znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 110/01-78

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2002 o späťvzatí sťažnosti M. M. a J. M., rod. K., obaja bytom K., zastúpených advokátom JUDr. T.   Š.,   Advokátska   kancelária,   K.,   pre   namietané   porušenie   ich   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 4 C 67/95 a sp. zn. E 149/98 takto

r o z h o d o l :

Späťvzatie sťažnosti M. M. a J. M.   p r i p ú š ť a   a konanie o nej   z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 15. novembra 2001 č. k. III. ÚS 110/01-41 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie návrh M. M. a J. M., rod. K., obaja bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), v ktorom namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Svidník (ďalej aj „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 4 C 67/95 a sp. zn. E 149/98.

Občianskoprávne sporové konanie vedené na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 4   C   67/95   začalo   žalobou   sťažovateľov   z   13.   augusta   1991,   ktorou   sa   ako   žalobcovia domáhali vypratania   častí   nehnuteľností   (pozemkov)   užívaných   žalovanými JUDr.   J.   S. a jeho manželkou M. S. Vo veci rozhodoval odvolací, ako aj dovolací súd. Najvyšší súd Slovenskej   republiky ako súd dovolací   rozhodol   8. júna 1994.   Od tohto dátumu podľa názoru právneho zástupcu sťažovateľov postupoval Okresný súd Svidník so zbytočnými prieťahmi v konaní.

Podľa sťažovateľov Okresný súd Svidník dostatočne nevyužil procesné prostriedky, ktoré mal k dispozícii na ukončenie sporu a rozhodnutie vo veci. Sťažovatelia poukázali na skutočnosť, že ani zložitosť sporu, ani problémy v súvislosti so znaleckým dokazovaním neboli takého rázu, aby odôvodnili, že Okresný súd Svidník od roku 1995 až do začatia konania pred ústavným súdom nerozhodol v merite veci, a to aj napriek tomu, že disponoval záväzným   usmernením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   obsiahnutým   v právnom názore vyslovenom v rozsudku o dovolaní sp. zn. 1 Cdo 52/94 z 8. júna 1994.

Podľa   názoru   sťažovateľov   došlo k zbytočným   prieťahom   aj v konaní Okresného súdu Svidník vedenom pod sp. zn. E 149/98 o výkon predbežného opatrenia Okresného súdu Svidník č. k. 4 C 67/95-211 z 13. septembra 1996, v ktorom uložil žalovaným JUDr. J. S. a jeho manželke M. S. povinnosť zdržať sa akýchkoľvek zásahov do častí pozemkov, ktoré sú predmetom sporu v právnej veci sp. zn. 4 C 67/95.

Okresný   súd   Svidník   podľa   právneho   zástupcu   sťažovateľov   od   jeho   klientov opätovne požadoval nové a nové informácie týkajúce sa zásahov žalovaných do sporných častí pozemkov, ktoré mu títo poskytli už predtým (spolu v šestnástich   listoch) vrátane výšky navrhovanej pokuty uvedenej už v návrhu na výkon rozhodnutia z 22. júna 1998.Na základe vyššie uvedeného právny zástupca sťažovateľov navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že: „Okresný súd vo Svidníku svojím postupom v konaní 4 C 67/95 a E 149/98 porušil základné právo sťažovateľov na prejednanie ich veci bez zbytočných prieťahov, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Predseda Okresného súdu Svidník v písomnom vyjadrení k návrhu z 2. januára 2002 uviedol, že dĺžka konania vedeného pod sp. zn. 4 C 67/95 bola ovplyvnená zložitosťou prípadu. V danom prípade vznikla špeciálna situácia, ktorá sa musela riešiť osobitne, čo bolo nakoniec aj dôvodom, prečo jeden zo súdom ustanovených znalcov na vypracovanie znaleckého   posudku   v uvedenej   veci   rezignoval,   ba   dokonca   požiadal   Krajský   súd v Košiciach o odvolanie z funkcie znalca. Podľa predsedu Okresného súdu Svidník znalcom nebola   zo   strany   príslušného   štátneho   orgánu   (v   tom   čase   Okresného   úradu v Michalovciach,   katastrálneho   odboru)   poskytnutá   potrebná   súčinnosť.   K prieťahom v konaní   malo   prispieť   aj   správanie   sťažovateľov,   ktorí   podľa   vyjadrenia   predsedu Okresného súdu Svidník nejavili dostatočný záujem, aby vo veci boli čím skôr vykonané dôkazy,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné   zistiť   objektívne   skutkový   stav   a vo   veci rozhodnúť. Navrhovatelia mali výhrady i proti znaleckému dokazovaniu. Znalecký posudok prvého súdom ustanoveného znalca označili za neprijateľný, bezpredmetný a nepoužiteľný. Následne bol vo veci ustanovený ďalší znalec J. K., ktorý celkovo vyhotovil tri znalecké posudky   a štyri   geometrické   plány,   z ktorých   však   Okresný   úrad   v Michalovciach, katastrálny odbor, neoveril ani jeden. Uvedený orgán štátnej správy začal spolupracovať so znalcom   a poskytovať   mu   potrebnú   súčinnosť   až   na   zásah   Okresného   súdu   Svidník, výsledkom   čoho   bolo   vypracovanie   znaleckého   posudku   znalcom   Ing.   P.   K.   (tretím v poradí).

Na základe vyššie uvedeného predseda Okresného súdu Svidník namietal, že dôvody prieťahov v konaní sp. zn. 4 C 67/95 nemožno hodnotiť ako subjektívne dôvody zo strany súdu.

Podaním z 27. marca 2002 požiadal právny zástupca sťažovateľov v mene svojich klientov, aby sa ich návrh na začatie konania pred ústavným súdom z 10. júla 2001 prijatý na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 110/01-41 z 15. novembra 2001 posudzoval v zmysle § 79a ods. 1 zákona č. 124/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 124/2002 Z. z.“) ako sťažnosť podľa ustanovení § 49 až 56 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 124/2002 Z. z. Zároveň rozšíril petit návrhu a žiadal, aby ústavný súd priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie vo výške 90 000 Sk a odporcu zaviazal nahradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia vo výške 2 000 Sk.

Právny   zástupca   sťažovateľov   ďalším   podaním   z 30.   apríla   2002   v mene svojich klientov   ústavnému súdu oznámil: „... na žiadosť mojich klientov – sťažovateľov M. M. a J. M. oznamujem, že sťažnosť,   prejednávanú Ústavným súdom pod vyššie uvedeným číslom   (III.   ÚS   110/01)   s poukazom   na   §   54   zák.   č.   38/1993   Z.   z.   v znení   neskorších predpisov   berieme   späť,   a žiadame   konanie   o nej   zastaviť.   V základnom   spore   došlo v uplynulých dňoch k súdnemu zmieru.“

II.

Podanie navrhovateľa možno podľa § 79a zákona o ústavnom súde kvalifikovať ako sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 49 až 56 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   54   zákona   o ústavnom   súde   ak   sťažovateľ   vezme   svoju   sťažnosť   späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, že späťvzatie sa nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.

Keďže   sťažovatelia   vzali   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podaním z 30. apríla   2002   svoju   sťažnosť   späť   a ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a z vykonaných dôkazov nezistil (s prihliadnutím na dôvod späťvzatia uvedený v podaní z 30. apríla 2002, to   znamená   súdny   zmier)   skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   mimoriadne   závažnému spôsobu   porušenia   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľov   a odôvodňovali nepripustenie   späťvzatia   sťažnosti,   pripustil   toto   späťvzatie   a konanie   o sťažnosti sťažovateľov zastavil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2002