znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 11/2012-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval sťažnosť Š. A., K., zastúpeného JUDr. M. C., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote a na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 347/1997 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva Š. A. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 347/1997 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 347/1997 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Š. A. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   zaplatiť Š. A. trovy konania v sume 396,61 € (slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatjeden centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. M. C., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 11/2012-16 zo 17. januára 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Š. A., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 347/1997.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 30. apríla 1997 domáhal na okresnom súde náhrady za stratu na zárobku z titulu choroby z povolania spolu s príslušenstvom.   Okresný   súd   rozhodol   vo   veci   rozsudkom   zo 6.   októbra   2005,   ktorý sťažovateľ napadol odvolaním, a to v časti, v ktorej bol jeho návrh zamietnutý.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) o podanom opravnom prostriedku rozhodol   uznesením   z 10.   júna   2008,   na   základe   ktorého   prvostupňové   rozhodnutie v napadnutej časti zrušil a vrátil vec v rozsahu zrušenia okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na to, že krajský súd v predmetnom uznesení uložil prvostupňovému súdu záväzný pokyn, v ktorom uviedol: „Preto bude úlohou súdu prvého stupňa po zrušení veci v napadnutej časti o uplatnených úrokoch z omeškania rozhodnúť, teda posúdiť dobu vzniku, ako aj výšku úrokov z omeškania.“

Sťažovateľ ďalej uviedol, že na vykonanom pojednávaní 27. januára 2009 okresný súd   vyhlásil   uznesenie,   ktorým   v zmysle   ustanovenia   §   14   ods.   1   písm.   d)   zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) konanie prerušil. Konanie tak nie je dosiaľ právoplatne skončené. Podľa vyjadrenia sťažovateľa uznesenie o prerušení konania nebolo vyhotovené v písomnej podobe, a nebolo mu teda ani doručené.

Sťažovateľ v nadväznosti na uvedené skutočnosti argumentoval:„Odporca   však   aj   napriek   záväznému   pokynu   Krajského   súdu   v   Košiciach, na základe   ktorého   má   v   konaní   postupovať   a   rozsudkom   vo   veci   samej   rozhodnúť nepostupuje. Od zrušujúceho rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach Odporca neurobil jediný úkon, ktorým by smeroval k ukončeniu právnej neistoty Sťažovateľa v konaní celkovo trvajúcom už od roku 1997. Prejednávaná vec nie je skutkovo, ani právne zložitá, navyše Odporca je pri posudzovaní predmetu konania viazaný právnym názorom Krajského súdu v Košiciach.“

V rámci tejto argumentácie sťažovateľ pokračoval:«Odporca   namiesto   toho,   aby   o   uplatnených   úrokoch   z   omeškania   rozhodol, na pojednávaní dňa 27.01.1997 vyhlásil uznesenie, ktorým konanie v zmysle §14 ods. 1 písm. d) ZoKV prerušil.

Odporca   konanie   prerušil   bez   toho,   aby   v   súlade   s   pokynom   Krajského súdu v Košiciach posúdil dobu vzniku, ako aj výšku úrokov z omeškania. Pokiaľ by išlo o úroky, na ktoré by sa vzťahoval režim ustanovenia § 33 ods. 1, Odporca by o nich mohol rozhodnúť (mohol by ich Sťažovateľovi priznať).

Sťažovateľ pre   objasnenie   dodáva,   že   skutočnosť,   či   bude   pohľadávka   môcť   byť v konkurznom konaní uspokojená je pri rozhodovaní o nej právne bezvýznamná. Sťažovateľ podotýka, že podľa názoru Krajského súdu v Košiciach: „Zákon o konkurze a vyrovnaní vylučuje   určité   pohľadávky   z   uspokojenia,   čo   znamená,   že   aj   keď   sú   tieto   pohľadávky oprávnené, súd ich nemôže v konkurznom konaní uspokojiť. Tieto pohľadávky „vrátane úrokov z omeškania“ z hľadiska hmotného práva nezanikajú a po zrušení konkurzu je ich možné   uspokojiť   v   súdnom   alebo   inom   konaní   (ak   dlžník   bude   existovať   a   bude   mať majetok. Ide však o aplikáciu ust. 33 Zákona o konkurze a vyrovnaní a nie o prebiehajúce súdne konanie.“

Odporca   teda   bez   toho,   aby   posúdil   dobu   vzniku   úrokov   z   omeškania   (kedy   je pravdepodobné,   že   tie   s   ohľadom   na   dobu   vzniku   síce   nebudú   môcť   byť   uspokojené z majetku patriaceho do podstaty, ale z hľadiska hmotného práva nezanikajú a Sťažovateľ si ich   bude   môcť   uplatniť   v   inom   konaní   po   zrušení   konkurzu)   a   konal   tak   v   súlade so záväzným pokynom, prerušil konanie z dôvodu, ktorý nemá opodstatnenie v doposiaľ vykonanom   dokazovaní.   Odporca   nevykonal   žiadne   dokazovanie   na   skutočnosť,   že v predmetnom konaní ide o nárok, ktorý má byť z podstaty uspokojený a preto je možné konanie v zmysle ustanovenia §14 ods. 1 písm. d) ZoKV prerušiť.

Odporca teda okrem toho, že nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty Sťažovateľa, teda   nesmeruje   k   meritórnemu   rozhodnutiu   vo   veci,   práve   naopak   svojím   postupom spôsobuje prieťahy v konaní, upiera Sťažovateľovi právo na spravodlivú súdnu ochranu nerešpektovaním záväzného právneho názoru Krajského súdu v Košiciach a prerušením konania bez existencie právneho dôvodu.

Odporca uznesenie o prerušení konania vyhlásil na pojednávaní dňa 27.01.2009. Uznesenie o prerušení konania sa nepovažuje za uznesenie o vedení konania. Súd je teda týmto   uznesením   viazaný   momentom   jeho   vyhlásenia.   Zároveň   ide   o   uznesenie,   proti ktorému (ako vyplýva z ustanovenia § 202 ods. 3 OSP) je prípustné odvolanie, a preto sa doručuje účastníkom konania.

Uznesením o prerušení konania je Odporca viazaný, v konaní nepokračuje, avšak vyhlásené uznesenie účastníkom konania nedoručil, proti uzneseniu Sťažovateľ nemohol podať   opravný   prostriedok,   pričom   uznesenie   na   základe   ktorého   Odporca   v   konaní nepokračuje,   nie   vykonateľné,   ani   právoplatné.   Tento   stav   trvá   od   27.01.2009,   pričom Odporca   týmto   postupom,   ktorým   celkom   zjavne   dlhodobo   porušuje   ustanovenia   OSP, upiera   Sťažovateľovi   jeho   právo   na   súdnu   ochranu,   a   zároveň   na   spravodlivé   súdne konanie.

Právo na doručenie rozhodnutia, ktoré sa v súlade s ustanoveniami OSP doručuje účastníkom   konania   spolu   s   právom   podať   odvolanie   proti   takému   rozhodnutiu   súdu v prípade, že to Občiansky súdny poriadok nevylučuje, je súčasťou práva obracať sa na súd, a teda súčasťou práva na súdnu ochranu ako takého.

Ak Odporca nedoručil svoje rozhodnutie Sťažovateľovi v súlade s ustanoveniami OSP a zároveň mu tým ani neumožnil podať proti nemu opravný prostriedok napriek tomu, že proti takému rozhodnutiu zákon odvolanie pripúšťa, odňal mu svojím postupom právo konať pred súdom.

Sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   napriek   tomu,   že   Odporca   rozhodnutie   o   prerušení konania   účastníkom   konania   v   rozpore   s   ustanoveniami   OSP   nedoručil,   v   konaní nepokračuje a nevykonáva žiadne procesné úkony smerujúce k právoplatnému skončeniu konania práve z dôvodu, že predmetné rozhodnutie vyhlásil na pojednávaní dňa 27.01.2009. Sťažovateľ považuje právo na doručenie rozhodnutia, ktoré sa doručuje a proti ktorému je možné podať opravný prostriedok za súčasť práva na spravodlivé konanie.»

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   v závere   svojej   sťažnosti navrhol, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práv na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 347/1997, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom   svojho   predsedu,   ktorého   vyjadrenie   doručené   ústavnému   súdu 16. februára 2012 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania a   bola   v ňom   konštatovaná   z hľadiska   kritéria   skutkovej   a   právnej   zložitosti   veci   jej štandardná povaha.

Okresný súd vo vzťahu k sťažovateľovej otázke týkajúcej sa doručenia uznesenia o prerušení   konania   uviedol   túto   argumentáciu: „Podľa   §   14   ods.   1   písm.   d)   zákona o konkurze a vyrovnaní účinného do 31.1.1998 iné konania než uvedené pod písmenom c) sa prerušujú. V čase vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného bol účinný zákon, podľa ktorého rozhodnutie o prerušení konania nebolo potrebné vyhotovovať,   pretože konania boli prerušené priamo zo zákona.“

V závere   argumentácie   okresný   súd   poukázal   na   obdobie   od   3.   novembra   1998 do 25. augusta 2003, v ktorom podľa svojho vyjadrenia nekonal, avšak z dôvodu prerušenia konania priamo zo zákona.

V liste   okresný   súd   zároveň   vyjadril   súhlas s upustením   od ústneho   pojednávania v danej veci.

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   19.   marca   2012   súhlasil   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ. Vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu sťažovateľ v úvode poukázal na ustanovenia § 167, § 168, § 170, § 201 a § 202 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej   aj   „OSP“)   a na   uznesenie   okresného   súdu,   ktoré   tento   vyhlásil   na   pojednávaní konanom 27. januára 2009 a ktorým konanie prerušil v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 písm.   d)   zákona   o konkurze   a vyrovnaní.   V nadväznosti   na   to   sťažovateľ   dôvodil,   že predmetné   uznesenie   okresného   súdu   bolo   takým   prvostupňovým   rozhodnutím,   proti ktorému zákon pripúšťa riadny opravný prostriedok – odvolanie, a preto bolo povinnosťou okresného súdu doručiť ho sťažovateľovi.

Sťažovateľ   pokračoval   vo   svojej   argumentácii,   v rámci   ktorej   prezentoval   tieto závery: «Pokiaľ v súčasnosti Odporca vo vyjadrení uviedol, že konanie vedené u Odporcu je prerušené zo zákona, považuje tento názor prezentovaný vo vyjadrení za arbitrárny, so zreteľom   na   vydané   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   v   tomto   konaní   pod   sp.   zn. 3Co 293/2007-109 zo dňa 10.06.2008, v ktorom odvolací súd vyslovil svoj záväzný právny názor. Podľa záväzného právneho názoru Krajského súdu v Košiciach: „Zákon o konkurze a vyrovnaní vylučuje určité pohľadávky z uspokojenia,   čo znamená,   že aj keď sú tieto pohľadávky oprávnené, súd ich nemôže v konkurznom konaní uspokojiť. Tieto pohľadávky „vrátane   úrokov   z   omeškania"   z   hľadiska   hmotného   práva   nezanikajú   a   po   zrušení konkurzu je ich možné uspokojiť v súdnom alebo inom konaní (ak dlžník bude existovať a bude mať majetok. Ide však o aplikáciu ust. 33 Zákona o konkurze a vyrovnaní a nie o prebiehajúce súdne konanie.

Preto   bude   úlohou   súdu   prvého   stupňa   po   zrušení   veci   v   napadnutej   časti o uplatnených úrokoch z omeškania rozhodnúť, teda posúdiť dobu vzniku, ako aj výšku úrokov z omeškania.“

To znamená, že ak by prvostupňový súd postupoval v súlade so záväzným pokynom odvolacieho súdu a posúdil by dobu vzniku úrokov z omeškania, pričom je pravdepodobné, že na úroky z omeškania by sa vzťahoval režim ustanovenia § 33 ods. 1 Zákona o konkurze a vyrovnaní, mohol by takýto nárok, ktorý by nebol uspokojovaný z podstaty, sťažovateľovi priznať.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje aj na ním už v konaní tvrdené skutočnosti, že na jeho strane ide o nárok vyplývajúci z pracovného pomeru z titulu náhrady škody zo straty na zárobku titulom choroby z povolania, toho času už len v časti úrokov z omeškania, kedy plnenie prechádza zo zákona na vedľajšieho účastníka, ktoré nebudú vysporiadavané z majetkovej podstaty zamestnávateľa, t. j. úpadcu.

Tieto skutočnosti neboli Odporcom vôbec v konaní skúmané a Odporca postupoval v rozpore so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, nemožno preto bez ďalšieho v tomto konaní uzavrieť, že konanie o nároku sťažovateľa je zo zákona prerušené.

Sťažovateľ sa konaním Odporcu ocitol v situácii, kedy mu bol v konaní priznaný nárok v časti istiny a kedy odvolací súd zaviazal Odporcu na posúdenie a rozhodnutie aj o zvyšku   nároku   v   časti   úrokov   z   omeškania   z   priznanej   istiny,   avšak   o   ňom   Odporca nerozhodol a rozhodol prerušení konania, a to aj napriek tomu, že nárok sa s najväčšou pravdepodobnosťou   nebude   uspokojovať   z   podstaty   a   nebude   zahrnutý   do   rozvrhu a priznaný nárok by si Sťažovateľ po zrušení konkurzu mohol uspokojiť v inom konaní (ak dlžník   bude   existovať   a   bude   mať   majetok)   resp.   u   vedľajšieho   účastníka   -   Sociálnej poisťovne.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   preskúmal   na   vec   sa   vzťahujúci   súdny   spis   a dospel   k   týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   13.   mája   1997   návrh,   ktorým   sa   domáhal zaplatenia   istiny   s príslušenstvom   ako   náhrady   za   stratu   na   zárobku   z titulu   choroby z povolania.

Podľa   výpisu   z Obchodného   registra   Okresného   súdu   Košice   I bol   uznesením krajského   súdu   č.   k.   K 235/96-17   z   12.   júna   1997   v súlade   so   zákonom   o konkurze a vyrovnaní na majetok žalovaného vyhlásený konkurz.

Okresný   súd   vykonal   26.   júna   1997   pojednávanie,   ktoré   z dôvodu   neprítomnosti odporcu   v 2.   rade   odročil   na   neurčito   pre   účely   jeho   predvolania   a vypočutia.   Ďalšie pojednávanie okresný súd vykonal 10. marca 1998.

Na základe   výzvy   okresného   súdu   sťažovateľ   3.   novembra   1998   doručil   svoje vyjadrenie,   v ktorom   oznámil,   že   k uzavretiu   mimosúdnej   dohody   s odporcom   nedošlo a žiadal   okresný   súd   o pokračovanie   v súdnom   konaní.   Okresný   súd   uskutočnil pojednávanie 18. septembra 2003.

Dňa   14.   októbra   2003   doručil   sťažovateľ   okresnému   súdu   podanie,   v ktorom špecifikoval petit návrhu. Sťažovateľ žiadal 7. júna 2004 okresný súd o určenie termínu pojednávania. Okresný súd vykonal pojednávanie 28. septembra 2004.

Sťažovateľ 16. marca 2005 predložil okresnému súdu svoje vyjadrenie a 19. mája 2005 ho požiadal o určenie termínu pojednávania. Okresný súd uskutočnil pojednávanie 4. októbra 2005, ktoré bolo po prednesených vyjadreniach účastníkov konania odročené na 6. október 2005 pre účely vyhlásenia rozhodnutia.

Okresný súd uskutočnil 6. októbra 2005 pojednávanie, na ktorom vyhlásil rozsudok, ktorým zaviazal odporcu na úhradu sumy 367 067 Sk a vo zvyšnej časti návrh sťažovateľa zamietol. Proti predmetnému rozhodnutiu v časti, ktorou bol návrh sťažovateľa zamietnutý, podal sťažovateľ 9. januára 2006 odvolanie. Krajský súd uznesením z 30. apríla 2007 vrátil okresnému   súdu   vec   ako   predčasne   predloženú,   pretože   okresný   súd   doručil   rozsudok na strane odporcu   nesprávnemu subjektu   (spisový   materiál bol   okresnému   súdu   vrátený 23. júla 2007). Okresný súd opätovne predložil nadriadenému súdu opravný prostriedok spolu so spisovým materiálom 26. septembra 2007. Krajský súd uznesením z 10. júna 2008 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušil a vrátil vec okresnému súdu na nové konanie s vyloveným právnym názorom, v ktorom krajský súd uviedol,   že „bude   úlohou   súdu   prvého   stupňa   po   zrušení   veci   v napadnutej   časti o uplatnených úrokoch   z omeškania   rozhodnúť,   teda posúdiť   dobu vzniku,   ako aj   výšku úrokov z omeškania“. Spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 4. augusta 2008.Okresný súd uskutočnil 27. januára 2009 pojednávanie, na ktorom prijal uznesenie o prerušení   konania   v zmysle   ustanovenia   §   14   ods.   1   písm.   d)   zákona   o konkurze a vyrovnaní.   Oznámenie   o prerušení   konania   doručil   okresný   súd   27.   februára   2009 odporcovi a výzvou z 11. mája 2009 žiadal krajský súd o oznámenie stavu konania vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 1 K 235/96. V predmetnom súdnom spise sa nenachádza žiadna listina, ktorá by preukazovala, že uznesenie o prerušení konania alebo oznámenie o prerušení konania bolo sťažovateľovi doručené. Krajský súd mu 19. mája 2009 oznámil, že označené konanie nie je ukončené. Obdobné výzvy realizoval okresný súd následne 29. januára   2010,   2.   júna   2010,   21.   júna   2010, 2.   decembra   2010,   21.   decembra   2011 a 16. januára 2012, keď mu bolo oznámené, že predmetné konanie ešte nebolo ukončené.

V čase rozhodovania ústavného súdu teda nebola vec sťažovateľa pred okresným súdom skončená.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorých každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej   republiky a každý   má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

A.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto   aj   v   prípade   sťažovateľa   preskúmal   z hľadiska   charakteru   prerokúvanej   veci   jej skutkovú   a   právnu   zložitosť,   ako   aj   jej   významnosť   z pohľadu   sťažovateľa   (1),   ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup okresného súdu (3).

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľa na náhradu za stratu na zárobku z titulu choroby z povolania. Z obsahu predloženého na vec sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorá   by odôvodňovala záver o osobitnej právnej alebo skutkovej zložitosti veci.

Ústavný súd pri hodnotení okolností tohto prípadu a predovšetkým pri posudzovaní dĺžky konania zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva (napr. Havala c. Slovenská republika z 12. novembra 2002) prihliadol aj na povahu konania (žaloba o náhradu škody) dotýkajúceho sa „prostriedkov na živobytie sťažovateľa“, ktoré si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu s osobitnou rýchlosťou. Povaha tohto konania preto podmieňovala prísnejšie hodnotenie jeho priebehu ústavným súdom z hľadiska, či v ňom došlo nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou k zbytočným prieťahom.

2. Pri   posudzovaní   podľa   druhého   kritéria   na   hodnotenie   prípadných   zbytočných prieťahov v súdnom konaní nezistil ústavný súd žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali nedostatočnú aktivitu sťažovateľa ako účastníka konania. Napokon ani samotný okresný súd nenamietal žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť zohľadnené na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v napadnutom   konaní   k zbytočným prieťahom.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   už   v úvode   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená a neefektívna, resp. zmätočná činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Už v úvodnej fáze konania bol postup okresného súdu poznačený jeho pasivitou, a to v období od 26. júna 1997, keď okresný súd uskutočnil pojednávanie, do 10. marca 1998, keď   okresný   súd   vykonal   ďalšie   pojednávanie.   Vymedzenému   obdobiu   kvantitatívne zodpovedá nečinnosť okresného súdu v rozsahu približne 7 mesiacov.

Najrozsiahlejšie   obdobie   nečinnosti   v posudzovanom   konaní   kvantitatívne zodpovedajúce približne 4 rokom a 9 mesiacom predstavuje etapa konania od 3. novembra 1998, keď na základe výzvy okresného súdu sťažovateľ doručil svoje vyjadrenie, v ktorom oznámil,   že   k uzavretiu   mimosúdnej   dohody   s odporcom   nedošlo,   a žiadal   preto o pokračovanie   v súdnom   konaní,   do   18.   septembra   2003,   keď   okresný   súd   uskutočnil vo veci pojednávanie.

Ďalšie obdobie nečinnosti okresného súdu v celkovom rozsahu 10 mesiacov bolo zistené v časovom úseku od 14. októbra 2003, keď okresnému súdu doručil sťažovateľ špecifikáciu petitu návrhu, do 28. septembra 2004, keď po doručení žiadosti sťažovateľa o určenie termínu pojednávania vykonal okresný súd ďalšie pojednávanie.

Okresný   súd   ostal   nečinný   po   dobu   približne   5   mesiacov   aj   v úseku   konania od 16. marca   2005,   keď   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľa, do 4. októbra 2005, keď po doručení žiadosti sťažovateľa o určenie termínu pojednávania uskutočnil okresný súd vo veci pojednávanie.

Aj v záverečnej fáze pred prerušením posudzovaného konania vykazuje postup súdu nečinnosť   v rozsahu   približne   4   mesiacov,   a to   v období   od   4.   augusta   2008,   keď   bol okresnému   súdu   po   zrušení   jeho   rozsudku   odvolacím   súdom   vrátený   spisový   materiál, do 27.   januára   2009,   keď   na   uskutočnenom   pojednávaní   okresný   súd   prijal   uznesenie o prerušení konania.

Po vydaní svojho rozsudku postupoval okresný súd nesústredene a neefektívne, keď predložil   uplatnený   opravný   prostriedok   sťažovateľa   nadriadenému   súdu   predčasne, z dôvodu, že na strane odporcu doručil podané odvolanie nesprávnemu subjektu. Takýmto nekoncentrovaným postupom okresný súd zbytočne predĺžil posudzované konanie.

Neefektívnu   činnosť   okresného   súdu   potvrdzuje   aj   skutočnosť   zrušenia   jeho rozsudku   (v časti   napadnutej   podaným   odvolaním)   z dôvodu   nesprávneho   právneho posúdenia veci [§ 221 ods. 1 písm. h) OSP] uznesením nadriadeného súdu z 10. júna 2008, ktorý   vrátil   vec sťažovateľa   okresnému súdu   na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom.

Pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   je   potrebné   na   jednej   strane   priznať,   že existujúca právna úprava svedčí obrane okresného súdu poukazujúceho na v tom čase platnú a účinnú   úpravu   zákona   o konkurze   a vyrovnaní,   podľa   ktorej   sa   vyhlásením   konkurzu na majetok   žalovaného   súdne   konania   vymedzené   ustanovením   §   14   ods.   1   písm.   d) citovaného zákona prerušujú („súdne a iné konania podľa osobitného predpisu, ktoré sa začali pre vyhlásením konkurzu, sa prerušujú, ak sa týkajú majetku patriaceho do podstaty alebo   sa   týkajú   nárokov,   ktoré   majú   byť   z podstaty   uspokojené“).   Takémuto   stavu zodpovedá   už   ustálená   judikatúra   ústavného   súdu   (pozri   napr. II. ÚS 3/00,   I. ÚS 78/02, III. ÚS 42/02),   podľa   ktorej   obdobie   prerušenia   konania   založené   zákonnou   prekážkou postupu konania nemožno považovať za nečinnosť zakladajúcu zbytočné prieťahy v konaní, a teda ho nemožno pričítať na vrub všeobecnému súdu.

Na druhej strane však nemožno bez následkov prehliadnuť postup okresného súdu, ktorý po vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného (uznesením krajského súdu z 12. júna 1997) sťažovateľa nijakým spôsobom neoboznámil s prekážkou postupu konania, ktorou malo byť práve vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného, a v konaní ďalej pokračoval. Judikatúra ústavného súdu sa totiž konštantne opiera o východisko, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 26/95). Okresný súd v posudzovanom konaní postupoval tak, že nielenže k nastoleniu právnej istoty, ktorú by bol založil náležitým oboznámením sťažovateľa s prerušením konania, neprispel, ale naopak, sporadicky konal, resp. v dlhšom období bol absolútne nečinný, a napokon vo veci aj meritórne rozhodol. Týmto postupom nastolenie právnej istoty (čo je vždy účelom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) nielenže neprimerane oddialil, ale právnu neistotu sťažovateľa ešte viac znásobil.

Vzhľadom na uvedené závery a tiež s prihliadnutím na predmet konania nemožno postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní   považovať   za   zlučiteľný   s   limitmi požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru a ani za ústavne akceptovateľný vo vzťahu k základnému právu zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

B. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru videl sťažovateľ v skutočnosti nedoručenia uznesenia o prerušení konania, čím mu bola podľa jeho   názoru   zmarená   zákonná   možnosť   uplatniť   proti   nemu   opravný   prostriedok poskytovaný mu právnou úpravou.

Podľa § 167 ods. 1 OSP ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením. Uznesením   sa   rozhoduje   najmä   o   podmienkach   konania,   o   zastavení   alebo   prerušení konania, o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu, o zmieri, o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.

Podľa   §   168   ods.   2   OSP   uznesenie   súd   doručí   účastníkom,   ak   je   proti   nemu odvolanie alebo ak to je pre vedenie konania potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá nejaká povinnosť.

Podľa § 170 ods. 3 OSP uznesenie o prerušení konania sa nepovažuje za uznesenie o vedení konania.

Podľa   §   201   OSP   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Okrem špecifických prípadov, ktoré sa netýkajú tejto veci (§ 202 ods. 1 a 2 OSP), odvolanie nie je prípustné proti uzneseniam taxatívne vymenovaným v § 202 ods. 3 OSP, medzi ktorými uznesenie o prerušení konania nie je uvedené.

Z relevantných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinných v čase vydania uznesenia   o prerušení   konania   teda   jednoznačne   vyplýva   povinnosť   konajúceho   súdu doručiť   toto   uznesenie   účastníkovi   konania,   ktorý   disponuje   opravným   prostriedkom umožňujúcim mu napadnúť takéto uznesenie.

Pokiaľ konajúci súd znemožní účastníkovi konania uplatnenie relevantných námietok prostredníctvom   opravného   prostriedku,   ktorý   mu   priznáva   príslušné   ustanovenie procesného kódexu (v danom prípade Občianskeho súdneho poriadku), odníme mu tým možnosť konať pred súdom.

Podľa názoru sťažovateľa sa posudzované konanie okresného súdu v aktuálnej fáze konania týka nároku, ktorý   je z uspokojenia z konkurznej podstaty   vylúčený s odkazom na ustanovenia § 33 zákona o konkurze a vyrovnaní, a teda sa naň ustanovenie § 14 ods. 1 písm. d) citovaného zákona o prerušení súdneho konania nevzťahuje.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   nedisponuje   primárnou   právomocou   posúdiť správnosť postupu okresného súdu vo vzťahu k otázke prerušenia konania, a teda či dôvody k prerušeniu posudzovaného konania existovali alebo neexistovali.

Uvedenú   námietku   relevantného   charakteru   môže   sťažovateľ   uplatniť prostredníctvom   odvolania   proti   uzneseniu   o prerušení   konania.   Pokiaľ   okresný   súd sťažovateľovi   predmetné   uznesenie   nedoručil,   odňal   mu   tým   zákonnú   možnosť   jeho uplatnenia, a teda možnosť konať pred súdom.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo a konalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Rámec   povinností   štátnych   orgánov,   proti   ktorým   smeruje   právo   na   súdnu   a inú právnu ochranu, upravuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každé konanie štátneho orgánu, ktoré nie je v súlade so zákonom, t. j. ak štátny orgán nekoná v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   protirečí   príkazu   ústavnej   normy (III. ÚS 321/08).

Postup všeobecného súdu, keď tento nekoná v súlade s procesnoprávnymi predpismi konania, treba považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 26/94).

Vychádzajúc z uvedených záverov ústavný súd konštatuje, že označeným postupom okresného súdu, ktorý predmetné uznesenie sťažovateľovi ako účastníkovi disponujúcemu opravným   prostriedkom   voči   takémuto   rozhodnutiu   nedoručil,   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie jeho práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie nebolo   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   pred   okresným   súdom   skončené,   prikázal okresnému   súdu,   aby   vo   veci   (v   potenciálnom   prípade   odpadnutia   prekážky   postupu konania ) konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádza. Pod uvedený príkaz subsumuje   ústavný   súd   aj   povinnosť   okresného   súdu   doručiť   sťažovateľovi   predmetné uznesenie o prerušení konania v súlade s citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ neprimerane dlhou dobou konania, špecifickosťou veci a trvajúcim stavom právnej neistoty. Vychádzajúc   z uvedeného   považoval   sťažovateľ   za   primeranú   výšku   finančného zadosťučinenia sumu 5 000 €, na zaplatenie ktorej žiadal zaviazať okresný súd.

Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľovi čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú   nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 3 000 €, ktorá zohľadňuje najmä:

a)   rozsah   zbytočných   prieťahov   v konaní,   ako   aj   pristupujúcu   okolnosť   odňatia možnosti konať pred súdom,

b) skutočnosť, že predmetom konania okresného súdu je citlivá oblasť týkajúca sa „prostriedkov na živobytie sťažovateľa“ vyžadujúca si postup súdu s osobitnou rýchlosťou, c)   s okolnosťami   uvedenými   v   a)   a b)   spojenú   nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa spočívajúcu v jeho psychickej záťaži a pocite právnej neistoty.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 396,61 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2010,   ktorá   predstavovala sumu 741 €, a to pokiaľ ide o prvé dva úkony právnych služieb vykonané v roku 2011. Pokiaľ   ide   o tretí   úkon   právnej   služby   vykonaný   v roku   2012,   treba   vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá predstavovala sumu 763 €.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti ako úkony vykonané v roku 2011 a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu ako úkon vykonaný v roku 2012) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v   znení   neskorších   predpisov.   Vychádzajúc   z   uvedeného   za   dva   úkony   právnej   služby vykonané v roku 2011 patrí odmena v sume 2 x 123,50 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál 7,41 €. Za úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 patrí odmena v sume 127,16 €, k tomu režijný paušál 7,63 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 396,61 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012