znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 11/04-34Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť ST. NICOLAUS, a. s., so sídlom Ul. 1. mája 113, Liptovský Mikuláš,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   O.,   B.,   ktorou   namietala   porušenie   svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1. ods. 1 a s čl. 2 ods. 2 a 3, ako aj v   čl.   46   ods.   1   v spojení   s čl.   1   ods.   1 a s čl. 141   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. VI/2 Pz 492/02-23 pri vybavovaní podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 14/02 z 27. augusta 2002, a takto ⬛⬛⬛⬛ r o z h o d o l :

1. Späťvzatie sťažnosti ST. NICOLAUS, a. s., so sídlom Ul. 1. mája 113, Liptovský Mikuláš,   v časti   týkajúcej   sa   porušenia   základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky spôsobeného postupom Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   pri   vybavovaní   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania v konaní vedenom pod č. k. VI/2 Pz 492/02-23   p r i p ú š ťa   a   konanie z a s t a v u j e.

2. Sťažnosť ST. NICOLAUS, a. s., so sídlom Ul. 1. mája 113, Liptovský Mikuláš, v časti týkajúcej sa porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods.   1   a s   čl.   141   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 14/02 z 27. augusta 2002   o d m i e t a   ako podanú oneskorene. O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2003   doručená   sťažnosť ST. NICOLAUS,   a. s.,   so   sídlom   Ul.   1.   mája 113,   Liptovský Mikuláš (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. O., B., ktorou namietala porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1. ods. 1 a s čl. 2 ods. 2 a 3, ako aj v čl. 46 ods. 1 v spojení s   čl. 1 ods. 1 a s čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   pri   vybavovaní   podnetu   na   podanie mimoriadneho   dovolania   v konaní   vedenom   pod   č.   k.   VI/2   Pz   492/02-23,   ako   aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sž 14/02 z 27. augusta 2002.

Z obsahu   sťažovateľovho   podania   a jeho   príloh   vyplýva,   že   Daňové   riaditeľstvo Slovenskej   republiky, oddelenie výkonu daňových   kontrol, pracovisko   Žilina (ďalej len „DR SR“), vykonalo u sťažovateľa v dňoch od 21. februára 2001 do 4. mája 2001 daňovú kontrolu týkajúcu sa dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 1999 a cestnej dane za zdaňovacie obdobie roku 1999. Na základe zistených skutočností DR SR vystavilo protokol o daňovej kontrole č. j. I/329/9/01 z 23. júla 2001 (ďalej len „protokol o daňovej   kontrole“),   v ktorom   neboli   konštatované   nedostatky   výpočtu   cestnej   dane a v súvislosti   s daňou   z príjmov   právnických   osôb   boli   konštatované   viaceré   porušenia zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o daniach   z príjmov“),   ktoré   boli   obsiahnuté   v časti   III   A1   písm.   a)   až   h)   protokolu o daňovej kontrole. Spornými zostali zistenia týkajúce sa zahrnutia oceňovacích rozdielov z kapitálových účastín do základu dane sťažovateľa [časť A1 písm. d) Protokolu o daňovej kontrole].

Na základe protokolu o daňovej kontrole správca dane vydal dodatočný platobný výmer č. j. 660/2100/54208/01/Gru z 26. júla 2001, ktorým sťažovateľovi dorubil rozdiel dane   z príjmov   za   zdaňovacie   obdobie   roku   1999   v celkovej   výške   14   983   200   Sk zodpovedajúci   rozdielu   daňovej   povinnosti   zistenej   správcom   dane   a dane   uvedenej sťažovateľom v daňovom priznaní.

Proti tomuto dodatočnému platobnému výmeru podal sťažovateľ odvolanie listom zo 7.   augusta   2001.   DR   SR   dodatočný   platobný   výmer   správcu   dane   rozhodnutím č. V/2500/9217/2001/Kum zo 14. decembra 2001 potvrdilo. Žalobou zo 7. februára 2002 (podanou   na   najvyššom   súde   11.   februára   2002)   sa   sťažovateľ   domáhal   preskúmania zákonnosti rozhodnutia DR SR č. V/2500/9217/2001/Kum zo 14. februára 2001 a v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku aj nezákonnosti dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Liptovský Mikuláš č. j. 660/2100/54208/01/Gru z 26. júla 2001 a navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Sž 14/02 z 27. augusta 2002 žalobu sťažovateľa zamietol, keď dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom. Týmto rozhodnutím došlo podľa sťažovateľa k porušeniu práva na ochranu vlastníctva a práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Sťažovateľ podal proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 14/02 z 27. augusta 2002 listom z 5. decembra 2002 podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky. Generálna prokuratúra listom č. k. VI/2 Pz 492/02-23 z 8. septembra   2003   sťažovateľovi   oznámila,   že   dôvody   pre   podanie   navrhovaného mimoriadneho opravného prostriedku nezistila a z tohto dôvodu vec odložila. Uvedený list bol právnemu zástupcovi doručený 12. septembra 2003. Svoj postup generálna prokuratúra odôvodnila tým, že poukázala na rozhodnutie súdu publikované pod č. 34 v čiastke 2/2003 na str. 66 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnila. Tento spôsob vybavenia veci považuje sťažovateľ za zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu.

V časti III   svojej sťažnosti sťažovateľ podrobne popísal ním zistené, podľa neho vecné dôvody nesprávnosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 14/02 z 27. augusta 2002. Najvyšší súd v tomto rozsudku podľa neho nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia zákona   o daniach   z príjmov,   nerozhodoval   v uvedenom   konaní   nezávisle   a odôvodnenie rozsudku je podľa neho vnútorne zmätočné, nezodpovedajúce princípom právneho štátu, požiadavke ústavnosti ani zákonnosti.

Spomínaným   rozsudkom   najvyšší   súd   porušil   podľa   sťažovateľa   jeho   základné právo na ochranu vlastníctva v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na súdnu a inú právnu ochranu   v zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Porušenie   práva   na   ochranu   vlastníctva   podľa sťažovateľa spočíva v tom, že najvyšší súd spomínaným rozsudkom nezrušil nezákonné rozhodnutia   daňových   orgánov,   a tým   došlo   k zásahu   do   jeho   majetkovej   sféry,   keďže sťažovateľ bol povinný túto podľa neho nezákonnú daňovú povinnosť zaplatiť.

Porušenie   svojho   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   sťažovateľ   videl „v nezákonnom“   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené,   že   predmetné rozhodnutia   daňových   orgánov   sú   vydané   v súlade   so   zákonom,   ako   aj   v   tom,   že odôvodnenie   uvedeného   rozsudku   nezodpovedá   požiadavke   právnej   istoty   účastníkov súdneho konania, pretože je „nezrozumiteľné a zmätočné“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že v prípade existencie rozhodnutia súdu, v ktorom sú nesprávne aplikované právne normy, je podľa neho dotknuté aj ústavné právo na nezávislý a nestranný súd, resp. na spravodlivý súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V záverečnom 4. bode tejto časti sťažovateľ zhrnul svoju argumentáciu k tejto časti sťažnosti a uviedol, že podľa neho „aj interpretácia hmotného práva (zákona o daniach z príjmov) vykonaná najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž 14/02 spôsobom, ktorý nie je v súlade s ústavou, sa dotýka nielen jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu, ale   aj   jeho   základného   práva   v zmysle   čl.   20   ods.   1   ústavy   v konkrétnom   prípade determinovaného článkom 2 ods. 3 ústavy, v zmysle ktorého nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Možno   totiž   vysloviť,   že   ak   zákon   o daniach   z príjmov   určitú   daňovú   povinnosť upravuje spôsobom, ktorému nezodpovedá rozhodovacia činnosť daňových orgánov a ani rozhodovacia činnosť súdu v rámci správneho súdnictva – t. j. ak určitá daňová povinnosť nezodpovedá hmotnému právu – tak potom je takouto rozhodovacou činnosťou dotknuté nielen   základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu,   ktoré   v takomto   prípade   nie   je vykonané   spôsobom   predpokladaným   v ústave,   ale   aj   právo   vlastniť   majetok,   pretože takouto rozhodovacou činnosťou bolo právo sťažovateľa vlastniť majetok dotknuté, a to uložením   povinnosti   zaplatiť   daňovú   povinnosť,   ktorá   nezodpovedá   správnej   aplikácii hmotnoprávnych   predpisov   daňového   práva.   Zásah   do   práva   vlastniť   majetok   totiž s poukazom na článok 1 ods. 1 v spojení s článkom 2 ods. 2 ústavy môžu štátne orgány vykonať   len   na   základe   ústavy,   v jej   medziach   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví zákon, pričom v protiklade k tomu stojí aspekt slobody „každého“, vyjadrený v článku 2 ods. 3 ústavy, ktorý nemusí robiť nič, čo mu zákon neukladá.

Vzhľadom na vyššie uvedené nie je preto účelom tejto sťažnosti, aby ústavný súd pri jej posudzovaní nahrádzal rozhodnutie všeobecného súdu, ale aby posúdil toto rozhodnutie z pohľadu základných práv a slobôd a v tomto smere prípad ako celok“.

V časti   IV   svojej   sťažnosti   sa   sťažovateľ   zaoberal   dôvodmi,   pre   ktoré   namietal porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy spočívajúce v zásahu generálnej prokuratúry do tohto práva pri vybavovaní sťažovateľovho podnetu z 5. decembra 2002, v ktorom navrhol, aby generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie (z dôvodu   nesprávneho právneho posúdenia veci)   proti   rozsudku   najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 14/02 z 27. augusta 2002.

Podľa názoru sťažovateľa súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu, t. j. vrátane práva   na   vybavenie   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnym prokurátorom,   je   aj   právo   na   spravodlivé   a nestranné   prejednanie   veci   pri   vybavovaní podnetu účastníka konania na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom. Preto   predmetom   posudzovania   porušovania   ústavného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní o sťažnosti pre porušenie základných práv alebo ľudských slobôd pred ústavným súdom by podľa sťažovateľa malo byť aj posúdenie zásahu   spôsobeného   generálnom   prokuratúrou   pri   vybavovaní   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania.

Odložením podnetu sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž   14/02   z 27.   augusta   2002   s odôvodnením   spočívajúcom v poukázaní na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   s ktorým   sa   generálna prokuratúra   podľa svojho tvrdenia stotožňuje, došlo podľa sťažovateľa k porušeniu (zásahu do) jeho práva na súdnu a inú súdnu ochranu. K jeho porušeniu došlo aj z dôvodu, že o vybavení podnetu sťažovateľ nebol upovedomený v dvojmesačnej lehote upravenej v ustanovení § 33 ods. 1 zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre,   resp.   že   v tejto   lehote   nebol   upovedomený o predĺžení lehoty na vybavenie podnetu.

Podľa sťažovateľa odôvodnenie oznámenia o vybavení podnetu sťažovateľa uvedené generálnou prokuratúrou v liste č. k. VI/2 Pz 492/02-23 z 8. septembra 2003 nevykazuje znaky   nezávislosti   a nestrannosti,   pretože   „pri   vybavovaní   podnetu   sťažovateľa   bol prokurátor generálnej prokuratúry ovplyvňovaný publikovaným rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým však bolo práve to rozhodnutie, ktorého nezákonnosť vo svojom podnete namietal   sťažovateľ“.   Doručením   upovedomenia   generálnej   prokuratúry   sťažovateľovi 12. septembra 2003, ktorým mu bolo „bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia“ a až po uplynutí dvojmesačnej lehoty od podania podnetu, t. j. v rozpore s ustanovením § 33 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, oznámené odloženie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu,   došlo   aj   k porušeniu   ústavného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. V časti   V   svojej   sťažnosti   sa   sťažovateľ   zaoberal   procesnými   podmienkami   pre konanie o sťažnosti a okrem iného uviedol: „(...) Sťažovateľ podáva túto sťažnosť – po vyčerpaní (aj mimoriadnych) opravných prostriedkov a iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov – včas, v dvojmesačnej lehote podľa   ust.   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   ktorá   začala   plynúť   dňom   doručenia oznámenia (list Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VI/2 Pz 492/02-23 zo dňa 8. 9. 2003) o spôsobe vybavenia podnetu sťažovateľa zo dňa 5. 12. 2002 na podanie mimoriadneho dovolania   proti   rozsudku Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky   č.   4 Sž 14/02   zo   dňa   27.   8.   2002,   t.   j.   dňom   12.   9.   2003   a v zmysle   cit.   ust.   uplynie   dňa 12. 11. 2003.(...)“

V ďalších   častiach   svojej   sťažnosti   (časti   VI   a VII)   sa   sťažovateľ   zaoberal podmienkami konania pred ústavným súdom a v záverečnej časti navrhol ústavnému súdu prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a následne   po   prerokovaní   tejto   veci   a vykonaní potrebných dôkazov, aby v zmysle ustanovenia § 56 zákona o ústavnom súde v predmetnej veci rozhodol nálezom.

Generálna prokuratúra sa na základe výzvy ústavného súdu z 18. novembra 2003 k podanej   sťažnosti   vyjadrila   svojím   listom   č.   k.   GÚs   4055/03-29   z 1.   decembra   2003 (doručeným 9. decembra 2003). V úvode tohto listu generálna prokuratúra podrobne opísala inštitút   mimoriadneho   dovolania   a   jeho   zákonnú   úpravu.   K sťažovateľovej   námietke porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu generálna prokuratúra okrem iného uviedla, že mimoriadne dovolanie má charakter návrhového opatrenia, ktorým nie je možné zaistiť ochranu   základných   práv   a slobôd   jednotlivých   subjektov.   Samotným   uplatnením   tohto návrhového   oprávnenia   nie   je   možné   napraviť   nezákonný   stav   existujúci   na   základe právoplatného   rozhodnutia   súdu   a generálna   prokuratúra   nedisponuje   ani   právnym prostriedkom, ktorým by súd k realizácii takejto nápravy mohla prinútiť. Vzhľadom na tieto skutočnosti, generálna prokuratúra teda nemôže právne relevantným spôsobom zasiahnuť do práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ústavy.

Generálna prokuratúra neakceptovala ani stanovisko sťažovateľa, podľa ktorého sa podanie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom a konanie o tomto podnete považuje za integrálnu súčasť práva na inú právnu ochranu, ktorú je práve s ohľadom na právnu úpravu tohto mimoriadneho opravného prostriedku potrebné vnímať v kontexte   práva   na   prístup   na   súd.   Podľa   názoru   generálnej   prokuratúry,   ak   by   mal zákonodarca v úmysle vytvoriť podmienky naplnenia práva na súdnu ochranu v rozsahu naznačenom   sťažovateľom,   umožnil   by   podať   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok priamo   oprávneným   osobám.   Rovnako   generálna   prokuratúra   neakceptovala   ani   ďalšie námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   porušenia   čl.   46   ústavy,   keďže   dôslednou   aplikáciou názoru sťažovateľa by podaním podnetu vznikol oprávnenej osobe nárok (právo) na podanie mimoriadneho dovolania na súd, čo podľa nej nezodpovedá platnej právnej úprave. Podľa názoru generálnej prokuratúry pokiaľ generálny prokurátor v konaní o podnete na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   oprávnenie   meritórne   rozhodovať   o právach oprávnených osôb, tak ani nedodržaním zákonom stanovenej lehoty na vybavenie tohto podnetu nemôžu byť ich základné ľudské práva a slobody dotknuté.

V závere svojho vyjadrenia generálna prokuratúra uviedla, že námietka sťažovateľa poukazujúca   na   nedostatočné   odôvodnenie   odloženia   podnetu   nemá   oporu   v zákone s ohľadom na znenie § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre, z ktorého vyplýva len povinnosť prokurátora upovedomiť podávateľa o spôsobe vybavenia podnetu.

Vzhľadom na dôvody uvedené vo svojom vyjadrení generálna prokuratúra navrhla ústavnému súdu, aby sťažnosť sťažovateľa odmietol.

Sťažovateľ svojím podaním z 10. decembra 2003 (doručeným 16. decembra 2003) v súlade s § 54 v spojení s § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   zobral svoju sťažnosť v časti týkajúcej sa porušenia jeho základných práv a slobôd spôsobeného zásahom generálnej prokuratúry čiastočne späť a navrhol, aby ústavný súd v súlade s § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku konanie v tejto časti zastavil. Zároveň vzhľadom na túto skutočnosť ústavnému súdu navrhol, aby po čiastočnom zastavení konania vo vyššie uvedenej časti vydal nasledovný nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 4 Sž 14/02 zo dňa 27. 8. 2002 vydaným v právnej veci žalobcu ST. NICOLAUS, a. s. c/a Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, vedenej pod č. k. 4 Sž 14/02, porušil právo sťažovateľa na ochranu vlastníctva podľa článku 20 ods. 1 v spojení s článkom 1 ods. 1 a článkami 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 1 ods. 1 a článkom 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 4 Sž 14/02 zo dňa 27.8.2002 vydaný vo veci ST. NICOLAUS, a. s. c/a Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, č. k. 4 Sž 14/02 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

1. V zmysle § 54 zákona o ústavnom súde ak sťažovateľ vezme svoju sťažnosť späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, že späťvzatie sa nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.

Keďže sťažovateľ svoju sťažnosť z 11. novembra 2003 v časti týkajúcej sa porušenia jeho   základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   v spojení   s čl.   1   ods.   1   ústavy spôsobeného postupom generálnej prokuratúry   pri vybavovaní jeho podnetu   na podanie mimoriadneho   dovolania   vedeného   pod   č.   k.   VI/2   Pz   492/02-23   vzal   späť   podaním z 10. decembra   2003   a ústavný   súd   zo   sťažovateľom   uvedených   argumentov   a ním predložených dôkazov nezistil skutočnosti, ktoré by odôvodňovali nepripustenie späťvzatia sťažnosti,   napr.   také,   ktoré   by   nasvedčovali   mimoriadne   závažnému   spôsobu   porušenia základných práv alebo slobôd sťažovateľa, pripustil toto späťvzatie a konanie o sťažnosti sťažovateľa vo vyššie uvedenej časti zastavil.

2. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd predbežne prerokoval návrh sťažovateľa v časti týkajúcej sa porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1. ods. 1 a s čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, ako aj v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 141 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 14/02 z 27. augusta 2002.

Ústavný súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, že plynutie dvojmesačnej lehoty podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   začalo   až   dňom   doručenia   mu   oznámenia generálneho prokurátora o nevyhovení jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j.   po   12.   septembri   2003.   Samotné   podanie   podnetu   v prípade   jeho   nevyhovenia generálnym   prokurátorom   nie   je   totiž   účinným   právnym   prostriedkom,   ktorý   právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje každej osobe na ochranu jej základných práv alebo slobôd.   Samotný   podnet   nie   je   teda   iným   právnym   prostriedkom,   ktorý   je   sťažovateľ v zmysle   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   povinný   vyčerpať   na   ochranu   svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu priamo dostupné.   Ustanovenie §   243e   ods.   1 zákona č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   neukladá   totiž povinnosť   (nevzniká   právny   nárok)   vyhovieť   každému   podnetu.   Je   na   voľnej   úvahe generálneho prokurátora   rozhodnúť o tom, či   podá   alebo nepodá   mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho   dovolania   sú   splnené).   Oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02).

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa z 11. novembra 2003 bola ústavnému súdu doručená po uplynutí lehoty stanovenej pre podanie sťažnosti v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1. ods. 1 a s čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, ako aj v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 141 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž   14/02   z 27.   augusta   2002   bolo   potrebné   odmietnuť   ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 a § 54 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 14. januára 2004