znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 109/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Fridrich   Paľko,   s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,   PhD.,   ktorými   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn. 24 NcC/29/2012   z 11.   októbra   2012   (Rvp 10517/2013, Rvp 11081/2013),   sp. zn. 24 NcC/306/2012   z 11. októbra   2012   (Rvp 10518/2013, Rvp 14331/2013,   Rvp 15713/2013),   sp. zn. 23 NcC/326/2012   z 11. októbra   2012 (Rvp 10519/2013, Rvp 11124/2013, Rvp 14116/2013, Rvp 15609/2013, Rvp 21870/2013), sp. zn. 23 NcC/308/2012   z 11.   októbra   2012   (Rvp 10520/2013,   Rvp 11123/2013, Rvp 14117/2013,   Rvp 15608/2013,   Rvp 21871/2013),   sp. zn. 23 NcC/320/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 10521/2013, Rvp 11122/2013, Rvp 14118/2013, Rvp 15615/2013, Rvp 21872/2013)   a   sp. zn. 24 NcC/328/2012   z 11. októbra   2012   (Rvp 10522/2013, Rvp 11117/2013) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami   sp.   zn.   Rvp 10517/2013,   Rvp 10518/2013,   Rvp 10519/2013,   Rvp 10520/2013, Rvp 10521/2013,   Rvp 10522/2013,   Rvp 11081/2013,   Rvp 11117/2013,   Rvp 11122/2013, Rvp 11123/2013,   Rvp 11124/2013,   Rvp 14116/2013,   Rvp 14117/2013,   Rvp 14118/2013, Rvp 14331/2013,   Rvp 15608/2013,   Rvp 15609/2013,   Rvp 15615/2013,   Rvp 15713/2013, Rvp 21870/2013, Rvp 21871/2013 a sp. zn. Rvp 21872/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 109/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. februára 2013, 4. marca 2013, 18. apríla 2013, 9. mája 2013 a 22. októbra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 24 NcC/29/2012   z 11.   októbra   2012   (Rvp 10517/2013, Rvp 11081/2013),   sp. zn. 24 NcC/306/2012   z 11. októbra   2012   (Rvp 10518/2013, Rvp 14331/2013,   Rvp 15713/2013),   sp. zn. 23 NcC/326/2012   z 11. októbra   2012 (Rvp 10519/2013, Rvp 11124/2013, Rvp 14116/2013, Rvp 15609/2013, Rvp 21870/2013), sp. zn. 23 NcC/308/2012   z 11.   októbra   2012   (Rvp 10520/2013,   Rvp 11123/2013, Rvp 14117/2013,   Rvp 15608/2013,   Rvp 21871/2013),   sp. zn. 23 NcC/320/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 10521/2013, Rvp 11122/2013, Rvp 14118/2013, Rvp 15615/2013, Rvp 21872/2013)   a   sp. zn. 24 NcC/328/2012   z 11. októbra   2012   (Rvp 10522/2013, Rvp 11117/2013); (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len   „žaloby   o   náhradu   škody“),   ktorými   sa   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej   ochrany   v   zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   v   exekučných   konaniach   vedených   okresným   súdom,   ktorých účastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania   jej   žalôb   o   náhradu   škody   okresnému   súdu,   ktorý   je   zároveň   podľa   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in   propria   causa,   a   taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský   súd   sťažovateľkou   vznesené námietky   zaujatosti podľa   § 15a   OSP proti sudcom okresného súdu v jednotlivých veciach spojil na spoločné konanie a spájajúcimi uzneseniami   rozhodol   tak,   že   nie   všetci   sudcovia   okresného   súdu   sú   vylúčení z prerokovania   a rozhodovania   civilných   vecí   –   konaní   o žalobách   o náhradu   škody vedených okresným súdom, tak ako boli označené v jednotlivých spájajúcich uzneseniach; tieto uznesenia krajského súdu sú   preto podľa   sťažovateľky „... nesprávne,   zakladajúce zásah   do jej   základných   práv,   garantovaných   čl. 46   ods. 1,   čl. 48   ods. 1   a   čl. 6   ods. 1 dohovoru“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 283/09,   III. ÚS 116/06,   II. ÚS 336/09, III. ÚS 47/05,   III. ÚS 71/97,   I. ÚS 46/05,   IV. ÚS 345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu   (rozsudok   ESĽP   Findlay   v.   Spojené   kráľovstvo   z   25.   februára   1997,   odsek   73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej   rozhodovaním   jednotlivých   sudcov   okresného   súdu   majú   byť   prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne kolegiálny   a   väčšina   isto   i   priateľský   vzťah...“,   vyvoláva   dôvodnú   pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd v petite jednotlivých sťažností označených uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka   svoje   sťažnosti   následne   doplnila   podaniami   doručenými ústavnému súdu   26.   februára   2013,   v   ktorých   reagovala   na   uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013   zo   6.   februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti ústavným   súdom   odmietnuté   pre   nedostatok   jeho   právomoci   na   ich   prerokovanie a rozhodnutie, „s nádejou,   že   zvráti   stav   bezlimitnej   deformácie   ľudských   práv uskutočňovanej   systematicky   činnosťou   súdov   Slovenskej   republiky   v   oboch   systémoch súdnej   moci,   pričom   táto   jeho   preventívna   činnosť   zamedzí   diskreditácii   Slovenskej republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento   preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o   zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia (40/1998   ZSP)“ Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97,   v   ktorom   tento   súd   vyslovil,   že ,,Na   prejednanie   opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom   vysloví,   že   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   označenými   v petite jednotlivých sťažností boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konania   a zároveň   jej   prizná   primerané   finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého   označil   za porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II. ÚS 19/05,   III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp.   zn. Rvp 10517/2013,   Rvp 10518/2013,   Rvp 10519/2013,   Rvp 10520/2013,   Rvp 10521/2013, Rvp 10522/2013,   Rvp 11081/2013,   Rvp 11117/2013,   Rvp 11122/2013,   Rvp 11123/2013, Rvp 11124/2013,   Rvp 14116/2013,   Rvp 14117/2013,   Rvp 14118/2013,   Rvp 14331/2013, Rvp 15608/2013,   Rvp 15609/2013,   Rvp 15615/2013,   Rvp 15713/2013,   Rvp 21870/2013, Rvp 21871/2013 a sp. zn. Rvp 21872/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   a okresného   súdu,   ktorého   sa sťažnosti týkajú, rozhodol ústavný súd o ich spojení uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1 K napadnutým uzneseniam krajského súdu sp. zn. 24 NcC/29/2012 z 11. októbra 2012   (Rvp 10517/2013),   sp. zn. 24 NcC/306/2012   z 11. októbra   2012 (Rvp 10518/2013,), sp. zn. 23 NcC/326/2012   z 11. októbra   2012   (Rvp 10519/2013,),   sp. zn. 23 NcC/308/2012 z 11.   októbra   2012   (Rvp 10520/2013),   sp. zn. 23 NcC/320/2012   z 11.   októbra   2012 (Rvp 10521/2013) a sp. zn. 24 NcC/328/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 10522/2013)

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   viacero   identických sťažností, ktoré boli ústavným súdom zaregistrované pod viacerými spisovými značkami Rvp.   Vzhľadom   na   uvedené   sa   ústavný   súd   v prvom   rade   zaoberal   tými   sťažnosťami sťažovateľky, ktoré boli ústavnému súdu doručené ako prvé (označené v bode 2.1 tohto rozhodnutia,   pozn.).   Ústavný   súd   ďalej   tiež   zistil,   že   krajský   súd   v týchto   označených veciach napadnuté uznesenia nevydal, pretože krajský súd spojil na spoločné konanie veci o námietkach   zaujatosti   proti   sudcom   okresného   súdu   a   tieto   veci   rozhodol   pod   inými spisovymi značkami ako tými, ktoré uviedla a svojimi sťažnosťami napadla sťažovateľka. Inými slovami, sťažnosťami napadnuté uznesenia krajského súdu neexistujú. Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, označila konania o jednotlivých námietkach za   rozhodnutia,   pričom   ku   každému   takto   označenému   „rozhodnutiu“   priradila   dátum príslušného spájajúceho uznesenia krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade evidentne nejde o pisársku chybu alebo zjavný omyl, ale zrejme o snahu sťažovateľky vyprodukovať väčší počet sťažností, pretože ak   by   sťažovateľka   mala   v každej   ňou   označenej   veci   uviesť   príslušné   rozhodnutie krajského súdu, ktorým krajský súd spojil sťažovateľkou uvádzané konania o námietkach, do spájajúceho uznesenia krajského súdu, zistila by, že väčšina jej sťažností by de facto smerovala   len   proti   spájajúcim   uzneseniam,   čím   by   sa   výrazne   zredukoval   počet   jej sťažností. Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, však zvolila taký postup,   že sťažnosťami napadala aj neexistujúce uznesenia krajského súdu, pričom   ako prílohu k svojim sťažnostiam pripojila vždy len existujúce spájajúce rozhodnutia krajského súdu.

Keďže ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie   konania   a   podľa   svojej   citovanej   judikatúry   môže   sťažnosť   predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, pričom je evidentné, že sťažovateľka v petite   svojich sťažností označila neexistentné rozhodnutia krajského súdu, petit týchto sťažností je nevykonateľný a tieto sťažnosti ako celok trpia nedostatkom predpísaných náležitostí. Z uvedeného dôvodu ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky,   ktoré   smerovali   proti   neexistujúcim   rozhodnutiam krajského súdu, odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Tento   prístup   ústavný   súd   zvolil   aj   s vedomím   toho,   že   sťažovateľka   napadla sťažnosťami   aj   spájajúce   uznesenia   krajského   súdu   z dôvodu   ich   tvrdenej   neústavnosti, v rámci ktorých boli preskúmané aj tie veci sťažovateľky, ktoré označila ako uznesenia krajského   súdu,   ku   ktorým   priradila   neexistujúce   spisové   značky.   Z uvedeného   dôvodu nemožno tvrdiť, že formalistickým prístupom ústavného súdu nedošlo k preskúmaniu týchto vecí sťažovateľky.

2.2 Pokiaľ ide o zvyšné identické sťažnosti sťažovateľky uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia,   ktorými   napádala   tie   isté   neexistujúce   uznesenia   krajského   súdu,   tie   bolo potrebné odmietnuť z dôvodu litispendencie.

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka podala viaceré identické sťažnosti, čo sa týka rozsahu namietaného porušenia práv, s totožnou argumentáciou a smerujúcou proti tomu istému porušiteľovi – krajskému súdu. Ústavný súd zistil že sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 10517/2013 je totožná so sťažnosťou vedenou pod sp. zn. Rvp 11081/2013, sťažnosť vedená   pod   sp.   zn.   Rvp 10518/2013   je   totožná   so   sťažnosťami   vedenými   pod   sp.   zn. Rvp 14331/2013 a sp. zn. Rvp 15713/2013, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 10519/2013 je totožná   so   sťažnosťami   vedenými   pod   sp.   zn.   Rvp 11124/2013,   Rvp 14116/2013, Rvp 15609/2013 a sp. zn. Rvp 21870/2013, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 10520/2013 je totožná   so sťažnosťami   vedenými   pod   sp.   zn.   Rvp 11123/2013,   Rvp 14117/2013, Rvp 15608/2013 a sp. zn. Rvp 21871/2013, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 10521/2013 je totožná   so sťažnosťami   vedenými   pod   sp.   zn.   Rvp 11122/2013,   Rvp 14118/2013, Rvp 15615/2013 a sp. zn. Rvp 21872/2013 a sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 10522/2013 je totožná so sťažnosťou vedenou pod sp. zn. Rvp 11117/2013).

Preto bolo potrebné sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 11081/2013, Rvp 14331/2013, Rvp 15713/2013,   Rvp 11124/2013,   Rvp 14116/2013,   Rvp 15609/2013,   Rvp 21870/2013, Rvp 11123/2013,   Rvp 14117/2013,   Rvp 15608/2013,   Rvp 21871/2013,   Rvp 11122/2013, Rvp 14118/2013, Rvp 15615/2013, Rvp 21872/2013 a sp. zn. Rvp 11117/2013 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti vyplývajúceho z § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014