znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 11/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoJUDr.   Petrom   Arendackým,   Čapkova   2,   Bratislava,   pre   namietané   porušenie   jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rovnakú právnuochranu   podľa   čl.   7   Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv rozsudkom   Okresného   súduBratislava   V č.   k.   10 C/68/2007-206   zo   4.   apríla   2012   a rozsudkom   Krajského   súduv Bratislave č. k. 4 Co/353/2012-229 z 19. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), prenamietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd(ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na rovnakúprávnu ochranu podľa čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „deklarácia“)rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C/68/2007-206zo 4. apríla 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4Co/353/2012-229 z 19. marca 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ uviedol, že je vlastníkom bytu a nebytových priestorov v bytovom domena ⬛⬛⬛⬛. Návrhom doručeným okresnému súdu 26. septembra2007 sa proti 1. Spoločenstvu vlastníkov bytov a nebytových priestorov,

,   a 2.   obchodnej   spoločnosti   Váš   správca   spoločnosť,   s. r.   o.,

(ďalej   aj   „odporca   v 1.   rade“,   „odporca   v 2.   rade“   a spolu   „odporcovia“),domáhal   určenia   neplatnosti   zhromaždenia   vlastníkov   bytov   a nebytových   priestorovv bytových   domoch ⬛⬛⬛⬛ konaného   11.   septembra   2007(ďalej len „zhromaždenie“), ako aj uznesení na ňom prijatých. Svoj návrh odôvodňoval tým,že zhromaždenie „bolo zvolané pozvánkou, ktorá nebola nikým podpísaná a oznámenie o zhromaždení nebolo jemu, ako i ďalším vlastníkom bytov doručené podľa § 11 zákona č. 182/1993 Z. z. Z tohto dôvodu teda nemohli byť ani platne prijaté uznesenia na tomto zhromaždení prijaté, tak aby vyvolávali účinky v súlade s citovaným zákonom.“.

Zo zápisnice zo zhromaždenia vyplýva, že na ňom bolo prijatých deväť uznesení,pričom „v uznesení 1 vlastníci schválili nového správcu – odporcu II., s tým, že pred zrušením spoločenstva podľa § 7d ods. 1 písm. a) zákona č. 182/1993 zbierky uzatvárajú zmluvu o výkone správy, pričom za toto uznesenie hlasovalo 69 osôb proti bolo 14 osôb“.

Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C/68/2007-206 zo 4. apríla 2012 návrh sťažovateľazamietol,   keď   v rámci   skúmania   procesných   podmienok   konania   dospel   k záveruo nedostatku pasívnej legitimácie odporcov z dôvodu, že títo nie sú nositeľmi (hmotných)práv   a povinností,   ale   takými   sú   jednotliví   vlastníci   bytov   a nebytových   priestorov.Vo vzťahu   k odporcovi   v 1.   rade   okresný   súd   navyše   poukázal   na   skutočnosť,   že14. decembra 2007 bol vymazaný z registra spoločenstiev. Vzhľadom na uvedené zisteniasa   okresný   súd   ďalšími   námietkami   sťažovateľa   o neplatnosti   zhromaždenia   a   uznesenína ňom prijatých nezaoberal.

Proti rozsudku okresného podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súdnapadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ   nesúhlasí   s   názorom   všeobecných   súdov,   že   odporcovia   neboliv predmetnom konaní pasívne legitimovaní, pričom vo vzťahu k odporcovi v 1. rade uvádza:„... zhromaždenie   vlastníkov   bytov   a   nebytových   priestorov   nie   je   samostatným zhromaždením,   ale   je orgánom spoločenstva   vlastníkov   bytov   a   nebytových   priestorov. Pokiaľ súd uvádza, že v konečnom dôsledku rozhodujú vlastníci bytov, je tomu tak iba preto, že práve vlastníci bytov sú zo zákona členmi zhromaždenia. Svoje právo hlasovať nemôžu odvodzovať priamo z titulu svojho vlastníckeho práva, ale až z ustanovení zák. č. 182/1993 Z. z., ktoré definujú členov zhromaždenia ako orgánu spoločenstva. Z uvedeného dôvodu rozhodnutia zhromaždenia sú záväzné v rámci daného spoločenstva, nie však navonok. Komu konkrétne sú rozhodnutiami zhromaždenia povinnosti uložené, či vlastníkom, alebo napr.   predsedníctvu,   závisí   od   konkrétneho   rozhodnutia.   V   každom   prípade   ale ide o rozhodnutie orgánu spoločenstva a preto aj žaloba (analogicky ako v prípade schôdze členov družstva a družstva) musí smerovať práve proti spoločenstvu, nie voči jednotlivým členom.“

Podľa názoru sťažovateľa pasívna legitimácia odporcu v 2. rade je daná tým, že„na základe uznesení prijatých na zhromaždení dňa 11. 09. 2007 vykonáva správu domu“,ako   aj   tým,   že „sa   zúčastnil   sporného   zhromaždenia   a prijatými   uzneseniami   mu   boli priamo zadávané úlohy a ukladané povinnosti ako správcovi domu... Je nemysliteľné, aby neplatné právne úkony (rozhodnutia) urobené v čase existencie jednej formy správy domu boli nenapadnuteľné a teda záväzné po zmene formy správy domu práve len v dôsledku, resp. vďaka, tejto zmene formy správy domu. Či je najprv správcom spoločenstvo a potom správca,   alebo   naopak,   musí   nový   správca   reflektovať   všetky   skutočnosti,   ktoré   sa v súvislosti so správou domu udiali za predchádzajúceho správcu (v predchádzajúcej forme správy).“

Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti ústavnému súdu navrhuje, aby „vychádzajúc z popísaného   skutkového   stavu   vydal   nález   o   porušení   základného   práva   sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   a   článku   7   veta   prvá   Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 4. 4. 2012, č. k. 10 C 68/07, najmä však rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 3. 2014, č. k. 4 Co 353/2012 zrušil“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   petit   sťažnosti   koncipovanej   právnym   zástupcomsťažovateľa   nebol   formulovaný   dostatočne   jasne   a   zrozumiteľne,   preto   berúc   do   úvahyoznačenie porušovateľa v úvode sťažnosti, jej odôvodnenie, ako aj rozsah mu udelenéhosplnomocnenia, ustálil, že sťažovateľ ňou napáda porušenie svojho základného práva nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co/353/2012-229z 19. marca 2014.

Na rovnaký nedostatok pritom ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľa upozorniluž v minulosti – uznesením č. k. III. ÚS 399/09-13 zo 16. decembra 2009, v ktorom hotaktiež oboznámil so svojou judikatúrou, z ktorej vyplýva, že vzhľadom na to, že deklarácianebola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (§ 1 a § 4 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej   republiky   č. 1/1993   Z.   z.   o   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   v   zneníneskorších   predpisov),   nemá   povahu   prameňa   práva   v Slovenskej   republike,   ale   lenpolitického   dokumentu,   a preto   nemôže   byť   predmetom   konania   pred   ústavným   súdompodľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 28/96, II. ÚS 18/97, I. ÚS 18/06, IV. ÚS 197/07,IV.   ÚS   372/2010).   Z uvedeného   dôvodu   predložená   sťažnosť   týkajúca   sa   námietkyporušenia práva sťažovateľa podľa čl. 7 deklarácie napadnutým rozsudkom krajského súdunebola predmetom ústavného prieskumu.

Keďže   sťažovateľovi   je   známa   aj   judikatúra   ústavného   súdu   týkajúca   sa   jehooprávnenia   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecných   súdov   vo   vzťahuk obsahu práva na spravodlivý súdny proces, nepovažoval v danom prípade za potrebné tútoduplicitne citovať.

Ústavný súd však pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súdvšak nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právnyzáklad   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzanýchúčastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručnea jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohtoaspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces(IV. ÚS 115/03).

Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama osebenepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydanéhorozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05,II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdnekonanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátaneich dôvodov a námietok.

Napadnutým   rozsudkom   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňao zamietnutí   návrhu   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal   určenia   neplatnosti   zhromaždeniaa uznesení na ňom prijatých. Kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v tom, že všeobecnésúdy dospeli k nesprávnemu záveru o nedostatku pasívnej legitimácie odporcov, pretože„v prípade rozhodovania zhromaždenia vlastníkov ide o rozhodnutie orgánu spoločenstva a preto aj žaloba musí smerovať práve proti spoločenstvu, nie voči jednotlivým členom“.

Z relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   pritomvyplýva:

„Ak má byť určená neplatnosť hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov, musia sa konania zúčastniť všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov. V prípade, že účastníkmi konania na základe predmetného určujúceho návrhu nie sú všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov, rozhodnutie, ktoré by malo byť v konaní vydané by nemohlo byť záväzné aj pre vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorí neboli účastníkmi konania (§ 159 ods. 2 O. s. p.). Obdobný názor vyslovil aj Ústavný súd SR (IV. ÚS 194/2012-17), ktorý vyslovil, že je nepochybné, že sú to iba a len vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom   dome,   ktorí   realizujú   svoje   vlastnícke   práva   práve   hlasovaním,   a   závery v hlasovaní prijaté sú rozhodnutím vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Rozhodnutie prijaté   príslušnou   väčšinou   vlastníkov   bytov   a   nebytových   priestorov   je   prejavom   ich väčšinovej vôle. Následne je toto ich rozhodnutie realizované. V prípade rozhodnutia súdu o neplatnosti hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov by došlo k anulovaniu rozhodnutia prijatého príslušnou väčšinou vlastníkov bytov a nebytových priestorov v rámci tohto hlasovania a vo svojej podstate k zmene rozhodnutia príslušnej väčšiny vlastníkov bytov   a   nebytových   priestorov.   Je   preto   samozrejmé,   že   účastníkmi   konania   o   určenie neplatnosti   hlasovania   vlastníkov   bytov   a   nebytových   priestorov,   určenia   neplatnosti zhromaždenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov a určenie neplatnosti uznesenia musia byť všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome...

Pasívne legitimovaní v konaní o neplatnosť uznesení vlastníkov bytov a nebytových priestorov sú všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov, ktorí sú oprávnení hlasovať na schôdzi   vlastníkov   bytov   a   nebytových   priestorov,   nakoľko   sa   jedná   o   nerozdielne spoločenstvo účastníkov sporu. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom v čase, kedy došlo k hlasovaniu vlastníkov bytov hovorí o tom, že prehlasovaný vlastník má právo obrátiť sa do 15 dní od oznámenia o výsledku hlasovania na súd, aby vo veci   rozhodol,   inak   jeho   právo   zaniká.   Toto   ustanovenie   zákona   neupravuje   možnosť vlastníkov domáhať sa neplatnosti hlasovania, v zmysle uvedeného ustanovenia má vlastník právo obrátiť sa na súd, aby vo veci spornej medzi hlasujúcimi vlastníkmi a prehlasovaným vlastníkom rozhodol, výsledkom súdneho konania má byť teda rozhodnutie nahradzujúce konkrétny výsledok hlasovania, akého sa domáha prehlasovaný vlastník a takéto konanie sa týka všetkých vlastníkov.

V zmysle uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súdu nebolo potom   potrebné   sa   zaoberať   otázkou   splnenia   podmienok   hlasovania,   ani   otázkou naliehavého právneho záujmu a meritom veci a vykonávať ďalšie dokazovanie. Dôvodom pre   zamietnutie   návrhu   je   stav   vyplývajúci   výlučne   z   hmotného   práva,   podľa   ktorého označený účastník musí byť subjektom práva (povinností), ktoré sú predmetom súdneho konania.   V   dvojstranných   právnych   vzťahoch   (sporových   konaniach)   ide   o   vecnú legitimáciu aktívnu na strane navrhovateľa a pasívnu na strane odporcu.“

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého   rozsudku   ústavný   súd   konštatuje,   žekrajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorovv znení neskorších predpisov, ako aj Občianskeho súdneho poriadku, ktoré boli podstatnépre posúdenie danej veci, interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, jehoúvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavneakceptovateľné. Krajský súd svoje rozhodnutie rozsiahlo a presvedčivo odôvodnil, a pretosa nemožno sa stotožniť s argumentáciou sťažovateľa o arbitrárnej podstate napadnutéhorozhodnutia,   keďže   vychádza   z konkrétnych   (skutkových)   okolností   prípaduzohľadňovaných pri rozhodovaní v tomto type konania.

Na základe uvedených skutočností ústavný dospel k záveru, že medzi namietanýmporušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutýmrozsudkom krajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto sťažnosť sťažovateľapodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015