znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 109/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016predbežneprerokovalsťažnosťobchodnejspoločnostiWMConsulting& Communication, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, zastúpenej obchodnouspoločnosťou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, v menektorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman Kvasnica, pre namietané porušenie jejzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikyuznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 26 CoE/52/2015-81 z 31. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o.,o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o.,Sad A. Kmeťa 24, Piešťany (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jejzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)č. k. 26 CoE/52/2015-81 z 31. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že„novým“návrhomz 12. novembra 2013 požiadala sťažovateľka súdneho exekútora,exekútorský úrad,, o vykonanie exekúcie proti,, a,(ďalej len „povinní“).Exekučným titulom bol v danom prípade rozsudok Obvodného súdu Bratislava IIč. k. 13 C/117/94-35 z 21. februára 1995 (právoplatný 19. apríla 1995 a vykonateľný22. apríla 1995), ktorým tento súd zaviazal povinných uhradiť právnemu predchodcovisťažovateľky –, sumu 44 260 Sks príslušenstvom, ako aj trovy konania v sume 1 768 Sk. Po doručení upovedomeniao začatí exekúcie sp. zn. EX 2904/13 z 11. februára 2014 podali povinní 20. marca 2014námietky proti exekúcii a proti trovám exekúcie.

Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) prvým výrokom uzneseniač. k. 10 Er/1457/2013-60 z 30. decembra 2014 námietkam povinných proti exekúciivyhovel, keď po vykonaní dokazovania„dospel k záveru, že... sú dôvodné, nakoľko svoj dlh v celom rozsahu dňa 25. 05. 2005 splnili“, pretože tento bol vo forme zrážok zo mzdypovinných súdnym exekútorom, exekútorský úrad,, zasielaný na„exekučný depozitný účet “. V tejtosúvislosti okresný súd zdôraznil, že„po právoplatnosti uznesenia, ktorým súd námietkam povinných proti exekúcii vyhovel, súd exekúciu zastaví“. Druhým výrokom citovanéhouznesenia okresný súd rozhodol, že námietky povinných proti trovám exekúcie zamieta.V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia pritom poukázal na to, že takátoprocesná obrana povinných je neopodstatnená vzhľadom na to, že„trovy uvedené v upovedomení o začatí exekúcie sú vždy trovami predbežnými“. V okolnostiach danéhoprípadu totiž„súdny exekútor nemohol mať pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným vedomosť o prípadnej úhrade dlžnej sumy povinnými, preto v upovedomení o začatí exekúcie vychádzal z návrhu oprávneného“.

Proti prvému výroku uvedeného uznesenia okresného súdu podala sťažovateľkaodvolanie, v ktorom namietala, že nedostatočne zistil skutkový stav veci a vychádzalz nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože„do 01. 06. 2014 plnenie súdnemu exekútorovi nemalo za následok zánik dlhu (§ 46 ods. 3 Exekučného poriadku)“.

Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu v napadnutej častipotvrdil, pretože dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.

Sťažovateľka v sťažnosti opätovne namieta, že„právny poriadok Slovenskej republiky do 01. 11. 2013 nespájal s plnením súdnemu exekútorovi rovnaké právne účinky ako s plnením oprávnenému, teda plnenie exekútorovi nebolo možné považovať za plnenie oprávnenému a k zániku dlhu splnením dochádzalo až v okamihu, keď exekútor poukázal vymožené plnenie oprávnenému“. Domnieva sa, že„výklad ustanovenia § 46 ods. 3 Exekučného poriadku, ktorý zvolil Krajský súd v Nitre, je popretím princípov právneho štátu“, preto jeho rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniťmajetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezomvyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 26 CoE/52/2015-81 z 31. marca 2015 boloporušené jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, aby napadnutéuznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznalfinančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume355,13 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súdnavrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Samotnýsťažovateľ tak formuláciou sťažnostného petitu určuje ústavnému súdu rozsah, v akom sanapadnutým rozhodnutím orgánu verejnej moci má zaoberať. Viazanosť ústavného súdunávrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha.Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojejsťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadomna kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým potvrdiluznesenie súdu prvého stupňa o vyhovení námietkam povinných proti exekúcii z dôvodu, žesvoj dlh v celom rozsahu splnili jeho úhradou na exekučný depozitný účet. Napadnutéuznesenie krajského súdu považuje sťažovateľka za nezákonné, pretože je presvedčená, žek zániku dlhu povinných vymáhaného prostredníctvom súdneho exekútora dochádza ažokamihom, keď tento vymožené plnenie poukáže oprávnenému.

V súvislosti s uplatnenou argumentáciou krajský súd v relevantnej časti odôvodnenianapadnutého rozsudku uviedol, že„je nesporné, že na základe predmetného exekučného titulu už povinní v 1. a 2. rade v plnom rozsahu plnili pohľadávku oprávneného, a to zrážkami zo mzdy, čo vyplýva z obsahu exekučného spisu EX 012/01. Bolo by v rozpore s dobrými mravmi, aby na základe toho istého exekučného titulu bola opätovne vykonaná exekúcia na tých istých povinných, ktorí už raz svoj dlh splnili. Odvolací súd v danom prípade poukazuje na oprávneným namietané ustanovenie § 46 ods. 3 Exekučného poriadku, ktoré bolo zavedené novelou účinnou od 01. 11. 2013 a vzťahuje sa aj na konania začaté pred 01. 11. 2013 (§ 243b ods. 2) v zmysle ktorého plnenie exekútorovi má rovnané účinky, ako keby povinný plnil oprávnenému, to znamená, že tým, že povinní v 1. a 2. rade dlh plnili exekútorovi a ak by aj tento exekútor z uvedenej sumy nepoukázal oprávnenému nič, aj tak má takéto plnenie rovnaké účinky ako keby povinní plnili oprávnenému. Povinnosť povinných v 1. a 2. rade zanikla, pričom následne nároky oprávneného na poukázanie sumy vymoženej v rámci exekúcie voči súdnemu exekútorovi bolo potrebné uplatniť v rámci exekučného konania EX 012/01 a nie v novom konaní EX 2904/13.“.

Ústavný súd konštatuje, že námietku porušenia označených práv sťažovateľkanespája s princípmi spravodlivého súdneho procesu vyplývajúcimi z čl. 46 až čl. 48 ústavy,resp. z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 2/2011, III. ÚS 376/08,III. ÚS 224/09, II. ÚS 203/2010, III. ÚS 96/2011, III. ÚS 232/2012, II. ÚS 852/2014,III. ÚS 695/2014 a iné) pritom vyplýva, že všeobecný súd zásadne nemôže byťsekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak totoporušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípypostupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stalopravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnostipodľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupomnahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základrozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy (obdobne napr.II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd nezistil nič, čo bysignalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného právasťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Keďže vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom ústavný súd nemohol posúdiťprípadné porušenie ktoréhokoľvek z ústavno-procesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 ažčl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sťažovateľka napriek tomu, že jekvalifikovane právne zastúpená, v sťažnosti nenamietala, že by napadnutý rozsudok nebolvýsledkom riadneho a spravodlivého procesu, túto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Takýto postup je nevyhnutným dôsledkomvyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakterua ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016