znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 11/02-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2002   predbežne   prerokoval   podnet   Ing.   Z.   S.,   bytom   K.,   zastúpeného   advokátom JUDr. R. J., K., ktorým namietal porušenie práv garantovaných čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,   sekcie   civilného   práva,   pri   vybavovaní   jeho   sťažnosti   vedenej   pod sp. zn. 5859/98-53/ex, a takto

r o z h o d o l :

Podnet Ing. Z. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bol 20.   júna   2001   doručený   podnet   Ing.   Z.   S.,   bytom   K.   (ďalej   len   „navrhovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   R.   J.,   K.,   ktorým   namietal   postup   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „odporca“)   pri   vybavovaní   jeho sťažnosti   v exekučnej   veci.   Postupom   odporcu   mali   byť   porušené   základné   práva navrhovateľa upravené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Predchádzajúci podnet navrhovateľa doručený ústavnému súdu 29. decembra 2000   bol   uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   25/01   z 8.   marca   2001   odmietnutý   pre nepríslušnosť   ústavného   súdu   na   jeho   prerokovanie.   Z jeho   obsahu   a z k nemu priložených písomností ústavný súd zistil, že navrhovateľ nevyčerpal všetky právne prostriedky ochrany svojho práva na vybavenie sťažnosti, ktoré mu právny poriadok Slovenskej republiky poskytoval, teda nevyčerpal všetky dostupné právne prostriedky na jeho ochranu.

Neskorším podnetom sa navrhovateľ opätovne domáhal rozhodnutia ústavného súdu,   ktorým   by   bolo   vyslovené,   že   „nekonaním   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky,   sekcie   civilného   práva   vo   veci   sťažnosti   navrhovateľa Ing. Z. S., bytom K. zo dňa 5. 9. 1998, prejednávanej na Ministerstve spravodlivosti SR pod č. k. 5859/98/ex došlo k porušeniu jeho ústavných práv na súdnu a inú právnu ochranu   zaručenú   článkom   46   ods.   1   a článkom   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky“.

Okrem   písomností   predložených   ústavnému   súdu   k   predchádzajúcemu podnetu   dokumentoval   navrhovateľ   svoje   tvrdenia   aj   ďalšími   písomnosťami,   a   to z korešpondencie s odporcom, Slovenskou komorou exekútorov (ďalej len „komora“), Úradom vlády Slovenskej republiky a všeobecnými súdmi.

Z ich   obsahu   (ďalších   písomností)   je   zrejmé,   že   sťažnosť   navrhovateľa adresovaná komore bola neúspešná (oznámenie komory č. 50/99 z 21. januára 1999) a   odporca   listami   sp.   zn.   5859/98-53/ex   z   21.   marca   2000   a   24.   januára   2001 oboznámil navrhovateľa s doterajším postupom a s dôvodmi zdĺhavého vybavovania jeho sťažnosti.

Z listu Úradu vlády Slovenskej republiky č. 1622/00 Se z   27. októbra 2000, ktorou   Kancelária   predsedu   vlády   Slovenskej   republiky   oznamuje   navrhovateľovi, že   predseda   vlády   „nie   je   oprávnený   zasahovať   do   majetkovo-právnych   sporov fyzických   osôb   alebo   organizácií   a zaoberať   sa   prípadmi,   ktoré   spadajú   do kompetencie   súdov,   prokuratúry   a orgánov   činných   v trestnom   konaní,   preto odstupujem   Vaše   podanie   na   Ministerstvo   spravodlivosti   SR“,   nevyplýva,   že   by obsahom podania navrhovateľa na tento štátny orgán bola jeho sťažnosť na zdĺhavé vybavovanie jeho sťažnosti odporcom; teda navrhovateľ nevyužil možnosť domáhania sa nápravy aj na tomto štátnom orgáne.

Ústavný súd listom sp. zn. Rvp 374/01 z 18. septembra 2001 požiadal odporcu o vypracovanie stanoviska k podnetu navrhovateľa (odpoveď písomne urgoval listom zo 14. novembra 2001).

Odporca listom sp. zn. 5859/98-53/ex z 18. januára 2002 zdôvodnil ústavnému súdu príčiny zdĺhavého vybavovania sťažnosti navrhovateľa a oznámil, že v súčasnosti je prešetrovanie sťažnosti „Ing. S. na postup súdneho exekútora JUDr. J. B. skončené a sťažovateľ bol o výsledku šetrenia vyrozumený listom, ktorého kópiu Vám v prílohe zasielam“   (odporca   v liste   sp.   zn.   5859/98-53/ex   z 15.   januára   2002   oznámil navrhovateľovi, že jeho sťažnosť vo veci sp. zn. EX 4896/96 považuje za dôvodnú a že   rozhodnutím   ministra   spravodlivosti   z 3.   októbra   2001   bol   sťažnosťou napadnutému exekútorovi dočasne pozastavený výkon funkcie súdneho exekútora).

II.

Predmetom podnetu je domáhanie sa základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (konkrétne základných práv garantovaných v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 ústavy).

Právo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje ústava každému právu, ktoré je v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   upravené   a ktorého   sa   možno   zákonom ustanoveným postupom domáhať na súdnom alebo inom orgáne Slovenskej republiky (PL. ÚS 38/99).

Podstatou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. pred orgánom štátnej správy) je umožniť každému reálny prístup k takémuto orgánu a tomu zodpovedajúcu povinnosť o veci konať, tak aby nedošlo k porušeniu ústavno-procesných princípov upravených v druhej hlave v siedmom oddiele ústavy, a že   sa   ho   oprávnená   osoba   domáha   zákonom   ustanoveným   postupom   na   orgáne príslušnom na jej poskytnutie (napr. I. ÚS 84/97).

Výkon   základných   práv   uvedených   v čl.   48   ods.   2   ústavy   predovšetkým predpokladá predošlé uplatnenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   a 2   ústavy   tým,   že   sa   oprávnený   subjekt   zákonom   stanoveným   postupom domáha svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky), resp. žiada o preskúmanie zákonnosti konania   orgánu   verejnej   správy   a súd   na   základe   jeho   návrhu   na   začatie   konania (žaloba) aj začne konať. Čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza z predpokladu súdneho konania (v širšom zmysle aj zo zákonom upraveného konania pred iným orgánom Slovenskej republiky) a určuje základné práva účastníkov takéhoto konania, t. j. základné právo, aby sa vec prerokovala verejne, bez zbytočných prieťahov a aby sa jeho účastníci mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (I. ÚS 20/97, I. ÚS 30/97).

Právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy je viazané, ako to vyplýva z ustanovení čl. 46 až 50 ústavy, na konanie najmä pred   všeobecnými   súdmi   a pred   orgánmi   verejnej   správy   (resp.   v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia (vo veci samej)   štátneho   orgánu,   a to   v konaní   pred   súdmi   a   orgánmi   verejnej   správy (a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky). Tento účel   možno   dosiahnuť   len   právoplatným   rozhodnutím   týchto   štátnych   orgánov. Nepostačuje, že takýto orgán vo veci len koná (napr. II. ÚS 26/95, II. ÚS 62/99). V už vyššie citovanom rozhodnutí (I. ÚS 30/97) vyslovil ústavný súd právny názor, že za prerokovanie (prejednanie) veci v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy možno považovať len také konanie, v ktorom sa meritórne rozhoduje vo veci samej.

Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva   záver,   že   vybavovanie sťažností   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (desiata   časť   prvá   hlava § 218a až 218c - vybavovanie sťažností), resp. zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach (§ 1 - zákon upravuje postup pri podávaní, prijímaní, evidovaní, vybavovaní a kontrole vybavovania   sťažností)   alebo   zákona   č.   347/1990   o organizácii   ministerstiev a ostatných   ústredných   orgánov   štátnej   správy   Slovenskej   republiky   v znení neskorších predpisov (§ 20a - Úrad vlády Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej   správy   Slovenskej   republiky   pre  ...   a   na   vybavovanie   petícií,   sťažností, oznámení a podnetov) nie je konaním (končiacim rozhodnutím o merite veci), ktoré podlieha   ústavnej   ochrane   podľa   ustanovení   čl.   48   až   50   ústavy.   Vybavovanie sťažností   (nie   konanie   o sťažnostiach)   nemožno   považovať   za   súčasť   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a tým ani súdneho alebo správneho konania [zákon č. 71/1967   Zb.   o správnom   konaní   (správny   poriadok)],   resp.   konania   pred   iným orgánom   Slovenskej   republiky   upraveného   zákonom   a jeho   zdĺhavým   priebehom nemôže dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Okrem   nepríslušnosti   ústavného   súdu   (odôvodnenej   pri   odmietnutí predchádzajúceho   podnetu)   je   dôvodom   odmietnutia   podnetu   (z   vyššie   uvedených dôvodov) aj jeho zjavná neopodstatnenosť.

Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2002