znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 11/2011-52

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   septembra   2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa Tkáčika   prerokoval   sťažnosti   JUDr.   M.   B.,   PhD.,   B.,   a Mgr.   I.   L.,   L.,   zastúpených advokátkou Mgr. M. L., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   z 18.   marca   2010   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 71/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. M. B., PhD., a Mgr. I. L. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ich právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   z 18.   marca   2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 71/2007 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   z 18.   marca   2010   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1 Er 71/2007 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3.   Okresný   súd   Bratislava   I j e   p o v i n n ý   nahradiť   spoločne   a nerozdielne JUDr. M. B., PhD., a Mgr. I. L. trovy konania v sume 413,58 € (slovom štyristotrinásť eur a päťdesiatosem centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet ich právnej zástupkyne, advokátky Mgr. M. L., Advokátska kancelária, B.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti JUDr. M. B., PhD., a Mgr. I. L. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2010 faxom   doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   B.,   PhD.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v I.   rade“), a 26. mája 2010 faxom doručená sťažnosť Mgr. I. L., L. (ďalej len „sťažovateľ v II. rade“, spolu   len   „sťažovatelia“).   V predložených   sťažnostiach   sťažovatelia   namietali   porušenie svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods.   1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods.   1   listiny,   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“)   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 1 Er 71/2007-821 z 18. marca 2010. Sťažovateľ v I. rade sťažnosť doručil ústavnému súdu v písomnej forme 28. mája 2010 a sťažovateľ v II. rade 31. mája 2010.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 248/2010-13 z 22. júna 2010 spojil obe sťažnosti na spoločné konanie.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 1 Er 71/2007 vystupuje sťažovateľ v I. rade ako oprávnený a sťažovateľ v II. rade ako vedľajší účastník. Exekučné konanie sa vedie na podklade exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica vyhotovená 23. marca 2006. Predmetom exekučného konania je   vymoženie   pohľadávky   v sume   5 694 000   Sk   s príslušenstvom   a   trovami   exekúcie od PhDr. E. H., B. (ďalej len „povinná“).

Povinná v priebehu exekučného konania adresovala okresnému súdu viacero návrhov na odklad exekúcie (26. februára 2007, 8. októbra 2007, 26. novembra 2007, 27. novembra 2007, 16. januára 2008), z ktorých je podľa názoru sťažovateľov „evidentné, že povinná sa účelovým podávaním množstva opakovaných návrhov na odklad exekúcie snaží spôsobovať zbytočné prieťahy v exekučnom konaní a odďaľovať uspokojenie pohľadávky“. Okresný súd všetky predložené návrhy zamietol.

Povinná   doručila   okresnému   súdu   27.   novembra   2007   aj   podanie   označené ako „Žiadosť   o prerušenie   exekučného   konania“,   pričom   okresný   súd   túto   žiadosť uznesením č. k. 1 Er 71/2007-249, EX 25/2007 z 12. decembra 2007 zamietol na základe § 36   ods.   5   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   podľa ktorého ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť. Na odvolanie povinnej   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením č. k. 17 CoE 37/2008-407 z 30. mája 2008 napadnuté zamietavé uznesenie okresného súdu zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Dôvodom   zrušenia   prvostupňového   uznesenia okresného   súdu   bolo   podľa   krajského   súdu   nerešpektovanie   zásady   neformálnosti podľa § 41   ods.   2   zákona   č. 99/1963 Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   uplatňovanej   v exekučnom   konaní.   Okresný   súd   mal podľa názoru krajského súdu predmetné podanie povinnej posudzovať ako návrh na odklad exekúcie, a nie ako návrh na prerušenie exekučného konania.

Okresný   súd   potom   rešpektujúc   právny   názor   krajského   súdu   uznesením   č.   k. 1 Er 71/2007-434   zo   6.   augusta   2008   návrh   povinnej   na   odklad   exekúcie   zamietol s poukazom na prekážku rei iudicatae podľa § 159 ods. 3 OSP, keďže svoj návrh na odklad exekúcie povinná zdôvodnila rovnakými skutočnosťami, ako to bolo v už predchádzajúcich návrhoch na odklad exekúcie, o ktorých okresný súd negatívne právoplatne rozhodol.

Súdny exekútor konajúci v predmetnom exekučnom konaní 31. decembra 2007 vydal dražobnú vyhlášku, v ktorej vyhlásil termín dražby nehnuteľnosti vo vlastníctve povinnej, a to   spoluvlastnícky   podiel   v ½   ku   konkretizovanému   bytu.   V deň   konania   dražby (8. februára   2008)   však   sťažovateľ   v   II.   rade   ako   podielový   spoluvlastník   draženej nehnuteľnosti doručil súdnemu exekútorovi oznámenie o uplatnení jeho predkupného práva, pričom   uviedol,   že   5.   februára   2008   zložil   podľa   §   166   ods.   2   Exekučného   poriadku peňažnú   sumu   zodpovedajúcu   hodnote   draženého   spoluvlastníckeho   podielu   na   účet súdneho exekútora. V dôsledku toho súdny exekútor nariadenú dražbu zrušil a podaním doručeným   okresnému   súdu   28.   augusta   2009   požiadal   o schválenie   nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu sťažovateľom v II. rade.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   Er   71/2007-821   z 18.   marca   2010   nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu sťažovateľom v II. rade neschválil. Vychádzal z názoru, že v čase vydania dražobnej vyhlášky (31. decembra 2007) nebolo právoplatne rozhodnuté o návrhu povinnej na odklad exekúcie (doručenom okresnému súdu 27. novembra 2007 ako žiadosť o prerušenie exekučného konania), a preto podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku súdny exekútor mohol vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinnej. Okresný súd na základe toho dospel k záver, že „postup exekútora (vydanie dražobnej vyhlášky) bol v rozpore   s   §   56   ods.   5   Exekuč.   poriadku,   nakoľko   nebolo   v čase   vydania   dražobnej vyhlášky rozhodnuté o návrhu povinnej na odklad exekúcie...“.

Podľa   názoru   sťažovateľov   uvedené   uznesenie   okresného   súdu   bolo „vydané v zjavnom   rozpore   so   zákonom   a vykazuje   viaceré   znaky   svojvoľného   a arbitrárneho rozhodnutia“. Sťažovatelia v tejto súvislosti dôvodia, že výklad § 56 ods. 5 Exekučného poriadku okresným súdom, „podľa ktorého povinný môže svojimi opakovanými, hoci zjavne neodôvodnenými, návrhmi na odklad exekúcie prakticky donekonečna paralyzovať činnosť súdneho   exekútora,   a tým   účinne   brániť   uspokojeniu   pohľadávky   oprávneného v primeranom   čase,   totižto   zjavne   odporuje   zmyslu   a účelu   exekučného   konania,   vedie k absurdným dôsledkom (povinný môže opakovanými návrhmi na odklad exekúcie dlhodobo odďaľovať   uspokojenie   pohľadávky   oprávneného)   a jednostranne   zvýhodňuje   povinného na úkor práv a oprávnených záujmov oprávneného...“.

Podľa   názoru   sťažovateľov   skutočnosť,   že   krajský   súd   30.   mája   2008   uznesenie okresného   súdu   o zamietnutí   žiadosti   o prerušenie   exekučného   konania   zrušil   z dôvodu nerešpektovania zásady neformálnosti, „nemožno následne označiť za pochybenie súdneho exekútora,   ktorý   legitímne   a v súlade   s Exekučným   poriadkom   vychádzal   z aktuálneho právneho stavu a riadil sa rozhodnutiami exekučného súdu...“.

Napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   je   tak   podľa   sťažovateľov „prejavom prílišného formalizmu odporujúcemu materiálnemu chápaniu zákonnosti (§ 1 Občianskeho súdneho   poriadku)   a princípom   materiálneho   právneho   štátu,   ktorý   je   nadradený formálnemu chápaniu právneho štátu...“.

Porušenie   základného   práva   na   zákonného   sudcu   sťažovateľ   v I.   rade   vidí v skutočnosti, že v jeho veci rozhodovala sudkyňa okresného súdu JUDr. H. H., ktorá bola „v poradí   už   piatym   sudcom,   ktorému   bola   predmetná   vec   v krátkom   časovom   období pridelená.   Uvedená   sudkyňa   opakovane,   už   od   2.   septembra   2009,   namietala,   že   je v uvedenej veci zákonnou sudkyňou“, pretože „predmetná exekučná vec... jej bola v auguste 2009 pridelená napriek tomu, že ona je sudkyňou pre agendu registra ‚C‘ a podľa Rozvrhu práce na rok 2009 exekučnú agendu nevykonávala“. Napriek tomu 18. marca 2010 vydala táto sudkyňa uznesenie o neschválení nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu. Obdobným spôsobom odôvodnil tvrdené porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu aj sťažovateľ v II. rade.

Ústavný súd si 4. októbra 2010 vyžiadal súdny spis vo veci sp. zn. 1 Er 71/2007, ktorý mu okresný súd doručil 18. októbra 2010.

Po   preštudovaní   vyžiadaného   súdneho   spisu   a jeho   vrátení   okresnému   súdu (4. januára 2011) ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 11/2011-26 z 18. januára 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie,   pričom   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na   zákonného   sudcu zaručeného   čl.   48   ods.   1   ústavy   a čl.   38   ods.   1   listiny   ju   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Následne   ústavný   súd   23.   februára   2011   vyzval   predsedníčku   okresného   súdu na vyjadrenie   k vecnej   stránke   prijatej   sťažnosti   a na oznámenie,   či   súhlasí   s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Predsedníčka okresného súdu doručila 22. marca 2011 ústavnému súdu oznámenie, v ktorom   informovala,   že „vec   je   právoplatne   skončená   a preto   bol   spisový   materiál na základe žiadosti zapožičaný Krajskej prokuratúre v Bratislave, dňa 21.2.2011 z dôvodu podnetu   na   mimoriadne   dovolanie...   Po   vrátení   súdneho   spisu   Vám   bude   vyjadrenie obratom zaslané.“.

Vyjadrenie   k meritórnej   stránke   prerokúvanej   sťažnosti   doručila   predsedníčka okresného   súdu   ústavnému   súdu   3.   júna   2011.   Rekapitulovala   v ňom   procesné   úkony od 4. januára   2011   a následne   sa   ťažiskovo   venovala   sťažnostným   námietkam argumentujúcim   v prospech   tvrdeného   porušenia   základného   práva   sťažovateľov na zákonného   sudcu.   Zdôraznila,   že   okresný   súd   musel   odstraňovať   nedostatky   podaní účastníkov konania, bol povinný adekvátne reagovať na ich procesné návrhy a „za každých okolností   sa   snažil,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených záujmov účastníkov, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb“.

V závere svojho vyjadrenia predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu navrhla, aby v prípade vyslovenia porušenia sťažovateľmi označených práv „bolo vzaté do úvahy, že zákonná   sudkyňa   subjektívnym   konaním   nezavinila   vznik   prieťahov   v konaní“, a aby z tohto   dôvodu   nebolo   priznané   finančné   zadosťučinenie.   Predsedníčka   okresného súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Predsedníčka okresného súdu v podaní doručenom ústavnému súdu 22. marca 2011 uviedla, že vec sp. zn. 1 Er 71/2007 „je právoplatne skončená“, a v podaní doručenom ústavnému   súdu   3.   júna   2011   toto   tvrdenie   nijako   nekonkretizovala.   Vzhľadom   na   to, že prípadné   právoplatné   skončenie   sporného   exekučného   konania   by   pre   ďalší   postup ústavného   súdu   mohlo   mať   zásadný   právny   význam   (eventuálne   zastavenie   konanie pre odpadnutie jeho predmetu), vyzval ústavný súd 8. júla 2011 podpredsedníčku okresného súdu na odstránenie nastolených pochybností.

Zároveň ústavný súd 8. júla 2011 zaslal právnej zástupkyni sťažovateľov vyjadrenia okresného súdu s možnosťou zaujať k nim stanovisko.

Podpredsedníčka okresného súdu doručila 26. júla 2011 ústavnému súdu podanie, v ktorom   oznámila,   že „k   právoplatnému   skončeniu   veci   došlo   posledným   uznesením č. k. 1Er   71/2007-821   zo   dňa   18.   3.   2010   a to   neschválením   nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 3. 2010 (ide o zjavne nesprávny   údaj,   keďže   úradná   pečiatka   na   origináli   napadnutého   uznesenia   dokazuje, že nadobudlo   právoplatnosť   26.   marca   2011;   to   korešponduje   aj   s obsahom   spojených sťažností).“. Uviedla tiež, že „vo veci napadol ďalší návrh povinnej a to dňa 1. 7. 2011, o ktorom bolo rozhodnuté Okresným súdom Bratislava I dňa 14. 7. 2011. Vyexpedovaný bol dňa 19. 7. 2011. Súd čaká na uplynutie odvolacej lehoty.“.

Sťažovatelia   doručili   ústavnému   súdu   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   svoje stanovisko   k vyjadreniam   okresného   súdu   31.   augusta   2011.   Na   pomerne   rozsiahlom priestore sa v ňom venujú problémom súvisiacim so zákonnosťou sudcov, ktorým bola vec od   začatia   konania prideľovaná.   Rovnako podrobne   oponujú tvrdeniam okresného súdu súvisiacim   s plynulosťou   postupu   okresného   súdu   v predmetnom   exekučnom   konaní. Vo vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   z 18.   marca   2010   zdôrazňujú, že „sporný   návrh   povinnej   na ‚prerušenie‘   exekúcie   z 27.   novembra   2007,   ktorý   podľa právneho   názoru   Krajského   súdu   v Bratislave   vyjadreného   v uznesení   sp.   zn.   17   CoE 37/2008-407 z 30. mája 2008 mal byť okresným súdom z hľadiska jeho obsahu posúdený ako   návrh   na   odklad   exekúcie,   bol   Okresným   súdom   Bratislava   I zamietnutý   správne, a to nielen z dôvodu, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku exekučné konanie nemožno prerušiť,   ale predovšetkým   z dôvodu   existencie   neodstrániteľných   nedostatkov   konania, a to prekážky   litispendencie   (§   83   OSP),   na   ktorú   sme   poukázali   v ústavnej   sťažnosti z 20. mája 2010, a tiež prekážku res iudicata (§ 159 ods. 3 OSP), keďže povinná voj návrh zdôvodnila rovnakými skutočnosťami, ako vo svojich predchádzajúcich návrhoch na odklad exekúcie, o ktorých už okresný súd negatívne právoplatne rozhodol. Napokon Okresný súd Bratislava I existenciu prekážky rei iudicatae podľa § 159 ods. 3 OSP uznal vo svojom uznesení sp. zn. 1 Er 71/2007-434 zo 6. augusta 2008, ktorým predmetný návrh povinnej z 27. novembra   2007   z uvedeného   dôvodu   zamietol.   Aj   vzhľadom   na   uvedené neodstrániteľné procesné prekážky konania o predmetnom návrhu povinnej sa uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Er 71/2007-821 z 18. marca 2010 javí ako prejav ústavne nekonformného extrémneho formalizmu nezlučiteľného s princípom materiálneho právneho   štátu.   Uvedeným   rozhodnutím   okresný   súd   neoprávnene   poskytol   ochranu povinnej, hoci z jej doterajšieho postupu v predmetnom exekučnom konaní je zrejmé, že sa neodôvodnenými a účelovými podaniami snaží spôsobovať zbytočné prieťahy v exekučnom konaní, čo sa jej so značným prispením samotného okresného súdu doposiaľ (t. j. viac ako 4 a pol roka) úspešne darí.“.

Sťažovatelia   tiež   uviedli,   že „nesprávnym   úradným   postupom   a rozhodovaním Okresného   súdu   Bratislava   I   v uvedenom   exekučnom   konaní   je   obom   sťažovateľom spôsobovaná   mimoriadna   majetková   aj   nemajetková   ujma“,   ktorú   v ďalšej   časti   svojho stanoviska konkretizujú.

Keďže okresný súd (vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 3. júna 2011) i obaja sťažovatelia   (v   záverečných   častiach   svojich   sťažností)   vyjadrili   súhlas   s upustením od ústneho   pojednávania   v predmetnej   veci,   ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami   účastníkov   konania   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Sťažovatelia   tvrdia   porušenie   označených   základných   práv   formalistickým uplatňovaním   relevantných   ustanovení   Exekučného   poriadku,   ktoré   podľa   ich   názoru v konečnom dôsledku nastoľuje stav, v ktorom „povinný môže svojimi opakovanými, hoci zjavne neodôvodnenými, návrhmi na odklad exekúcie prakticky donekončena paralyzovať činnosť súdneho exekútora, a tým účinne brániť uspokojeniu pohľadávky oprávneného...“.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu považuje   ústavný   súd   vzhľadom   na   charakter   predostretých   sťažnostných   námietok za potrebné v prvom rade poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej skutkové a právne   závery   všeobecných   súdov   môžu   byť   predmetom   jeho   kontroly   iba   vtedy, ak by vyvodené   závery   všeobecných   súdov   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a zároveň   by   mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných   súdov   je   najčastejšie   daná   rozporom   súvislosti   ich   právnych   argumentov a skutkových   okolností   prerokúvaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením   nárokov   a   obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Okrem toho však ústavná neakceptovateľnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať   aj z ústavne   nekonformného   výkladu   ustanovení   právnych   predpisov aplikovaných   na prerokúvaný   skutkový   prípad.   Právomoc   ústavného   súdu   konštatovať porušenie základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dôjde k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov (III. ÚS 346/09, III. ÚS 24/2010). Každý má totiž právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02) súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej   ochrane   v   exekučnom   konaní,   ktorý   nie   je   diskriminačný   bez   primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (III. ÚS 64/04).

1.1 Podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku na návrh povinného môže súd (§ 45) povoliť odklad exekúcie, ak sa povinný bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený. Odklad exekúcie môže súd povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou.

Podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného.

Podľa   §   166   ods.   2   Exekučného   poriadku   spoluvlastník   hnuteľnej   veci alebo nehnuteľnej veci, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve, môže zabrániť predaju veci, ak   najneskôr   do   začiatku   dražby   zloží   u   exekútora   v   hotovosti   alebo   šekom   na   účet exekútora sumu vo výške podielu, ktorý sa má vydražiť. Ak jeden zo spoluvlastníkov zloží túto sumu na účet exekútora, považuje sa za vydražiteľa podielu...

Podľa § 166 ods. 3 Exekučného poriadku nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu podlieha schváleniu súdom.

1.2 Exekučný poriadok explicitne neustanovuje podmienky, ktoré je exekučný súd povinný   pri   schvaľovaní   nadobudnutia   spoluvlastníckeho   podielu   podľa   §   166   ods.   3 Exekučného poriadku skúmať. Nemožno však pochybovať, že okrem splnenia podmienok výslovne   formulovaných   v   §   166   ods.   2   Exekučného   poriadku   je   pri   rozhodovaní podľa § 166 ods. 3 Exekučného poriadku nevyhnutné dôsledne rešpektovať účel exekúcie ako   právneho   inštitútu.   Je   ním   vymoženie   právoplatne   a vykonateľne   judikovanej pohľadávky   oprávneného   voči   povinnému.   Pritom   však   nemožno   opomenúť,   že   právna úprava exekúcie poskytuje ochranu exekvovateľnej pohľadávke oprávneného za súčasného dôsledného   rešpektovania   požiadavky   minimalizácie   verejno-mocenských   zásahov do individuálnej   sféry   povinného.   Inými   slovami,   využívanie   exekučných   prostriedkov nesmie   zasahovať   do   základných   práv   a   slobôd   povinného   nad   mieru   nevyhnutnú na dosiahnutie už definovaného základného účelu exekúcie.

Úlohou   Exekučného   poriadku   je   teda   prostredníctvom   normatívnej   matérie inkorporovanej v jednotlivých právnych inštitútoch v čo najväčšej možnej miere zabezpečiť ochranu   práv   a právom   chránených   záujmov   oprávneného   i   povinného   v podmienkach konkrétneho exekučného prípadu za súčasného účinného a efektívneho dosiahnutia účelu exekúcie. Takým právnym inštitútom je aj odklad exekúcie podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku chrániaci povinného ocitnuvšieho sa prechodne v sociálne kritickom postavení, ktorého negatívne dôsledky by sa okamžitým ďalším priebehom exekúcie zvlášť negatívne prehĺbili.

Právnym   dôsledkom   podania   návrhu   na   odklad   exekúcie   je   zákaz   vykonávania úkonov povereným súdnym exekútorom, ktoré by priamo zasahovali do majetkovej sféry povinného,   a tým   by   boli   spôsobilé   negatívne   ovplyvniť   jeho   sociálne   postavenie. Preto po podaní návrhu na odklad exekúcie môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k   zabezpečeniu   majetku   povinného.   Možno   teda   konštatovať,   že   ak   exekučný   súd identifikuje skutočnosti tvrdené a preukázané povinným ako zakladajúce dôvod na odklad exekúcie, potom právo oprávneného na čo najrýchlejšie vymoženie jeho pohľadávky musí dočasne ustúpiť ochrane povinného. Základným účelom odkladu exekúcie v exekučnom konaní podľa § 56 Exekučného poriadku je ochrana toho, kto o jeho vydanie žiada, pričom však musia byť rešpektované aj základné práva toho, voči komu takéto rozhodnutie smeruje (III. ÚS 64/04).

1.3   Formálna   zákonná   podmienka   na   uplatnenie   následku   podľa   §   56   ods.   5 Exekučného poriadku (podanie návrhu na odklad exekúcie) bez akýchkoľvek pochybností vyvoláva   v teoretickej   rovine   aj   nebezpečenstvo   zneužitia   zo   strany   povinného prostredníctvom   účelového   opakovaného   podávania   návrhov   na   odklad   exekúcie   tak, aby v dlhodobejšom   časovom   horizonte   nebolo   možné   k samotnému   nútenému   výkonu exekučného   titulu   pristúpiť.   Požiadavka   ústavne   konformného   výkladu   však   v takom prípade od konajúceho súdu vyžaduje, aby právne normy relevantné pri jeho rozhodovaní interpretoval spôsobom, ktorý zabráni zneužitiu práva cestou jeho formalistického výkladu.

Okolnosti preskúmavaného exekučného konania zahŕňajú podľa názoru ústavného súdu   signály   naznačujúce   účelové   využívanie   návrhov   na   odklad   exekúcie   zo   strany povinnej.   Negatívne   dôsledky   tohto   javu   sa   už   prejavili   v náleze   ústavného   súdu č. k. IV. ÚS   225/2010-75   z 9.   septembra   2010,   v ktorom   boli   konštatované   prieťahy v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 1 Er 71/2007, a to aj z dôvodu neefektívnosti jeho procesného postupu.

Vo vzťahu k tu prerokúvanému prípadu sa dôsledky účelového využívania návrhov na odklad   exekúcie   zo   strany   povinnej   zavŕšili   v napadnutom   uznesení   okresného   súdu z 18. marca 2010, ktorým nebolo schválené nadobudnutie exekvovaného spoluvlastníckeho podielu podľa § 166 ods. 2 Exekučného poriadku. Dôvodom neschválenia bola totiž práve skutočnosť, že v období medzi podaním návrhu na odklad exekúcie (27. novembra 2007) a právoplatným rozhodnutím   o ňom   (18.   augusta   2008)   poverený   súdny   exekútor   vydal dražobnú   vyhlášku   (31.   decembra   2007)   presahujúcu   okruh   úkonov   smerujúcich   len k zabezpečeniu majetku povinnej.

1.4   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   obsah   základného   práva   na   súdnu   ochranu pri rozhodovaní   podľa   §   166   ods.   3   Exekučného   poriadku   stelesňuje   v povinnosti exekučného   súdu   dôsledne   chrániť   právoplatne   judikovanú   pohľadávku   oprávneného, ale brať pri tom do úvahy aj hľadiská ochrany povinného pred nadmerným exekučným zasahovaním do jeho základných práv. Podľa toho, ktorý záujem v konkrétnom prípade preváži,   exekučný   súd   nadobudnutie   spoluvlastníckeho   podielu   schváli   alebo   neschváli. Z ústavno-právnej   perspektívy   je   exekučný   súd   rovnako   povinný   uplatňovať   metódu ústavne konformného výkladu.

1.5 Ústavný súd je toho názoru, že v posudzovanom prípade okresný súd ústavne nekonformným spôsobom uprednostnil právom chránený záujem povinnej na ochranu jej sociálneho   postavenia   pred   záujmom   sťažovateľa   v I.   rade   (oprávneného)   na   riadnom a čo najefektívnejšom vymožení jeho právoplatne judikovanej pohľadávky.

Z vyžiadaného súdneho spisu nepochybne vyplýva, že povinná svoj návrh na odklad exekúcie   doručený   okresnému   súdu   27.   novembra   2007   založila   výlučne   na   dôvodoch, ktoré už   v bezprostredne   predchádzajúcej   minulosti   okresný   súd   neuznal   za   relevantné na odklad exekúcie. Samotný okresný súd v uznesení č. k. 1 Er 71/2007-434 zo 6. augusta 2008, ktorým zamietol návrh povinnej z 27. novembra 2007 na odklad exekúcie, dôvodí, že „povinný   v návrhu   na   odklad   exekúcie,   ktorý   bol   doručený   súdu   dňa   27.11.2007 neuviedol   iné   dôvody   ako   dôvody,   o ktorých   súd   už   rozhodol   predchádzajúcimi rozhodnutiami, a to uznesením, č. k. 1Er 71/2007-211 zo dňa 23.08.2007, právoplatným dňa 01.10.2007   uznesením,   č.   k.   1Er   71/2007-231   zo   dňa   07.11.2007,   právoplatným   dňa 20.11.2007,   uznesením,   č.   k.   1Er   71/2007-240   zo   dňa   28.11.2007,   právoplatným   dňa 15.12.2007“.   Zamietnutie   návrhu   tak   bolo   logickým   dôsledkom   existencie   procesnej prekážky rei iudicatae podľa § 159 ods. 3 OSP. Zároveň však popísané okolnosti podávania návrhov povinnej na odklad exekúcie (podoprené obsahom vyžiadaného spisu okresného súdu) i na ne logicky nadväzujúce zamietavé uznesenie pre prekážku už rozhodnutej veci považuje ústavný súd za dôkaz účelového využívania ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku zo strany povinnej.

1.6 Zneužívaniu práva konajúci súd v medziach svojej kompetencie nesmie priznať ochranu. Účelové konanie povinnej malo za cieľ zvýhodniť ju v porovnaní s postavením sťažovateľa v I. rade ako oprávneného tým, že bude sústavne dochádzať k odďaľovaniu reálneho vymoženia exekvovanej pohľadávky bez danosti právom aprobovaných dôvodov. Ústavný   súd   nespochybňuje   povinnosť   okresného   súdu   o každom   návrhu   povinnej (aj o účelovom)   rozhodnúť,   bolo   však   úlohou   okresného   súdu,   aby pri rozhodovaní podľa § 166   ods.   3   Exekučného   poriadku   eliminoval   negatívne   dôsledky   plynúce pre sťažovateľa   v I.   rade   z jednoznačne   sa   črtajúcej   účelovosti   konania   povinnej.   Práve rozhodovanie o schválení nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu ponúklo okresnému súdu príležitosť účinne ochrániť sťažovateľa v I. rade pred účelovým postojom povinnej, ktorá sa opakovaným   podávaním   návrhov   na   odklad   exekúcie   snažila   uspokojenie   vymáhanej pohľadávky oddialiť.

Okresný súd však neschválil nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu sťažovateľom v II. rade, čo v popísaných okolnostiach posudzovaného prípadu znamenalo akceptovanie formalistického   výkladu   právnych   noriem,   poskytnutie   ochrany   zneužívaniu   práva uprednostnením právom nechráneného záujmu povinnej (špekulatívny záujem na oddialení výkonu exekúcie bez akceptovateľných dôvodov) a v konečnom dôsledku nerešpektovanie požiadavky na ochranu práva oprávneného na účinné vymoženie judikovanej pohľadávky stelesneného   v celkovom   koncepte   exekučného   práva   a súčasne   tvoriaceho   obsah základného práva oprávneného na súdnu ochranu (bod 1.4).

Ústavný súd tak uzatvára, že uznesením okresného súdu č.   k. 1 Er   71/2007-821 z 18. marca   2010,   ktoré   je   výsledkom   ústavne   nekonformného   posúdenia   podmienok pre rozhodnutie podľa § 166 ods. 3 Exekučného poriadku, ako aj ústavne nekonformného výkladu   vzťahu   §   56   ods.   5   a §   166   ods.   3   Exekučného   poriadku,   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa v I. rade na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (bod 1 výroku tohto nálezu).

1.7 Na rovnakom podklade bolo predmetným uznesením porušené aj základné právo sťažovateľa   v II.   rade   na   súdnu   ochranu.   Okresný   súd   totiž   napadnutým   uznesením neposkytol súdnu ochranu právu sťažovateľa v II. rade na nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu podľa § 166 ods. 2 Exekučného poriadku napriek tomu, že sťažovateľ v II. rade všetky   podmienky   na nadobudnutie   spoluvlastníckeho podielu   splnil   a záujem povinnej, na ktorom založila svoj návrh na odklad exekúcie, nebol z už uvedených dôvodov hodný súdnej ochrany (bod 1 výroku tohto nálezu).

2. Sťažovatelia navrhli vysloviť porušenie ich práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením okresného súdu.

Na exekučné konanie je aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa stabilizovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) [rozsudok z 19. marca 1997   vo   veci   Hornsby   v.   Grécko   (§   40)]   výkon   súdneho   rozhodnutia   je   považovaný za integrálnu súčasť   prejednania veci   („trial“)   z hľadiska   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a právo na výkon rozhodnutia vyplýva z princípu vlády práva.

Aj   vo   sfére   exekučného   konania preto   platí   stabilizovaný   názor   ústavného   súdu, podľa   ktorého   formuláciou   uvedenou   v čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca   v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Keďže teda ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľov garantovaného   im   čl.   46   ods.   1   ústavy,   bolo   potrebné   vysloviť   i porušenie   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

3. Sťažovatelia ďalej navrhli ústavnému súdu vysloviť aj porušenie ich základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny) a práva pokojne užívať majetok zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd vykladá a aplikuje čl. 20 ústavy tak, aby jeho výklad a aplikácia boli v súlade   s   čl.   1   dodatkového   protokolu   (PL.   ÚS   17/00)   i s jeho   výkladom   a aplikáciou ESĽP.   Preto   posudzuje   námietky   sťažovateľov   týkajúce   sa   porušenia   práv   podľa čl.   1 dodatkového   protokolu   a čl.   20   ústavy   spoločne,   čo   mu   umožňuje i to,   že   sťažovatelia namietajú   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   a čl.   20   ústavy rovnakým skutkovým stavom.

Aj   z judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   „majetky“   môžu   byť buď majetky   existujúce, alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň   „legitímnu   nádej“   na   ich   zhmotnenie   (rozsudok   ESĽP   vo   veci   PINE   VALLEY DEVELOPMENTS   LTD.   a iní   v.   Írsko   z 29.   novembra   1991,   rozsudok   ESĽP   vo   veci PRESSOS COMPANIA NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko z 20. novembra 1995).

Pokiaľ však ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľov upraveného v čl. 20   ods.   1   ústavy   a čl.   11   ods.   1   listiny   a   práva   upraveného   v   čl.   1   dodatkového protokolu, ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušenie uznesenia okresného súdu č. k. 1 Er 71/2007-821 z 18. marca 2010 sa v súlade s doterajšou judikatúrou   ústavného   súdu   (II.   ÚS   182/06,   IV.   ÚS   311/08,   IV.   ÚS   22/2010, II. ÚS 37/2011)   otvára   priestor   na   to,   aby   sa   okresný   súd   sám   vyrovnal   s   ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovatelia domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl.   11   ods.   1   listiny,   ako   aj   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   nevyhovel uprednostňujúc   právomoc   všeobecného   súdu   na   ochranu   subjektívnych   hmotných   práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

4. Rovnako tak ústavný súd vo výrokovej časti tohto nálezu nevyslovil porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy. Ustanovenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy majú   charakter   všeobecných   ústavných   princípov,   ktoré   sú   povinné   rešpektovať   všetky orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy   (napr.   IV.   ÚS   70/2011) a neformulujú   žiadne   základné právo   ani slobodu   účastníka   konania, preto   ústavný   súd nemôže   v konaní   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   vysloviť   ich   porušenie (napr. III. ÚS 119/2011). To isté v zásade platí aj o čl. 152 ods. 4 ústavy, ktorý má charakter generálneho   interpretačného   princípu   vždy   uplatňovaného   ústavným   súdom   vo svojej rozhodovacej činnosti (m. m. IV. ÚS 383/08). Vzhľadom na to ústavný súd ani tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

5. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu aj ich práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil napadnuté uznesenie okresného   súdu   a vec   mu   podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V danom prípade sa viazanosť okresného súdu týka uvedených právnych názorov ústavného   súdu,   a   to   v prvom   rade   potreby   dôsledne   zohľadniť   skutkové   okolnosti predmetného exekučného konania vyznačujúce sa opakovanými a na tých istých dôvodoch založenými   návrhmi   povinnej   na   odklad   exekúcie   a   z tejto   rozhodujúcej   skutkovej perspektívy   sa   pri   opätovnom   rozhodovaní   o   návrhu   na   schválenie   nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu sťažovateľom v II. rade vysporiadať s aplikačným vzťahom § 56 ods. 5 a § 166 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku tak, aby sa pri právnom posúdení skutkovej okolnosti spočívajúcej vo vydaní dražobnej vyhlášky súdnym exekútorom (31. decembra 2007)   dôsledne   rešpektovali   exekučným   právom   chránené   záujmy   oprávneného (sťažovateľa v I. rade) i vedľajšieho účastníka (sťažovateľa v II. rade). Okresný súd by však zároveň mal dbať o poskytnutie právnej ochrany povinnej v požadovanej kvalite. Nemožno pritom opomenúť, že úroveň požadovanej kvality súdnej ochrany povinnej ovplyvňuje ona samotná, a to argumentačno-právnym charakterom svojich procesno-právnych podaní.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľov garantovaného im čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj ich práva zaručeného čl. 6 ods.   1 dohovoru,   zaoberal sa aj ich   žiadosťou   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré si uplatnili v sume každému po 50 000 €.

Sťažovatelia svoju žiadosť zdôvodnili značnou majetkovou i nemajetkovou ujmou spôsobenou nezákonným postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu. Tvrdenú ujmu konkretizovali sťažovatelia v stanovisku doručenom ústavnému súdu 31. augusta 2011 tak,   že   sťažovateľ   v I.   rade „z vymáhanej   pohľadávky   v roku   2008   odviedol   Slovenskej republike daň z pridanej hodnoty v sume viac ako 1 milión slovenských korún. V dôsledku odkladu splatnosti uvedenej dane Daňový úrad Bratislava IV uriadil na byt vo vlastníctve sťažovateľa daňové exekučné záložné právo. Sťažovateľ musel vyvinúť značné úsilie, aby uvedenú daň a sankciu za odklad splatnosti DPH (viac ako stotisíc slovenských korún) daňovému úradu uhradil.

Sťažovateľ   v prvom   rade   v záujme   ochrany   svojich   práv   a oprávnených   záujmov v predmetnom   exekučnom   konaní   venoval   stovky   hodín   svojej   práce   reagovaním na množstvo účelových podaní povinnej ako aj na opakovaný nesprávny úradný postup a rozhodnutia   okresného   súdu,   a to   na   úkor   svojho   pracovného   a voľného   času, čo pre sťažovateľa, ako advokáta, predstavuje značnú majetkovú ujmu.

Priebeh   uvedeného   exekučného   konania   mimoriadne   poškodil   dobré   meno sťažovateľa   v prvom   rade   ako   advokáta   a vysokoškolského   učiteľa   ústavného   práva a závažným spôsobom narušil jeho dôveru vo vymožiteľnosť práva a spravodlivosti súdnou cestou v Slovenskej republike.“.

Sťažovateľ v II. rade zas uviedol, že „napriek skutočnosti, že už 5. februára 2008 ako   spoluvlastník   predmetných   nehnuteľností   zložil   na   účet   súdneho   exekútora   sumu 3.200.000,- Sk, pričom podľa § 166 ods. 2 Exekučného poriadku a ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa mal k uvedenému dňu stať výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností, do dnešného dňa, t. j. viac než 3 a pol roka od uvedenej právnej skutočnosti, v dôsledku nesprávneho postupu a nezákonného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Er 71/2007-821 z 18. marca 2010 nemôže sťažovateľ v druhom rade realizovať   svoje   vlastnícke   oprávnenia   k predmetným   nehnuteľnostiam   ani   disponovať uvedenými peňažnými prostriedkami, ktoré sú bez zhodnocovania a podliehajúce inflácii dlhodobo viazané na účte súdneho exekútora“.

Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže, ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upraveným spôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   ochrana   základného   práva   sťažovateľov   účinne poskytnutá   tým,   že ústavný   súd   konštatoval   jeho porušenie,   zrušil   napadnuté uznesenie okresného súdu a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho   názoru.   Okrem   toho,   v relácii   k zdôvodneniu   požadovaného   finančného zadosťučinenia sťažovateľmi ústavný súd zdôrazňuje, že cieľom finančného zadosťučinenia nie je náhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne chybným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. III. ÚS 237/07, III. ÚS 87/08). Ústavný súd preto sťažovateľom požadované finančné zadosťučinenie nepriznal.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia si v sťažnosti uplatnili nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom bez ich podrobnejšieho vyčíslenia.

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania spojených sťažností považoval za potrebné priznať sťažovateľom náhradu trov konania každému za dva úkony právnej   služby   poskytnutej   ich   právnou   zástupkyňou,   a   to   za   prevzatie   a   prípravu zastúpenia, ako aj za písomné podanie – sťažnosť.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2010. Základná tarifa podľa ustanovení §   11   ods.   2   vyhlášky   predstavuje   1/6   z výpočtového   základu   (§ 1 ods. 3   vyhlášky, t. j. zo sumy 721,40 € pre úkony v roku 2010), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2010 odmenu sume 120,23 € a k tomu režijný paušál v sume 7,21 €.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky v znení účinnom do 31. mája 2010 sa základná sadzba tarifnej   odmeny   zníži   o 20   %,   ak   ide   o spoločné   úkony   pri   zastupovaní   dvoch alebo viacerých osôb.

Oba úkony právnej služby, za ktoré ústavný súd priznáva sťažovateľom náhradu, boli vykonané v máji 2010. Základná sadzba odmeny za tieto úkony sa tak znižuje o 20 %, čo zodpovedá   prechodnému   ustanoveniu   §   20b   vyhlášky   (za   úkony   právnych   služieb, ktoré boli   vykonané   pred   1.   júnom   2010,   patrí   advokátovi   odmena   podľa   doterajších predpisov). Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia sťažovateľov, ako aj k podaniu sťažnosti preto po znížení predstavuje sumu 384,74 €.

K tomu bolo potrebné pripočítať štyrikrát režijný paušál, teda štyrikrát po 7,21 €, čo predstavuje   28,84   €.   Ústavný   súd   sťažovateľom   priznal   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 413,58 € (bod 3 výroku tohto nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť   ju   na   účet   právnej   zástupkyne   sťažovateľov   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011