znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 109/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Š. C., L., zastúpeného JUDr. P. V., Advokátska kancelária, R., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 3 C/263/2007   zo 4. februára   2009   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 8 Co/106/2009 z 9. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2011   doručená   sťažnosť Š.   C., L. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namieta   porušenie základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného čl.   46   ods.   1   a 3   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 C/263/2007 zo 4. februára 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co/106/2009 z 9. apríla 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Dňa   14.   11.   2007   som   podal   na   Okresný   súd   v   Ružomberku   návrh   o   zrušenie opatrenia   a   zaplatenia   nemajetkovej   ujmy   v   dôsledku   nesprávneho   úradného   postupu. Konanie na Okresnom súde v Ružomberku sa viedlo pod číslom konania 3C/263/2007. Pôvodne som v mojom návrhu uvádzal ako odporcu Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2 v Bratislave. Dňa 06. 05. 2008 som podaním na Okresný súd v Ružomberku k číslu konania 3C/263/2007-23 riadne označil odporcu a to Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR v Bratislave. Ďalej som uviedol, že podľa zákona číslo 514/2003 štát zodpovedá za škodu spôsobenú   nečinnosťou   orgánu   verejnej   moci.   Napriek   takejto   úprave   a   presného upresnenia   odporcu   ako   pasívne   legitimovaného   v   tomto   spore   Okresný   súd v Ružomberku rozsudkom zo dňa 04. 02. 2009 môj návrh zamietol. Proti tomuto rozsudku som podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote, ale Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa   31.   07.   2009   pod   číslom   konania   8Co/106/2009-280   rozsudok   Okresného   súdu potvrdil. Tento rozsudok sa stal právoplatný a vykonateľný dňom 14. 09. 2009.

Na základe takto zisteného skutkového stavu a rozhodnutia súdov som voči týmto nezákonným   rozhodnutiam   podal   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   a   to na Generálnu prokuratúru SR do Bratislavy dňa 21. 06. 2010, ako aj môj podnet som opakoval novým podnetom na podanie mimoriadneho dovolania dňa 09. 08. 2010. Zároveň som   podal   dňa   09.   08.   2010   aj   sťažnosť   na   rozhodovaciu   činnosť   Okresného   súdu v Ružomberku a Krajského súdu v Žiline v právnej veci vedenej na uvedenom Okresnom súde pod spisovou značkou 3C/263/2007....

Na základe podania podnetu na Generálnu prokuratúru v Bratislave zo dňa 21. 06. 2010 bolo porušené ústavné právo na spravodlivý súdny proces, kde nečinnosť zákonnej sudkyne hraničila so zaujatosťou a neprofesionálnym prístupom.

Chcem   poukázať   na   záverečné   stanovisko   Generálnej   prokuratúry   v   Bratislave na moje   podané   mimoriadne   dovolanie   kde   na   strane   2   ods.   3   je   uvedené   čo   citujem „nezaloženie podania zo dňa 06. mája 2008, správne označenie odporcu, možno považovať za inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, táto   skutočnosť   nie   je   právne   podstatná.   A   podanie   mimoriadneho   dovolania   by neprichádzalo do úvahy.“ Kto mal hlavný dôvod aby sa správne označený odporca nedostal do spisu, alebo aby sa len nedostal pod nasledujúce číslo v súdnom spise a mohlo sa na súde s týmto dôkazom manipulovať, týmto sa Generálna prokuratúra nezaoberala, alebo sa nesmela. Na tomto skutkovom základe sa celé súdne pojednávanie na Okresnom súde v Ružomberku odohralo, že bol zle označený odporca...

Neprofesionálny   prístup   zákonnej   sudkyne   a   jej   zaujaté   konanie   je   dôvodom na konanie pred Ústavným súdom v Košiciach a na dôvodnosť podania mojej ústavnej sťažnosti...

Som toho názoru, že táto moja ústavná sťažnosť má zásadný význam pre posúdenie celého prípadu a dovolím si tvrdiť, že je v celom rozsahu dôvodná a opodstatnená, lebo v tomto mojom výnimočnom prípade mi zostáva len táto posledná možnosť mojej nápravy a uvedenia celého prípadu do správneho svetla a len touto ústavnou sťažnosťou ju môžem uviesť do pôvodného právneho stavu.»

Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd takto nálezom rozhodol:„Zamietnutím   žaloby   sťažovateľa   na   základe   rozsudku   Okresného   súdu v Ružomberku pod č. k. 3C 263/2007 a Krajského súdu v Žiline pod č. k. 8Co/106/2009-280 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu upravenú v článku 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudky Okresného   súdu   v Ružomberku v   spojení s   rozsudkom Krajského súdu v Žiline sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Slovenská   republika   Okresný   súd   Ružomberok   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi všetky trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozhodnutie okresného súdu.

Prvostupňový rozsudok okresného súdu bol napadnuteľný odvolaním ako riadnym opravným   prostriedkom.   Túto   možnosť   sťažovateľ   aj   využil.   Ochranu   jeho   označeným právam   poskytoval   v odvolacom   konaní   krajský   súd,   a tak   ústavný   súd   už   nemôže za žiadnych okolností podrobiť svojmu prieskumu napadnutý rozsudok okresného súdu.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku okresného súdu už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd priamo z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že tento rozsudok sp. zn. 8 Co/106/2009 z 9. apríla 2009 sa stal právoplatným 14. septembra 2009.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   stabilne   zotrváva   na   stanovisku,   že   nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene podľa § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Rozsudok krajského súdu z 9. apríla 2009 nadobudol právoplatnosť 14. septembra 2009. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 25. februára 2011, teda zjavne po uplynutí lehoty   ustanovenej   zákonom   o ústavnom   súde   na   podanie   sťažnosti.   V tejto   časti   tak ústavný súd posúdil predloženú sťažnosť ako oneskorene podanú.

Vzhľadom na odmietnutie predloženej sťažnosti ako celku nepovažoval ústavný súd za   potrebné   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   v petite   sťažnosti   (zrušenie napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, žiadosť o náhradu trov konania).

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd o sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2011