znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 110/02-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2002 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. O. U., bytom B. B., pre namietané poškodzovanie jeho   osoby   a rodiny   Slovenskou   republikou   uplatňovaním   zákona   č.   313/2001   Z.   z. o verejnej službe v znení neskorších predpisov a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. O. U.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2002 doručená sťažnosť MUDr. O. U., bytom B. B. (ďalej len „sťažovateľ“).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol:   „V   zmysle   čl.   127   Ústavy   Slovenskej republiky z 03. 09. 1992 podávam sťažnosť proti štátu Slovenskej republike (SR) vo veci uplatňovania Zákona č. 313/2001 Z. z. z 02. 07. 2001 o verejnej službe a s tým súvisiacim poškodzovaním mojej osoby a mojej rodiny, občanov SR.“

V prechodných   ustanoveniach   v tretej   časti   zákona   č.   313/2001   Z.   z.   o verejnej službe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnej službe“) chýbajú podľa sťažovateľa   ustanovenia   „zaručujúce   nedotknuteľnosť   zamestnanca   podľa   predpisov platných pred účinnosťou tohoto Zákona“.

Zákon   o verejnej   službe   nemá   v prechodných   ustanoveniach   jednoznačnú   úpravu vylučujúcu   aplikáciu   ustanovení   o   predpokladoch   na   vykonávanie   verejnej   služby, konkrétne aplikáciu ustanovení upravujúcich predpoklad bezúhonnosti (§ 2 ods. 1 písm. b) a ods.   2   zákona   o verejnej   službe)   na   osoby,   ktoré   boli   pred   nadobudnutím   účinnosti uvedeného   zákona   odsúdené   za   úmyselný   trestný   čin,   no   sú   už   resocializované a reintegrované do spoločnosti, hoci ich odsúdenie je stále evidované v registri trestov.

Podľa sťažovateľa mali byť takéto prechodné ustanovenia v zákone o verejnej službe zahrnuté, pretože vyššie vymedzená kategória   osôb nesmie byť druhýkrát potrestaná za trestný čin, za ktorý už bola súdom právoplatne odsúdená a súdom uložený trest riadne vykonala.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   namietal:   „V   Tretej   časti   Zákona   č.   313/2001   Z.   z. v prechodných ustanoveniach nie je výslovne napísané, že zamestnanca trestne stíhaného pred platnosťou Zákona o verejnej službe nemožno prepustiť zo zamestnania podľa tohoto Zákona po dobu najmenej 9 rokov, ďalej že zamestnanec prechodne po dobu 9 rokov požíva výhody tohoto zákona akoby nebol trestaný pokiaľ je zamestnanec poctivým občanom SR a dodržuje   zákony,   morálne   a etické   normy   aspoň   pol   roka   pred   vyhlásením   platnosti Zákona trvale a pokračujúco...“

Zákon o verejnej službe sa má podľa názoru sťažovateľa uplatňovať v plnej miere (vrátane § 2 ods. 1 písm. b) a ods. 2) v prípadoch, ak sa zamestnanec dopustí trestného činu po nadobudnutí platnosti a účinnosti uvedeného zákona. Absencia ustanovení vylučujúcich spätnú pôsobnosť zákona o verejnej službe a aplikácia uvedeného zákona v súčasnej podobe Slovenskou   republikou   viedli   v jeho   prípade   k strate   zamestnania   (pracovný   pomer sťažovateľa skončil 1. mája 2002 podľa § 54 ods. 2 zákona o verejnej službe).

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ uviedol: „Žiadam rozhodnutie Ústavného súdu SR (ÚS SR), v ktorom ÚS SR zaviaže štát SR k nápravným opatreniam v rovine   všeobecnej:   Štát   doplní   chýbajúce   ustanovenia   do   Zákona   č.   313/2001   Z.   z., a k nápravnému opatreniu v rovine špecifickej: Štát okamžite uhradí mojej osobe a mojej rodine tieto finančné obnosy:

I/ Odškodnenie v sume 5 000 000,- Sk, slovom: Päť miliónov Slovenských korún, ktoré mi zaplatí štát SR v hotovosti.

II/ Náhradu ušlej mzdy od prvého mája 2002 v hotovosti podľa tabuliek mzdových nárokov platných od prvého apríla 2002 vyplatí mne a bude mi ju pokračujúco mesačne vyplácať až do dňa úplného ošetrenia mojej veci, t. j. kým sa opäť budem uplatňovať ako plnohodnotný občan a zamestnaný lekár.

III/ Kompenzáciu mzdy od dvadsiateho marca 2002 do tridsiateho apríla 2002 – vrátane navýšenia mzdy podľa tabuliek mzdových nárokov platných od 01. 04. 2002, kedy som   čerpal   dovolenku   na   príkaz   riaditeľa   a riaditeľ   mi   oznámil,   že   budem   prepustený a dovolenku mi nepreplatí pre nedostatok financií.“

Sťažovateľ   taktiež   žiadal,   aby   ústavný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   formuloval prechodné   ustanovenia   a navrhol   Národnej   rade   Slovenskej   republiky   ich   doplnenie   do zákona o verejnej službe a aby odstránil „prechodnú príčinu nespravodlivého perzekvovania občanov SR“ rozhodnutím o odškodnení poškodených osôb obdobným spôsobom, ako to požadoval vo vzťahu k vlastnej osobe.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd.

Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú   Slovenská   republika ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné, prikázať,   aby   ten,   kto   porušil   práva   alebo   slobody   podľa   odseku   1,   obnovil   stav   pred porušením (čl. 127 ods. 2 ústavy).

Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie   (čl.   127 ods. 3 ústavy).

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 uvedeného zákona nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde ústavný súd skúma aj otázku, či jeho prijatiu na ďalšie konanie nebráni prekážka ústavnej a zákonnej úpravy jednotlivých typov konaní pred ústavným súdom (čl. 105 ods. 2, čl. 107, čl. 125 až 129, čl. 136 ods. 2 a 3, čl. 138 ods. 2 písm. b) a c) ústavy a § 37 až 74e zákona o ústavnom súde).

Ich základná charakteristika spočíva v tom, že každé z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom   ich   preto   koncipuje   výlučne   ako   samostatné   konania   a nepripúšťa   možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom (I. ÚS 23/99, II. ÚS 33/00).

Ústavný súd preto nemôže prijať na ďalšie konanie návrh, o ktorom nemôže konať a aj   rozhodnúť   v niektorom   zo   samostatných   typov   konaní   pred   ústavným   súdom vymedzených ústavou a zákonom o ústavnom súde.

Sťažovateľ sa síce formálne domáha konania o ústavnej sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy, avšak predmetom tohto konania nemôže byť otázka, ktorú žiadal v tomto konaní od ústavného súdu riešiť. Z obsahu jeho podania totiž jednoznačne vyplýva, že sa domáha poskytnutia   ústavnej   ochrany   in   abstracto   posúdením   obsahu   právneho   predpisu   a jeho súladu s ústavou [pričom vo svojom podaní ani neoznačuje, s ktorými ustanoveniami ústavy majú byť prechodné ustanovenia zákona o verejnej službe (§ 54 až § 57) v rozpore, resp. ktoré základné   práva   alebo   slobody   sťažovateľa   zaručené   v druhej   hlave   ústavy,   alebo ktoré jeho ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy mali byť aplikáciou zákona o verejnej službe porušené].

Ústavný súd by v konaní o sťažnosti sťažovateľa vzhľadom na to, ako sťažovateľ vymedzil predmet konania, nemohol riešiť otázku prípadného zásahu do jeho základných práv   a slobôd   bez   toho,   že   by   v ňom   predtým   neposúdil   a nerozhodol,   či   prechodné ustanovenia zákona o verejnej službe sú alebo nie sú v súlade s ústavou. Posudzovať obsah právnych predpisov in abstracto z hľadiska ich súladu s ústavou, ústavnými zákonmi či kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami je však ústavný súd oprávnený len v konaní podľa čl. 125 ústavy, pričom toto konanie môže v zmysle § 37 zákona o ústavnom súde začať len na návrh procesne legitimovaných subjektov uvedených v § 18 ods. 1 písm. a) až e) zákona o ústavnom súde, medzi ktoré sťažovateľ nepatrí.

V súvislosti   s formuláciou   návrhu   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   vo   svojej sťažnosti domáha, ústavný súd poznamenáva, že ani ústava, ani zákon o ústavnom súde ho neoprávňuje uložiť Slovenskej republike alebo jej príslušným orgánom povinnosť doplniť všeobecne záväzný právny predpis o určité ustanovenia, alebo dokonca formulovať znenie takýchto   ustanovení   a navrhnúť   Národnej   rade   Slovenskej   republiky   ich   doplnenie   do zákona   (právny   poriadok   Slovenskej   republiky   nepriznáva   ústavnému   súdu   právo zákonodarnej   iniciatívy).   Možnosť   priznať   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie   (ktoré   podľa   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   predstavuje   výlučne náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch)   je   zase   podmienená   rozhodnutím ústavného   súdu,   ktorým   by   vyhovel   sťažnosti   a vyslovil,   že   konkrétne,   sťažovateľom označené   základné   práva   alebo   slobody   zaručené   v druhej   hlave   ústavy,   prípadne   jeho ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy boli porušené.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   dospel   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa k záveru, že sa týka veci, na prerokovanie ktorej nemá ústavný   súd   právomoc,   a preto   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde odmietol. Z tohto dôvodu ústavný súd nepovažoval za potrebné bližšie sa zaoberať ďalšími nedostatkami   sťažnosti   z hľadiska   zákonom   predpísaných   náležitostí   návrhu   na   začatie konania pred ústavným súdom (napr. § 20 ods. 2, § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2002