znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 11/2014-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014 prerokoval   sťažnosť obchodnej   spoločnosti   Slovenská   sporiteľňa, a. s.,   Tomášikova   48, Bratislava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Martinom   Nedelkom,   Ph.D.,   Advokátska kancelária Schönherr, Námestie 1. mája 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžh/4/2010 z 21. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti Slovenská   sporiteľňa,   a.   s. (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžh/4/2010 z 21. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka   bola   spolu   s Československou   obchodnou   bankou,   a.   s.   (ďalej   len „ČSOB“), a Všeobecnou úverovou bankou a. s. (ďalej len „VÚB“) účastníčkou správneho konania začatého Protimonopolným úradom Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) podľa § 25 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy   Slovenskej   republiky   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ochrane hospodárskej   súťaže“).   V tomto   správnom   konaní   vydal   úrad   9.   júna 2009   rozhodnutie sp. zn.   2009/KH/1/1/030   (ďalej   aj   „prvostupňové   rozhodnutie   úradu“),   podľa   ktorého sťažovateľka   uzatvorila   spolu   s   ČSOB   a   VÚB   zakázanú   dohodu   o   výpovedi   zmlúv, o bežných účtoch, ktoré s nimi mala uzatvorené obchodná spoločnosť AKCENTA CZ, a. s., a konštatoval,   že   týmto   konaním   bol   porušený   čl.   81   Zmluvy   o   založení   Európskeho spoločenstva   (teraz   čl.   101   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie).   Za   toto   protisúťažné konanie   uložil   úrad   pokuty,   ktorá   v   prípade   sťažovateľky   predstavovala   sumu 3 197 912 eur.   O rozkladoch   podaných   proti   označenému   rozhodnutiu   všetkými účastníkmi správneho   konania   rozhodla   Rada   Protimonopolného   úradu   Slovenskej republiky (ďalej len „rada“) ako druhostupňový správny orgán, ktorá mala rozhodnutím sp. zn. 2009/KH/R/2/054 z 19. novembra 2009 (ďalej aj „rozhodnutie rady“) prvostupňové rozhodnutie   úradu   zmeniť   po   formálnej   stránke,   po   vecnej   stránke   však   závery prvostupňového   rozhodnutia   úradu   o   spoločnom   protisúťažnom   konaní   sťažovateľky a spoločností ČSOB a VÚB mala potvrdiť.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   rady   podali   sťažovateľka   aj   obchodné   spoločnosti ČSOB a VÚB (každá osobitne) správne žaloby na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý vo všetkých troch prípadoch žalobám vyhovel a rozhodnutia rady zrušil.   Proti   jednotlivým   rozsudkom   krajského   súdu   podal   úrad   na   najvyššom   súde odvolania, pričom v sťažovateľkinom prípade najvyšší súd po prerušení konania pre účely predloženia   prejudiciálnych   otázok   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny dvor“) vydal vo veci napadnutý rozsudok, ktorým rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľky proti rozhodnutiu úradu zamietol.

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd porušil jej základné právo podľa čl. 46 ústavy tým, že „vydal Napadnutý rozsudok, ktorý zásadne odporuje predchádzajúcemu Rozsudku ČSOB vydanému v identickej veci voči inému dotknutému subjektu, spoločnosti ČSOB“. V tejto súvislosti poukazuje na niekoľko rozhodnutí ústavného súdu, ako aj na judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   a konštatuje, že   k   porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ústavy vzájomne si odporujúcou judikatúrou dochádza vtedy, keď „určitý súd rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, teda vzájomne   si   odporujúcimi   rozhodnutiami,   pričom...   takýto   postup   nemožno   objektívne a rozumne   odôvodniť“. Sťažovateľka   pritom   poukazuje   na   skutočnosť,   že   najvyšší   súd v dôsledku nesprávnej aplikácie § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) rozhodoval v tej istej veci v rámci troch samostatných konaní, pričom všeobecnými súdmi zvolený výklad ide jasne proti zmyslu a účelu uvedeného ustanovenia, keďže úrad rozhoduje „o účasti niekoľkých súťažiteľov na rovnakom správnom delikte. Títo súťažitelia sa dopúšťajú konania odporujúceho ZOHS spoločne, vzájomne previazaným konaním, ktoré musí byť zo svojej podstaty posúdené ako konanie jediné. Je preto proti nim vydávané aj jediné   správne   rozhodnutie.   V   takýchto   prípadoch   preto   nie   je   dôvod   pre   oddelené prejednávanie žalôb.

Z výroku Napadnutého rozsudku a Rozsudku ČSOB je bez ďalšieho zrejmé, že v nich rozhodol   Najvyšší   súd   diametrálne   odlišne.   Rozsudkom   ČSOB   bol   potvrdený   rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorým sa zrušujú Rozhodnutia PMÚ. Napadnutým rozsudkom naopak   Najvyšší   súd   zmenil   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave,   ktorým   sa   zrušujú Rozhodnutia PMÚ, tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

Na   základe   Rozsudku   ČSOB   sa   tak   vec   údajného   porušenia   ZOHS   vo   vzťahu k spoločnosti ČSOB vrátila späť na PMÚ k pokračovaniu správneho konania a k vydaniu nového   správneho   rozhodnutia.   Napadnutým   rozsudkom   sa   naopak   Druhostupňové rozhodnutie PMÚ stalo voči sťažovateľovi právoplatným a konečným.“.

Keďže   podľa   názoru   sťažovateľky   pred   vydaním   napadnutého   rozsudku   nedošlo k zmene skutkového   stavu   ani   relevantnej   právnej   úpravy,   neexistujú   žiadne   objektívne dôvody na vydanie takto rozdielnych rozhodnutí najvyšším súdom v jednej veci. Za takýto dôvod   nemožno   považovať   ani   rozsudok   Súdneho   dvora   o prejudiciálnych   otázkach. Sťažovateľka poukazuje na to, že krajský súd v rozsudku týkajúcom sa ČSOB uviedol pre zrušenie rozhodnutí úradu aj mnohé závažné dôvody, s ktorými sa najvyšší súd stotožnil a ktoré neboli predmetom rozhodovania Súdnym dvorom v konaní o prejudiciálnej otázke. Rozsudok Súdneho dvora tak podľa názoru sťažovateľky „neriešil všetky otázky, pre ktoré Krajský súd v Bratislave a následne Najvyšší súd v Rozsudku ČSOB rozhodli o zrušení Rozhodnutí PMÚ. Najvyšší súd sa tak v Napadnutom rozsudku mohol odvolať na Rozsudok ČSOB,   pretože   ten   uvádzal   aj   iné   dôvody   pre   potvrdenie   predchádzajúceho   rozsudku Krajského   súdu   v   Bratislave   (a   teda   zrušenie   Rozhodnutí   PMÚ),   ako   len   nelegálnosť pôsobenia spoločnosti Akcenta na trhu...

Aj keby Ústavný súd považoval Rozsudok SD EÚ za relevantný dôvod pre odchýlenie sa   od   predchádzajúcej   judikatúry,   sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   v   predmetnom   prípade nemohol tento dôvod   zmenu v rozhodovacej   praxi Najvyššieho súdu ospravedlniť,   a to vzhľadom na charakter právnej veci posudzovanej Najvyšším súdom.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na skutočnosť, že protisúťažná dohoda „porušujúca § 4 a nasl. ZOHS... svojou povahou predstavuje správny delikt skladajúci sa zo vzájomne previazaných   konaní   jednotlivých   účastníkov   tejto   dohody,   za   ktorý   jeho   účastníci odpovedajú   spoločne.   PMÚ   aj   preto   o   takejto   dohode   rozhoduje   jedným   správnym rozhodnutím...

Za   tejto   situácie   nie   je   možné,   aby   Najvyšší   súd   vydal   vzájomne   si   odporujúce rozhodnutia, kde v jednom rozhodnutí by uviedol, že vo vzťahu k jednému z účastníkov protisúťažnej   dohody,   teda   spoločného   protisúťažného   konania,   sú   Rozhodnutia   PMÚ nezákonné, zatiaľ čo v rozhodnutiach týkajúcich sa ostatných účastníkov tejto protisúťažnej dohody by potvrdil zákonnosť Rozhodnutí PMÚ.“.

Sťažovateľka   je   ďalej   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   napadnutý   rozsudok   jasne a zrozumiteľne   neodôvodnil.   Mal pritom   porušiť   aj   vlastnú   judikatúru   k otázke   riešenia rovnakých   alebo   analogických   situácií   odchylnými   rozhodnutiami.   Navyše,   napadnutý rozsudok je v rozpore so sťažovateľom označeným základným právom zaručeným čl. 46 ods.   1   ústavy,   keď   najvyšší   súd „vydal   Napadnutý   rozsudok,   aj   keď   vo   veci   už   bolo právoplatne   rozhodnuté   skorším   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   -   Rozsudkom   ČSOB... Rozhodnutia PMÚ sa totiž vzťahovali na všetkých troch účastníkov konania pred PMÚ (teda sťažovateľa, VÚB a ČSOB) spoločne. PMÚ tak vo veci v každej inštancii nevydal tri rozdielne   rozhodnutia   proti   každému   jednotlivému   účastníkovi   konania,   ale   vždy   iba rozhodnutie jediné...

Akékoľvek rozhodnutie súdu vo vzťahu k Rozhodnutiam PMÚ vydané na základe žaloby alebo iného podnetu iba jedného z účastníkov správneho konania pred PMÚ sa tak vždy vzťahovalo na Rozhodnutia   PMÚ v ich celom rozsahu,   teda aj na všetkých troch účastníkov správneho konania... Tým, že Najvyšší súd vydal dňa 19. 05. 2011 Rozsudok ČSOB, zrušil rozhodnutia PMÚ v ich celom rozsahu, a teda aj vo vzťahu k všetkým trom účastníkom predmetného správneho konania, teda i voči sťažovateľovi.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžh/4/2010 z 21. mája 2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžh/4/2010 z 21. mája 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo   účastníka   konania   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď   na každý   argument strany. Ak   však   ide   o argument,   ktorý   je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

V napadnutom rozsudku sa najvyšší súd po uvedení podstatného obsahu uznesenia krajského súdu č. k. 1 S 18/2010-217 z 23. septembra 2010 v spojení s opravným uznesením č.   k.   1   S   18/2010-217   z 23.   septembra   2010,   obsahu   odvolania   úradu   podaného   proti uzneseniu krajského súdu a obsahu písomného vyjadrenia sťažovateľky k odvolaniu úradu najskôr   vyjadril   k sťažovateľkou   namietanému   procesnému   pochybeniu   spočívajúcom v nespojení   súvisiacich   vecí   už   v štádiu   konania   pred   krajským   súdom.   Podľa   názoru najvyššieho   súdu   spojenie   vecí   na   spoločné   konanie   nie   je   povinnosťou   súdu,   pričom poukázal na obsah svojho rozsudku sp. zn. 5 Sžh/4/2010 z 19. mája 2011, v ktorom sa k tejto otázke už vyjadril, a poznamenal, že vzhľadom na právoplatné skončenie konania o správnej   žalobe   ČSOB   uvedeným   rozsudkom   už   spojenie   tejto   veci   s uvedenou právoplatne   skončenou   vecou   nie   je   procesne   možné.   Námietku   sťažovateľky,   že   do konania   mali   byť   prizvaní   všetci   účastníci   správneho   konania,   teda   aj   ČSOB   a VÚB, najvyšší súd posúdil ako nedôvodnú, pretože úrad svojím rozhodnutím uložil pokutu každej z bánk samostatne a každý z účastníkov podal samostatnú správnu žalobu. K relevantným právnym otázkam najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na účel zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ďalej uviedol, na akú činnosť sa označený zákon vzťahuje (na všetky činnosti a konania podnikateľov, ktoré obmedzujú alebo môžu obmedzovať súťaž, okrem v zákone vymedzených prípadov), ako je potrebné chápať obmedzenie hospodárskej súťaže a ktoré   osoby   sa   podľa   §   3   ods.   2   zákona   o ochrane   hospodárskej súťaže   považujú za podnikateľov, t. j. že nimi nie sú len podnikatelia v zmysle § 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ale aj „fyzická osoba alebo právnická osoba, ich združenia a združenia týchto združení, ak ide o ich činnosti a konania, ktoré súvisia alebo môžu súvisieť so súťažou bez ohľadu na to, či tieto činnosti a konania sú alebo nie sú zamerané na dosahovanie zisku“.

Po   následnej   citácii   ďalších   na   prípad   sa   vzťahujúcich   ustanovení   zákona o hospodárskej súťaži najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pre právne posúdenie   celej   veci   je „rozhodujúca   otázka,   či   ide   o   právne   významnú   skutočnosť, ak podnikateľ   -   súťažiteľ   dotknutý   kartelovou   dohodou   iných   podnikateľov   pôsobí na relevantnom trhu v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, keď vykonáva činnosť,   na   ktorú   nemá   príslušné   oprávnenie   –   t.   j.   v   tomto   prípade   vydanú   potrebnú devízovú licenciu“. Konajúci senát najvyššieho súdu poukazujúc na širšiu právnu úpravu pojmu podnikateľ pri skúmaní prípadného porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, ako aj na   tvrdenie   sťažovateľky,   že   obchodná   spoločnosť   AKCENTA   CZ,   a.   s.,   sa   objektívne nemohla   zúčastňovať   súťaže   na   slovenskom   devízovom   trhu,   ak   v Slovenskej   republike podnikala   v rozpore   s právnym   poriadkom,   sa   rozhodol   podať   Súdnemu   dvoru   návrh na začatie prejudiciálneho konania a podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvou vetou OSP uznesením sp. zn. 3 Sžh/4/2010 z 10. januára 2012 prerušil konanie až do rozhodnutia Súdneho dvora o predbežnej otázke, pretože ako súd poslednej inštancie je „postavený pred otázku preskúmania zákonnosti aplikácie bývalého článku 81 odsek 1 písmeno c/ Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, /teraz článok 101 odsek 1 písmeno c/ ZFEÚ/ v napadnutom rozhodnutí žalovaného“. Potom, ako najvyšší súd v nadväzujúcej časti napadnutého rozsudku opísal obsah judikatúry Súdneho dvora k obdobným právnym otázkam a konštatoval, že ani jedno z rozhodnutí Súdneho dvora známe senátu najvyššieho súdu „neobsahuje   výklad   úniového   práva   dostačujúci   pre   posúdenie   predmetu   sporu“, zhrnul v odôvodnení napadnutého rozsudku otázky položené Súdnemu dvoru a nadväzne na to uviedol aj výrok a podstatné časti odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora sp. zn. C- 68/12 zo 7. februára 2013 vydaného v ním iniciovanom prejudiciálnom konaní. V zmysle tohto rozsudku Súdneho dvora sa čl. 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie „má vykladať v   tom   zmysle,   že   skutočnosť,   že   podnik   dotknutý   kartelovou   dohodou,   ktorej   cieľom   je obmedziť hospodársku súťaž, údajne pôsobí na relevantnom trhu v čase uzatvorenia tejto kartelovej dohody nelegálne, nemá vplyv na otázku, či tento kartel predstavuje porušenie tohto   ustanovenia“, čl.   101   ods.   1   Zmluvy   o fungovaní   Európskej   únie sa   má   súčasne „vykladať v tom zmysle, že na konštatovanie dohody obmedzujúcej súťaž nie je nevyhnuté preukázať   osobné   konanie   štatutárneho   zástupcu   podniku   alebo   osobitný   súhlas   tohto zástupcu   v   podobe   splnomocnenia   s   konaním   svojho   zamestnanca,   ktorý   sa   zúčastnil na protisúťažnom stretnutí“, a tiež že čl. 101 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie „sa môže na zakázanú dohodu podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ uplatniť len vtedy, ak podnik odvolávajúci   sa   na   toto   ustanovenie   preukáže,   že   v   ňom   stanovené   štyri   kumulatívne podmienky   sú   splnené“. Na   základe   uvedeného   dospel   najvyšší   súd   v súvislosti   s touto relevantnou otázkou k týmto právnym záverom:

„Odvolací súd aplikujúc výklad úniového práva na základe rozsudku Súdneho dvora Európskej   únie   Desiatej   komory   zo   dňa   07.   februára   2013   sp.   zn.   C-6S/12   konštatuje, že skutočnosť, či spoločnosť AKCENTA CZ, a. s. pôsobila v Slovenskej republike v súlade správnymi   predpismi   alebo   nie,   nemá   vplyv   na   hodnotenie   konania   účastníkov   ako účastníkov zakázanej dohody. Uzavretie dohody obmedzujúcej súťaž je zakázané v každom prípade.

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu je podľa názoru senátu odvolacieho súdu nesporné, že žalobca nespochybňoval legálnosť podnikateľskej činnosti spoločnosti AKCENTA CZ, a. s., pred začatím vyšetrovania žalobcu v konaní o predmetnej veci. Urobil tak až takmer pol roka potom, ako sa žalovaný obrátil dňa 27. 11. 2007 na žalobcu a ďalšie subjekty s písomnou žiadosťou o poskytnutie podkladov a informácií o tom, či konzultovali uzatvorenie resp. vypovedanie zmlúv o bežných účtoch spoločnosti AKCENTA CZ, a. s., s inou bankou, resp. s inými bankami (ak áno, tak kedy a v akých súvislostiach) a či majú informácie o tom, že zmluvy o bežných účtoch vypovedali spoločností AKCENTA CZ, a. s., aj iné banky v Slovenskej alebo v Českej republike...

Z   tohto dôvodu súd   obranu   žalobcu spočívajúcu   v tvrdení,   že   pokiaľ   spoločnosť AKCENTA CZ, a. s., Praha podnikala na území Slovenskej republiky v rozpore správnymi predpismi, pretože nemala povolenie Národnej banky Slovenska, sa nemohla zúčastňovať hospodárskej súťaže na slovenskom devízovom trhu a následne zo strany žalobcu a ďalších podnikateľov,   nemohlo   dôjsť   k   jej   obmedzovaniu,   vyhodnotil   aj   vzhľadom   na   citované ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. a závery rozsudku SD EÚ C-68/12 ako irelevantnú. Súd poukazuje pri tom najmä na záver rozsudku SD EÚ obsiahnutý v odpovedi na prejudiciálnu otázku č. 1 skutočnosť, že podnik dotknutý kartelovou dohodou, ktorej cieľom   je   obmedziť   hospodársku   súťaž,   údajne   pôsobí   na   relevantnom   trhu   v   čase uzatvorenia   tejto   kartelovej   dohody   nelegálne,   nemá   vplyv   na   otázku,   či   tento   kartel predstavuje   porušenie   článku   101   ZFEÚ   (bývalý   článok   81   ods.   I   Zmluvy   o   založení Európskeho spoločenstva).

Účastníkom dohody nič nebránilo zvoliť iné nástroje, ktorými mohli zabrániť činnosti spoločnosti   AKCENTA   CZ,   a.   s..   Spáchanie   správneho   deliktu   (uzavretie   dohody obmedzujúcej   súťaž)   nemôže   byť   dodatočne   ospravedlnené   snahou   zabrániť   možnej protiprávnej   činnosti.   Svojpomoc   ako   ochrana   vlastných   práv   nie   je   v   právnom   Štáte prípustná.   Žalobca   sa   prostredníctvom   zakázanej   dohody   snažil   umelo   získať   prospech v podobe získavania zákazníkov spoločnosti AKCENTA CZ, a. s., ktoré by bez zakázanej dohody nedosiahol.“

Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku zároveň zameral aj na posúdenie ďalších otázok relevantných pre posúdenie zákonnosti napadnutých správnych rozhodnutí, a to či úrad „dostatočným   spôsobom   definoval   relevantný   trh,   a   či   z   právneho   i   skutkového hľadiska postačujúcim spôsobom preukázal, že žalobca sa zúčastnil na karteli spôsobom opísaným v napadnutom rozhodnutí a to počas obdobia trvania kartelu tak, ako to stanovil žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí“. Najvyšší súd uzavrel, že v danom prípade „bol ako   relevantný   trh   vyšpecifikovaný...   trh   služieb   bezhotovostných   devízových   operácií poskytovaných   spotrebiteľom   na   území   Slovenskej   republiky.   Poskytovanie   služieb bezhotovostných   devízových   operácií   na   území   Slovenskej   republiky   je   regulované a vykonáva sa prostredníctvom subjektov, ktorým bolo zo strany NBS na takúto činnosť udelené povolenie, tzv. devízová licencia... Činnosť, ktorú AKCENTA CZ, a. s., na území Slovenskej   republiky   vykonávala   pozostávala   z   obchodov   s   devízovými   hodnotami, z poskytovania devízových peňažných služieb, ktorých predmetom bol bezhotovostný nákup alebo   predaj   cudzej   meny   za   určité   množstvo   peňažných   prostriedkov   v   slovenských korunách,   od 01.   09.   2009 v eurách,   alebo v cudzej   mene   za   spotový   kurz,   čo   možno považovať za devízové obchody v zmysle § 2 devízového zákona...

Tzv. ťažké kartely (čo je i prípad posudzovanej dohody) nespadajú pod pravidlo de minimis a tiež ich súťažné orgány neakceptujú (resp. len celkom výnimočne) ako spôsobilé na splnenie podmienok podľa § 6 ods. 3 zákona, resp. podľa čl. 81 ods. 3 ZES). Takéto dohody sú zakázané už na základe svojho škodlivého cieľa, ktorý v sebe obsahuje minimálne potenciál negatívneho dopadu na súťaž, pričom preukazovať skutočné konkrétne dopady na určitý   trh   nie   je   pre   konštatovanie   zákazu   nutné.   Takáto   prax   bola   potvrdená rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave napr. vo veci sp. značka 1 S 270/2005, ako aj v rozhodnutí Všeobecného súdu EÚ vo veci T-25/95.

V   prípade,   ak   ide   o   horizontálne   ťažké   kartely,   za   ktoré   možno   považovať predovšetkým cenové dohody, dohody o obmedzení odbytu, dohody o rozdelení trhu, atď. vrátane   posudzovanej   dohody,   nie   je   pre   posúdenie   zákonnosti   konania   nevyhnutná a potrebná definícia relevantného trhu. Definícia trhu je nevyhnutná, len ak je bez nej nemožné stanoviť cieľ alebo efekt obmedzenia súťaže a pri aplikácii čl. 81 ZES aj zistiť splnenie   kritéria   vplyvu   na   obchod   medzi   členskými   štátmi.   V   tomto   prípade   bol na posudzovanú dohodu aplikovaný čl. 81 ods. 1 písm. c/ Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.   Správnosť   tejto   aplikácie   osvedčil   i   Súdny   dvor   Európskej   Únie   prijatím návrhu Najvyššieho súdu SR na začatie prejudiciálneho konania v tejto veci, ktorá mu prináleží v súlade s čl. 267 ZF EÚ t. j. poskytnúť odpovede na výklad úniového práva nevyhnutný na aplikáciu v danej veci.

Súd sa stotožnil s definíciou relevantného trhu tak, ako je uvedená v rozhodnutí žalovaného. Definovanie trhu nezávisí od preferencií jedného zo subjektov, ktorí na trhu pôsobia, ale je dané zastupiteľnosťou z pohľadu užívateľov. Argumentácia žalobcu v tomto prípade neobstojí a nie je natoľko právne presvedčivá, aby jej súd mohol priznať právnu relevanciu,   keďže   tovarový trh aj   priestorový trh boli   definované   dostatočne presne.   V tomto   prípade   bol   definovaný   relevantný   tovarový   trh   ako   trh   služieb   bezhotovostných devízových   operácií   (operácií,   pri   ktorých   dochádza   ku   konverzii   meny)   poskytovaných spotrebiteľom bez ohľadu na objem devízovej transakcie.

Súd prihliadol i na judikatúru súdov o spôsobe definovania trhu v prípadoch tzv. ťažkých   kartelov.   Pri   aplikácii   súťažného   práva   je   prípustná   definícia,   podľa   ktorej   sa relevantným trhom rozumie priestorový a časový súbeh ponuky a dopytu po takom tovare, či   už   vo   forme   výrobkov   alebo   služieb,   ktorý   je   z   hľadiska   upokojovania   potrieb spotrebiteľov týchto výrobkov alebo služieb zhodné alebo zastupiteľné. Žalobca poskytuje podľa jeho vyjadrení bezhotovostné devízové operácie pre všetkých klientov, pričom rozdiel môže byť len vo výške výmenného kurzu. Banky postupujú inak ako podľa kurzového lístka, len v prípade transakcii nad určitý objem finančných prostriedkov, keď si so zákazníkmi dohodujú   individuálny   kurz.   Takisto   nebankové   spoločnosti,   poskytujúce   bezhotovostné devízové   operácie,   nelimitujú   ich   poskytovanie   len   určitým   kategóriám   zákazníkov. Skutočnosť, že AKCENTA CZ, a. s., uviedla, že za svoju cieľovú skupinu považuje malých a stredných podnikateľov, resp. preferuje malých a stredných podnikateľov, neznamená, že definícia trhu by mala byť iná. Služby AKCENTA CZ., a. s., mohol využiť ktokoľvek, kto mal o jej služby záujem aj tzv. veľké spoločnosti.“.

K ostatným právne významným námietkam sťažovateľky najvyšší súd uviedol: „Pokiaľ žalobca namietal nedostatočne vymedzenie skutku vo výroku napadnutého rozhodnutia z hľadiska miesta protiprávneho konania, dospel súd k záveru, že uvedené bolo vymedzené dostatočne a to jednak na začiatku miestom stretnutia podnikateľov v Bratislave a počas trvania dohody už vyššie uvedeným vymedzením priestorového relevantného trhu... Na   podklade   uvedeného   senát   najvyššieho   súdu   konštatuje,   že   žalobca   dôkazné bremeno na vyvrátenie domnienky o nesprávnom určení relevantného trhu neuniesol, keďže limitom súdneho prieskumu je zákonnosť a z tohto dôvodu potom možno dospieť k jedinému záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom. Súd   neposudzuje   účelnosť   a   vhodnosť   správneho   rozhodnutia.   Správna   úvaha predstavuje ponechanie možnosti správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma formulovať svoje závery autonómne. Práve tolerančno - úvahové pásmo obmedzuje súd pri súdnom prieskume. Na vstup do tohto pásma by mal žalobca jednoznačne vyvrátiť právne východiská žalovaného správneho orgánu, pretože pre zrušenie rozhodnutia žalovaného nepostačuje,   keď   vec   zostáva   v   polohe   rovnako   závažných   argumentov   (bližšie   pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. značka 3 Sžhuv/5/2008)...

...OBCHODNÉ TAJOMSTVO... Za   súladnú   s   právnym   poriadkom   nemožno   podľa   senátu   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky považovať takú obranu žalobcu proti neprimeraným rizikám na trhu, ktorá spočívala i v snahe vyhnúť sa obchodovaniu so spoločnosťou AKCENTA CZ, a. s., a to   uzavretím   zakázanej   dohody   o   spoločnom   postupe   voči   tejto   spoločnosti.   Uvedenú skutočnosť nemožno podľa súdu ani kvalifikovať ako poľahčujúcu okolnosť pri stanovení výšky pokuty v tejto veci.

Odvolací súd prihliadol i na skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že počas sporného obdobia   otvorene   prejavil   svoj   záujem   nezúčastniť   sa   na   karteli   resp.   v   ňom nepokračovať /napr. výzvou na znovuotvorenie účtov pre spoločnosť AKCENTA CZ, a. s./. V tejto súvislosti upozorňuje senát najvyššieho súdu, že článok 81 ods. 1 Zmluvy /teraz čl. 101 ods. 1 ZFEÚ/ sa uplatní vtedy, keď existuje zhoda vôle najmenej dvoch strán, ktorej forma nie je podstatná, pokiaľ je verným vyjadrením tejto vôle (pozri aj rozsudok Súdu prvého stupňa - teraz Všeobecný súd EÚ, z 26. októbra 2000, Bayer /Komisia, T-41/96, Zb. s.   11-3383,   body   66   až   69).   Preto   v   prípade   nedostatku   dôkazov   spôsobilých   priamo preukázať   dĺžku   trvania   porušenia   je   žalovaný   povinný   predložiť   aspoň   dôkazy,   ktoré súvisia so skutočnosťami dostatočne blízkymi z hľadiska času tak, aby bolo možné dôvodne pripustiť, že toto porušenie trvalo nepretržite medzi dvoma stanovenými dátumami. Aj keď obdobie medzi dvoma prejavmi určitého protisúťažného správania predstavuje relevantné kritérium na stanovenie nepretržitej povahy porušenia, nič to nemení na tom, že otázku je potrebné preskúmať v kontexte fungovania daného kartelu.

...OBCHODNÉ TAJOMSTVO... S poukazom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že rozhodnutie žalovaného je preskúmateľné,   obsahuje   dostatok   dôvodov   preukazujúcich   jeho   zákonnosť,   keďže   bol dostatočne zistený skutkový stav veci a z neho vyvodený správny právny záver. Nebolo preto zistené porušenie zákona v postupe a v rozhodovaní žalovaného.“

Napokon   k sťažovateľkou   napadnutému   uloženiu   pokuty   za   protisúťažné   konanie najvyšší súd uviedol:

„Žalovaný   pri   určovaní   výšky   pokuty   pristúpil   ku   každému   účastníkovi   dohody individuálne, skúmal všetky okolnosti spáchaného správneho deliktu, svoje závery uviedol v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   a   vysporiadal   sa   aj   s   výškou   pokuty   uloženej žalobcovi. Úrad pri určení výšky pokuty postupoval podľa ustanovení zákona č. 136/2001 Z. z.,   ale   aj   v   súlade   s   Metodickým   pokynom   úradu   o   postupe   pri   určovaní   pokút v prípadoch   zneužívania   dominantného   postavenia   a   dohôd   obmedzujúcich   súťaž, zverejneným na webovej stránke úradu. Podľa metodického pokynu úrad vychádza na účely výpočtu pokuty z relevantného obratu podnikateľa, určením základnej sumy pokuty ako percenta   na   základe   závažnosti   a   vynásobením   tejto   sumy   počtom   rokov   porušovania. Následne pri výpočte dochádza k číselnému zohľadneniu priťažujúcich a poľahčujúcich okolností (ak v posudzovanom prípade nastali) v zmysle ust. § 38 ods. 10 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Napokon úrad zohľadni, či takto vyčíslená pokuta nepresahuje 10 % z celkového relevantného obratu podnikateľa.

Konečná   pokuta   uložená   žalobcovi   je   vo   výške   0,9 %   z   jeho   celkového   obratu a minimálne   percento   z   jeho   čistého   zisku.   Zároveň   uložená   sankcia   bola   vo   výške zodpovedajúcej zákonnému rozpätiu stanovenému pre relevantný obrat služieb.“

Podstatou   sťažovateľkiných   námietok   je   jej   nesúhlas   s napadnutým   rozsudkom, ktorým   najvyšší   súd   rozhodol   odlišne   ako   v prípade   žaloby   podanej   ČSOB   proti   tomu istému   rozhodnutiu   rady,   čo   malo   byť   spôsobené   aj   nespojením   konaní   o žalobách sťažovateľky, ČSOB a VÚB na jedno konanie, pričom toto diametrálne odlišné rozhodnutie najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky jasne a zrozumiteľne neodôvodnil.

Ústavný   súd   sa   v súvislosti   s posúdením   sťažovateľkiných   námietok   proti napadnutému rozsudku oboznámil aj s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžh 4/2010 z 19.   mája   2011   vo   veci   správnej   žaloby   ČSOB   proti   rozhodnutiu   rady,   ktorým   bol potvrdený   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   3   S/57/2010-117   z   28.   septembra   2010 a na ktorého   výsledok   sťažovateľka   v podstatnej   miere   poukazuje.   Najvyšší   súd v označenom rozsudku uzavrel, že irelevantnosť legálnosti, resp. nelegálnosti podnikania sťažovateľky na relevantnom trhu   nemožno „bez ďalšieho,   t.   j.   bližšieho zdôvodnenia“ akceptovať.   Pokiaľ   sťažovateľka „nepodnikala na území Slovenskej   republiky   legálne... nemohla byť táto spoločnosť legálnym konkurentom B. a iných poskytovateľov devízových služieb   na   relevantnom   trhu   v Slovenskej   republike“. Z obsahu   odôvodnenia   uvedeného rozsudku vyplýva, že tento záver najvyššieho súdu bol hlavným dôvodom, pre ktorý bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 3 S/57/2010-117 z 28. septembra 2010, ktorým bolo rozhodnutie rady, ako aj prvostupňové rozhodnutie úradu týkajúce sa ČSOB podľa § 250j ods. 2 písm. a), c) a d) OSP zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie.

Pokiaľ   teda   ide   o   sťažovateľkinu   námietku,   t.   j.   že   najvyšší   súd   pri   súdnom prieskume   toho   istého   rozhodnutia   rady   vydal   v   súdnych   konaniach   iniciovaných jednotlivými účastníkmi správneho konania diametrálne odlišné (vzájomne si odporujúce) rozsudky, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   uvádza,   že   ani   rozdielnosť   judikatúry najvyššieho   súdu ešte   neznamená,   že   najvyšší   súd   v sťažovateľkinej   veci   rozhodol arbitrárnym,   a teda   ústavne   neakceptovateľným   spôsobom.   Z judikatúry   ESĽP [napr. z rozsudku Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007] vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach   je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných   veciach.   Tento   mechanizmus   spočíva   v   inštitúte   zverejňovania   súdnych rozhodnutí   zásadného   významu   najvyšším   súdom   a   v   inštitúte   prijímania   stanovísk k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov plénom   najvyššieho   súdu   alebo   príslušným   kolégiom   najvyššieho   súdu   (podobne III. ÚS 348/2011).

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a suplovať   tak poslanie,   ktoré   zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe automaticky vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09). Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej   úprave)   bola   nielen   doplňovaná   o   nové   interpretačné   závery,   ale   aj   menená za splnenia   povinnosti   najvyššieho   súdu   pristupovať   k   zmene   judikatúry   nielen   opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením a presvedčivým vysvetlením takéhoto postupu (mutatis mutandis IV. ÚS 226/2012).

Ústavný súd uznáva, že vo vzťahu k jednému rozhodnutiu rady boli v posudzovanom prípade   vydané   dva   odlišné   súdne   rozhodnutia   s opačnými   právnymi   závermi. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, že najvyšší súd si bol vedomý obsahu rozsudku sp. zn. 5 Sžh/4/2010 z 19. mája 2011 vo veci žaloby iného účastníka správneho konania   proti   rozhodnutiu   rady   (označený   rozsudok   spomína   napríklad   na   strane   15 napadnutého   rozsudku).   Súčasne   však   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutý   rozsudok (prijatý najvyšším súdom v poradí ako druhým) svojím obsahom reflektoval predovšetkým na výsledky prejudiciálneho konania vedeného pred Súdnym dvorom o otázkach právne relevantných v danej veci. Rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-68/12 zo 7. februára 2013 mal   skutočne   pre   odchýlny   výsledok   súdneho   konania   v sťažovateľkinej   veci   zásadný dôsledok, ktorý sa nevyhnutne musel premietnuť do výsledkov konania vedeného najvyšším súdom o odvolaní úradu proti rozsudku krajského súdu v sťažovateľkinej veci. Z obsahu posudzovaného   rozsudku   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   dôsledne   venoval   odôvodneniu svojich   odlišných   záverov,   na   základe   čoho   ústavný   súd   v   danom   prípade   na   rozdiel od sťažovateľky dospel k tomu, že závery prijaté najvyšším súdom sú jasné a zrozumiteľné, a tak aj ústavne akceptovateľné. Aj keď v danom prípade vznikla nežiaduca situácia, keď žaloba jedného z účastníkov správneho konania bola úspešná, zatiaľ čo žaloby zvyšných dvoch   účastníkov   správneho   konania   boli   zamietnuté   na   základe   odchylných   právnych dôvodov,   uvedené   nie   je   dostatočným   dôvodom   na   vyslovenie   namietaného   porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy práve v sťažovateľkinej veci. Z hľadiska zmyslu   a obsahu   princípov   spravodlivosti   je   totiž   neudržateľné,   aby   najvyššia   súdna inštancia nemohla revidovať svoje právne závery v skutkovo a právne súvisiacich, resp. obdobných veciach, pokiaľ sú zmenené právne názory dôkladne a presvedčivo vysvetlené, a len z dôvodu existencie iného (skoršieho) súdneho rozhodnutia zotrvávať na právnych názoroch,   ktoré   sa   v dôsledku   prihliadnutia   na   nové   súvislosti   prípadov   ukázali   ako prekonané.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   teda   najvyšší   súd   podrobne   a presvedčivo   vykladá svoje   právne   názory,   ktoré   viedli   k zmene   právneho   hodnotenia   podstatných   okolností prípadu, a tým aj ku prijatiu odchýlnych právnych záverov. Svojou intenzitou preto uvedená skutočnosť nezasahuje do sťažovateľkou označeného základného práva takým spôsobom, aby z pozície ústavného súdu odôvodňovala vyslovenie porušenia jej základného práva. O porušení označeného základného práva by bolo možné hovoriť len v prípade nedostatku právne relevantných dôvodov na zmenu už skôr (najvyšším súdom) vysloveného právneho názoru.

Sťažovateľka   síce   tvrdí,   že   z rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžh/4/2010 z 19. mája 2011 vyplývajú okrem nelegálnosti činnosti obchodnej spoločnosti AKCENTA CZ,   a.   s.,   aj   ďalšie   závažné   dôvody   na   zrušenie   rozhodnutia   rady,   avšak   ústavný   súd posúdiac ich obsah poznamenáva, že tieto dôvody boli v označenom rozsudku najvyššieho súdu uvedené nad rámec a nemožno ich považovať za natoľko zásadné, aby boli spôsobilé zvrátiť   ústavnú   akceptovateľnosť   napadnutého   rozsudku.   Najvyšší   súd   sa   totiž v napadnutom   rozsudku   venoval   nielen   otázke   vplyvu   zistenia   nelegálnosti   podnikania sťažovateľky na možnosť vyvodenia dôsledkov z porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, ale   aj   mnohými   ďalšími   argumentmi   sťažovateľky   formulovanými   v jej   žalobe,   ako   aj argumentmi úradu uvedenými v jeho odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd zaujal dostatočne odôvodnené stanovisko k vytýkanému procesnému pochybeniu krajského súdu o nespojení vecí všetkých troch účastníkov správneho konania na spoločné konanie, ako   aj   k samotnej   povahe   úradom   sankcionovaného   protisúťažného   konania,   k záveru o tom, že na posúdenie dohody účastníkov správneho konania nie je potrebná definícia relevantného trhu a napokon aj k hodnoteniu zákonnosti úradom uloženej sankcie. Svoje závery pritom primerane oprel o právne názory vyvodené z judikatúry najvyššieho súdu ustálené v správnom súdnictve a poukázal aj na súvisiacu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu.

Vo vzťahu k sťažovateľkiným námietkam o nedostatkoch odôvodnenia napadnutého rozsudku   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v napadnutom   rozhodnutí   sa   najvyšší   súd podrobne zaoberal všetkými kľúčovými otázkami a formuloval k nim kvalifikované právne odpovede.   Sťažovateľkou   formulované   dôvody   podľa   ústavného   súdu   nesignalizujú existenciu takých podstatných skutočností, vo svetle ktorých by bolo možné považovať dôvody,   na   základe   ktorých   najvyšší   súd   vo   veci   rozhodol,   za   nedostatočné   a zjavne nespravodlivé. Ústavný súd pripomína, že na naplnenie princípov spravodlivého procesu sa nevyžaduje,   aby   v odôvodnení   rozhodnutia   bola   daná   odpoveď   na   každý   argument procesnej   strany,   ale   len   na argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   kľúčový.   Ústavný   súd zastáva   názor,   že   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   spĺňa   nároky   kladené na rozhodnutia odvolacích súdov platnými procesnoprávnymi predpismi (§ 157 a § 219 ods. 2 OSP), ktoré boli vydané zákonom na základe čl. 46 ods. 4 ústavy a v danom prípade neboli aplikované v rozpore s obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a z týchto   aspektov   jeho   „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08),   ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.   Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor všeobecného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený, resp. ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis mutandis III. ÚS 538/2012).

Ústavný   súd   nezistil   existenciu   skutočností   svedčiacich   o   tom,   že   by   napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu ochranu,   pretože   najvyšší   súd   zrozumiteľne   vysvetlil   právne   závery,   ku   ktorým   dospel. Uvedené   platí   aj   v   prípade,   keď sa vnútorná   intencionalita   právnych   úvah   sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým   sťažovateľka   nesúhlasí,   ale   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa   konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02). V   okolnostiach   daného   prípadu   teda   neboli   naplnené   podmienky   na   vyslovenie porušenia   označeného   základného   práva   rozhodnutím   ústavného   súdu.   Tvrdenia sťažovateľky sledujú podľa názoru ústavného súdu len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo výsledkom, s ktorým sa nevie stotožniť, čo však nemožno spájať s porušením uvedeného   základného   práva,   ktoré   samo   osebe   nemôže   nastať   rozhodnutím   štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (III. ÚS 342/2011).

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014