znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 109/09-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   M.,   H.,   a M.   M.,   B.,   zastúpených   advokátom JUDr. J. L., T., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkami Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 17 C 56/04 z 5. júna 2008 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 273/08 z 11. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. M. a M. M. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2009 doručená sťažnosť Ing. M. M. a M. M. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“) rozsudkami   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 17 C 56/04 z 5. júna 2008 a Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 273/08 z 11. decembra 2008.

Sťažovateľky   v sťažnosti   uviedli,   že   v minulosti   boli   účastníčkami   združenia fyzických osôb založeného podľa § 829 a nasl. Občianskeho zákonníka. Počas spoločnej činnosti   nadobudli   nehnuteľnosti,   ktoré   však   boli   zapísané   v katastri   nehnuteľností iba do výlučného vlastníctva Ing. A. M., ktorý bol v tom čase nielen účastníkom združenia, ale i manželom sťažovateľky v prvom rade.

Keď sťažovateľky zistili, že Ing. M. po zániku združenia previedol nehnuteľnosti na obchodnú   spoločnosť   (A.,   s.   r.   o.),   podali   žalobu   o určenie ich   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam 2. apríla 2004 v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Okresný   súd   ich   žalobu rozsudkom   sp.   zn. 17 C 56/04 z 5. júna 2008 zamietol z dôvodu, že sťažovateľky nepreukázali naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, tak ako to vyžaduje citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku. Okresný súd napr. uviedol, že „mal teda preukázané, že v čase jednak podania žaloby na tunajší súd... ako aj v čase rozhodovania, združenie už neexistovalo a teda neexistoval zmluvný vzťah a v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p. a ustanovenia § 154 ods. 1 O. s. p., nie je možné určiť existenciu právneho vzťahu za dobu minulú a ani do budúcnosti.“.

Medzitým   v priebehu   konania   došlo   opakovane   k prevodu   nehnuteľností   na   iné právnické osoby.

Krajský   súd   v odvolacom   konaní   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   16 Co 273/2008 z 11. decembra   2008   tak,   že   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil,   pričom vyslovil   právny   názor,   že „sťažovateľkám   1)   a   2)   vzniklo   v zmysle   ustanovenia   §   839 Obč. zák. právo na výplatu podielu na majetku získanom činnosťou združenia v peniazoch a podľa stavu v deň vystúpenia resp. právo podľa ustanovenia § 841 Obč. zák. na vrátenie hodnôt poskytnutých na účel združenia a vyporiadanie sa medzi členmi združenia o majetok získaný výkonom spoločnej činnosti združenia spôsobom určeným v zmluve, inak rovným dielom. Podľa názoru odvolacieho súdu to, či predmetné nehnuteľností v čase existencie združenia tvorili podielové, prípadne aj bezpodielové spoluvlastníctvo je vo vzťahu k otázke vyporiadania   sa   o   majetok   získaný   výkonom   spoločnej   činnosti   združenia   otázkou predbežnou, a preto nie je daný naliehavý právny záujem na určení tejto predbežnej otázky, ak možno priamo žalovať určenie existencie alebo neexistencie samotného práva alebo právneho   vzťahu,   teda   vyporiadanie   majetku   združenia   získaného   výkonom   spoločnej činnosti združenia,   v zmysle   ustanovenia   § 841   Obč.   zák.,   ak nedôjde   k dohode medzi členmi združenia. Napokon tento odvolací súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia uviedol,   že   právny   názor   súdu   I.   st.   o   neexistencii   naliehavého   právneho   záujmu sťažovateliek   1)   a   2)   na   požadovanom   určení   vlastníckeho   práva   k   predmetným nehnuteľnostiam je konformný aj s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. 1 Cdo 96/2006 (ktoré rozhodnutie sa však zaoberá podľa názoru sťažovateliek 1) a 2) posúdením celkom iných skutočností, než ako boli predmetom ich určovacieho návrhu).“.

Sťažovateľky majú však na vec iný právny názor, preto sa domnievajú, že rozsudkom okresného   súdu   sp. zn.   17 C 56/04   z   5.   júna   2008   a rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 16 Co 273/08   z   11. decembra 2008   bolo   porušené   ich   základné   právo   vlastniť majetok garantované v čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľky   ústavnému   súdu   navrhujú,   aby   vydal   tento nález:„1) Základné právo Ing. M. M. a M. M. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. 17 C 56/2004-355 zo dňa 5. 6. 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 16 Co 273/2008-448 zo dňa 11. 12. 2008 porušené.

2) Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. 17 C 56/2004-355 zo dňa 5. 6. 2008 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 16 Co 273/2008-448 zo dňa 11. 12. 2008 sa zrušujú v celom rozsahu a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Banská Bystrica...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanovených   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam alebo slobodám je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy subsidiárna, lebo je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Sťažovateľky na ústavnom súde namietali, že citovanými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktorými bola zamietnutá ich určovacia žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, bolo porušené ich základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy.Vychádzajúc   z   uvedeného   princípu   subsidiarity   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   teda   skúmal,   či   má   právomoc   konať   o sťažnosti   sťažovateliek, a dospel k záveru, že ochranu vlastníckemu právu pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú všeobecné súdy, nie ústavný súd.

Podľa   čl. 142   ods. 1   prvej   vety   ústavy   súdy   rozhodujú   o   občianskoprávnych a trestných veciach.

V súlade so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   IV. ÚS 116/05,   III.   ÚS 218/07, III. ÚS 70/08) ústavný súd poznamenáva, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv   sťažovateľa   hmotnoprávneho   charakteru   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd zastáva   názor,   že všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl.   48   ústavy (napr. II. ÚS   78/05).   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl. 124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   na   to,   aby sa vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (II. ÚS 71/07). Rozhodovanie o základnom práve podľa čl. 20 ods. 1 ústavy všeobecným súdom a nevyhovenie návrhu nemožno chápať ako poškodenie označených základných práv sťažovateliek podľa ústavy.

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   a namietaného   porušenia   základného   práva sťažovateliek ústavný súd konštatuje, že nie je oprávnený konať a rozhodovať v tejto veci, pretože o nej konali a rozhodli všeobecné súdy. Navyše z odôvodnenia sťažnosti, ale najmä petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, nevyplýva námietka sťažovateliek, že všeobecný súd súčasne porušil aj niektoré z ich ďalších základných práv vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 50 ústavy.

Preto bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateliek   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ostatnými   nárokmi sťažovateliek nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. apríla 2009