SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 109/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti LOMY SV, s. r. o., Pčolinská 4552,Snina, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Vieroslava Vočková, advokát s. r. o.,Kúpeľná 6663/6, Prešov, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. VieroslavaVočková, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 až 5 ÚstavySlovenskej republiky postupom Hlavného banského úradu v Banskej Štiavnici a jehorozhodnutím sp. zn. 1129-2039/2012 z 31. októbra 2012, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti LOMY SV, s. r. o., o d m i e t a pre nedostatokprávomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LOMY SV, s. r. o., Pčolinská 4552, Snina(ďalej len „sťažovateľka“), doplnená písomným podaním doručeným z 23. januára 2015,ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 až 5 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Hlavného banského úradu v BanskejŠtiavnici (ďalej len „druhostupňový správny orgán“) a jeho rozhodnutím sp. zn. 1129-2039/2012 z 31. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených možno vyvodiť, že sťažovateľka nesúhlasiacs rozhodnutím Obvodného banského úradu v Košiciach (ďalej len,,prvostupňový správnyorgán“) sp. zn. 421-1953/2012 z 12. júna 2012 podala proti označenému rozhodnutiuprvostupňového správneho orgánu, ktorým vydal povolenie k banskej činnosti, odvolanie.Druhostupňový správny orgán rozhodol o podanom odvolaní tak, že ho napadnutýmrozhodnutím zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu.
Sťažovateľka v sťažnosti nespokojná s výsledkom správneho konania namieta, ženapadnuté rozhodnutie je nezákonné, pričom rozsiahlo argumentuje a špecifikuje, s ktorýmiustanoveniami konkrétnych právnych predpisov je podľa jej názoru v rozpore.V nadväznosti na protizákonnosť napadnutého rozhodnutia dochádza k záveru o porušení„základných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky podľa čl. 20 ods. 1 až 5“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o sťažnostisťažovateľky nálezom v takomto znení:
„štátny orgán Hlavný banský úrad v Banskej Štiavnici porušil najmä ust. § 7 a nasl./, § 31 ods. 3 písm. b/, §33 ods. 1 až 6, § 43 ods. 1 až 6, čl. II zák. č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva /banský zákon/ v znení neskorších predpisov, v spojitosti s ust. § 17 ods. 2, 6, 7/, § 19 ods. 1, 5, 6/ zákona č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušných a o Štátnej banskej správe v znení neskorších predpisov a vydal rozhodnutie zo dňa 31.10.2012 sp. Č. 1129-2039/2012, ktorým zamietol odvolanie spoločnosti LOMY SV, s.r.o. Pčolinská 4552, 069 01 Snina a potvrdil rozhodnutie Obvodného banského úradu v Košiciach sp. č. 421-1953/2012 zo dňa 12.6.2012 o povolení banskej činnosti v dobývacom priestore Okružná - Borovník v rozpore s ust. § 3 ods. 1, 2, 3, 4 v spojení s § 32 ods. 1, 2, 3, § 46, § 47 ods. 3, § 59 ods. 1, 2/ zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní /správny poriadok/ v znení neskorších predpisov, pretože rozhodnutie o povolení banskej
innosti je nezákonné, toto zrušil a navrhujeme, aby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde Ústavný súd sťažnosti vyhovel a zakázal Hlavnému banskému úradu v Banskej Štiavnici pokračovať v porušovaní základných vlastníckych práv vlastníka pozemkov garantovaných Ústavou Slovenskej republiky podľa
l. 20.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí topredovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Sťažovateľka označila v sťažnosti ako porušovateľa svojich označených právdruhostupňový správny orgán, pričom sa domáhala vyslovenia porušenia konkrétnychustanovení zákonov napadnutým rozhodnutím druhostupňového správneho orgánu, navrhlazrušiť napadnuté rozhodnutie a vysloviť „zákaz pokračovať v porušovaní základných vlastníckych práv vlastníka pozemkov garantovaných Ústavou Slovenskej republiky“.
Ústavný súd takto formulovaný petit sťažnosti považuje za nedostatočne určitý,pretože sťažovateľka výslovne v petite sťažnosti nežiadala vysloviť porušenie základnýchpráv podľa ústavy, hoci zo záverečnej časti petitu je zrejmé, že napadnutým rozhodnutímmalo dôjsť k porušeniu základných práv podľa čl. 20 ústavy, keďže sa sťažovateľkadomáhala toho, aby bol vyslovený zákaz pokračovania v porušovaní základných práv podľačl. 20 ústavy. Takisto v petite sťažnosti absentuje označenie príslušných odsekov čl. 20ústavy, čo ústavný súd štandardne vedie k výzve na odstránenie nedostatkov sťažnosti,avšak prihliadajúc na celý obsah sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľka mala na myslizákladné práva podľa čl. 20 ods. 1 až 5 ústavy, keďže v odôvodnení svojej sťažnosti uvádzatieto základné práva, preto ústavný súd zvažujúc svoj ďalší procesný postup upustilod výzvy adresovanej právnej zástupkyni sťažovateľky a v súlade so zásadou hospodárnostikonania ustálil predmet svojho konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia,keďže v rámci predbežného prerokovania veci zistil, že existujú také prekážky meritórnehoprerokovania sťažnosti, ktoré sú neodstrániteľné.
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochranyzákladných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričomprávomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práva slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každúosobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojhozákladného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgánverejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu(podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejtosúvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sa zameral na posúdenie, či možno sťažnosťpovažovať za prípustnú, a to aj v nadväznosti na zistenie, že napadnuté rozhodnutiedruhostupňového správneho orgánu obsahovalo poučenie o možnosti preskúmaniarozhodnutia súdom.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že podľa § 7 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.Občiansky súdny poriadok v znení účinnom od 1. septembra 2003 (ďalej len „OSP“)v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnejsprávy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôbalebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia v správnom súdnictve preskúmavajú súdyzákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy,ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zverujerozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblastiverejnej správy.
Preskúmajúc negatívnu enumeráciu a postupy a rozhodnutia, ktoré sú vylúčenéz preskúmavacej právomoci všeobecných súdov, ústavný súd konštatuje, že nie je žiadenlegálny dôvod na záver, podľa ktorého by malo byť v danej veci napadnuté rozhodnutiedruhostupňového správneho orgánu (ako orgánu verejnej moci) pri výkone jeho úloh z tejtoprávomoci vylúčené.
Ústavný súd tak dospel k záveru, že sťažovateľka mala v systéme všeobecného(v danom prípade správneho) súdnictva k dispozícii účinný právny prostriedokna dosiahnutie nápravy svojich označených práv, porušenie ktorých v konaní pred ústavnýmsúdom namietala. Účinným prostriedkom nápravy v prípade namietaného porušeniaoznačených základných práv napadnutým rozhodnutím bola správna žaloba podľa § 244OSP a nasl.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka disponovala dostupným a účinnýmprostriedkom nápravy ňou namietaného porušenia označených práv, o ktorom bolv konečnom dôsledku oprávnený rozhodnúť všeobecný súd. Vzhľadom na princípsubsidiarity, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzickýchosôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v týchprípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy),nie je vo vzťahu k predmetnému postupu úradu daná právomoc ústavného súdu.
Tento záver má oporu aj v stabilnej judikatúre ústavného súdu (podobneIV. ÚS 65/02, II. ÚS 147/02, II. ÚS 148/02).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežnéhoprerokovania odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie beztoho, aby sa zaoberal tým, či vôbec mohlo namietaným postupom úradu dôjsť k porušeniuoznačeného základného práva sťažovateľky.
Nad rámec uvedeného dôvodu odmietnutia sťažnosti ústavný súd dodáva, že ajv prípade, že by sa neuplatnil tento dôvod odmietnutia sťažnosti, bolo by potrebnésťažnosť prima facie odmietnuť z dôvodu jej oneskoreného podania, keďže z prílohsťažnosti je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie druhostupňového orgánu nadobudloprávoplatnosť 19. novembra 2012 a sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 29.septembra 2014, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty od právoplatnostinapadnutého rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2015