkové   opatrenia   podľa   §   53 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Podľa sťažovateľky v prípade, že súd ustanoví   znalca   a ten   v lehote   primeranej   obťažnosti   posudku   znalecký   posudok nevypracuje, mal by súd pristúpiť k uplatneniu zákonných procesných opatrení, ktorými môže zabezpečiť plynulosť súdneho konania. Sťažovateľka zdôraznila, že súd zodpovedá aj za činnosť osôb vystupujúcich v oficiálnom postavení súdu a samotný fakt, že sudca nemá spis bezprostredne k dispozícii, neznamená, že svojím konaním nespôsobuje bezdôvodné prieťahy   v konaní.   Procesná   nedisciplinovanosť   v tomto   prípade   znalca   teda   podľa   jej názoru   ide   na   vrub   súdu.   V predmetnom   konaní   však   podľa   sťažovateľky   dochádza k prieťahom nielen pasivitou znalca, ale aj neefektívnym postupom okresného súdu, ktorý vo veci do dnešného dňa po viac ako ôsmich rokoch meritórne nerozhodol. Prebiehajúce súdne   konanie   spôsobuje   sťažovateľke   dlhotrvajúci   stres,   ktorý „spôsobuje   a narušuje liečbu   sťažovateľky,   o čom   svedčí   lekárske   potvrdenie   zo   dňa   7.   6.   2000.   Súd   o danej skutočnosti má vedomosť no napriek tomu vo veci nekoná. Vzhľadom na zdravotný stav sťažovateľky práve táto skutočnosť by mala zo strany súdu požívať osobitnú mimoriadnu pozornosť a tento by mal vykonávať úkony tak, aby čo najskôr zabezpečil stav právnej istoty. To, že súd nezabezpečí pre navrhovateľku stav právnej istoty môže mať vplyv aj na ďalšie jej právne vzťahy“.

Podľa sťažovateľky okresný súd nepostupuje v tomto konaní tak, aby bolo možné jeho postup kvalifikovať ako rešpektovanie ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľka   vo   svojom   podaní z 23. februára 2004 žiadala, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 323/95 porušil sťažovateľkino právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, okresnému súdu prikázal konať v predmetnom konaní tak, aby „vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá“, priznal sťažovateľke primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   250   000   Sk   a okresnému   súdu   uložil povinnosť nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia na účet jej právneho zástupcu.

Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 23. februára 2004 k dôvodom primeraného finančného   zadosťučinenia   uviedol,   že   ho   žiada „ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 250.000,- Sk za to, že sťažovateľka je povinná trpieť stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza až do konečného rozhodnutia súdu. Sťažovateľka je vystavená   psychickému   tlaku   a stresu   čo   spomaľuje   a narušuje   jej   liečbu   o čom   svedčí lekárske potvrdenie zo dňa 7. 6. 2000“.

Sťažovateľka ústavnému súdu predložila taktiež fotokópiu odpovede okresného súdu č. Spr 3042/03 z 31. júla 2003 na jej sťažnosť na prieťahy v konaní preukazujúcu využitie účinného právneho prostriedku nápravy vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona o štátnej správe súdov.

Právny zástupca sťažovateľky listom z 12. mája 2004 ústavnému súdu na základe jeho výzvy z 29. apríla 2004 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 29.   apríla   2004   sa   k sťažnosti   sťažovateľky vyjadril okresný súd listom č. Spr. 4031/04 zo 6. mája 2004. Vo svojom vyjadrení okresný súd podal chronologický prehľad úkonov zo zberného spisu nachádzajúceho sa na okresnom súde v predmetnej veci a v jeho závere uviedol: „Po oboznámení sa so zberným spisom som zistil, že od 08. 01. 2003 sa súdny spis nachádza u súdneho znalca, ktorý bol osemkrát písomne   urgovaný   na   podanie   znaleckého   posudku.   Podľa   oznámenia   súdneho   znalca prieťahy   v konaní   spôsobuje   aj   navrhovateľka,   ktorá   sa   nedostavila   na   hospitalizáciu. Z toho dôvodu neviem posúdiť, či došlo v minulosti zo strany súdu k prieťahom v konaní. Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   od   ústneho   pojednávania   nemožno   očakávať ďalšie objasnenie veci a preto súhlasím s tým aby podľa § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka, zastúpená advokátkou JUDr. D. B., B. B., podala 27. novembra 1995 na okresnom súde žalobu o náhradu škody za ublíženie na zdraví proti žalovanému, za účasti vedľajšieho účastníka. Sťažovateľka bola účastníčkou dopravnej nehody spôsobenej pracovníkom   žalovaného   s následkom   plnej   invalidity.   Za   úraz   bola   sťažovateľka odškodnená, predmetnou žalobou však požaduje zvýšenie odškodného za bolestné o 20-násobok a za sťaženie spoločenského uplatnenia o 30-násobok priznanej sumy odškodnenia. Sťažovateľka zároveň požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Na základe pokynu sudkyne z 31. januára 1996 bola uznesením žaloba zaslaná na vyjadrenie žalovanému, ktorý mal na ňu reagovať v lehote 15 dní. Dňa 14. februára 1996 bolo doručené okresnému súdu vyjadrenie žalovaného, v ktorom poukazuje na skutočnosť, že   v žalobe   označený   žalovaný   v skutočnosti   neexistuje,   a z toho   dôvodu   navrhuje okresnému súdu žalobu z dôvodu absencie pasívnej legitimácie žalovaného zamietnuť.

Z pokynu sudkyne zo 16. februára 1996 vyplýva, že úpravou dala kancelárii pokyn na doručenie vyjadrenia žalovaného právnej zástupkyni sťažovateľky. Podaním doručeným okresnému súdu   15.   marca   1996   právna zástupkyňa sťažovateľky   odstránila   nedostatok svojej žaloby spočívajúci v nepresnom označení žalovaného.

Listom doručeným okresnému súdu 9. mája 1996 požiadala Slovenská poisťovňa, a. s., Z., o pristúpenie do konania na strane vedľajšieho účastníka.

Z úradného záznamu spísaného 5. júna 1996 vyplýva, že toho dňa oznámila právna zástupkyňa sťažovateľky, že do 15. júla 1996 bude na dovolenke mimo republiky.

Listom   z 5.   júna   1996   oznámila   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   obdobia,   počas ktorých bude mimo republiky a nemohla by sa dostaviť na pojednávanie, ak by ich okresný súd   stanovil   na   termíny   v rámci   uvedených   období.   V ten   istý   deň   zákonná   sudkyňa nariadila termín pojednávania na 25. júl 1996.

Dňa 22. júla 1996 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie právnej zástupkyne žalovaného.

Na pojednávaní 25. júla 1996 konanom za prítomnosti všetkých účastníkov konania okresný   súd   pripustil   opravu   označenia   žalovaného,   vypočul   účastníkov   konania a pojednávanie odročil na neurčito s tým, že vo veci bude ustanovený znalec. Sťažovateľka bola vyzvaná v lehote 30 dní predložiť svoju kompletnú zdravotnú dokumentáciu a označiť zdravotné zariadenia, v ktorých bola ošetrovaná.

Okresný súd vydal 6. augusta 1996 uznesenie č. k. 8 C 323/95-53, ktorým nariadil znalecké   dokazovanie   a určil   znalca   z odboru   klinickej   psychológie   Š.   S.,   B.   B.,   na vypracovanie znaleckého posudku 30 dní. Okresný súd zároveň uložil žalovanému zaplatiť preddavok na trovy spojené s podaním posudku vo výške 700 Sk.

Dňa 6. augusta 1996 vydal okresný súd aj uznesenie č. k. 8 C 323/95-55, ktorým ustanovil znalca z odboru chirurgie MUDr. D. M., CSc., M., na vypracovanie znaleckého posudku v lehote 30 dní. Zároveň vyzval žalovaného na úhradu preddavku na trovy spojené s podaním posudku vo výške 2 000 Sk.

Dňa 16. augusta 1996 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie právnej zástupkyne sťažovateľky v zmysle záverov prijatých   na pojednávaní. Zo záznamov okresného súdu o zložení preddavku z 9. septembra 1996 vyplýva, že žalovaný zložil oba preddavky na trovy spojené s podaním znaleckých posudkov znalcov.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   20.   septembra   1996   sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne rozšírila svoj žalobný návrh.

Dňa   7.   októbra   1996   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   znalkyne   z odboru psychológie o zrušenie uznesenia o jej ustanovení za znalca v predmetnom konaní z dôvodu jej pracovnej i súkromnej preťaženosti.

Dňa   23.   októbra   1996   podala   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   ďalšie   rozšírenie návrhu vo veci.

Z úpravy sudkyne z 15. januára 1997 vyplýva, že dala kancelárii pokyn na zaslanie výzvy znalcovi z odboru chirurgie na prevzatie spisu a na zaslanie podania sťažovateľky žalovanej strane na vyjadrenie.

Úpravou z 28. januára 1997 dala sudkyňa kancelárii pokyn na založenie zberného spisu a na zaslanie originálu spisu Okresnému súdu Martin so žiadosťou o jeho doručenie znalcovi z odboru chirurgie.

Dňa 6. februára 1997 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie znalca z odboru chirurgie, z ktorého vyplýva, že sťažovateľka v stanovenej lehote nepredložila kompletnú zdravotnú dokumentáciu, a teda znemožňuje znalcovi vyhotovenie znaleckého posudku.

Listom   zo 17.   februára 1997 odporučil   znalec z odboru   chirurgie   doplniť spis aj o psychologicko-psychiatrické vyšetrenie žalobkyne a navrhol znalca MUDr. A. S.

Uznesením z 19. februára 1997 č. k. 8 C 323/95-130 ustanovil okresný súd znalca z odboru psychiatrie MUDr. A. S. na vypracovanie znaleckého posudku v lehote 60 dní a uložil   žalovanému   zaplatiť   preddavok   na   trovy   spojené   s podaním   posudku   vo   výške 2 000 Sk.

Listom   z 10.   marca   1997   vyzval   okresný   súd   sťažovateľku,   aby   v lehote   10   dní oznámila,   či   poskytla   súčinnosť   znalcovi   z odboru   chirurgie.   Dňa   2.   apríla   1997   bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky.

Listami   zo   14.   mája   1997   a   2.   júna   1997   vyzval   znalec   z odboru   psychiatrie sťažovateľku, aby sa v určené dni dostavila na psychologické vyšetrenie.

Podľa úradného záznamu z 8. apríla 1997 sťažovateľka oznámila okresnému súdu, že súdnemu   znalcovi   dala   k dispozícii   lekárske   správy   a adresy   zdravotníckych   zariadení, v ktorých bola ošetrovaná. Sudkyňa uložila kancelárii predložiť spis v lehote 30 dní.

Na základe pokynu zákonnej sudkyne z 26. marca 1997 mal byť znalec vyzvaný na oznámenie, či mu sťažovateľka poskytla potrebnú súčinnosť na vyhotovenie znaleckého posudku. Pokynom zo 7. mája 1997 uložila sudkyňa predložiť spis do 30 dní.

Pokynom zo 6. júna 1997 uložila zákonná sudkyňa vyzvať znalca, aby do 15 dní oznámil predpokladaný termín predloženia znaleckého posudku, prípadne prekážky, ktoré bránia   jeho   spracovaniu.   Podľa   úradného   záznamu   z 31.   júla   1997   znalec   telefonicky upovedomil   okresný   súd,   že   posudok   nemôže   odovzdať,   pretože   spis   je   momentálne u súdneho znalca z odboru psychológie a po vyhotovení tejto časti posudku bude dokončená ním vypracovávaná časť. Záznam o zložení zálohy z 19. mája 1997 preukazuje zloženie zálohy na vypracovanie znaleckého posudku 12. mája 1997.

Podľa úradného záznamu z 8. júla 1997 oznámil ustanovený súdny znalec z odboru chirurgie, že súdny spis sa nachádza u súdneho znalca z odboru psychiatrie, ktorý mu po skončení svojej   časti   posudku   spis   vráti na dokončenie   jeho časti   znaleckého   posudku. Sudkyňa uložila predložiť spis do 30 dní a rovnaký pokyn dala súdnej kancelárii 22. augusta 1997.

Dňa   24.   septembra   1997   uložila   súdnej   kancelárii   urgovať   znalca,   aby   predložil znalecký posudok a aby spis predložil do 30 dní. Výzva bola vypravená 23. októbra 1997.

Pokynom   zo   17.   februára   1998   uložila   zákonná   sudkyňa   urgovať   znalca,   aby predložil   znalecký   posudok   v lehote   15   dní   a aby spis predložil   do 20 dní.   Výzva bola vypravená 19. februára 1998.

Znalecký posudok súdneho znalca z odboru zdravotníctva - chirurgie MUDr. D. M., CSc., ako aj znalecké posudky z odboru psychiatrie MUDr. A. S. a prom. psych. T. N. boli okresnému súdu doručené 20. marca 1998.

Pokynom zo 16. apríla 1998 uložila zákonná sudkyňa súdnej kancelárii vyrozumieť právnych zástupcov účastníkov konania o predložení znaleckých posudkov a vyzvať ich na prevzatie znaleckých posudkov v kancelárii okresného súdu.

Dňa 30. apríla 1998 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky, ktorým žiadala o doplnenie vypracovaných znaleckých posudkov.

Pokynom z 15. mája 1998 uložila zákonná sudkyňa súdnej kancelárii zaslať znalecké posudky žalovanému v prvom rade, ako aj vedľajšiemu účastníkovi s výzvou na vyjadrenie sa k nim v lehote 15 dní.

Dňa   19.   mája   1998   bola   okresnému   súdu   doručená   sťažnosť   sťažovateľky   na prieťahy v konaní.

Dňa   20.   mája   1998   uložila   zákonná   sudkyňa   súdnej   kancelárii   vyzvať   právnu zástupkyňu   sťažovateľky   podľa   údajov   uvedených   v   žalobe, aby sa   vyjadrila,   či   sa   jej splnomocnenie   vzťahuje   na   zastupovanie   sťažovateľky   v celom   konaní,   a zároveň   ju vyzvala na vyjadrenie k podaniu sťažovateľky doručenému okresnému súdu 19. mája 1998. Dňa   25.   mája   1998   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   právnej   zástupkyne sťažovateľky JUDr. D. B., podľa ktorej sťažovateľke vypovedala splnomocnenie 14. marca 1998, čo bolo okresnému súdu oznámené listom z 24. marca 1998.

Dňa   23.   júna   1998   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   právnej   zástupkyne žalovaného,   podľa   ktorého   tento   nemá   k podaným   znaleckým   posudkom   žiadne pripomienky.

Zákonná sudkyňa spísala 2. júna 1998 úradný záznam, podľa ktorého jej opätovne telefonovala sťažovateľka domáhajúca sa podania informácií o stave konania, pričom sa pokúšala vyvíjať nátlak na sudkyňu tvrdeniami o nečinnosti súdu, v dôsledku čoho bola poučená, že jej spôsoby „sú neprípustné“.

Dňa 16. septembra 1998 zákonná sudkyňa nariadila pojednávanie, ktorého termín určila na 7. október 1998. Na pojednávanie nariadila predvolať účastníkov konania, ich právnych zástupcov a ustanovených znalcov. Predvolania boli doručené všetkým adresátom do   konca   septembra   1998.   Znalci   boli   taktiež   vyzvaní   na   vyjadrenie   k návrhom sťažovateľky na doplnenie posudkov.

Dňa 6. októbra 1998 sa k návrhom sťažovateľky vyjadril znalec z odboru psychiatrie MUDr. A. S. s tým, že sa plne pridržiava záverov posudku z 29. júla 1997.

Dňa 7. októbra 1998 okresný súd pojednával vo veci. Na pojednávaní sa súd pokúsil vypočuť sťažovateľku, avšak kvôli jej správaniu bolo od toho upustené a sťažovateľke bola uložená pokuta 2 000 Sk. Ani po uložení poriadkovej pokuty sťažovateľka nezmenila svoje správanie, preto okresný súd pojednávanie vo veci odročil na neurčito.

Po   skončení   pojednávania   spísala   vo   veci   konajúca   sudkyňa   úradný   záznam obsahujúci vyjadrenie žalovaného, podľa ktorého bolo pojednávanie zo 7. októbra 1998 zmarené v dôsledku správania sťažovateľky, ako aj výroky súdnych znalcov, ktorí uviedli, že   boli   pripravení   vyjadriť   sa   k námietkam   vzneseným   sťažovateľkou   voči   podaným znaleckým posudkom, na obsahu ktorých naďalej trvajú, s tým, že v prípade potreby sú pripravení   vypovedať   pred   dožiadaným   Okresným   súdom   Martin.   V ten   istý   deň   bolo okresnému   súdu   doručené   písomné   podanie   sťažovateľky,   ktorým   dopĺňala   svoje predchádzajúce podania vo veci, resp. podania jej právnej zástupkyne.

Podaním z 26. októbra 1998 a opätovne z 25. novembra 1998 požiadala sťažovateľka o zaslanie zápisnice z pojednávania konaného 7. októbra 1998.

Dňa 20. septembra 1999 nariadila sudkyňa termín pojednávania na 28. október 1999, uložila   predvolať   naň   účastníkov   konania   a zaslať   sťažovateľke   kópiu   zápisnice z pojednávania zo 7. októbra 1998.

Podaním z 30. septembra 1999 doručeným okresnému súdu 4. októbra 1999 urgoval súdny znalec vyplatenie odmeny za vypracovanie znaleckého posudku.

Okresný súd pojednával vo veci 28. októbra 1999, pričom po vypočutí sťažovateľky pojednávanie odročil na neurčito s tým, že jej bude v tomto konaní ustanovený okresným súdom advokát.

Podaním z 12. októbra 2000 doručeným okresnému súdu 18. októbra 2000 požiadala sťažovateľka o ustanovenie právneho zástupcu   v konaní s poukázaním na svoje sociálne pomery, ako aj mimoriadnu skutkovú a právnu zložitosť veci.

Uznesením   č.   k.   8   C   323/95-229   z 23.   januára   2001   ustanovil   okresný   súd sťažovateľke právneho zástupcu v konaní, a to JUDr. F. V., Advokátska kancelária, B. B. Písomné   vyhotovenie   uznesenia   bolo   na   základe   pokynu   sudkyne   z 31.   januára   2001 doručované 1. februára 2001.

Dňa 22. februára 2001 uložila zákonná sudkyňa predvolať ustanoveného právneho zástupcu   sťažovateľky,   aby   prevzal   spis   za   účelom   jeho   naštudovania   v lehote   30   dní od prevzatia spisu, a taktiež uložila založiť zberný spis v predmetnej veci. Podľa úradného záznamu spísaného zákonnou sudkyňou 1. marca 2001 prevzal ustanovený právny zástupca spis týkajúci sa predmetnej veci na štúdium, čo potvrdil svojím podpisom.

Dňa   31.   októbra   2001   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   Okresného   súdu Zvolen o zapožičanie spisu sp. zn. 8 C 323/95 na 7 dní. Dňa 5. novembra 2001 uložila zákonná sudkyňa zaslať predmetný spis Okresnému súdu Zvolen na nahliadnutie s tým, že ho žiada o jeho vrátenie obratom. Spis bol zaslaný v ten istý deň.

Dňa 1. marca 2002 uložila zákonná sudkyňa súdnej kancelárii zaslať spis Okresnému súdu Zvolen na základe jeho žiadosti z 20. februára 2002. Spis bol Okresnému súdu Zvolen doručený 19. marca 2002 a okresnému súdu bol vrátený 18. apríla 2002.

Uznesením   č.   k.   8   C 323/95-241   zo   6.   mája 2002   priznal okresný   súd   znalcovi MUDr. D. M., CSc., znalečné.

Dňa 6. mája 2002 nariadila zákonná sudkyňa pojednávanie vo veci na 4. jún 2002, na ktoré boli predvolaní účastníci konania, ako aj súdni znalci. Pojednávanie konané 4. júna 2002 okresný súd po vypočutí oboch súdnych znalcov odročil na 25. jún 2002.

Zákonná   sudkyňa   uložila   následne   súdnej   kancelárii   vyžiadať   z Okresného   súdu Zvolen spis týkajúci sa súvisiacej právnej veci sp. zn. 10 C 5/97 a súdneho znalca z odboru zdravotníctva   –   chirurgie   vyzvať,   aby   v lehote   5   dní   predložil   písomné   vyjadrenie,   či skutočnosti obsiahnuté v návrhu sťažovateľky na doplnenie znaleckého posudku by mohli mať   vplyv   na   výšku   ohodnotenia   bolestného   a náhrady   za   sťaženie   spoločenského uplatnenia oproti pôvodnému znaleckému posudku.

Okresný súd opätovne pojednával vo veci 25. júna 2002. Po vypočutí účastníkov konania okresný súd pojednávanie odročil s tým, že bude opätovne požiadaný Okresný súd Zvolen o predloženie spisu sp. zn. 10 C 5/97 a bude doplnené znalecké dokazovanie.

Uznesením č. k. 8 C 323/95-260 zo 7. augusta 2002 nariadil okresný súd znalecké dokazovanie v odbore zdravotníctva, a to ustanoveným znaleckým ústavom – Martinskou fakultnou nemocnicou (ďalej aj „ústav“), ktorý mal posúdiť predložený znalecký posudok, určiť   celkovú   výšku   odškodnenia   za   bolesť   a za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia a navrhnúť okresnému súdu primerané zvýšenie odškodnenia sťažovateľky v lehote 30 dní.

Listom   z 15.   augusta   2002   navrhol   riaditeľ   ústavu   jeho   vylúčenie   z   nariadeného znaleckého dokazovania z dôvodu predpojatosti vzhľadom na pomer k veci s tým, že ústav vypracovával   znalecké   posudky   v súvisiacej   veci   sťažovateľky   vedenej   pred   Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 10 C 5/97.

Na   základe   pokynu   zákonnej   sudkyne   z 1.   decembra   2002   zaslal   okresný   súd 4. decembra 2002 ústavu list, v ktorom zákonná sudkyňa oznamuje, že trvá na vypracovaní znaleckého   posudku   v zmysle   uznesenia   zo   7.   augusta   2002   s poukazom   na   to,   že   ak znalecké dokazovanie vykonáva ústav, tento nemôže byť zaujatý a práve okolnosť, že ústav pozná okolnosti týkajúce sa zdravotného stavu sťažovateľky, odôvodňuje z titulu procesnej efektívnosti, aby bol znalecký posudok podaný ním. Zároveň nariadila zaslať okresnému súdu Martin príslušný spis týkajúci sa konania so žiadosťou o jeho odovzdanie ústavu na potreby vypracovania znaleckého posudku.

Na základe uvedenej skutočnosti riaditeľ ústavu listom z 10. januára 2003 poveril vypracovaním   znaleckého   posudku   prednostu   ústavu   súdneho   lekárstva.   Zároveň   mu odstúpil príslušný spisový materiál.

Listom okresného súdu sp. zn. Spr 33/03 bol spis 7. januára 2003 pridelený v zmysle rozvrhu práce sudkyni JUDr. K.

Dňa   19.   februára   2003   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   znalca   o súhlas na hospitalizáciu sťažovateľky a s preplatením súvisiacich nákladov.

Dňa   10.   marca   2003   sa   na   okresný   súd   dostavila   sťažovateľka.   Požadovala nahliadnutie do spisu, vyjadrila nespokojnosť s činnosťou okresného súdu a vyžiadala si kópiu uznesenia z 31. januára 1996. Sťažovateľke bol na nahliadnutie predložený iba zberný spis sp. zn. ZO 243/02.

Listom z 11. marca 2003 adresovaným znalcovi oznámil okresný súd, že dáva súhlas na hospitalizáciu sťažovateľky, súvisiace náklady uhradí po dodaní posudku a vypracovanie znaleckého posudku žiada predložiť v lehote 25 dní.

Dňa   9.   júla   2003   sa   na   okresný   súd   dostavila   sťažovateľka   so   žiadosťou o vyhotovenie kópie str. č. 5 žaloby a listu o vydaní súhlasu na jej hospitalizáciu. Podľa úradného záznamu sťažovateľka uviedla chýbajúce doklady, ktoré mali byť súčasťou spisu, a vyjadrila svoju nespokojnosť s nedôslednou činnosťou súdu.

Okresný   súd   urgoval   listom   z 29.   júla   2003   vypracovanie   znaleckého   posudku znalcom v lehote 20 dní.

Žiadosťou   z 12.   augusta   2003   žiadal   znalec   o predĺženie   termínu   vypracovania znaleckého posudku do konca októbra 2003 z dôvodu dodania posudkov od 11 znalcov a zároveň   potvrdil   prevzatie   spisu   v predmetnej   veci   8.   januára   2003 prostredníctvom Okresného súdu Martin.

Pokynom   sudkyne zo   4.   novembra   2003   bolo   nariadené kancelárii   zistiť   z iných spisov,   či   vo   veci   sťažovateľky   nedošlo   k ustanoveniu   opatrovníka   (opatrovník   nebol ustanovený), a urgovať podanie znaleckého posudku znalcom v lehote 20 dní.

Okresný súd vydal 11. novembra 2003 uznesenie č. k. 32 P 156/2003-40 o začatí konania   o pozbavenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   sťažovateľky   a uznesenie   č.   k. 32 P 156/2003-42 o ustanovení opatrovníka pre ňu, a to jej syna Ing. B. H., B. B.

Urgenciou   zo   4.   decembra   2003   žiada   okresný   súd   znalca   o dodanie   znaleckého posudku v lehote 20 dní.

Dňa   5.   decembra   2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľky z 3. decembra   2003,   v ktorom   žiadala „o opravu   uznesenia   zo   dňa 13.   08.   02 a o bezodkladné konanie vo veci“.

Listom   z 12.   decembra   2003   žiadal   znalec   o predĺženie   termínu   vyhotovenia znaleckého posudku, pretože sťažovateľka „bola pozvaná na hospitalizáciu a neurčila ešte jej presný termín“. Posudok bude vypracovaný po ukončení hospitalizácie sťažovateľky a približný termín bude určený začiatkom roku 2004.

Dňa   20.   januára 2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   uznesenie   Krajského   súdu v Banskej Bystrici z 8. januára 2004 č. k. 13 CoP 80/2003-51, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu.

Na   základe   pokynu   sudkyne   z 23.   januára   2004   bola   znalcovi   zaslaná   urgencia v zmysle jeho listu z 12. decembra 2003, a to v lehote 10 dní.

Listom   z 2.   februára   2004   opätovne   znalec   žiadal   o predĺženie   termínu   na predloženie znaleckého posudku, pretože sťažovateľka ani po výzvach neuviedla presný termín svojho nástupu na hospitalizáciu.

Sťažovateľka sa 18. februára 2004 dostavila na okresný súd za účelom nahliadnutia do spisu a predloženia listov zo 7. a 8. februára 2004 adresovaných riaditeľovi Martinskej fakultnej nemocnice. Zároveň predložila splnomocnenie pre právneho zástupcu JUDr. M. K.,   Advokátska   kancelária K.   & spol., B. B.,   na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty urgoval okresný súd listom z 19. februára 2004   podanie   posudku   znalcom,   resp.   oznámenie   termínu   predpokladaného   dodania posudku, a to v lehote 10 dní.

Dňa 26. februára 2004 sa na okresný súd dostavil právny zástupca sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom za účelom nahliadnutia do spisu.

Na základe pokynu sudkyne z 9. marca 2004 bolo zistené, že uznesenie vo veci č. k. 32 P 156/2003-42 do toho času nenadobudlo právoplatnosť.

Z pokynu sudkyne z 10. marca 2004 vyplýva, že v konaní sa čaká na nadobudnutie právoplatnosti   rozhodnutia   č.   k.   32   P   156/2003-42   a následne   má   byť   spis   predložený zákonnej sudkyni. Okresným súdom bola taktiež zaslaná ďalšia urgencia znalcovi v zmysle jeho urgencie z 19. februára 2004 s tým, aby ju splnil v lehote 15 dní.

Sťažovateľka podala okresnému súdu 16. marca 2004 sťažnosť na prieťahy v konaní a postup okresného súdu vo veci.

Z pokynu sudkyne z 22. marca 2004 vyplýva, že uznesenie č. k. 32 P 156/2003-42 do toho času nenadobudlo právoplatnosť, pretože ustanovený opatrovník sťažovateľky sa voči uzneseniu   odvolal,   odvolací   súd   prvostupňové   rozhodnutie   potvrdil   a opatrovník   je dlhodobo v zahraničí.

Z úradného záznamu okresného súdu   spísaného 24. marca 2004 je zrejmé, že sa sťažovateľka dostavila na okresný súd z dôvodu nahliadnutia do príslušných spisov. To jej nebolo umožnené, pretože spisy sa nachádzali u zákonných sudkýň. Vyžiadané spisy jej mali byť predložené na nahliadnutie 29. marca 2004.

Výzvou okresného súdu z 31. marca 2004 bola sťažovateľka vyzvaná, aby v lehote 8 dní oznámila, či znalcovi oznámila termín jej nástupu na hospitalizáciu, pretože to je potrebné ohľadom vypracovania znaleckého posudku.

Dňa   2.   apríla   2004   doručila   sťažovateľka   okresnému   súdu „pozvánku   na hospitalizáciu“ zo 16. marca 2004 adresovanú riaditeľovi Martinskej fakultnej nemocnice, v ktorej okrem iného žiadala o potvrdenie svojej hospitalizácie od 5. apríla 2004. Zároveň nahliadla do spisu a z úradného záznamu vyplýva, že konštatovala, že v spise sa nachádzal kompletný materiál lekárskych správ, ktorý mal byť doručený znalcovi na oboznámenie sa s ním.

Listom z 23. apríla 2004 žiadal okresný súd znalca, aby v lehote 8 dní oznámil, či sťažovateľka už bola hospitalizovaná a predpokladaný termín podania znaleckého posudku vo veci.

Toho istého   dňa   (t.   j. 23.   apríla   2004)   vyhotovila Martinská   fakultná nemocnica „Záznam“ , z ktorého vyplýva, že sa na oddelenie práva a kontroly dostavila sťažovateľka a požadovala   spísať   záznam   o priebehu   a stave   konania   Martinskej   fakultnej   nemocnice vo veci jej hospitalizácie.

Dňa 27. apríla 2004 sťažovateľka podala okresnému súdu „oznámenie k výzve OS BB z 31. 03. 04“, v ktorom uviedla, že „znalec si neplní svoje zákonné povinnosti“, bližšie špecifikovala jeho postup pri určení termínu jej hospitalizácie a namietala postup a konanie okresného súdu vo veci. Dňa 10. mája 2004 doručila sťažovateľka okresnému súdu svoje vyjadrenie zo 4. mája 2004.

Dňa 12. mája 2004 doručila sťažovateľka okresnému súdu dva listy. Prvým žiadala okresný súd „o meritórne rozhodnutie o pripustení žaloby“, druhým žiadala o doručenie jej zdravotnej   dokumentácie   znalcovi   a uviedla   výhrady   voči   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 8 C 323/95-260.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o náhradu škody spôsobenej ublížením na zdraví, ktorú nemožno považovať po právnej stránke za zložitú. Vzhľadom na obsah súdneho spisu však podľa ústavného súdu v tomto prípade možno hovoriť o skutkovej zložitosti veci, pretože pre objektívne posúdenie a rozhodnutie predmetnej veci je potrebné vykonanie rozsiahlejšieho dokazovania vyžadujúce si súčinnosť viacerých znalcov. V dôsledku sťažovateľkiných námietok k predloženým posudkom bolo potrebné v rámci dokazovania v predmetnom konaní na uskutočnenie znaleckého úkonu ustanoviť   znalecký   ústav,   pričom   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   bolo   určených 11 znalcov.   Uvedená   skutočnosť,   t.   j.   skutková   zložitosť   veci   mohla   viesť   k predĺženiu konania, avšak podľa ústavného súdu ňou určite nemožno ospravedlniť obdobia dlhodobej nečinnosti okresného súdu.

B)   Podľa   sťažovateľky   jej   správanie   ako   účastníčky   konania „nezapríčinilo spôsobené prieťahy v konaní“.

Zo   skutkových   zistení   ústavného   súdu   však   vyplýva,   že   správanie   sťažovateľky prispelo   k spomaleniu   postupu   okresného   súdu,   napr.   sťažovateľka   nesplnila   v určenej lehote   30   dní   povinnosť   uloženú   jej   okresným   súdom   na   pojednávaní   25.   júla   1996, na poskytnutie   súčinnosti   nevyhnutne   potrebnej   na   vypracovanie   znaleckých   posudkov musela byť opätovne vyzývaná (znalcami aj okresným súdom), čo prispelo k predĺženiu konania v predmetnej veci. Dňa 7. októbra 1998 sa konalo na okresnom súde pojednávanie za   účasti   všetkých   účastníkov   konania   a ustanovených   znalcov,   ktorí   podali   znalecké posudky   v predmetnej   veci.   V dôsledku   správania   sťažovateľky   bolo   toto   pojednávanie následne po uložení poriadkovej pokuty sťažovateľke uznesením okresného súdu odročené na neurčito bez vypočutia účastníkov konania a prítomných znalcov. Znalecký ústav bol nútený taktiež viackrát požiadať o predĺženie lehoty na vyhotovenie znaleckého posudku, pretože sťažovateľka napriek výzvam z jeho strany neurčila presný termín hospitalizácie, na ktorú bola pozvaná.

V súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami ústavný súd pripomína, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje procesná povinnosť   účastníka   konania   prispievať   k dosiahnutiu   účelu   súdneho   konania   včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností (§ 101 ods. 1 OSP).

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní v tejto veci preto zohľadnil aj skutočnosť, že sťažovateľka svojím správaním taktiež prispela k spomaleniu postupu súdu v predmetnej veci.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bolo   preskúmavané   konanie   poznačené   dlhšími obdobiami nečinnosti okresného súdu, ktoré mali nepriaznivý vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Ústavný súd   považoval za   neprimerane dlhé obdobie nečinnosti   okresného   súdu, ktoré nasledovalo po pojednávaní konanom 7. októbra 1998, v rámci ktorého okresný súd potreboval   viac   ako   jedenásť   mesiacov   na   to,   aby   20.   septembra   1999   vykonal   ďalší procesný   úkon   v predmetnej   veci   (zákonný   sudca   nariadil   nový   termín   pojednávania). S prihliadnutím na skutočnosť, že okresný súd potreboval po vykonanom pojednávaní určitý čas na prípravu ďalšieho pojednávania v predmetnej veci, nepovažoval ústavný súd celé toto obdobie   za   zbytočný   prieťah   v konaní,   avšak   na   ťarchu   okresného   súdu   z uvedeného obdobia   započítal   ako   zbytočný   prieťah   obdobie   v trvaní   8   mesiacov.   Po   pojednávaní konanom 28. októbra 1999 okresný súd vykonal ďalší procesný úkon v predmetnej veci až po   takmer   pätnástich   mesiacoch   23.   januára   2001,   keď   vydal   uznesenie   o ustanovení právneho zástupcu. Ústavný súd z tohto obdobia považoval za opodstatnené započítať na ťarchu okresného súdu obdobie 13 mesiacov, pretože zohľadnil skutočnosť, že okresný súd potreboval určitý čas na realizáciu procesných úkonov, za účelom vykonania ktorých bolo odročené pojednávanie konané 28. októbra 1999.

Z vyššie   uvedených   skutočností   vyplýva,   že ústavným súdom   boli v predmetnom konaní zistené dlhšie obdobia (v trvaní spolu dvadsaťjeden mesiacov, t. j. jeden rok a deväť mesiacov)   zapríčinené   nečinnosťou   okresného   súdu   bez   toho,   aby   jeho   postupu   v nich bránila zákonná prekážka, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania, a preto je potrebné ich považovať za zbytočné prieťahy v konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní taktiež zohľadnil skutočnosť, že okresný súd mohol   dôraznejším   postupom   (napr.   využitím   poriadkových   opatrení   podľa   §   53   OSP) urýchliť konanie v predmetnej veci pri zabezpečovaní súdnoznaleckého posudku.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania   vedeného   na okresnom súde považovať v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú a ani za primeranú v zmysle čl. 6 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia „ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 250.000,- Sk za to, že sťažovateľka je povinná trpieť stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza až do konečného rozhodnutia   súdu.   Sťažovateľka   je   vystavená   psychickému   tlaku   a stresu,   čo   spomaľuje a narušuje jej liečbu o čom svedčí lekárske potvrdenie zo dňa 7. 6. 2000“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   boli   porušené,   aj   primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základných práv sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením   stavu   pred   ich   porušením   a výrok   ústavného súdu   deklarujúci   toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 20 000   Sk.   Pri   posúdení   závažnosti   ujmy   sťažovateľky,   a   tým   aj   výšky   primeraného finančného zadosťučinenia prihliadal ústavný súd okrem dĺžky zbytočných prieťahov (jeden rok   a   deväť   mesiacov)   aj   na   ďalšie   konkrétne   okolnosti   posudzovaného   prípadu, predovšetkým na predmet sporu a správanie sťažovateľky.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

3.   Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   požiadala   o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom vo výške 14 010 Sk za tri úkony právnej služby (3 x 4 534 Sk) a paušálnej náhrady za každý vykonaný úkon (3 x 136 Sk).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3, § 17 ods. 2, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľka   namieta,   v zásade   nie   je oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby uskutočnený   v období   od   1.   januára   2004   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje 4 540 Sk (základom pre výpočet je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2003   vo   výške 13 602 Sk)   a   hodnota   režijného paušálu je 136 Sk.

Ústavný súd považoval za opodstatnené právnemu zástupcovi sťažovateľky priznať náhradu trov konania vo výške 9 360 Sk za dva úkony právnej služby (prípravu a prevzatie veci, písomné podanie súdu) vyčíslených vo výške 9 080 Sk (t. j. 4 540 Sk x 2) vrátane úhrady režijného paušálu vo výške 272 Sk (vyčísleného ako 136 Sk x 2).

Nárok na úhradu trov za tretí úkon právnej služby uplatnený právnym zástupcom sťažovateľky (podanie z 12. mája 2004) ústavný súd nepriznal, pretože tento spočíval iba v doplnení náležitostí písomného podania súdu (sťažnosti) právnym zástupcom na základe výzvy   ústavného   súdu   (právny   zástupca   v ňom   upravil   petit   sťažnosti,   ktorý   doplnil o špecifikáciu svojho bankového ústavu a čísla účtu a oznámil, že netrvá na konaní ústneho pojednávania v predmetnej veci).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému nároku na priznanie trov konania v sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2004