znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 11/06-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť   I.   J.   a maloletého   O.   J.,   obaja   bytom   K.,   zastúpených   advokátom JUDr. R. Ž., K., vo veci označeného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní sp. zn. E 2487/94 a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   I.   J.   a maloletého   O.   J.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v konaní   vedenom   pred   Okresným   súdom   Košice   II   pod   sp. zn. E 2487/94 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra 2005   doručená   sťažnosť   I.   J.   (ďalej   aj   „sťažovateľka“)   a   maloletého   O.   J.   (ďalej   aj „sťažovateľ“),   obaja   bytom   K.   (ďalej   aj   „sťažovatelia“),   doplnená   podaním   doručeným ústavnému   súdu   20.   decembra   2005,   zastúpených   advokátom   JUDr.   R.   Ž.,   K.,   ktorou namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. E 2487/94.

Ústavný súd uznesením č.   k. III. ÚS 11/06-8 zo 4. januára 2006 prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 6. marca 2006, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľov vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 6. marca 2006 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že na základe jej návrhu ako zákonnej zástupkyne   maloletého   sťažovateľa   bol   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   E   2487/94-8 z 5. decembra 1994 nariadený výkon rozhodnutia na uspokojenie prednostnej pohľadávky (výživné) pre maloletého sťažovateľa proti povinnému Š. K. (ďalej len „odporca“).

Podľa   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   E   2487/94-38   z 22.   marca   1999   v spojení s opravným   uznesením   č.   k.   E   2487/94-39   zo   16.   apríla   1999   sa   nariadený   výkon rozhodnutia   vzťahoval   aj   na   vymoženie   prednostnej   pohľadávky   zvýšeného   výživného za obdobie od 1. apríla 1991 do 1. apríla 1999 v sume 35 700 Sk a od 1. apríla 1999 v sume 600 Sk mesačne.

Sťažovatelia   v sťažnosti   ďalej   uvádzajú,   že   na   základe   uvedených   uznesení okresného   súdu   odporca   dlhuje   maloletému   sťažovateľovi   na   výživnom   celkovo   sumu 72 600 Sk, „... ktoré okresný súd nevymohol“. Odporca vzhľadom na trestné stíhania, ktoré boli   proti   jeho   osobe   vedené,   uhradil   dlžné   výživné   od   roku   1994   do   súčasnosti   iba čiastočne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   konanie   o výkon   rozhodnutia   trvá   neprimerane   dlhú dobu, preto podala 2. novembra 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu. Predseda okresného súdu v odpovedi z 30. novembra 2005 uviedol, že po prešetrení zistil, že sťažnosť nie je dôvodná a v danom konaní nedošlo k prieťahom.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovatelia   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite)   žiadajú,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní sp. zn. E 2487/94 a   prikázal   okresnému   súdu   konať   v   uvedenej   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Zároveň sťažovatelia požadujú priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému v sume 200 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou z 22. februára 2006 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľov. Predseda okresného súdu v stanovisku doručenom ústavnému súdu 21. marca 2006 uviedol prehľad úkonov v danej veci a vyjadril sa, že vec nie je skutkovo zložitá, ale v priebehu   konania   odporca   opakovane   menil   zamestnávateľa,   pričom   platitelia   mzdy nerešpektovali vtedy platné ustanovenia § 293 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ako   aj   odporca   nepostupoval   v prípade   zmeny   platiteľa   mzdy   podľa ustanovenia § 295 ods. 1 OSP.

Predseda okresného súdu zastáva názor, že okresný súd v konaní postupoval plynulo a bez   prieťahov   a jednotlivé   úkony   boli   vykonané   v lehotách   zodpovedajúcich „... zaťaženiu súdu v agende výkonu rozhodnutia...“, preto navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľov nevyhovel.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľov, stanoviska predsedu okresného súdu, ako aj podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. E 2487/94 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Okresnému súdu bol 16. augusta 1994 doručený návrh sťažovateľky na nariadenie výkonu   rozhodnutia   zrážkami   zo   mzdy   vo   veci   výživného   na   maloletého   sťažovateľa. Okresný súd vydal 18. októbra 1994 pokyn na doručenie výzvy sťažovateľke, aby v určenej lehote   doplnila   svoj   návrh.   Právny   zástupca   sťažovateľky   doručil   okresnému   súdu 15. novembra 1994 doplnenie návrhu s prílohami.

Okresný súd nariadil 21. novembra 1994 termín pojednávania na 5. december 1994. Okresný súd uznesením č. k. E 2487/94-8 z 15. decembra 1994 nariadil výkon rozhodnutia zrážkami   zo   mzdy   vo   veci   prednostnej   pohľadávky   –   výživného   pre   maloletého sťažovateľa. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 18. januára 1995.

Okresný   súd   prípisom   z 26.   januára   1995   upovedomil   zamestnávateľa   odporcu o nariadení výkonu rozhodnutia zrážkami zo mzdy. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 11. septembra 1995 sťažovateľka v uvedený deň uviedla názov spoločnosti odporcu a požiadala   okresný   súd   o zistenie   peňažného   ústavu   a čísla   účtu   spoločnosti   z dôvodu úhrady zvýšeného a zaostalého výživného.

Okresný   súd   prípisom   z 12.   septembra   1995   vyzval   odporcu   na   oznámenie požadovaných   skutočností   v určenej   lehote   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty. Podľa   úradného   záznamu   pošty   z 18.   septembra   1995   bol   odporca   mimo   K.   do   konca októbra 1995. Okresný súd vydal 27. novembra 1995 a 4. januára 1996 pokyn na opätovné zaslanie prípisu odporcovi.

Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu   z 18.   marca   1996   sa   v uvedený   deň dostavil   pred   súd   odporca,   ktorý   uviedol,   že   poberá   sociálnu   výpomoc.   Okresný   súd pokynom z 19. marca 1996 upovedomil právneho zástupcu sťažovateľky o tom, že odporca je príjemcom sociálnej dávky a spis bol daný na lehotu 60 dní.

Okresný súd pokynom z 24. júna 1996 vyzval odporcu, aby v určenej lehote oznámil, či je poberateľom pravidelného finančného príjmu. Vzhľadom na to, že odporca uvedenú písomnosť   neprevzal,   okresný   súd   vydal   22.   júla   1996   pokyn   na   opätovné   doručenie predmetnej výzvy.

Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu   z 5.   augusta   1996   odporca   uviedol doterajšieho zamestnávateľa. Okresný súd pokynmi z 2. septembra 1996 a 19. novembra 1996   vyzval   odporcu   na   oznámenie   svojho   zamestnávateľa.   Podľa   úradného   záznamu okresného súdu z 12. decembra 1996 odporca v uvedený deň oznámil súdu, že je evidovaný na úrade práce bez hmotného zabezpečenia a spis bol daný na lehotu 4 mesiacov.

Okresný súd pokynom z 5. júna 1997 vyzval odporcu, aby v určenej lehote oznámil, či je poberateľom pravidelného finančného príjmu, pričom podľa záznamu poštového úradu bol odporca do konca októbra 1997 v zahraničí, preto výzvu neprevzal. Okresný súd vydal 28. októbra 1997 pokyn na opätovné doručenie výzvy odporcovi.

Podľa úradného záznamu okresného súdu zo 14. novembra 1997 odporca v uvedený deň oznámil súdu, že je nezamestnaný, nie je poberateľom dávok hmotného zabezpečenia a spis bol daný 1. decembra 1997 na lehotu 3 mesiacov.

Okresný   súd   pokynom   z 5.   marca   1998   vyzval   odporcu,   aby   v určenej   lehote oznámil, či je poberateľom pravidelného finančného príjmu. Odporca doručil okresnému súdu 29. apríla 1998 oznámenie, že je evidovaný na úrade práce a spis bol 14. mája 1998 daný na lehotu 6 mesiacov.

Okresný   súd   pokynom z 18. novembra 1998 vyzval Okresný   úrad práce K., aby v určenej lehote oznámil, či je odporca v evidencii úradu práce. Odpoveď Okresného úradu práce   K.   bola   okresnému   súdu   doručená   4.   decembra   1998.   Okresný   súd   pokynom z 22. decembra   1998   vyzval   odporcu,   aby   v určenej   lehote   oznámil,   či   je   poberateľom pravidelného finančného príjmu. Odporca sa 25. januára 1999 dostavil pred okresný súd a odmietol uviesť svojho zamestnávateľa.

Okresný súd pokynom z 27. januára 1999 požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru K. o oznámenie adresy a zamestnávateľa odporcu. Odpoveď Obvodného oddelenia Policajného zboru K. bola okresnému súdu doručená 3. marca 1999. Okresný súd vydal 5. marca 1999 pokyn na predvolanie sťažovateľky na informatívny výsluch na 22. marec 1999. Sťažovateľka v uvedený deň oznámila súdu sumu zaostalého výživného a požiadala o nariadenie výkonu rozhodnutia na zvýšené výživné u zamestnávateľa odporcu.

Okresný súd uznesením č. k. E 2487/94-38 z 22. marca 1999 v spojení s opravným uznesením č.   k.   E 2487/94-39 zo 16. apríla 1999 nariadil   výkon   rozhodnutia zrážkami zo mzdy na zvýšené výživné pre maloletého sťažovateľa. Zamestnávateľ odporcu doručil okresnému súdu 7. mája 1999 oznámenie týkajúce sa predmetu konania. Okresný súd vydal 2. júna 1999 pokyn na vyznačenie právoplatnosti predmetného uznesenia.

Zamestnávateľ   odporcu   doručil   okresnému   súdu   2.   decembra   1999   oznámenie týkajúce sa predmetu konania. Okresný súd vydal 7. decembra 1999 pokyn na doručenie prípisu sťažovateľke. Okresný súd vydal 14. februára 2000 pokyn na doručenie prípisu odporcovi,   aby   v určenej   lehote   oznámil   svojho   zamestnávateľa.   Odporca   doručil okresnému súdu 29. marca 2000 oznámenie o tom, že je evidovaný na úrade práce ako nezamestnaný, pričom spis bol zároveň daný na lehotu 6 mesiacov.

Okresný súd vydal 26. októbra 2000 pokyn na doručenie prípisu odporcovi, aby v určenej   lehote   oznámil   svojho   zamestnávateľa.   Odporca   doručil   okresnému   súdu 13. novembra 2000 oznámenie o tom, že je evidovaný na úrade práce ako nezamestnaný a poberá dávku sociálnej pomoci.

Okresný súd vydal 4. decembra 2000 pokyn na doručenie prípisu Okresnému úradu K.. Odpoveď Okresného úradu K. bola súdu doručená 15. decembra 2000. Okresný súd vydal 12. januára 2001 pokyn na doručenie prípisu sťažovateľke. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 24. januára 2001 sťažovateľka v uvedený deň oznámila zmenu adresy trvalého bydliska, pričom spis bol daný na lehotu 6 mesiacov.

Okresný   súd   vydal   20.   septembra   2001   a 25.   októbra   2001   pokyn   na   doručenie prípisu odporcovi, aby v určenej lehote oznámil svojho zamestnávateľa. Odporca doručil okresnému súdu 21. novembra 2001 oznámenie o tom, že je poberateľom dávky sociálnej pomoci a spis bol daný 26. novembra 2001 na lehotu 1 rok.

Okresný súd vydal 3. decembra 2002 pokyn na doručenie prípisu odporcovi, aby v určenej   lehote   oznámil   svojho   zamestnávateľa.   Odporca   doručil   okresnému   súdu 30. decembra 2002 oznámenie o tom, že je vedený na úrade práce a poberá dávku sociálnej pomoci. Okresný súd vydal 14. januára 2003 pokyn na doručenie prípisu Okresnému úradu K. a pokynom z 20. marca 2003 urgoval odpoveď na uvedený prípis. Odpoveď Okresného úradu K. bola súdu doručená 31. marca 2003.

Okresný   súd   oznámil   sťažovateľke   prípisom   z 13.   mája   2003,   že   odporca   je poberateľom   dávok   sociálnej   pomoci   a spis   bola   daný   na   lehotu   jedného   roka.   Podľa úradného záznamu okresného súdu bol stav posudzovanej veci k termínu 3. augusta 2004 bez dodatkov. Okresný súd vydal 2. novembra 2004 pokyn na doručenie prípisu Okresnému úradu K. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny K. doručil 12. novembra 2004 odpoveď na prípis, v ktorej bolo uvedené, že odporca je príjemcom dávok v hmotnej núdzi. Spis bol 15. februára 2005 daný na lehotu 6 mesiacov.

Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   5.   decembra   2005   na   vedomie   návrh na vykonanie   exekúcie   proti   odporcovi   adresovaný   exekútorskému   úradu.   Okresný   súd na základe   poverenia   sp.   zn.   49   Er   1241/05   zo   14.   decembra   2005   určil   oprávneného exekútora na vymoženie uloženej povinnosti odporcovi uhradiť zaostalé a bežné výživné, pričom   uznesením   sp.   zn.   49   Er   1241/05   z 21.   februára   2006   námietky   odporcu   proti exekúcii zamietol. Uvedeným záznamom predmetný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, II. ÚS 32/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 204/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníkov   súdneho   konania   a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom   sporu   je   návrh   na nariadenie   výkonu   rozhodnutia   zrážkami   zo   mzdy   proti odporcovi z titulu vymáhania výživného pre maloletého sťažovateľa. Posudzovaná vec patrí po právnej a skutkovej stránke do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť v správaní sťažovateľov, ktorou by spôsobili zbytočné prieťahy v konaní.Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný   súd   požiadal   prípisom   z 12.   apríla   2006   okresný   súd   o doplňujúce vyjadrenie   za   účelom   posúdenia   splnenia   povinnosti   okresného   súdu   v súvislosti s predmetom konania. Okresný súd vo vyjadrení č. Spr. 326/06 z 9. mája 2006 uviedol: „Ako   vyplýva   zo   súdneho   spisu   uznesením   zo   dňa   15.   12.   1994   súd   nariadil   výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy povinného u platiteľa mzdy D. Výkon bol nariadený na dlžné výživné splatné do 30. 11. 1994 v sume 4.200,- Sk a na bežné výživné od 1. 12. 1194 v sume po 400,- Sk mesačne.

Uznesenie bolo doručené označenému platiteľovi mzdy dňa 19. 12. 1994 a dňa 3. 2. 1995 mu bolo doručené upovedomenie o právoplatnosti uznesenia.

Súdu   nie   je   známe,   aká   suma   bola   vymožená   zrážkami   zo   mzdy   u uvedeného zamestnávateľa, pretože povinný ani platiteľ mzdy súdu neoznámili skutočnosti podľa § 295 ods. 2 O. s. p., platiteľ mzdy súdu nezaslal vyúčtovanie vykonaných zrážok.

Z vyčíslenia dlžného výživného, ktoré predložila zákonná zástupkyňa oprávneného dňa 11. 9. 1995 vyplýva, že bolo vymožené dlžné výživné v sume 4.200,- Sk.

Dňa 9. 5. 1995 nadobudol právoplatnosť rozsudok o zvýšení bežného výživného na 600,- Sk mesačne.

V ďalšom období nebola vymožená žiadna suma, pretože povinný poberal sociálne dávky.

Za   obdobie   od   septembra   do   decembra   1995   povinný   dobrovoľne   zaplatil   sumu 3.000,- Sk dňa 31. 1. 1996.

Z uznesenia Okresného súdu Košice II zo dňa 22. 3. 1999 č. k. E 2487/94-38 vyplýva, že ku dňu vydania uznesenia bolo nevymožené dlžné výživné v sume 35.700,- Sk a bežné výživné od 1. 4. 1999 vo výške po 600,- Sk mesačne.

V období od apríla 1999 do novembra 1999 u platiteľa mzdy G. spol. s r. o. K. boli vykonané zrážky v sume spolu 9.574,- Sk.

Po tom ako povinný prestal pracovať u uvedeného platiteľa mzdy oznámil opakovane súdu na jeho výzvy, že je evidovaný na úrade práce resp. že poberá sociálne dávky, čo je preukázané aj oznámeniami Okresného úradu K. z 12. 12. 2000, 28. 3. 2003 a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny z 10. 11. 2004.

Súd formou zrážok zo mzdy ďalšie platby od povinného nevymohol.“

Na základe výzvy ústavného súdu z 12. apríla 2006 uviedla Sociálna poisťovňa B. (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) v stanovisku z 10. mája 2006 prehľad o zamestnávateľoch povinného v posudzovanom období.

Ústavný   súd   z citovaného   stanoviska   okresného   súdu   zistil,   že   z celkovej   výšky dlžného výživného (ako sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla) v sume 72 600 Sk, bolo na   základe   uznesení   okresného   súdu   č.   k.   E   2487/94-8   z 15.   decembra   1994 a č. k. E 2487/94-38 z 22. marca 1999 v spojení s opravným uznesením č. k. E 2487/94-39 zo 16. apríla   1999   vymožených   17 374   Sk,   pričom   povinný   pracoval   v danom   období u 8 zamestnávateľov. Povinný bol počas posudzovaného obdobia (11 rokov a 8 mesiacov) nezamestnaný vyše 7 rokov (január až jún 1996, január až november 1997, január až máj 1998,   november   1999   až   apríl   2000,   jún   2000   až   máj   2005),   čo   znamená,   že   reálne nedisponoval   finančným   príjmom,   z ktorého   by   bolo   možné   uhradiť   bežné   a zaostalé výživné   pre   maloletého   sťažovateľa   (bol   príjemcom   podpory   v nezamestanosti,   dávky v hmotnej núdzi alebo nebol príjemcom žiadnej finančnej dávky).

Ústavný súd zo spisu a vyjadrení okresného súdu a Sociálnej poisťovne ďalej zistil, že v čase, keď bol povinný zamestnaný (napr. od 3. júna 1996 do 1. novembra 1996), nereagoval na výzvy okresného súdu, aby oznámil zamestnávateľa kvôli zrážaniu výživného (výzvy okresného súdu z 24. júna 1996, 22. júla 1996, 2. septembra 1996, 19. novembra 1996). Následne až 12. decembra 1996 súdu oznámil, že je nezamestnaný. Tento postup umožňuje   vysloviť   záver,   že   povinný   sa   úmyselne   vyhýbal   ohlasovacej   povinnosti a súčasnému   uhrádzaniu   výživného.   Uvedenú   skutočnosť   potvrdzujú   aj   dva   rozsudky okresného   súdu   vydané v trestnom   konaní (ktoré   sťažovateľka   pripojila   k sťažnosti   ako prílohu) a týkajúce sa povinného.

Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   5   T   221/95-68   z 10.   apríla   1996   bol   povinný oslobodený spod obžaloby Obvodného prokurátora K. sp. zn. 1 Pv 381/95 pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa ustanovenia § 213 ods. 2 Trestného zákona (ďalej len „TZ“), pretože uhradil dlžné výživné za žalované obdobie, čím zanikla trestnosť činu.

Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   8   T   491/01   z 13.   decembra   2002   v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 To 47/03-57 z 18. marca 2003 bol povinný ako obžalovaný v danej trestnej veci uznaný vinným zo spáchania trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa ustanovenia § 213 ods. 2 TZ a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 12 mesiacov.

Okresný súd v odôvodnení predmetného rozsudku uviedol, že „Obžalovaný nemal záujem vyživovať iného, hoci ako otec maloletého dieťaťa má túto povinnosť stanovenú zákonom.   Sám   sa   zbavil   zamestnania,   aby   mu   výživné   nebol   zrážané   na   podklade exekučného rozhodnutia. Jeho neochota zamestnať sa je preukázaná aj v písomnej správe Okresného úradu práce K., podľa ktorej bol obžalovaný v rozhodujúcom období evidovaný ako   uchádzač   o zamestnanie   iba   16   dní,   následne   bol   z evidencie   vyradený   pre nespoluprácu“.

Vzhľadom   na uvedené rozsudky   ústavný súd má za to,   že povinný sa   úmyselne vyhýbal plneniu vyživovacej povinnosti   aj tým, že sa   vzdal zamestnania, aby sa vyhol exekučným zrážkam a plneniu vyživovacej povinnosti. V okolnostiach posudzovanej veci by ani ukladanie poriadkových   pokút   podľa   ustanovenia   §   53   OSP nebolo zabezpečilo plnenie   povinnosti   podľa   ustanovenia   §   295   OSP   (účinného   v danom   období),   pretože povinný   nemal   pravidelný   finančný   príjem,   z ktorého   by   bolo   možné   uhradiť   uložené pokuty.   Ukladanie   poriadkových   pokút   podľa   ustanovenia   §   53   OSP   jednotlivým zamestnávateľom   za   neplnenie   povinnosti   podľa   ustanovenia   §   294   OSP   (účinného v rozhodnom období) by nezabezpečilo úhradu výživného kvôli krátkym obdobiam trvania pracovného pomeru povinného u jednotlivých zamestnávateľov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd z vyjadrení okresného súdu, Sociálnej poisťovne,   ako   aj chronológie   posudzovaného   spisu   nezistil   žiadne   okolnosti   v postupe okresného súdu, ktorými by bol spôsobil zbytočné prieťahy v konaní.

Neprimeraná   dĺžka   exekučného   konania   v okolnostiach   prípadu   neznamená porušenie práv sťažovateľky   a sťažovateľa podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   a čl. 48 ods.   2 ústavy,   lebo   tu   nešlo   o vymoženie   jednorázového   plnenia   od   povinného   (odporcu),   ale o dlhodobé vymáhanie opakovaných plnení (výživného), ktorému sa okresný súd primerane venoval. To, že nedokázal včas vymôcť výživné v plnej výške, je potrebné pripísať na vrub uvedených skutočností stojacich mimo dosahu okresného súdu.

Okresný   súd   na   základe   návrhu   sťažovateľky   nariadil   v primeranej   lehote   výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy, aby bolo zabezpečené vymáhanie výživného pre maloletého sťažovateľa.   Skutočnosti,   že   odporca   opakovane   menil   zamestnávateľa, následne   bol príjemcom   dávok   pre   osoby   v hmotnej   núdzi   a úmyselne   sa   vyhýbal   zamestnaniu,   aby nemusel uhrádzať výživné pre maloletého sťažovateľa (čo viedlo aj k trestnému stíhaniu povinného) sú okolnosťami, ktoré nie je možné pripísať na ťarchu okresného súdu. Okresný súd v pravidelných intervaloch zisťoval, či u sťažovateľa nenastala taká zmena finančných pomerov,   ktorá   by   umožnila   okamžité   zabezpečenie   vymáhania   zaostalého   aj   bežného výživného pre maloletého sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu v danom konaní ústavný súd nezistil zbytočné prieťahy v konaní spôsobené postupom okresného súdu.

Ústavný súd sa zároveň stotožňuje so stanoviskami predsedu okresného súdu k tejto veci z 15. marca 2006 a 9. mája 2006, v ktorých uviedol, že okresný súd postupoval plynulo a bez prieťahov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že nebolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v namietanom konaní, tak ako im ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného   vyplýva,   že   oba   výroky   sú   viazané na   vyhovenie   vo   veci   samej.   Pretože v uvedenom   prípade   ústavný   súd   rozhodol,   že   označené   základné   práva   sťažovateľov porušené neboli, uvedenými návrhmi sťažovateľov sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal.

V zmysle ustanovenia § 36 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanoveniami § 142 a nasl. OSP ústavný súd rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2006