znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 109/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   K.,   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   D.   Š.,   B.,   pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cbi   17/2006   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoKR 17/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra 2011 doručená sťažnosť E. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D.   Š.,   B.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cbi 17/2006 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoKR 17/2011.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   ako   navrhovateľka   v 13.   rade   sa   návrhom doručeným   okresnému   súdu   26.   októbra   2006   domáhala   vylúčenia   majetku   zo   súpisu podstát.   Podľa   jej   vyjadrenia   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   2   Cbi   17/2006-288 zo 16. novembra 2010 jej návrh v celom rozsahu zamietol. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie, ale podľa jej udania dosiaľ nebolo o ňom rozhodnuté.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka prejavovala nespokojnosť s postupom okresného súdu v danej veci, 11. apríla 2011 podala predsedovi tamojšieho súdu sťažnosť na prieťahy v konaní,   v ktorej   argumentovala   tým,   že   od   podania   návrhu   je   konanie   poznačené prieťahmi a že v priebehu jedného roka okresný súd nevykonal vo veci žiaden úkon. Okrem toho   sťažovateľka   tvrdila,   že   urgovala   aj   postup   krajského   súdu   v odvolacom   konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoKR 17/2011, ale odtiaľ jej bolo oznámené, že spis okresného súdu sa   tam   ešte   nenachádza.   V tejto   súvislosti   sťažovateľka   dodala,   že   29.   apríla   2011   jej predsedníčka okresného súdu oznámila, že od 31. marca 2011 sa predmetný spis nachádza na krajskom súde.

Sťažovateľka   zároveň   poukázala   na   to,   že   podstatou   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka vyslovila názor, že ani po uplynutí niekoľkých   rokov   táto   vec   nie   je   právoplatne   skončená,   čo   znamená,   že   v jej   prípade nedošlo k odstráneniu stavu právnej neistoty.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cbi 17/2006 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   2   CoKR   17/2011   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   krajskému   súdu   prikázal   konať   bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Vychádzajúc z námietok sťažovateľky považuje ústavný súd za zjavné a nepochybné, že   sťažovateľka   namietala   prieťahy   v konaní   okresného   súdu   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Cbi 17/2006   a v konaní   krajského   (odvolacieho)   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   2   CoKR 17/2011, pričom podľa jej vyjadrenia toto konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 2 Cbi 17/2006 ústavný súd zistil, že prvostupňový súd   o návrhu   sťažovateľky   rozhodol   na   pojednávaní   16.   novembra   2010   tak,   že   návrh v celom   rozsahu   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   podala   sťažovateľka   7.   januára   2011 odvolanie a 31. marca 2011 okresný súd predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu.

Dňa 31. októbra 2011 predsedníčka senátu krajského súdu dala pokyn kancelárii oznámiť na   úradnej   tabuli tamojšieho   súdu,   že   vo   veci   sp.   zn.   2   CoKR   17/2011   bude 10. novembra   2011   v čase   o 13.00   h   v budove   krajského   súdu   vyhlásený   rozsudok. K oznámeniu o verejnom vyhlásení rozsudku došlo 2. novembra 2011.

Na pojednávaní pred odvolacím súdom bol 10. novembra 2011 rozsudok okresného súdu   sp.   zn.   2   Cbi   17/2006   zo   16.   novembra   2010   v napadnutej   časti   potvrdený   a po vyhotovení rozsudku bol spis 18. novembra 2011 vrátený okresnému súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   žalobcovia   v 8.   rade   vzali   svoj   návrh   späť,   krajský   súd uznesením č. k. 2 CoKR 17/2011-339 z 15. decembra 2011 späťvzatie pripustil, rozsudok okresného súdu vo vzťahu k nim zrušil a konanie zastavil. Zároveň krajský súd toho istého dňa vydal v danej veci opravné uznesenie, ktorým opravil časť záhlavia a časť odôvodnenia svojho rozsudku sp. zn. 2 CoKR 17/2011 z 10. novembra 2011. Krajský súd zaslal obe uznesenia okresnému súdu 15. decembra 2011.

Rozsudok   krajského   súdu   spolu   s jeho   uznesením   a opravným   uznesením   boli sťažovateľkinej   zástupkyni   doručené   10.   januára   2012,   pričom   po   doručení   týchto rozhodnutí ostatným účastníkom konania bola vec právoplatne skončená 19. januára 2012. V súlade so svojou judikatúrou (obdobne IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08, III. ÚS 207/2011) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo, alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ako už ústavný súd uviedol, okresný súd v danej veci meritórne rozhodol rozsudkom č. k. 2 Cbi 17/2006-288 zo 16. novembra 2010, pričom v súvislosti s podaným odvolaním proti   tomuto   rozsudku   predložil   spis   31.   marca   2011   na   rozhodnutie   krajskému   súdu. Odvolací súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 2 CoKR 17/2011-335 z 10. novembra 2011 v spojení   s uznesením   č.   k.   2   CoKR   17/2011-339   z 15.   decembra   2011   a opravným uznesením č. k. 2 CoKR 17/2011-340 z 15. decembra 2011.

Sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cbi 17/2006 bola ústavnému súdu doručená 29. decembra 2011, teda po vyše roku od momentu, keď okresný súd vo veci meritórne rozhodol (16. novembra 2010), ako aj 9 mesiacov potom, ako bol spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu (31. marca 2011).

Ústavný súd súčasne konštatuje, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už aj krajský   súd   vo   veci   meritórne   rozhodol   (30.   novembra   2011   v spojení   s uznesením a opravným uznesením, obe z 15. decembra 2011). Ústavný súd upriamuje pozornosť aj na skutočnosť,   že už 2. novembra 2011 bolo uverejnené na úradnej tabuli krajského súdu oznámenie,   že   10.   novembra   2011   dôjde   v danej   veci   k vyhláseniu   rozsudku.   Z tohto pohľadu preto tvrdenie sťažovateľky o tom, že krajský súd v čase podania jej sťažnosti ešte nerozhodol o odvolaní, hodnotí ústavný súd ako nedôvodné.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v čase   podania   sťažnosti   už   okresný   súd   a krajský   súd vo veci nemohli konať, pretože už predtým meritórne rozhodli, a to tak, že prvostupňový súd návrh zamietol a odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil. Jedinou úlohou okresného súdu už bolo len doručiť rozhodnutia krajského súdu účastníkom konania,   k čomu   došlo   v priebehu   veľmi   krátkeho   obdobia,   keď   po   doručení   týchto rozhodnutí sťažovateľkinej   zástupkyni 10.   januára 2012 a ostatným účastníkom   konania bola   vec   právoplatne   skončená   19.   januára   2012.   Z uvedeného   dôvodu   bolo   treba   vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu a krajského súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, pričom v súvislosti s doručovaním druhostupňových rozhodnutí sťažovateľke, respektíve jej zástupkyni ústavný súd nezistil taký postup, ktorý by mohol signalizovať prieťahy v konaní.

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   poznamenáva,   že   proti   namietanému   porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa sťažovateľka mohla brániť podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v relevantnom čase, hlavne keď okresný súd mohol ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom. Za takýto moment však nemožno v okolnostiach daného prípadu považovať krátke časové obdobie,   v rámci   ktorého   okresný   súd   už   len   doručoval   druhostupňové   rozhodnutia sťažovateľke a ostatným účastníkom konania.

Podľa názoru ústavného súdu podanie sťažnosti na prieťahy v konaní po meritórnom rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu v sťažovateľkinom prípade zjavne neodráža pravý zmysel nachádzania spravodlivosti.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012