znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 109/07-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27. septembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta, zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť Š. K., K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. J., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 1071/1993 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 1071/1993 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e v konaní   vedenom   pod sp. zn. 26 Cb 1071/1993 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Š.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100 000   Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť Š. K. trovy konania v sume 6 042 Sk   (slovom   šesťtisícštyridsaťdva   slovenských   korún)   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne, advokátky JUDr. A. J., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti Š. K.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2007 doručená sťažnosť Š. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“). Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 1071/1993.

Po   prijatí   sťažnosti   uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   109/07-9   na   ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril a zaslal ústavnému súdu súdny spis.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 30. mája 2007 charakterizoval predmetnú   vec po právnej   stránke   ako štandardný   obchodnoprávny spor.   Podal   stručný prehľad úkonov, ktoré boli v priebehu konania vykonané, na základe čoho konštatoval, že „tunajší súd v určitých obdobiach vo veci efektívne nekonal, na základe čoho mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom v konaní“. V závere svojho vyjadrenia predseda okresného súdu súhlasil, aby ústavný súd prerokoval sťažnosť bez nariadenia ústneho pojednávania.

Ústavnému   súdu   bolo   28.   júna   2007   doručené   stanovisko   právnej   zástupkyne sťažovateľa   k vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu,   v ktorom   uvádza,   že   predložené vyjadrenie   dokazuje   opodstatnenosť   podanej   sťažnosti,   keďže   aj   samotný   okresný   súd uznáva, že v určitých obdobiach nebolo konanie efektívne. Právna zástupkyňa sťažovateľa poukázala aj na nepravdivú informáciu v predloženom vyjadrení predsedu okresného súdu o tom, že pojednávanie určené na 16. marec 2007 bolo odročené na jej žiadosť. Ústavnému súdu tiež oznámila, že jej klient súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Predmetné   konanie vedené   pôvodne   Obvodným   súdom   Košice   I   (ďalej   len „obvodný   súd“)   pod   sp.   zn.   47   Cb   43/1992 začalo   8.   januára   1992.   V tejto   súvislosti ústavný súd pripomína, že zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nadobudol účinnosť 15. februára 1993, pričom neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti. Relevantné obdobie, v ktorom teda možno skúmať, či došlo   alebo   nedošlo   k zbytočným   prieťahom   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   začalo 15. februára 1993 (napr. I. ÚS 108/02). K tomu však ústavný súd považuje za potrebné upresniť, že aj keď nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré   od   15.   februára   1993   uplynulo,   došlo   alebo   nedošlo   k porušeniu   sťažovateľom označených   základných   práv,   nemôže   zohľadniť   aj   stav   konania   k uvedenému   dátumu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00).

Ústavný súd z podaní sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a zo súdneho spisu predloženého okresným súdom   zistil   v období po 15. februári 1993 tento priebeh a stav konania:

Dňa 15. júla 1993 bolo nariadené pojednávanie na 6. október 1993.Dňa 6. októbra 1993 sa uskutočnilo pojednávanie za neprítomnosti odporcu, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že sa bude zisťovať pobyt odporcu a obstarajú sa ďalšie dôkazy.

Dňa 18. októbra 1993 obvodný súd vyžiadal od príslušného daňového úradu daňové priznanie navrhovateľa za rok 1991.

Dňa 21. júla 1994 obvodný súd určil termín pojednávania na 17. august 1994.Dňa 17. augusta 1994 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom ďalšieho dokazovania.

Dňa   23.   augusta   1994   obvodný   súd   požiadal   daňový   úrad,   príslušné   orgány Policajného zboru a prokuratúry o súčinnosť pri dokazovaní.

Dňa 19. septembra 1994 doručil navrhovateľ obvodnému súdu stanovisko k podaniu odporcu, pričom navrhovateľ zobral čiastočne späť svoj návrh.

Dňa   13.   októbra   1995   obvodný   súd   vyzval   odporcu   zaplatiť   súdny   poplatok za podanie protinávrhu (súdny poplatok zaplatený 16. apríla 1996).

Dňa 13. októbra 1995 obvodný súd určil termín pojednávania na 22. november 1995.Dňa   22.   novembra   1995   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito za účelom vykonania ďalšieho dokazovania.

Dňa   27.   novembra   1995   si   obvodný   súd   vyžiadal   stanovisko   k   predmetnej hospodárskej zmluve od ďalšieho účastníka tejto zmluvy (odpoveď bola obvodnému súdu doručená 5. decembra 1995).

Dňa 22. februára 1999 okresný súd vyzval navrhovateľa, aby oznámil či nedošlo k mimoriadnemu vysporiadaniu sporu a či trvá na podanom návrhu.

Dňa 13. júla 1999 okresný súd určil termín pojednávania na 30. august 1999, ktoré bolo na žiadosť právneho zástupcu odporcu odročené na 18. október 1999.

Pojednávanie konané 18. októbra 1999 za prítomnosti účastníkov aj ich právnych zástupcov bolo odročené na neurčito z dôvodu doplnenia dokazovania.

Dňa 14. januára 2000 okresný súd určil termín pojednávania na 8. február 2000, ktoré bolo z dôvodu neprítomnosti účastníkov odročené na 20. marec 2000.

Dňa   20.   marca   2000   okresný   súd   pojednávanie   odročil   na   neurčito   z   dôvodu doplnenia dokazovania.

Dňa 15. mája 2000 okresný súd uznesením čiastočne zastavil konanie. Dňa 17. mája 2000, 27. júla 2000 a 7. septembra 2000 okresný súd vyzval právneho zástupcu odporcu na predloženie špecifikácie započítacej námietky.

Dňa 25. januára 2001 okresný súd určil termín pojednávania na 26. február 2001, ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené na 2. apríl 2001 z dôvodu doplnenia dokazovania.Dňa 7. marca 2001 okresný súd vyzval odporcu zaplatiť súdny poplatok za vzájomný návrh.Na pojednávaní 2. apríla 2001 právny zástupca odporcu doručil okresnému súdu písomné   vyjadrenie   vo   veci   spolu   s ďalšími   písomnosťami;   okresný   súd   pojednávanie odročil na neurčito z dôvodu potreby oboznámenia sa s protinávrhom odporcu a poskytnutia lehoty navrhovateľovi na vyjadrenie k tomuto návrhu.

Dňa 14. júna 2001 doručil právny zástupca žalobcu okresnému súdu stanovisko.Dňa 9. októbra 2001 okresný súd určil termín pojednávania na 26. november 2001, ktoré bolo odročené na 22. január 2002. Po neskoršom presunutí termínu na   19. február 2002   bolo   aj   toto   pojednávanie   opätovne   odročené   na   25.   marec   2002   z dôvodu neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu.

Na   pojednávaní   25.   marca   2002   na   základe   návrhu   právneho   zástupcu   odporcu okresný súd uznesením pripustil zmenu vzájomného návrhu odporcu a pojednávanie odročil na neurčito z dôvodu doplnenia dokazovania.

Dňa 3. mája 2002 okresný súd vyzval odporcu oznámiť do 10 dní kurzy slovenskej koruny voči ATS a USD za účelom vyčíslenia súdneho poplatku za vzájomný návrh. Dňa 29. novembra 2002 okresný súd požiadal niektoré bankové inštitúcie oznámiť kurz ATS a USD voči slovenskej korune k 2. aprílu 2001 (odpovede boli okresnému súdu doručené 11. decembra 2002 a 7. januára 2003).

Dňa 13. marca 2003 okresný súd určil termín pojednávania na 8. apríl 2003 a vydal uznesenie, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vzájomný návrh. Na pojednávaní konanom 8. apríla 2003 okresný súd uznesením vylúčil vzájomný návrh odporcu na samostatné konanie a vyhlásil rozsudok vo veci.

Dňa 28. mája 2003 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporcu. Dňa 11. júla 2003 okresný súd uznesením uložil odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.

Okresný   súd   18.   septembra   2003   po   predchádzajúcom   zabezpečení   vyjadrenia navrhovateľa   k odvolaniu   doručil   spis   na   základe   podaného   odvolania   Krajskému   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“).

Krajský súd 31. marca 2004 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený dňa 4. mája 2004.

Dňa 5. októbra 2004 bol určený termín pojednávania na 9. november 2004.Pojednávanie   uskutočnené   9.   novembra   2004   bolo   odročené   na   11.   január   2005 z dôvodu doplnenia dokazovania.

Pojednávanie   uskutočnené   11.   januára   2005   bolo   odročené   na   8.   marec   2005 za účelom oboznámenia sa navrhovateľa s obsahom podania odporcu.

Pojednávanie,   ktoré   sa   konalo   8.   marca   2005,   bolo   odročené   na   10.   máj   2005 z dôvodu   doplnenia   dokazovania.   Aj   pojednávanie   uskutočnené   10.   mája   2005   bolo odročené na 27. jún 2005 z dôvodu neprítomnosti odporcu.

Dňa 27. júna 2005 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu doplnenia dokazovania.

Dňa 15. decembra 2005 okresný súd určil termín pojednávania na 26. január 2006.Na pojednávaní konanom 26. januára 2006 okresný súd v neprítomnosti odporcu vyhlásil rozsudok vo veci samej.

Odporca   doručil   13.   marca   2006   okresnému   súdu   odvolanie   proti   doručenému rozsudku, okresný súd doručil spis krajskému súdu 24. marca 2006.

Krajský súd uznesením z 31. júla 2006 zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 4. septembra 2006.

Dňa 16. februára 2007 okresný súd určil termín pojednávania na 16. marec 2007. Pojednávanie konané 16. marca 2007 bolo odročené na neurčito z dôvodu doplnenia dokazovania.

Dňa 25. mája 2007 okresný súd určil termín pojednávania na 22. jún 2007. Pojednávanie   konané   22.   júna   2007   bolo   odročené   z   dôvodu   neprítomnosti účastníkov konania na 14. september 2007.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 154/06 a iné).

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetné konanie vedené okresným súdom, v rámci ktorého namieta sťažovateľ zbytočné prieťahy, možno hodnotiť ako   konanie,   ktoré   po   právnej,   ale   ani   po   skutkovej   stránke   nie   je   zložité.   Ide o obchodnoprávny   spor,   cieľom   ktorého   je   usporiadať   právne   pomery   dvoch   fyzických osôb,   ktoré   spoločne   vykonávali   podnikateľskú   činnosť   a po   jej   skončení   žiada   jeden od druhého vydanie neoprávneného majetkového prospechu. Preukázanie oprávnenosti tejto požiadavky a výšky prospechu je cieľom procesu dokazovania v súdnom konaní. Zisťovanie takýchto informácií nemôže podľa názoru ústavného súdu za žiadnych okolností spôsobiť, že konanie ani po uplynutí 14 rokov (po 15. februári 1993) a viac ako 15 rokov od začatia konania nie je právoplatne skončené.

Pri posudzovaní druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov   v konaní   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   správanie   sťažovateľa,   resp.   jeho právnych   zástupcov   prispelo   k doterajšej   dĺžke   konania   len   celkom   nepatrne.   Za   celé posudzované obdobie   sťažovateľ   iba   v jednom   prípade   nedodržal   lehotu   na predloženie vyjadrenia okresnému súdu (11. júla 2003) a v jednom prípade, aj to z dôležitých dôvodov, požiadal okresný súd o odročenie pojednávania (20. júna 2007). Z podkladov predložených sťažovateľom   vyplýva,   že   využil   právne   prostriedky   nápravy   podľa   ustanovení   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov, t. j. podanie sťažnosti na postup súdu a na prieťahy v konaní.

Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   na   posúdenie   porušenia   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.

V prvom   rade   ide   o obdobia súvislej   nečinnosti   okresného   súdu,   v rámci ktorých obvodný   súd   nevykonal   žiadne   úkony,   k čomu   došlo   najmä   v posudzovanom   období od 15. februára 1993 do konania pojednávania vo veci 6. októbra 1993 (takmer 8 mesiacov); od   18.   októbra   1993   (vyžiadanie   daňového   priznania   sťažovateľa   od   daňového   úradu) do 21. júla 1994, keď obvodný súd nariadil pojednávanie vo veci na 17. august 1994 (viac ako   9   mesiacov);   od   23.   augusta   1994,   keď   obvodný   súd   požiadal   príslušné   orgány o súčinnosť, do 13. októbra 1995, keď nariadil pojednávanie na 22. november 1995 (1 rok a 2 mesiace); ale predovšetkým v období od 27. novembra 1995, keď obvodný súd požiadal o stanovisko   ďalšieho   účastníka   hospodárskej   zmluve   uzavretej   medzi   týmto   subjektom a účastníkmi   konania,   do 22. februára   1999,   keď   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby oznámil, či nedošlo k mimoriadnemu vysporiadaniu sporu a či trvá na pôvodnom návrhu (3 roky a 4 mesiace súvislej nečinnosti).

Ústavný súd zistil aj viacero kratších období nečinnosti konajúceho súdu, napríklad v období   od   22.   februára   1999,   keď   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   oznámil,   či nedošlo k mimoriadnemu vysporiadaniu sporu a či trvá na pôvodnom návrhu, do 13. júla 1999, keď okresný súd nariadil pojednávanie na 30. august 1999 (takmer 5 mesiacov); ďalej v období   od pojednávania   2.   apríla   2001   do   9.   októbra   2001,   keď   bolo   nariadené pojednávanie na 26. november 2001 (viac ako 6 mesiacov); ale tiež v období od 13. mája 2002, keď žalovanému uplynula lehota 10 dní na oznámenie kurzov slovenskej meny voči ATS   a USD,   do   29.   novembra   2002,   keď   okresný   súd   požiadal   bankové   inštitúcie o oznámenie kurzov (viac ako 6 mesiacov).

Po odpočítaní doby, počas ktorej vo veci konal krajský súd (spolu 1 rok a 1 mesiac), možno konštatovať, že konanie ku dňu podania sťažnosti trvá v posudzovanom období od 15. februára 1993 na okresnom súde (predtým na obvodnom súde) 12 rokov a 10 mesiacov, z toho bol podľa zistení ústavného súdu zo súdneho spisu konajúci súd v konaní nečinný celkovo viac ako osem rokov.

Správanie štátneho orgánu, ktoré zapríčiňuje zbytočný prieťah, sa obvykle prejavuje nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci. Pre splnenie účelu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je však právne významné akékoľvek správanie štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou   zaručeného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol (I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99). Ústavný súd pri preskúmaní predloženého spisu okresného súdu zistil aj viacero prípadov neefektívnej a nesústredenej činnosti   okresného súdu. Za takú možno označiť činnosť okresného súdu najmä v tých prípadoch, keď sa častejšie a opakovane domáhal rôznych vyjadrení od žalovaného, ktoré už buď mal k dispozícii alebo si tie isté informácie mohol zaobstarať z iných zdrojov, ale tiež opakované odročenia pojednávaní z dôvodov neprítomnosti žalovaného, resp. pre jeho oneskorene predložené podania, čo malo za dôsledok nutnosť poskytovať dodatočné lehoty pre   druhú   stranu   na   oboznámenie   sa   s ich   obsahom.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd pripomína, že okresný súd disponuje podľa § 53 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   prostriedkami   na   vymáhanie splnenia povinností uložených účastníkovi konania, ktoré však, ako vyplýva zo súdneho spisu, nevyužil, a zároveň ústavný súd poukazuje na možnosť súdu pokračovať v konaní, aj keď sú účastníci nečinní (§ 101 ods. 2 OSP).

Konanie v predmetnej veci ústavný súd kvalifikuje ako pomalé a neúčinné, teda ako konanie so zbytočnými   prieťahmi. Z predmetného súdneho spisu vyplýva, že na vzniku a pretrvávaní nepriaznivého a nežiadúceho stavu v dĺžke konania vo veci vedenej okresným súdom   majú   rozhodujúci   podiel   viaceré   nedostatky   v činnosti   tohto   súdu,   tak   ako   sú uvedené v predchádzajúcich častiach tohto odôvodnenia. To viedlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k tomu, že všeobecný súd zatiaľ právoplatne vo veci nerozhodol. Preto ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (1. bod výroku nálezu).

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiada ústavný súd aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si už pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   rozhodol   tak,   že   okresný   súd   svojím postupom v predmetnom konaní aj právo sťažovateľa zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru porušil (1. bod výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby konal vo veci bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (2. bod výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného   mu   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa aj   jeho   žiadosťou   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas   predmetného   konania   a aj   tú   skutočnosť,   že   ústavný   súd   vo veci   zistil   porušenie základného práva a vydal príkaz na konanie bez prieťahov.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk. Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu a s prihliadnutím na hodnotu predmetu konania považuje za primerané priznať mu sumu 100 000 Sk (3. bod výroku nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

IV.

Podľa   § 36   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou JUDr. A. J. Advokátka vykonala dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania   a   písomné   podanie   (sťažnosť).   Zo   zdôvodnenia   uplatnenej   výšky   trov právneho   zastúpenia   vyplýva,   že   prvý   úkon   (prevzatie   a prípravu   zastupovania)   bol vykonaný v roku 2006 a podanie sťažnosti bolo uskutočnené v roku 2007. Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“)   prislúcha   ako   základná   tarifa   podľa   ustanovení   §   11   ods.   2   vyhlášky   1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 16 380 Sk pre úkony v roku 2006 a zo sumy 17 820 Sk pre úkony v roku 2007), čo predstavuje odmenu za jeden úkon v roku 2006 sumu 2 730 Sk a za jeden úkon v roku 2007 sumu 2 970 Sk. K týmto sumám ústavný súd   pripočítal   režijný   paušál   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   a to   164   Sk   za   rok   2006 a 178 Sk za rok 2007. Spolu teda priznaná náhrada trov právneho zastúpenia činí 6 042 Sk (4. bod výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007