znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 11/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaniach vedených pod sp. zn. 7 C 63/02, 15 C 99/03, 16 C 101/04, 20 C 88/05, 52 C 291/06 a 21 C 78/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MUDr.   D.   B.   o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2007 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 7 C 63/02, 15 C 99/03, 16 C 101/04, 20 C 88/05, 52 C 291/06 a 21 C 78/07.

Sťažovateľ uviedol, že okresný súd v „zastúpení komandom sudkýň“, ktoré vo svojej sťažnosti   vymenoval,   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   7 C 63/02,   15   C   99/03, 16 C 101/04, 20 C 88/05, 52 C 291/06 a 21 C 78/07 nevydal žiaden spravodlivý rozsudok, „ale   zato   vydalo   celú   plejádu   skrivodlivých   uznesení,   ktoré   sú   v rozpore   so   zákonom, Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi, táto zabávajúca sa kopa sudkýň prenasleduje sťažovateľa sústavným odporom, zamietaním jeho základných ľudských práv, obštrukciami a to za jediným účelom: ochrániť kriminálnikov a zabiť sťažovateľa... Kriminálny výkon súdnictva   Okresného   súdu   Bratislava   II   je   umožňovaný   vďaka   bezzubému   výkonu samotného Ústavného súdu SR, Ministerstva spravodlivosti SR a Súdnej rady SR“.

Sťažovateľ   zároveň   vzniesol   námietku   zaujatosti   voči   sudcom   ústavného   súdu, a teda Ľudmile   Gajdošíkovej,   Milanovi Ľalíkovi,   Lajosovi Meszárosovi,   Jánovi   Lubymu a Jánovi Auxtovi. V tejto súvislosti uviedol: „Tieto osoby sú omylom na Ústavnom súde a neschopní konať nezaujato a objektívne“.

Vo   vzťahu   k namietanému   konaniu   vedenému   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 7 C 63/02 sťažovateľ uviedol,   že v tomto súdnom   spore   koná   neoprávnená osoba   Š. Š., ktorý „súdu   podstrčil   falzifikáty   ako   práve   dôkazy,   prezenčnú   listinu   z ustanovujúcej schôdze zo dňa 29. 12. 2000, v ktorej je aj podpis odporcu MUDr. D. B., pritom taká schôdza   zo   dňa   29.   12.   2000   nikdy   nebola   a Š.   Š.   si   ju   iba   vymyslel.   Od   roku   2002 nepreukázal,   že   schôdza   bola!   IDE   O JASNÝ   PRÍPAD   KRIMINÁLNEHO   VÝKONU SÚDNICTVA!“.

Porušenie označených práv vidí sťažovateľ aj v konaní vedenom okresným súdom pod   sp.   zn.   15   C   99/03.   V danom   prípade   argumentoval: „Sudkyňa   konanie   zmarila a merita veci sa ani len nedotkla, pritom jej úspech opečiatkoval odvolací súd (...). Sudkyňa D. nevložila do spisu pilotný rozhodujúci dôkaz, čím chcela ovplyvniť konanie odvolacieho súdu   zásadným   spôsobom!“ Sťažovateľ   zároveň   dodal,   že   túto   skutočnosť   oznámil JUDr. P., ale namiesto toho, aby bola potrestaná sudkyňa D. „za machinácie so súdnym spisom,   bol   trestaný   sťažovateľ.   (...)   Sťažovateľ obdržal   za to pokuty,   ale   sudkyne   – podvodníčky   neboli   dodnes   potrestané!!!!!   JASNÝ   PRÍPAD   SKRIMINALIZOVANÉHO SÚDNICTVA!!!!!“.

Vo   vzťahu   k namietanému   konaniu   vedenému   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 16 C 101/04   sťažovateľ   argumentoval: „Sudkyňa   napriek   opakovaným   požiadavkám doplniť spis o dôkazy, ktoré predložila K., a. s. na pojednávaní tieto do spisu nezabezpečila, pretože boli v prospech sťažovateľa a to bolo to posledné, čo by sudkyňa na OS BA II urobila.   Účastník   konania   S.,   a.   s.   neuniesla   bremeno   dokazovania   o doručení   výzvy sťažovateľovi   na   akési   plnenie,   ale   aj   tak   vyhráva!   JEDNOZNAČNÝ   PRÍPAD KRIMINÁLNEHO VYČÍNANIA!“

Aj   v postupe   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   88/05   videl sťažovateľ   porušenie   svojich   práv.   V tejto   súvislosti   uviedol: „JUDr.   K.   je   zákonnou sudkyňou   v konaní   sp.   zn.:   20   C   88/05   keď   na   pojednávaní   vyhnala   verejnosť von z pojednávacej miestnosti. Konala v brutálnom rozpore s ústavou SR čl. 48 – konanie na súde je verejné. Sudkyňa K. sa ihneď pustila do obštrukcií a boja výpalnického, za každú cenu vydolovať   súdne   poplatky   aj keď sťažovateľ   má zo zákona nárok   na oslobodenie! Na tomto bode konanie ustrnulo.“

V prípade namietaného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 52 C 291/06 sťažovateľ   vyslovil   aj tento   názor: „Sudkyňa   R.   sa dozvedela,   že ide   o trestnú činnosť zo strany Š. Š., ale nič nevykonala v prospech spravodlivosti, naopak rozhodla v prospech Š. Š. a dodnes neurobila nápravu, nevydala „OPRAVNÉ UZNESENIE“, nepodala trestné oznámenie. JEDNODUCHO IDE O ĎALŠÍ KRIMINÁLNY VÝKON SÚDNICTVA!“

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namietal   aj   postup   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 78/06, pričom konštatoval, že „ide o obnovu konania, keď predchádzajúce konanie sp. zn. : 6 C 129/2005 bolo ukončené...“. V tejto súvislosti dodal: „Sudkyňa   B.   namiesto   toho,   aby   ju   rozčúlilo   podvodné   správanie   «Stavebného bytového   družstva   B.»   začala   šikanovať   sťažovateľa   a vypaľovať   súdne   poplatky, čo sa na tomto   súde   považuje   za   osvedčenú   metódu,   pretože   sťažovateľ   nemá   peniaze na platenie, ale svojich práv sa chce dovolať. Sudkyňa si vynútila odvolacie konanie – obštrukciu a vôbec sa nezaoberá podvodmi odporcu!“

Okrem uvedeného sťažovateľ uviedol: „JUDr. A. R. je predsedom Okresného súdu Bratislava   II.   Je   oboznámená   všetkými   už   spomenutými   výčinmi,   ale neurobila   nijakú nápravu v konaniach. Ani predsedovi súdu nevadia páchané trestné činy Š. Š. a Stavebným bytovým družstvom! KRIMINÁLNY VÝKON SÚDNICTVA UŽ POVAŽUJÚ ZA ZÁKONNÝ! SÚ   TO   ZVRÁTENÉ   OSOBY   A ŽIJÚ   ZA DOBRÚ   ODMENU   A EXCELENTNÝ DÔCHODOK. ANI JEDNA VEC NEBOLA UKONČENÁ, i keď ide o udalosti z roka 2000 – 2002! (...) Európsky súd sa správa ku mne objektívne a s jeho pomocou Vás rozdrvím. Budete   prejednávaní   a zverejňovaní   a národ   Vás   opíše!   DAŇOVÍ   POPLTNÍCI   PLATIA OCHRANCOV   KRIMINALITY   a to   musí   skončiť!   Žiadne   kópie   nepošlem,   vyžiadajte   si spisy!   (...)   Okresný   súd   Bratislava   II   od   roku   2002   porušuje   práva   sťažovateľa,   ktoré mu garantuje ústava SR podľa čl. 46, podľa čl. 47 ods. 2, podľa čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 medzinárodného dohovoru v znení protokolu č. 11.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil: „II. A. Okresný súd Bratislava II porušuje základné práva sťažovateľa podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 medzinárodného dohovoru v znení protokolu   č.   11,   ktorým   je   Slovenská   republika   viazaná.   Okresný   súd   Bratislava   II vykonával výkon súdnictva kriminálnym spôsobom od roku 2002 naďalej!

II.   B.   Okresný   súd   Bratislava   II   je   povinný   zaplatiť   MUDr.   D.   B.   100 miliónov slovenských korún ako primerané zadosťučinenie za ničenie jeho zdravia a systematické porušovanie   jeho   práv   orgánmi   štátu   od   roku   2002   naďalej   a to skriminalizovaným výkonom pri plnení svojich pracovných povinností vyplývajúcich zo zákona!!!!.

II. C. Okresný súd Bratislava II je povinný konať v uvedených veciach podľa zákona a bez ďalších zbytočných prieťahov. Súd je povinný ukončiť veci do 3-mesiacov od dňa doručenia Nálezu ústavného súdu.

V prípade   porušenia   tejto   povinnosti   musí   Okresný   súd   znášať   dvojnásobné navýšenie sumy zadosťučinenia, ak o to MUDr. D. B. požiada, a to v lehote 1-mesiac od dňa doručenia požiadavky na zaplatenie, bez ďalšieho súdneho konania.

II. D. Trovy konania pre Ústavný súd SR, pre   advokáta etc. zaplatí Okresný súd Bratislava II do 15 dní od doručenia Nálezu Ústavného súdu SR.

II.   E.   Predseda   Okresného   súdu   Bratislava   II   musí   v lehote   3-mesiace   vykonať rozbor činností uvedených sudkýň a na základe rozboru vydať opatrenia:

1. Sudkyne podporujúce trestnú činnosť Š. Š., podať žiadosť Súdnej rade SR o začatie disciplinárneho konania.

2.   Dať   výpoveď   z pracovného   pomeru   s odôvodnením,   že   daná   sudkyňa   páchala trestnú činnosť pri výkone moci.

II.   F.   Ak   Okresný súd   nevyplatí   zadosťučinenie v termíne,   je povinný zaplatiť   aj úroky z omeškania vo výške 17.6 % ročne z dlžnej sumy od dňa povinnosti zaplatiť do dňa zaplatenia.“

Sťažovateľ   v sťažnosti   zároveň   požiadal   ústavný   súd   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom z dôvodov, že „je plne invalidný bez možnosti zárobku,   nemá   žiaden   príjem,   žije   iba   z vyplatených   satisfakcií,   má   majetok,   ktorý mu je na príťaž,   sťažnosť   nie   je   bezúspešná   ale   zdrvujúco   úspešná   pred   spravodlivým a objektívnym súdom“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj osobitné   náležitosti   sťažnosti   vrátane   okolností,   ktoré   by   mohli   byť   dôvodom   na   jej odmietnutie.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie označených práv postupom okresného súdu v jednotlivých konaniach, ale zároveň uplatnil námietku zaujatosti aj voči sudcovi ústavného súdu Jánovi Auxtovi. O tejto námietke zaujatosti rozhodol ústavný súd uznesením č. k. 0. ÚS 2/07-9 z 11. decembra 2007 tak, že sudcu Jána Auxta nevylúčil z výkonu sudcovskej funkcie v predmetnom konaní.

V súvislosti   s obsahom   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   obsahuje   hrubo   urážlivé, neprimerané   a dehonestujúce   výroky   na   adresu   sudkýň   okresného   súdu,   ktoré   zároveň podozrieva z páchania trestnej činnosti pri výkone súdnej moci. Je potrebné konštatovať, že sťažovateľ v sťažnosti použil neprimerané, útočné a agresívne vyjadrenia aj na adresu samotného   ústavného   súdu,   keď   jeho   činnosť   označil   za   bezzubú,   ako   aj   na   adresu jednotlivých   sudcov   ústavného   súdu,   ktorých   označil   za   omyly   neschopné   objektívne rozhodnúť.

Pri   posudzovaní   koncepcie   sťažnosti   a v spojení   s tým   aj   správania   sťažovateľa ako účastníka   konania   ústavný   súd   vychádzal   z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva,   ako   aj   zo   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti,   v rámci   ktorej   vyslovil, že sťažnosť smie byť v zásade odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ   bola   vedome   založená   na nepravdivých   faktoch   a   rovnako   ak   používa   útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk (Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004, III. ÚS 52/06, III. ÚS 26/07, III. ÚS 93/07).

Ústavný   súd   v predchádzajúcich   prípadoch,   v ktorých   odmietol   sťažnosť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí z dôvodu, že používa útočný alebo hrubo urážlivý   jazyk   judikoval,   že   Občiansky   súdny   poriadok   ako   generálna   právna   norma upravujúca civilný proces vo svojich základných ustanoveniach obsiahnutých v § 1 až § 6 okrem iného zakotvuje, že jeho úlohou je úprava postupu súdov a účastníkov konania tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.   Okrem   toho   tieto   ustanovenia   dávajú   garanciu,   že   úlohou   súdov   je   dbať   na   to, aby v rámci   občianskeho   súdneho   konania,   ktoré   je   jednou   zo   záruk   zákonnosti, nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb (napr. III. ÚS 26/07, III. ÚS 93/07).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ v tomto prípade výrokmi obsiahnutými v sťažnosti,   obsahom   ktorých   je   okrem   iného   označenie   sudkýň   okresného   súdu „komandom“, či „zabávajúcou sa kopou“, ktorá vydala „plejádu skrivodlivých uznesení“ za   jediným   účelom „ochrániť   kriminálnikov   a zabiť   sťažovateľa“, ako   aj   pomenovanie jednotlivých   sudcov   ústavného   súdu „omylom“ neschopným   rozhodnúť „nezaujato a objektívne“, či obvinenie sudkýň okresného súdu z podpory trestnej činnosti a končiac vyhrážaním sa, že sťažovateľ pomocou Európskeho súdu pre ľudské práva „rozdrví“ tých, ktorí   podľa   jeho   názoru   rozhodujú   nezákonne,   prekročil   hranicu   normálnej   kritiky. Jeho výroky   preto   nemožno   považovať   za   prejav,   ktorý   by   bol   v súlade   s uvedenými základnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcimi   princíp zachovávania úcty k právam iných a smerujúcimi k dodržiavaniu požiadavky, aby účastníci konania   rešpektovali   ľudskú   dôstojnosť,   občiansku   česť   i   osobnosť   ďalších   účastníkov konania,   ale i samotného   vo   veci   konajúceho   súdu   (obdobne   napr.   III.   ÚS   52/06, III. ÚS 26/07).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že súčasťou zákonom predpísaných   náležitostí   návrhu   na začatie   konania   na   ústavnom   súde   je   aj   primeraná slušnosť vo vyjadrovaní. V prípade hrubo neslušného alebo urážlivého obsahu návrhu môže byť   tento   návrh   odmietnutý   pre nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí,   pokiaľ záujmy   ochrany   ústavnosti   nevyžadujú   iný   postup   (III.   ÚS   52/06,   III.   ÚS   26/07, III. ÚS 93/07).

Ústavný   súd   zistil,   že   podstatou   sťažovateľových   námietok   je   predovšetkým spochybňovanie rozhodovacej činnosti sudkýň okresného súdu konajúcich v jeho veciach, ako   aj   jeho   podozrenie,   že   tieto   sudkyne   podporujú   páchanie   trestnej   činnosti   a samé sa jej aj   dopúšťajú.   Posúdenie   týchto   námietok   však   nepatrí   pred   vyčerpaním   všetkých opravných   a iných   právnych   prostriedkov   do   právomoci   ústavného   súdu.   Tieto námietky môže   sťažovateľ   uplatniť   v rámci   prvostupňového   a druhostupňového   konania či už v podobe   námietok   zaujatosti,   v podaných   odvolaniach   proti   prvostupňovým rozhodnutiam a podobne. Z návrhu na rozhodnutie nevyplývajú pre ústavný súd relevantné východiská, ku ktorým by mohol v prípade jasne a určito formulovaného petitu dospieť. Sťažnosť sťažovateľa sa javí ako agresívny útok na rozhodovaciu činnosť okresného súdu a ústavného   súdu   bez   adekvátneho   odôvodnenia   a uvedenia   argumentov   o porušení   ním namietaných práv. Na základe toho dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade nejde o úspešné uplatňovanie nároku sťažovateľa na ochranu ústavnosti.

Vzhľadom   na   to,   že   v danom   prípade   ústavný   súd   vyhodnotil   obsah   sťažnosti sťažovateľa   ako   hrubo   neslušný   a urážlivý,   sťažnosť   odmietol   pre nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí, lebo záujmy ochrany ústavnosti nevyžadovali iný postup.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, ako aj jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2008