znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 110/03-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., bytom P., zastúpeného advokátkou JUDr. R. Z., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie svojho práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 8 C 812/96 z 31. októbra 1996 v spojení s rozsudkom Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   18   Co   5084/96   z 8.   januára   1997 a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 7 C 230/00 z 26. mája 2000 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 429/00 z 31. januára 2002, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť V. Š. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 8 C 812/96 z 31. októbra 1996 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 18 Co 5084/96 z 8. januára 1997   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

2. Sťažnosť V. Š. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu   Považská   Bystrica   sp.   zn. 7 C 230/00 z 26. mája 2000   v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 429/00 z   31. januára 2002 o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2000   doručená   sťažnosť   V.   Š.,   bytom   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. R. Z., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 8   C   812/96   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn. 18 Co 5084/96 a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 7 C 230/00 z 26.   mája   2000   v   spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn. 17 Co 429/00 z 31. januára 2002. Okresný súd Považská Bystrica v konaní vedenom pod   sp.   zn. 8   C 812/96   v spojení s rozsudkom   Krajského súdu   v Banskej   Bystrici sp.   zn.   18   Co   5084/96   rozhodol   o návrhu   rímskokatolíckej   farnosti   Pruské   na vypratanie bytu tak, že návrhu vyhovel. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutie potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 59/97 dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné a dovolanie zamietol. Sťažovateľ podal návrh na obnovu   konania,   ktorý   Okresný   súd   v Považskej   Bystrici   zamietol   v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne. Sťažovateľ vytýka súdom, že vychádzali iba z rozhodnutí   cirkevných   orgánov,   nesprávne   aplikovali   ustanovenie   §   135   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   a tým   porušili   jeho   práva   zaručené   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Podľa právneho názoru ústavného súdu nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ústavy považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

1. Vo vzťahu k svojmu základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici č.   k.   8   C   812/96-64   z 31.   októbra   1996   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 18 Co 5084/96 z 8. januára 1997 sa sťažovateľ domáhal ústavnej ochrany až po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.

Ústavný súd preto jeho sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú (bod 1 výrokovej časti uznesenia).

2. Porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods.   1   a 2   ústavy   namietal   sťažovateľ   aj   uznesením   Okresného   súdu   v Považskej Bystrici č. k. 7 C 230/00-23 z 26. mája 2000 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 429/00-40 z 31. januára 2002.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné podmienky spojené s nadobudnutím a uplatňovaním takýchto práv. Z konania o ústavnej sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo   zákonných   podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu,   porušenie ktorého namietal   na   ústavnom   súde.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistí   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (I.   ÚS   66/98).   Teda,   úloha   ústavného   súdu   na   predbežnom   prerokovaní   návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len   v tom,   aby   určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia základného práva na súdnu ochranu, ústavný súd uviedol v rámci svojej rozhodovacej činnosti, že podstata tohto práva spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich   práv   na   súde,   že   tomuto   oprávneniu   zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   namietanému   právu   poskytnutá   ochrana v medziach   zákonov,   ktoré   ustanovenie   o súdnej   ochrane   vykonávajú,   a teda   že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Ďalej uviedol,   že   postup   súdov   v konaní   vo veci   a jeho   kvalita   ustanovená   zákonom   je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy.   Nakoniec   zdôraznil,   že   ochranu   základným   právam   a slobodám   poskytujú predovšetkým   všeobecné   súdy,   pričom   ústavný   súd   súdnu   ochranu   v konaní o sťažnosti   poskytuje   iba   vtedy,   ak   porušenie   procesným   práv   účastníkov   konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   napadol   v konaní   pred   ústavným   súdom uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 7 C 230/00 z 26. mája 2000, ktorým   bol   zamietnutý   návrh   na   obnovu   konania,   a   uznesenie   Krajského   súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 429/00 z 31. januára 2002, ktorým bolo potvrdené uznesenie prvostupňového   súdu   o zamietnutí   návrhu   na   obnovu   konania.   V tejto   súvislosti ústavný súd považuje za potrebné k vyššie uvedenej judikatúre, ktorá je relevantná aj pre danú vec, dodať, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže povoliť obnova konania, patrí do výlučnej právomoci súdu, ktorý o veci rozhodoval v prvom stupni, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva,   že   práve   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 4/00). Len výnimočne by otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne   a zároveň   by   mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody.

S poukazom na vyššie uvedené ústavný súd konštatuje, že v danej veci takýto prípad nezistil. Okrem toho ústavný súd považuje dôvod použitý sťažovateľom za nespôsobilý na povolenie obnovy konania. V návrhu na obnovu konania sťažovateľ uviedol,   že   je   zamestnancom   Rímskokatolíckeho   biskupstva   v Nitre   a medzi   ním a Rímskokatolíckym   biskupstvom   v Nitre   vznikol   pracovný   pomer.   Podľa   názoru sťažovateľa keďže byt je viazaný na výkon duchovenskej činnosti a táto je upravená aj ako pracovný pomer Zákonníkom práce, je potrebné najskôr určiť existenciu a trvanie pracovného   pomeru,   od   ktorého   závisí   dôvodné   užívanie   predmetného   bytu.   Dňa 7. marca 2000 podal sťažovateľ Okresnému súdu v Nitre žalobu o určenie, že medzi ním a Rímskokatolíckym biskupstvom v Nitre je založený pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy a tento pracovný pomer trvá aj naďalej. Preto je daný dôvod na obnovu   konania   podľa   §   228   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku. Dôvodom   na obnovu   konania podľa   § 228   ods.   1   písm. b) Občianskeho   súdneho poriadku sú dôkazy, ktoré nemohli byť vykonané v pôvodnom konaní. Ústavný súd sa stotožňuje s argumentáciou súdu rozhodujúceho o povolení obnovy, že tieto dôkazy musia byť už v návrhu na obnovu konania preukázané a musí z nich byť zjavné, že v pôvodnom konaní nemohli byť vykonané bez viny sťažovateľa, teda navrhovateľa obnovy   konania.   Sťažovateľ   nepredložil   ani   neuviedol   také   dôkazy,   vykonaním ktorých   by   sa   mohlo   pre   neho   privodiť   priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci   a ani nepredložil žiadne dôkazy, ktoré nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní. Pokiaľ   ide   o návrh   sťažovateľa   o určenie,   že   pracovný   pomer   medzi   ním a Rímskokatolíckym biskupstvom v Nitre založený na základe pracovnej zmluvy trvá aj naďalej, ktorý podal 7. marca 2000 Okresnému súdu v Nitre, nejde v danom prípade o dôvod pre povolenie obnovy konania. Táto nemôže byť povolená z dôvodu, ktorý ešte   len   má   v budúcnosti   nastať   –   určenie   trvania   pracovného   pomeru   –   a to   ani v prípade, ak žalovaný očakáva priaznivý výsledok konania na Okresnom súde v Nitre pre seba. V danej veci všeobecné súdy konštatovali, že sťažovateľ nesplnil podmienky na povolenie obnovy konania, a ústavný súd konštatuje, že toto rozhodnutie nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   S prihliadnutím   na   všetky uvedené   dôvody   podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   v danej   veci   nemôže s úspechom namietať porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 7 C 230/00 z 26. mája 2000, ktorým bol zamietnutý návrh na obnovu konania, a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 429/00 z 31. januára 2002, ktorým bolo potvrdené uznesenie prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na obnovu konania.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v druhej časti (bod 2 výrokovej časti uznesenia) po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2003