znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 109/2015-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   marca   2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti LOMY SV, s. r. o., Pčolinská 4552,Snina, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Vieroslava Vočková, advokát s. r. o.,Kúpeľná   6663/6,   Prešov,   v mene   ktorej   koná   konateľka   a   advokátka   JUDr.   VieroslavaVočková, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 až 5 ÚstavySlovenskej   republiky   postupom   Hlavného   banského   úradu   v Banskej   Štiavnici   a jehorozhodnutím sp. zn. 1129-2039/2012 z 31. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti LOMY SV, s. r. o., o d m i e t a   pre nedostatokprávomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LOMY SV, s. r. o., Pčolinská 4552, Snina(ďalej len „sťažovateľka“), doplnená písomným podaním doručeným z 23. januára 2015,ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   až   5   ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Hlavného banského úradu v BanskejŠtiavnici   (ďalej   len   „druhostupňový   správny   orgán“)   a jeho   rozhodnutím   sp.   zn.   1129-2039/2012 z 31. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených možno vyvodiť, že sťažovateľka nesúhlasiacs rozhodnutím Obvodného banského úradu v Košiciach (ďalej len,,prvostupňový správnyorgán“)   sp.   zn.   421-1953/2012   z 12.   júna   2012   podala   proti   označenému   rozhodnutiuprvostupňového správneho orgánu, ktorým vydal povolenie k banskej činnosti, odvolanie.Druhostupňový   správny   orgán   rozhodol   o podanom   odvolaní   tak,   že   ho   napadnutýmrozhodnutím zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu.

Sťažovateľka   v sťažnosti   nespokojná   s výsledkom   správneho   konania   namieta,   ženapadnuté rozhodnutie je nezákonné, pričom rozsiahlo argumentuje a špecifikuje, s ktorýmiustanoveniami   konkrétnych   právnych   predpisov   je   podľa   jej   názoru   v rozpore.V nadväznosti na protizákonnosť napadnutého rozhodnutia dochádza k záveru o porušení„základných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky podľa čl. 20 ods. 1 až 5“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o sťažnostisťažovateľky nálezom v takomto znení:

„štátny orgán Hlavný banský úrad v Banskej Štiavnici porušil najmä ust. § 7 a nasl./, § 31 ods. 3 písm. b/, §33 ods. 1 až 6, § 43 ods. 1 až 6, čl. II zák. č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva /banský zákon/ v znení neskorších predpisov, v spojitosti s ust. § 17 ods. 2, 6, 7/, § 19 ods. 1, 5, 6/ zákona č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušných a o Štátnej banskej správe v znení neskorších predpisov a vydal rozhodnutie zo dňa 31.10.2012 sp. Č. 1129-2039/2012, ktorým zamietol odvolanie spoločnosti LOMY SV, s.r.o. Pčolinská 4552, 069 01 Snina a potvrdil rozhodnutie Obvodného banského úradu v   Košiciach   sp.   č.   421-1953/2012   zo   dňa   12.6.2012   o   povolení   banskej   činnosti v dobývacom priestore Okružná - Borovník v rozpore s ust. § 3 ods. 1, 2, 3, 4 v spojení s § 32 ods. 1, 2, 3, § 46, § 47 ods. 3, § 59 ods. 1, 2/ zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní /správny poriadok/ v znení neskorších predpisov, pretože rozhodnutie o povolení banskej

innosti je nezákonné, toto zrušil a navrhujeme, aby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   Ústavný   súd   sťažnosti   vyhovel   a   zakázal   Hlavnému banskému úradu v Banskej Štiavnici pokračovať v porušovaní základných vlastníckych práv vlastníka pozemkov garantovaných Ústavou Slovenskej republiky podľa

l. 20.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   topredovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľka   označila   v sťažnosti   ako   porušovateľa   svojich   označených   právdruhostupňový   správny   orgán,   pričom   sa   domáhala   vyslovenia   porušenia   konkrétnychustanovení zákonov napadnutým rozhodnutím druhostupňového správneho orgánu, navrhlazrušiť   napadnuté   rozhodnutie   a vysloviť „zákaz   pokračovať   v porušovaní   základných vlastníckych práv vlastníka pozemkov garantovaných Ústavou Slovenskej republiky“.

Ústavný   súd   takto   formulovaný   petit   sťažnosti   považuje   za   nedostatočne   určitý,pretože sťažovateľka výslovne v petite sťažnosti nežiadala vysloviť porušenie základnýchpráv podľa ústavy, hoci zo záverečnej časti petitu je zrejmé, že napadnutým rozhodnutímmalo   dôjsť   k porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   20   ústavy,   keďže   sa   sťažovateľkadomáhala toho, aby bol vyslovený zákaz pokračovania v porušovaní základných práv podľačl. 20 ústavy. Takisto v petite sťažnosti absentuje označenie príslušných odsekov čl. 20ústavy,   čo ústavný súd štandardne   vedie k výzve na   odstránenie nedostatkov sťažnosti,avšak prihliadajúc na celý obsah sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľka mala na myslizákladné práva podľa čl. 20 ods. 1 až 5 ústavy, keďže v odôvodnení svojej sťažnosti uvádzatieto   základné   práva,   preto   ústavný   súd   zvažujúc   svoj   ďalší   procesný   postup   upustilod výzvy adresovanej právnej zástupkyni sťažovateľky a v súlade so zásadou hospodárnostikonania ustálil predmet svojho konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia,keďže v rámci predbežného prerokovania veci zistil, že existujú také prekážky meritórnehoprerokovania sťažnosti, ktoré sú neodstrániteľné.

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochranyzákladných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričomprávomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práva slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp   subsidiarity   právomoci ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každúosobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojhozákladného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgánverejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu(podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejtosúvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sa zameral na posúdenie, či možno sťažnosťpovažovať   za   prípustnú,   a   to   aj   v   nadväznosti   na   zistenie,   že   napadnuté   rozhodnutiedruhostupňového   správneho   orgánu   obsahovalo   poučenie   o možnosti   preskúmaniarozhodnutia súdom.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že podľa § 7 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.Občiansky   súdny   poriadok   v znení   účinnom   od   1.   septembra   2003   (ďalej   len   „OSP“)v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnejsprávy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôbalebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.Podľa   odseku 2   citovaného   ustanovenia   v   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdyzákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy,ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zverujerozhodovanie   o   právach   a   povinnostiach   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   v   oblastiverejnej správy.

Preskúmajúc   negatívnu   enumeráciu   a postupy   a rozhodnutia,   ktoré   sú   vylúčenéz preskúmavacej právomoci všeobecných súdov, ústavný súd konštatuje, že nie je žiadenlegálny dôvod na záver, podľa ktorého by malo byť v danej veci napadnuté rozhodnutiedruhostupňového správneho orgánu (ako orgánu verejnej moci) pri výkone jeho úloh z tejtoprávomoci vylúčené.

Ústavný   súd   tak   dospel   k záveru,   že   sťažovateľka   mala   v systéme   všeobecného(v danom   prípade   správneho)   súdnictva   k dispozícii   účinný   právny   prostriedokna dosiahnutie nápravy svojich označených práv, porušenie ktorých v konaní pred ústavnýmsúdom   namietala.   Účinným   prostriedkom   nápravy   v prípade   namietaného   porušeniaoznačených základných práv napadnutým rozhodnutím   bola správna žaloba podľa § 244OSP a nasl.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľka   disponovala   dostupným   a účinnýmprostriedkom   nápravy   ňou   namietaného   porušenia   označených   práv,   o ktorom   bolv konečnom   dôsledku   oprávnený   rozhodnúť   všeobecný   súd.   Vzhľadom   na   princípsubsidiarity, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzickýchosôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v týchprípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy),nie je vo vzťahu k predmetnému postupu úradu daná právomoc ústavného súdu.

Tento   záver   má   oporu   aj   v   stabilnej   judikatúre   ústavného   súdu   (podobneIV. ÚS 65/02, II. ÚS 147/02, II. ÚS 148/02).

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v rámci   predbežnéhoprerokovania odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie beztoho, aby sa zaoberal tým, či vôbec mohlo namietaným postupom úradu dôjsť k porušeniuoznačeného základného práva sťažovateľky.

Nad rámec uvedeného dôvodu odmietnutia sťažnosti ústavný súd dodáva, že ajv prípade,   že   by   sa   neuplatnil   tento   dôvod   odmietnutia   sťažnosti,   bolo   by   potrebnésťažnosť prima   facie odmietnuť   z dôvodu   jej   oneskoreného   podania,   keďže   z prílohsťažnosti   je   zrejmé,   že   napadnuté   rozhodnutie   druhostupňového   orgánu   nadobudloprávoplatnosť   19. novembra   2012   a sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu   29.septembra   2014,   teda   zjavne   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   od   právoplatnostinapadnutého rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015