znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 11/05-36

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti JUDr. P. P., bytom   Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P, Advokátska kancelária, Ž., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 8/03 na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 8/03   p o r u š i l základné   právo   JUDr.   P.   P.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jeho   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Ct   8/03 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. P. P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   III   j e   p o v i n n ý   zaplatiť   náhradu   trov   konania JUDr. P. P. v sume 11 991 Sk (slovom jedenásťtisícdeväťstodeväťdesiatjeden slovenských korún)   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr. T.   P.,   Advokátska   kancelária,   Ž.,   do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti JUDr. P. P. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 11/05-14 z 19. januára 2005 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   prijal na   ďalšie   konanie   sťažnosť   JUDr.   P.   P.,   bytom   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Advokátska kancelária, Ž., doručenú ústavnému súdu 10. novembra 2004.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 8/03. Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 29. októbra 2001 na Okresnom súde   Žilina   žalobu   o   ochranu   osobnosti,   ktorá   bola na tomto   súde   vedená   pod   sp.   zn. 13 C 327/01.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením sp. zn. Nc 69/02 z 24. apríla 2002 rozhodol o prikázaní predmetnej veci podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej aj „OSP“) Okresnému súdu   Trenčín. Na základe podania   sťažovateľa   z 29.   júla   2002   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   Ndc   614/02 z 30. októbra 2002 z dôvodu   vhodnosti rozhodol o prikázaní tejto veci okresnému súdu, ktorý   ju   vedie   od   6. februára   2003   pod   sp.   zn.   15   Ct   8/03.   Okresný   súd   v tejto   veci nevykonal podľa sťažovateľa do   dňa podania ústavnej sťažnosti žiadny úkon smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu súdu.

Sťažovateľ poukázal na dĺžku predmetného konania, ktoré začalo 29. októbra 2001, t. j. pred viac ako tromi rokmi, pričom samotná nečinnosť okresného súdu predstavuje „ku dňu spracovania sťažnosti“ 21 mesiacov.

K základným kritériám, ktoré ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou zohľadňuje pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   sťažovateľ uviedol, že podľa neho v predmetnej veci nejde o vec skutkovo alebo právne zložitú. Jeho správanie   podľa   neho „žiadnym   spôsobom   nevytvorilo   situáciu,   ktorá   by   odôvodňovala zbytočné   prieťahy   v postupe   konajúceho   súdu“.   Zbytočné   prieťahy   v tomto   konaní   boli podľa   neho   spôsobené   pretrvávajúcou   nečinnosťou   okresného   súdu.   Podľa   sťažovateľa v predmetnej veci súdy „od samého počiatku vytvárali zbytočné prieťahy“, a preto bol nútený podať sťažnosť na prieťahy v tomto konaní už 4. februára 2002.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd v predmetnej veci nálezom rozhodol, že jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 8/03 porušené, prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, ako aj aby okresný súd zaviazal uhradiť trovy konania.

V rámci   odôvodnenia   požadovaného   primeraného   finančného   zadosťučinenia sťažovateľ   okrem   iného   uviedol: „Sťažovateľ   primerané   finančné   zadosťučinenie odôvodňuje aj pocitmi márnosti a nespravodlivosti, ktoré ho sprevádzajú pri porušovaní jeho základného práva na konanie súdu bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ poukazuje na to, že v konaní o ochranu osobnosti každý právny prostriedok nápravy plynutím času stráca na   svojej   účinnosti.   V konaní   o   ochranu   osobnosti   sa   vyžaduje   v záujme   zachovania oprávnených   záujmov   a práv   dotknutej   osoby   rýchly   a účinný   postup   štátneho   orgánu, v danom   prípade   súdu.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   navrhovaná   suma   primeraného finančného zadosťučinenia zodpovedá zásadám spravodlivosti a je primeraným finančným zadosťučinením na zmiernenie nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla zbytočnými prieťahmi konajúceho súdu.“

V podaní z 2. marca 2005 právna zástupkyňa sťažovateľa ústavnému súdu oznámila: „Okresný súd Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Ct 8/03 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý sťažovateľ zaplatil 02. 03. 2005.“ Zároveň uviedla, že súhlasí   s tým,   aby   v   rámci   prerokovania   sťažnosti   bolo   upustené   od   konania   ústneho pojednávania,   a taktiež   vyčíslila   sťažovateľom   požadovanú   náhradu   trov   konania   pred ústavným súdom vo výške 12 971 Sk.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 8.   februára   2005   vyjadril k sťažnosti   sťažovateľa   prostredníctvom   jeho   predsedu   v podaní   sp.   zn.   Spr.   3813/2004 z 28.   februára   2005,   ktorý   ústavnému   súdu   v prílohe   svojho   vyjadrenia   predložil   aj vyjadrenie zákonného sudcu konajúceho v predmetnej veci v podaní sp. zn. Spr. 3813/05 z 24. februára 2005. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol: „Žaloba žalobcu: JUDr. Pavla Polku zastúpeného JUDr. L. P. – advokátom proti JUDr. P. H. o ochranu osobnosti evidujeme pod sp. zn.: 15 Ct 8/03.

Žaloba   bola   postúpená   tunajšiemu   súdu   Okresným súdom v Trenčíne   na základe uznesenia Najvyššieho súdu SR z dôvodu vhodnosti dňa 8. 2. 2003.

Vec vybavuje ako zákonný sudca JUDr. M. K.

-23. 12. 2004 sudca vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku,

-14. 2. 2005 súd konanie vo veci zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku, Touto cestou Vám zasielam požadovaný spis ako i vyjadrenie zákonného sudcu. Nečinnosť   súdu   od   dôjdenia   veci   po   prvý   úkon   sudcu   nepovažujem   za   prieťah vzhľadom   na   spoluzavinenie   žalobcu,   ktorý   ako   sudca   má   vedomosti   o tom,   že   bez uhradenia súdneho poplatku nemôže dôjsť k meritórnemu prejednaniu veci.

Na ústnom prejednaní sťažnosti netrvám.“

Zákonný sudca konajúci v predmetnej veci vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol: „Rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu   SR   bolo prikázaných Okresnému   súdu   Bratislava   III z dôvodu vhodnosti asi 30 vecí ochrany osobnosti žalobcu proti rôznym subjektom ako žalovaným. Keďže som veci ochrany osobnosti vybavoval špecializovane, všetky uvedené veci napadli do môjho súdneho oddelenia.

Doposiaľ   som   rozhodol   desať   vecí,   niektoré   boli   odvolacím   súdom   potvrdené, niektoré   zmenené,   niektoré   zrušené.   V ďalších   veciach   sú   nariadené   pojednávania, v ďalších som robil iné procesné úkony. Je pravdou, že v tejto veci som nekonal, ale od roku 2000 som konal a konám v ostatných veciach JUDr. P., pričom išlo a ide o náročné veci, ktorých   predmetom   sú   zásahy   do   osobnostných   práv   žalobcu   vedené   médiami   alebo fyzickými osobami prostredníctvom médií. V týchto veciach žalobca uplatňoval priznanie náhrad   nemajetkovej   ujmy   v miliónoch   Sk.   Náročnosti   vecí   zodpovedali   aj   rozsudky. Rozsudok vo veci sp. zn. 27 C 11/00 mal v konečnej počítačovej podobe 183 strán, rozsudok vo veci sp. zn. 27 C 31/00 mal 54 strán, rozsudok vo veci sp. zn. 27 C 27/00 mal 47 strán atď. Venoval   som   sa   veciam   žalobcu,   ktoré   som   považoval   z jeho   pohľadu   za naliehavejšie, ako tejto, ktorej predmetom je konštatácia predsedu Okresného súdu Žilina JUDr.   P.   H.   v odpovedi   na   sťažnosť,   ktorú   mu   adresoval   žalobca,   zároveň   rovnakým podaním reagoval na výzvu predsedu Krajského súdu v Žiline JUDr. J. K.

Samozrejme, nechcem ju tým zľahčovať, ale je neporovnateľná s vecami žalobcu, v ktorých sa konalo a koná.“

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému   súdu   Žilina   bola   26.   októbra   2001   doručená   žaloba   sťažovateľa o ochranu osobnosti   proti   JUDr.   P.   H.,   bytom L. M. (ďalej len „žalovaný“),   ktorou   sa sťažovateľ domáhal uloženia povinnosti žalovanému verejne sa mu ospravedlniť „...za časť obsahu   odpovede   na   sťažnosť   z 02.   10.   2001   Spr   1087/01...“ a zaplatiť   mu   náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 100 000 Sk.

Po vyjadrení sa všetkých sudcov Okresného súdu Žilina k otázke zaujatosti vo veci (do 4. februára 2002) bol spis predložený podľa § 15 ods. 1 prvej vety OSP predsedovi Okresného   súdu   Žilina   a následne   8.   februára   2002   Krajskému   súdu   v Žiline   (ďalej   aj „krajský súd“) na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 OSP.

Dňa 17. apríla 2002 bol spisový materiál predložený spolu s vyjadreniami sudcov krajského   súdu   (ktorí   sa   cítili   byť   v predmetnej   veci   zaujatí)   najvyššiemu   súdu   ako nadriadenému súdu na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 OSP.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   Nc   69/02   z 24.   apríla   2002   prikázal   vec   podľa ustanovenia § 12 ods. 2 OSP Okresnému súdu Trenčín. Spisový materiál v predmetnej veci bol následne 3. júna 2002 vrátený krajskému súdu.

Krajský súd spisový materiál vrátil listom zo 16. júla 2002 Okresnému súdu Žilina s poukazom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Nc 19/02 z 24. apríla 2002. Zákonný sudca pokynom z 29. júla 2002 nechal následne uznesenie najvyššieho súdu z 24. apríla 2002   doručiť   účastníkom   konania   a spis   v predmetnej   veci   postúpiť   Okresnému   súdu Trenčín.

Sťažovateľ listom z 29. júla 2002 (doručeným 30. júla 2002) podal v predmetnej veci návrh na prikázanie veci okresnému súdu z dôvodu vhodnosti.

Okresnému súdu Trenčín bol spis následne doručený 8. augusta 2002. Najvyššiemu súdu bol spisový materiál v predmetnej veci predložený 24. októbra 2002.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndc 614/02 z 30. októbra 2002 prikázal vec podľa § 12 ods. 2 OSP na prejednanie okresnému súdu. Okresnému súdu Trenčín bol spisový materiál vrátený 13. novembra 2002. Pokynom z 8. januára 2003 nechala zákonná sudkyňa Okresného súdu Trenčín zaslať spisový materiál okresnému súdu, ktorému bol doručený 6. februára 2003. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 15 Ct 8/03.

Na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu okresného súdu z 23. decembra 2004 bola sťažovateľovi zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku.

Uznesením č. k. 15 Ct 8/03-24 zo 14. februára 2005 okresný súd predmetné konanie zastavil   z dôvodu   nezaplatenia   súdneho   poplatku   za   podanie   návrhu   sťažovateľom. Rozhodnutie   bolo   sťažovateľovi   doručené   24.   februára   2005.   Podľa   vyjadrenia   právnej zástupkyne sťažovateľa bol poplatok zaplatený 2. marca 2005.

III.

3. 1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).“

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky garantovať právo na prerokovanie veci v primeranej dobe vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   v primeranej   dobe   (obdobne   napr.   III.   ÚS   111/04, III. ÚS 347/04).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa   správania   účastníka   konania   a spôsobu,   akým   v konaní postupoval   súd   (obdobne napr. III. ÚS 175/04, III. ÚS 229/04).

3. 2. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o ochranu osobnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal proti žalovanému verejného ospravedlnenia, ako aj zaplatenia   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   za   výrok   žalovaného   v liste   sp.   zn. Spr 1087/01 z 2. októbra 2001, ktorým ako predseda Okresného súdu Žilina reagoval na sťažnosť podanú sťažovateľom, ako aj na výzvu podpredsedu Krajského súdu v Žiline.

Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, s vyjadreniami sťažovateľa a okresného súdu   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   prípadná   skutková   alebo   právna   zložitosť   veci nemohla   mať   v danom   prípade   vplyv   na   dosiaľ   uplynutú   dobu   predmetného   konania, pretože okresný súd od postúpenia veci 6. februára 2003 do podania sťažnosti ústavnému súdu   vykonal   len   prvotné   úkony   smerujúce   k odstráneniu   nedostatkov   v podmienkach konania   (otázka   zaplatenia   súdneho   poplatku)   a následne   rozhodol   o zastavení posudzovaného   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku.   Okresný   súd   teda   dosiaľ meritórne vec neprerokovával.

Predmetom   označeného   konania   je   otázka   ochrany   osobnosti,   pri   ktorej   je efektívnosť súdnej ochrany neodmysliteľne spojená s jej poskytnutím v primeranej dobe, teda s rýchlosťou a plynulosťou postupu súdu v prejednávanej veci, kde časové hľadisko môže zohrávať významnú úlohu (III. ÚS 30/03, III. ÚS 178/04).

Namietanú existenciu zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní preto ústavný súd   skúmal   s prihliadnutím   na   túto   skutočnosť   zohľadňujúc aj   stav   uvedeného   konania a charakter úkonov vykonaných vo veci v čase podania ústavnej sťažnosti.

3.   3.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   prispelo   k predĺženiu   doby prerokovania uvedenej veci.

Ústavný súd pripomína, že z ustanovenia § 101 OSP vyplýva pre účastníka konania procesná povinnosť prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania, poskytnutím náležitej súčinnosti súdu v záujme zabezpečenia plynulého postupu v konaní. V sporovom konaní, akým je aj posudzované konanie, nesie procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na   rozhodnutie   vo   veci   samej,   predkladanie   dôkazov   a   iných   úkonov   potrebných   na dosiahnutie   účelu   takého   konania   vo   výraznej   miere   účastník   (obdobne   napr. IV. ÚS 381/04, III. ÚS 347/04).

V dôsledku   nezaplatenia   súdneho   poplatku   pri   podaní   žaloby   bol   okresný   súd povinný vyzvať sťažovateľa na odstránenie nedostatku v podmienkach konania splnením si poplatkovej   povinnosti   (§   10   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb., o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov – ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“), čím tiež dochádzalo k predlžovaniu konania, najmä ak sťažovateľ   súdny   poplatok   v súdom   stanovenej   lehote   nezaplatil,   v dôsledku   čoho   bolo konanie uznesením zo 14. februára 2005 zastavené.

Nezaplatenie súdneho poplatku zo strany účastníka konania namietajúceho porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v súdnom konaní patrí medzi okolnosti, na ktoré ústavný súd prihliada pri posudzovaní tvrdenia o porušení označeného   základného   práva.   Na   druhej   strane   ústavný   súd   opakovane   judikoval,   že uvedená skutočnosť na strane sťažovateľa majúca vplyv na predĺženie doby konania sama osebe   nevylučuje   zodpovednosť   súdu   za   zbytočné   prieťahy   v konaní   spôsobené   jeho nesprávnym   či   neefektívnym   postupom   alebo   dokonca   nečinnosťou   (obdobne   napr. III. ÚS 193/03, III. ÚS 111/04).

Overenie splnenia poplatkovej povinnosti navrhovateľom v konaní a výzvu súdu na zaplatenie súdneho poplatku pritom nemožno považovať za technicky alebo časovo natoľko náročné úkony, aby nimi bolo možné odôvodniť   podstatné predĺženie súdneho konania v porovnaní   s dobou,   ktorú   by   inak,   vzhľadom   na   okolnosti   konkrétneho   prípadu,   bolo možné považovať za primeranú.

Ústavný   súd   preto   skúmal   existenciu   namietaných   zbytočných   prieťahov v označenom   konaní   aj   použitím   ďalšieho   kritéria,   ktorým   bol   postup   okresného   súdu v predmetnej veci.

3. 4. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ten bol vo veci nečinný v období od 6. februára 2003, keď mu bol doručený spisový materiál v súvislosti s prikázaním predmetnej veci, do 23. decembra 2004, keď okresný súd začal vo veci konať výzvou na zaplatenie súdneho poplatku (spolu takmer dvadsaťdva mesiacov).

Uvedené   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   nemožno   dostatočne   odôvodniť nezaplatením súdneho poplatku   pri podaní návrhu na začatie konania, ako argumentuje okresný súd, pretože táto skutočnosť žiadnym spôsobom nebránila okresnému súdu vyzvať sťažovateľa na jeho zaplatenie bezprostredne po doručení spisového materiálu okresnému súdu v súvislosti s prikázaním predmetnej veci, teda podstatne skôr, než sa tak naozaj stalo, a v prípade   jeho   nezaplatenia   vyvodiť   z tejto   skutočnosti   príslušné   právne   dôsledky. Povinnosť postupovať týmto spôsobom vyplývala okresnému súdu priamo zo zákona (§ 100 ods. 1 OSP v spojení s § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Ústavný súd akceptuje, že pri nápade novej veci si naštudovanie spisu a zváženie ďalšieho optimálneho postupu v konaní vyžaduje   určitý   časový   priestor.   Po   zvážení   okolností   tohto   prípadu   považoval   za akceptovateľné,   vzhľadom   na   stav   konania   v čase   prikázania   veci   okresnému   súdu a vzhľadom na povahu a náročnosť následne realizovaných procesných úkonov, obdobie maximálne dvoch mesiacov. Zostávajúcu dobu (spolu dvadsať mesiacov) preto posúdil ako obdobie,   v ktorom   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní   v dôsledku   nečinnosti okresného súdu.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v dôsledku   uvedeného   obdobia   nečinnosti okresného súdu, v ktorom dochádzalo k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj k porušeniu jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti nálezu).

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv garantovaných ústavou   a dohovorom   ústavný   súd   neakceptoval   ako   právne   významnú   argumentáciu zákonného   sudcu   konajúceho   v predmetnej   veci   ohľadne   počtu,   náročnosti   a závažnosti ďalších vecí sťažovateľa týkajúcich sa ochrany osobnosti, ktoré vzhľadom na ich závažnosť uprednostnil pred danou vecou sťažovateľa.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   je   garantované   fyzickej   osobe   alebo   právnickej   osobe   nezávisle   od   počtu, charakteru, či náročnosti konaní, v ktorých je taká osoba účastníkom, pokiaľ ide o konania, na ktoré je aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 48 ods. 2 ústavy.

Povinnosťou súdov vyplývajúcou z označených práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby   je   zabezpečiť   odstránenie   stavu   jej   právnej   neistoty   bez   zbytočných   prieťahov a v primeranej   dobe   v každom   z takýchto   súdnych   konaní,   v ktorom   má   postavenie účastníka,   pokiaľ   sama   svojím   správaním   ako   účastník   neprispela   k ich   vzniku a k neprimeranej dobe prerokovania veci.

K argumentácii zákonného sudcu konajúceho v predmetnej veci sťažovateľa mohol preto   ústavný   súd   prihliadnuť   iba   v rámci   hodnotenia   intenzity   nemajetkovej   ujmy sťažovateľa   spojenej   s porušením   jeho   práv   garantovaných   ústavou   a dohovorom v označenom konaní.

3. 5. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou takéhoto výroku vo vzťahu k okresnému súdu domáhal.

Pretože ústavný súd zistil, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy, ako aj k porušeniu jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   ďalej   konal   bez   zbytočných   prieťahov   (bod   2 výrokovej   časti   nálezu). Uvedený   výrok   sa   však   nedotýka   právomoci   okresného   súdu samostatne posúdiť, či zo strany sťažovateľa ako účastníka konania došlo k odstráneniu nedostatku v podmienkach konania splnením si poplatkovej povinnosti v zmysle § 10 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb., a podľa toho zvoliť ďalší postup.

3. 6. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške   100   000   Sk   z dôvodu   nemajetkovej   ujmy   spočívajúcej   v pocitoch „márnosti a nespravodlivosti“ spojených s neprimerane dlhotrvajúcim stavom právnej neistoty v danej veci poukazujúc aj na predmet konania a jeho začiatok (podanie žaloby 26. októbra 2001).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základných práv sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 20 000   Sk   (bod   3   výrokovej   časti   nálezu)   zohľadňujúc   nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na finančné zadosťučinenie nevyhovel (bod 5 výrokovej časti nálezu).

Pri   posúdení   intenzity   nemajetkovej   ujmy   sťažovateľa   prihliadal   ústavný   súd predovšetkým   na   dĺžku   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom,   proti   ktorému sťažnosť smeruje, a na dĺžku zistených zbytočných prieťahov (dvadsať mesiacov), ako aj na predmet posudzovaného konania týkajúceho sa ochrany osobnosti sťažovateľa v kontexte počtu a náročnosti ďalších obdobných vecí sťažovateľa na okresnom súde. Ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o výške priznaného finančného zadosťučinenia (vychádzajúc zo zásad spravodlivosti) aj skutočnosť, že sťažovateľ jednoznačne prispel k predĺženiu doby prerokovania uvedenej veci v dôsledku nedostatočnej súčinnosti, pokiaľ ide o zaplatenie súdneho poplatku.

3. 7. Sťažovateľ žiadal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne priznať náhradu trov   konania   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vyčíslila   výšku uplatnených trov sumou 12 971 Sk (za dva úkony právnej služby realizované v roku 2004 a jeden úkon právnej služby realizovaný v roku 2005).

Podľa § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“)   účinnej   od   1.   januára   2005   patrí   advokátovi   za   úkony právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky odmena podľa doterajších predpisov.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   preto   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 a § 20 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v spojení s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania   pred   ústavným   súdom   o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu 136 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2005 v konaní pred ústavným súdom   predstavuje   2   501   Sk   a hodnota   režijného   paušálu   150   Sk.   Ústavný   súd   preto v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov právneho zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2004   (prevzatie   a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci z 5. novembra 2004) a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2005 (písomné podanie vo veci z 2. marca 2005)   vo   výške   11   991   Sk   (bod   4   výroku   tohto   nálezu).   Vo   zvyšnej   časti   návrhu   na priznanie náhrady trov konania nevyhovel (bod 5 výrokovej časti nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2005