znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 11/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. G., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozhodnutiami   Vojenského   obvodového   súdu   Prešov   sp.   zn.   2 T/11/2006, Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To/3/2007 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 39/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2008 doručená sťažnosť J. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami Vojenského obvodového súdu Prešov   (ďalej len „vojenský obvodový súd“) sp. zn. 2 T/11/2006, Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne (ďalej len „vyšší vojenský súd“) sp. zn. 2 To/3/2007 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 39/2007.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   vojenského obvodového   súdu   sp.   zn.   2   T/11/2006   z   10.   januára   2007   odsúdený   za   trestný   čin poisťovacieho podvodu podľa § 250c ods. 1 Trestného zákona v znení neskorších predpisov (účinného do 31. decembra 2005), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov nepodmienečne.

Následne   vyšší   vojenský   súd   uznesením   sp.   zn.   2 To/3/2007   zo   7.   marca   2007 odvolanie   sťažovateľa   zamietol   podľa   §   319   Trestného   poriadku   v znení   neskorších predpisov (účinného do 31. decembra 2005).

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   dovolanie   na   najvyšší   súd,   ktorý uznesením sp. zn. 1 Tdo 39/2007 z 27. augusta 2008 jeho dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Podstatou   jeho sťažnosti   je   skutočnosť,   že   uvedenými   rozhodnutiami   vojenských súdov   a najvyššieho   súdu   došlo   k   podstatným   porušeniam   základných   zásad   trestného konania, pretože sa „v dostatočnej miere nevysporiadali s elementárnym znakom skutkovej podstaty trestného činu, ktorým je subjektívna stránka trestného činu“ a z ich strany došlo aj „k porušeniu čl. 46   Ústavy SR v tom smere, že nesprávne aplikovali Trestný zákon účinný do 31. 12. 2005, čím chcem povedať, že moje konanie nie je namieste posudzovať ako   trestný   čin,   resp.   v rovine   trestnoprávnej,   ale   celá   záležitosť   je   čistou   záležitosťou občianskoprávnou“.

Na základe toho sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že „1.   Základné   právo   upravené   v   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím Vojenského   obvodového   súdu Prešov,   Vyššieho   vojenského súdu   Trenčín a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom na Vojenskom obvodovom súde Prešov, č. k.: 2 T/11/2006-316...,   na   Vyššom   vojenskom   súde   Trenčín,   č.   k.:   2   To/3/2007-342   a   na Najvyššom súde Slovenskej republiky, č. k.: 1 Tdo 39/2007 porušené bolo.

2. Prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva.

3.   Sťažovateľovi   -   býv.   npor.   PZ   SR   J.   G...,   priznáva   finančné   zadosťučinenie 5.000.000,- Sk (slovom päťmiliónov slovenských korún), ktoré je Vojenský obvodový   súd Prešov,   Vyšší   vojenský   súd   Trenčín   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný sťažovateľovi vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané trovy konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom vojenského obvodového súdu sp. zn. 2 T/11/2006 z 10. januára 2007 v spojení s uznesením vyššieho vojenského súdu sp. zn. 2 To/3/2007 zo 7. marca 2007, odmietol ústavný súd ako podanú oneskorene.

Ústavný súd konštatuje, že zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej (procesnej) lehoty odpustiť ani ju predĺžiť (pozri napr. m. m. I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).

Ústavný súd zistil, že rozsudok vojenského obvodového súdu sp. zn. 2 T/11/2006 z 10. januára 2007 v spojení s uznesením vyššieho vojenského súdu sp. zn. 2 To/3/2007 zo 7. marca 2007 nadobudol právoplatnosť ešte 7. marca 2007.

Od uvedeného dátumu sťažovateľovi začala plynúť dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti   pre porušenie   základných   práv a slobôd   ústavnému súdu.   Jeho   sťažnosť   bola doručená ústavnému súdu až 20. novembra 2008, teda dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol ako podanú oneskorene.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie označeného základného práva uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 39/2007 (z 27. augusta 2008), ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa proti citovanému rozhodnutiu vyššieho vojenského súdu. Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy   v príslušnom   právnom konaní. Takýmto predpisom v posudzovanej veci je Trestný poriadok.

Právo   na   súdnu   ochranu   sa   v trestnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred trestným súdom vrátane konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa ôsmej hlavy tretej časti Trestného poriadku. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 368 a nasl. Trestného poriadku (druhý diel ôsmej hlavy tretej časti).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   z tohoto   hľadiska   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Tdo 39/2007 z 27. augusta 2008, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor   ako   prijal   v tejto   veci   najvyšší   súd,   nemôže   viesť   k   záveru   o jeho   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „Rozsudkom   Vojenského   obvodového   súdu   Prešov   z   10.   januára   2007,   sp.   zn. 2 T 11/2006,   bol   obvinený   J.   G.   uznaný   vinným   z   pokusu   trestného   činu   poisťovacieho podvodu...

Za to mu bol podľa § 250c ods. 3, § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného do   1.   januára   2006   uložený   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   15   (pätnásť)   mesiacov, s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 2 (dva) roky...

Vyšší vojenský súd Trenčín uznesením zo 7. marca 2007, sp. zn. 2 To 3/2007 podľa § 319 Tr. por. odvolanie obvineného ako nedôvodné zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal prostredníctvom obhajcu dovolanie obvinený J. G. V písomných   dôvodoch   dovolania   uviedol,   že   súdy   prvého   a   druhého   stupňa   bez dostatočných dôvodov neuverili jeho obhajobe v tom smere, že u neho došlo k dočasnej strate   pamäte,   a preto   udával   iné   miesto   dopravnej   nehody,   než   bolo   v   skutočnosti. Znalecké   posudky   í ohľadne   jeho   duševného   stavu   boli   vypracované   s   veľkým   časovým odstupom po skutku a znalci sa vôbec nezaoberali jeho zdravotnou dokumentáciou, keď sa liečil   po   nehode   v psychiatrickej   ambulancii.   Fotodokumentácia   havarovaného   vozidla jednoznačne preukazuje, že s vozidlom   nenarazil, ale na toto spadol zhora nejaký ťažký predmet ešte pred stretnutím s policajnou hliadkou. Jeho konaniu chýba subjektívna stránka na naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý bol odsúdený. V postupe súdov vidí obvinený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1   písm. i/ Tr. por. Navrhol, aby najvyšší   súd   vyslovil   porušenie   zákona   v   uvedenom   smere,   zrušil   napadnuté   uznesenie Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne, ako aj ďalšie nadväzujúce rozhodnutia...

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaného dovolania preskúmal jeho dôvody ako aj napadnuté uznesenie a zistil, že dovolanie dôvodné nie je.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Vo   vyššie   citovanom   ustanovení   je   vyjadrený   princíp   dvojinštančnosti   trestného konania. Skutkový stav zistený súdmi prvého a druhého stupňa je pre dovolací súd záväzný a v rámci dovolacieho konania nie je možné posudzovať správnosť skutkových zistení, ani hodnotenie vykonaného dokazovania súdmi. Skutočnosť, že obvinený a jeho obhajoba má iný názor na vykonané dokazovanie, resp. na to, či súd určitý dôkaz súd vykoná alebo nie, nemôže zakladať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.

Skutkový stav tak, ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa bol správne právne kvalifikovaný a porušenie iného hmotnoprávneho ustanovenia zistené nebolo.“

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   z   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva taká jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Jeho právne závery v predmetnej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne napr. III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06, III. ÚS 198/07).

Pokiaľ   sa   sťažovateľ   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   v otázke   akceptácie vyslovenej   neprípustnosti   ním   podaného   dovolania   nestotožňuje,   ústavný   súd   napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označeného základného práva.

Ústavný   súd   pripomína,   že   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľom,   v dôsledku   čoho   ich   „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť,   či zákonné dôvody   prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Trestný poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade   nemohol   znamenať   odoprenie   prístupu   sťažovateľa   k súdnej   ochrane   v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd jeho sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa i nedostatkami jeho sťažnosti (neúplný petit sťažnosti nekorešpondujúci s jej odôvodnením) a podobne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2009