znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 11/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   J.   s.   r.   o.,   B.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   E.   K.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C/106/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti J. s. r. o.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti J. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C/106/2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou 18. mája 2009 na okresnom súde domáhala proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej republiky, náhrady škody a primeraného zadosťučinenia za „nezákonnú daňovú kontrolu“. Sťažovateľka okrem iného k dôvodom podania sťažnosti uvádza, že aj „napriek výzve sťažovateľa adresovanej súdu na vytýčenie termínu pojednávania dňa 12. 1. 2010 elektronicky a dňa 13. 1. 2010 do podateľne súdu ako aj ďalšiemu aktívnemu prístupu sťažovateľa k predmetnému kompenzačnému konaniu voči odporkyni SR v zast. MF SR bol súd fatálne nečinný a prvé pojednávanie vo veci vytýčil až po viac ako 3 rokoch na termín 3. 10. 2012.

Súd vyjadrenie žalovanej doručil sťažovateľovi až dňa 28. 8. 2012, pričom týmto vyjadrením odporkyne disponoval už od 24. 08. 2009 - príloha č. 5, teda nič mu nebránilo, aby   v   kompenzačnom   konaní   vytýčil   následne   termín   pojednávania   ešte   v   roku   2009 a v danej jednoduchej veci rozhodol, najmä ak správca dane potvrdil vlastný nesprávny úradný postup a nezákonnosť rozhodnutia ním vydaného (§ 9/1 zák. č. 514/2003 Z. z.).“.

Sťažovateľka   vzhľadom   na   vzniknuté   prieťahy   v   konaní podala   3.   októbra   2012 sťažnosť predsedníčke okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), na ktorú predsedníčka okresného súdu odpovedala listom zo 17. októbra 2012, v ktorom   konštatovala,   že „predmetné   konanie   je   poznačené   prieťahmi“,   a pre   účely zabránenia vzniku ďalších prieťahov v konaní pristúpila k priebežnému sledovaniu veci až do   jej   právoplatného   skončenia.   Sťažovateľka   s   prihliadnutím   na   to   konštatuje, že „nekonaním poznamenaným viac ako 3 a ½ ročnou nečinnosťou súdu zavinenou súdom, porušením ust. §-u 6 O. s. p. (zásada rýchlosti súdneho konania) v kompenzačnom konaní voči SR v zast. MF SR na náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu priamej škody spôsobenej Daňovým   úradom   B.   pri   výkone   nezákonnej   daňovej   kontroly   NO   DPH   za r. 2006 porušovateľ odignoroval právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo sťažovateľky na prejednanie veci v primeranej lehote.   Postup súdu nadobudol charakter odmietnutia spravodlivosti“. Nadväzne na uvedené sťažovateľka poukazuje na rozhodovaciu   činnosť   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a   ústavného   súdu   k otázke zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Žiadanú   výšku   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka   odôvodňuje   vznikom „morálnej   ujmy   titulom   prieťahov   v   kompenzačnom   konaní“,   ktorá   má   ďalej   vyplývať z pocitu neistoty a významu veci pre sťažovateľku, v ktorom sa „obeť porušenia práva orgánom štátu stala opätovne obeťou ďalších prieťahov zavinených súdom, ktorý ku dňu podania sťažnosti v danej veci vedenej pod č. k. 12 C 106/2009 nerozhodol“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie: „1.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   J.   s.   r.   o.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy... a právo prerokovanie veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru  ...   postupom   Okresného   súdu Bratislava I... v kompenzačnom konaní č. k. 12 C /106/2009 porušené bolo.

2.   Okresnému súdu Bratislava I   sa prikazuje konať   a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločností J. s. r. o. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000 - €..., ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Obchodnej spoločnosti J. s. r. o. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €... ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. E. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana   v   konaní.   Sťažnosť   na   postup   súdu   môže   smerovať   proti   porušovaniu   práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa   §   63   zákona   o   súdoch   sťažnosti   vybavuje   predseda   príslušného   súdu, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Z okolností prípadu predovšetkým vyplýva, že sťažovateľka podala ústavnému súdu sťažnosť 2 mesiace po podaní sťažnosti predsedníčke okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch a asi 1 mesiac po doručení jej odpovede sťažovateľke bez toho, aby bol zo strany   sťažovateľky   poskytnutý   napadnutému   všeobecnému   súdu   adekvátny   časový priestor, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený svojou nečinnosťou.

Takéto využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažovateľkou so zreteľom na to, že v deň podania sťažnosti okresný súd v danej veci vykonal nariadené pojednávanie a následne ho odročil na 14. november 2011, svedčí o tom, že   predmetná   sťažnosť   predsedníčke   súdu   v   okolnostiach   prípadu   bola   zo   strany sťažovateľky iba formálnym úkonom pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd preto zastáva stanovisko, že v danom prípade bola sťažnosť ústavnému súdu   podaná   predčasne,   a   to   v   čase,   keď   ešte   nebolo   možné   dospieť   k   záveru,   že   by vyčerpanie   právneho   prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľke   na   ochranu jej   práv   účinne poskytuje a na použitie ktorého je oprávnená podľa osobitných predpisov, bolo bezúspešné a   neprinieslo   ňou   sledovaný   cieľ.   Naopak,   okolnosti   prípadu   naznačujú   nápravu   stavu, pri ktorom   dochádzalo   k   porušovaniu   označených   práv.   Ústavný   súd   totiž   dopytom na okresnom súde zistil, že v danej veci po podaní sťažnosti predsedníčke okresného súdu začal namietaný súd reálne konať, keďže po pojednávaní uskutočnenom 3. októbra 2012 vykonal   14.   novembra   2012   ďalšie   pojednávanie,   na   ktorom   realizoval   dokazovanie a následne prerokovanie veci odročil na 11. január 2013.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   v   sťažnosti nepreukázala skutočné využitie všetkých účinných právnych prostriedkov nápravy a z tohto pohľadu   je   dôvodné   považovať   ňou   predloženú   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy za neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   však   k   tomu   pripomína,   že   prípadne   dlhšie   obdobie   nečinnosti všeobecného súdu, respektíve iné jeho konanie (neefektívny, nesústredený postup súdu) po podaní   sťažnosti   predsedníčke   okresného   súdu,   ktoré   by   boli   v   príčinnej   súvislosti s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   by   nemuseli   byť   prekážkou   prípustnosti opätovného konania a rozhodovania vo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde. Dlhšie   obdobie   (táto   otázka   závisí   od   povahy   veci)   by totiž   mohlo   založiť   inú   kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov v súdnom konaní.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013