znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 109/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., bytom Z., zastúpeného advokátom Mgr. R. U., Z., ktorou namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konaním Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I, ako aj konaním Krajskej prokuratúry v Bratislave vo veci trestného oznámenia zo 4. januára 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2006 doručená sťažnosť J. S., bytom Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. U., Z., ktorou namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) konaním Okresného riaditeľstva Policajného   zboru   Bratislava   I   (ďalej   len   „odporca   v I.   rade“)   a Krajskej   prokuratúry v Bratislave   (ďalej   aj   „krajská   prokuratúra“   alebo   „odporca   v II. rade“;   spolu   aj „odporcovia“) vo veci trestného oznámenia zo 4. januára 2002.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 4. januára 2002 doručil Okresnej prokuratúre Z. oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že štatutárnym orgánom D.,   a.   s.,   bol   spáchaný   trestný   čin   nevyplatenia   mzdy   a odstupného   podľa   v tom   čase platného   §   248a   Trestného   zákona.   Dňa   8.   februára   2002   bol   sťažovateľ   vypočutý Obvodným oddelením Policajného zboru Z., pričom pri výsluchu predložil aj všetky jemu dostupné listinné dôkazy v uvedenej veci. Dňa 15. februára 2002 bolo trestné oznámenie sťažovateľa odstúpené Obvodnému oddeleniu Policajného zboru B., kde bola uvedená vec vedená pod sp. zn. ČTS: ORP 270/ SMv-02.

Podaním zo 6. marca 2002 adresovaným Okresnej prokuratúre Z. sťažovateľ požiadal o preskúmanie postupu policajného orgánu pri preverovaní jeho oznámenia podľa § 157 ods.   3   v tom   čase   platného   Trestného   poriadku.   Svoje   podanie   následne   doplnil   listom z 11. marca 2002.

Podaním z 29. mája 2002 Okresná prokuratúra B. reagovala na podnet sťažovateľa na preskúmanie postupu policajného orgánu, v ktorom mu okrem iného oznámila, že „v zmysle § 157 ods. 2 Trestného poriadku udelila policajnému orgánu pokyny za účelom objasnenia veci“.

Dňa   26.   júla   2002   požiadal   sťažovateľ „o   pomoc“ Úrad   inšpekčnej   služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, pretože vyšetrovanie v uvedenej veci trvalo podľa neho „príliš dlho“.

Podaním z 20. septembra 2002 sťažovateľovi odpovedal odporca v I. rade na jeho sťažnosť z 26. júla 2002, ako aj na jeho sťažnosť na nečinnosť vo veci preverovania jeho trestného oznámenia. V tomto podaní sťažovateľa informoval o tom, že jeho sťažnosť bola vyhodnotená ako opodstatnená, pričom jeho práva boli porušené v dôsledku disciplinárneho previnenia, ktorého sa dopustil policajt pri jej vybavovaní.

Uznesením odporcu v I. rade sp. zn. ČVS: ORP-43/KP-2002-I z 8. novembra 2002 (ďalej   aj „uznesenie z 8.   novembra   2002“)   bolo oznámenie sťažovateľa   pre trestný   čin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 248a Trestného zákona odmietnuté, pretože podľa policajného orgánu nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo postup podľa § 159 ods. 2   alebo   3   Trestného   poriadku.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť (podanie   zo   17.   decembra   2002).   Dňa   19.   decembra   2002   sťažovateľ   podal   žiadosť o preskúmanie postupu policajného orgánu adresovanú Okresnej prokuratúre B. Okresná prokuratúra B. uznesením č. k.: 1 Pn 2096/02-32 zo 17. januára 2003 (ďalej aj „uznesenie zo 17. januára 2003“) sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu z 8. novembra 2002 zamietla ako nedôvodnú.

Podaním   z 24.   marca   2003   adresovaným   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal sťažovateľ podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry B. zo 17. januára 2003 v spojení s uznesením z 8. novembra 2002, v ktorom, ako vyplýva z jeho obsahu, namietal predovšetkým   skutočnosť,   že „policajný   orgán   nezačal   bezodkladne   trestné   stíhanie“. Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“) sťažovateľovi listom zo 14. apríla 2003 oznámila, že uvedený podnet postúpila z dôvodu príslušnosti   krajskej   prokuratúre.   Krajská   prokuratúra   podaním   z 25. apríla   2003 sťažovateľovi   oznámila,   že   sa   podnetom   sťažovateľa   bude   zaoberať   po   preskúmaní spisového materiálu Okresnej prokuratúry B. sp. zn. 1 Pn 2096/02. Listom z 8. novembra 2004   krajská   prokuratúra   sťažovateľovi   oznámila,   že   jeho   podnet   z 24.   marca   2003 odstupuje za účelom zabezpečenia jeho vybavenia príslušným riaditeľom odporcu v I. rade.

Dňa 30. januára 2004 bol sťažovateľovi doručený list krajskej prokuratúry, ktorá mu oznámila, že v lehote do 1. októbra 2002 osoby ním navrhnuté na vypočutie policajným orgánom   v rámci   predmetného   konania   vypočuté   neboli,   pričom   po   účinnosti   novely Trestného poriadku po tomto dátume už platná právna úprava v rámci konania pred začatím trestného stíhania takéto výsluchy nepripúšťa.

Sťažnosťou   z 28.   júna   2005   adresovanou   generálnemu   prokurátorovi   sťažovateľ požiadal o zaslanie informácií týkajúcich sa konkurzného konania vo veci úpadcu D., a. s. Krajská prokuratúra mu na túto sťažnosť odpovedala podaním z 10. augusta 2005.Podaním zo 6. júla 2005 adresovaným generálnemu prokurátorovi podal sťažovateľ sťažnosť   proti   prokurátorke   krajskej   prokuratúry   JUDr.   A.   K.,   ktorá   vybavovala   jeho predchádzajúce   podania   v uvedenej   veci   a podľa   neho   pri   ich   vybavovaní   postupovala nesprávne   a s prieťahmi.   Ďalším   podaním   z 11.   júla   2005   sa   sťažovateľ   obrátil   na generálneho   prokurátora   so   sťažnosťou   na   postup   prokurátora   generálnej   prokuratúry JUDr. P. G. Generálna prokuratúra na tieto podania sťažovateľa reagovala listom z 27. júla 2005. Sťažovateľ následne na tento list generálnej prokuratúry reagoval podaním sťažnosti z 8. augusta 2005.

Dňa 25. júla 2005 bola sťažovateľovi doručená odpoveď Okresnej prokuratúry B. na jeho   podnety,   na   základe   ktorých   bol   prokurátorom   JUDr.   P.   J.   preskúmaný   postup a konanie policajného orgánu v uvedenej veci.

Krajská prokuratúra následne doručila sťažovateľovi podanie z 10. augusta 2005, ktorým odpovedala na podnet sťažovateľa z 28. júna 2005.

Sťažovateľ sa sťažnosťou na postup prokurátora Okresnej prokuratúry B. JUDr. P. J. z 15.   augusta   2005   opätovne   obrátil   na   generálneho   prokurátora.   Táto   mu   listom z 24. augusta   2005   oznámila   odstúpenie   jeho   podania   z dôvodu   príslušnosti   na   priame vybavenie krajskej prokuratúre.

Odporca   v I.   rade   uznesením   sp.   zn.   ČVS:   ORP-901/3-OSV-B1-2004 zo 16. septembra   2005   (ďalej   aj   „uznesenie   zo   16.   septembra   2005“)   predmetnú   vec týkajúcu   sa   podozrenia   z trestného   činu   nevyplatenia   mzdy   a odstupného   podľa   §   248a ods. 1 Trestného zákona oznámeného sťažovateľom odmietol, pretože neexistoval dôvod na začatie   trestného   stíhania   alebo   postupu   podľa   §   159   ods.   2   a 3   Trestného   poriadku. Sťažovateľ proti uzneseniu zo 16. septembra 2005 podal sťažnosť z 29. septembra 2005.Dňa   19.   októbra   2005   bol   sťažovateľovi   doručený   list   prokurátora   Okresnej prokuratúry B. JUDr. P. J., v ktorom mu oznámil, že v jeho veci nie je možné rozhodnúť, pretože   spis   v tejto   veci   sa   nachádza   z dôvodu   preskúmania   na   generálnej   prokuratúre. Sťažovateľ následne listom zo 14. novembra 2005 požiadal o preskúmanie tohto konania generálnu   prokuratúru,   resp.   riaditeľku   organizačného   a kontrolného   odboru   generálnej prokuratúry (svoju žiadosť doplnil podaním z 15. novembra 2005). Generálna prokuratúra listom   zo   14.   novembra   2005   sťažovateľa   informovala   o postúpení   jeho   žiadosti   na vybavenie Okresnej prokuratúre B.

Listom   z 30.   septembra   2005   generálna   prokuratúra   sťažovateľovi   oznámila postúpenie   jeho   sťažnosti   na   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   B. a policajný   orgán (odporcu v I. rade) z 22. septembra 2005 krajskej prokuratúre, ktorá je príslušná na jej vybavenie.

Listom z 18. novembra 2005 sťažovateľ požiadal o podanie informácií týkajúcich sa konania, ktorého predmetom je jeho trestné oznámenie zo 4. januára 2002.

Uznesením Okresnej prokuratúry B. č. k. 1 Pn 2096/02-122 z 22. novembra 2005 (ďalej len „uznesenie z 22. novembra 2005“) bola sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu zo 16. septembra 2005 zamietnutá ako nedôvodná.

Podaním   z 10.   decembra   2005   sťažovateľ   reagoval   na   odpoveď   generálnej prokuratúry z 5. decembra 2005, ktorou reagovala na jeho sťažnosť na preskúmanie postupu prokurátorky krajskej prokuratúry JUDr. A. K. v uvedenej veci.

Listom   z 12.   decembra   2005   sa   sťažovateľ   obrátil   na   krajskú   prokuratúru   so žiadosťou o podanie informácií týkajúcich sa uvedeného konania. Listom z 15. decembra 2005 krajská prokuratúra sťažovateľovi oznámila postúpenie jeho sťažnosti na vybavenie Okresnej prokuratúre B. Sťažovateľ na tento list reagoval podaním z 21. decembra 2005 zaslaným krajskej prokuratúre.

Podaním z 15. decembra 2005 sťažovateľ požiadal Okresnú prokuratúru Z. o podanie informácie týkajúcej sa konania vo veci trestného oznámenia zo 4. januára 2002. Táto mu následne   vo   svojej   odpovedi   z 21.   decembra   2005   oznámila,   že   predmetný   spis   bol odstúpený   z   dôvodu   miestnej   príslušnosti   Okresnej   prokuratúre   B.   Sťažovateľ   na   túto odpoveď z 21. decembra 2005 reagoval listom z 22. decembra 2005. Okresná prokuratúra Z. na   sťažovateľove   podanie   z 22.   decembra   2005   odpovedala   listom   z 2. januára   2006, v ktorom mu oznámila, že jeho podanie odstupuje Okresnej prokuratúre B. z dôvodu jej príslušnosti na vybavenie tohto podania.

Okresná   prokuratúra   B.   podaním   z 18.   januára   2006   odpovedala   na   viaceré sťažovateľove podania týkajúce sa predmetnej veci adresované Okresnej prokuratúre Z. i odstúpené jej krajskou prokuratúrou a opätovne mu oznámila, že sa stotožňuje s uznesením zo   16.   septembra   2005,   a preto   bola   jeho   sťažnosť   uznesením   č.   k.   1 Pn 2096/02-122 z 22. novembra   2005   zamietnutá.   Vo   svojej   odpovedi   Okresná   prokuratúra   B.   taktiež uviedla, že vzhľadom na to, že išlo o konečné rozhodnutie prokurátora v uvedenej veci, považuje v odpovedi uvedené opakované podania sťažovateľa za nedôvodné.

Krajská prokuratúra listom zo 4. januára 2006 odpovedala na podanie sťažovateľa z 21.   decembra   2005,   ktorým   sa   domáhal   preskúmania   postupu   prokurátorky   krajskej prokuratúry JUDr. A. K. pri vybavovaní jeho podania z 15. decembra 2005 vo veci vedenej na tejto prokuratúre pod sp. zn. 2 Kn 2319/03.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal rozhodnutie, v ktorom vysloví, že:

„1. Konaním porušovateľa 1 (odporcu v I. rade) bolo porušené základné právo J. S., trvale bytom Z. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

2. Konaním porušovateľa 2 (odporcu v II. rade) bolo porušené základné právo J. S., trvale bytom Z. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

3. Konaním porušovateľa 1 (odporcu v I. rade) bolo porušené základné právo J. S., trvale bytom Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

4. Konaním porušovateľa 2 (odporcu v II. rade) bolo porušené základné právo J. S., trvale bytom Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.“

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v   prípadoch   ustanovených zákonom“.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

2. Sťažovateľ podal 4. januára 2002 trestné oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 248a Trestného zákona evidentne so zámerom, aby v tejto veci prebehlo trestné konanie a zodpovedné osoby niesli trestnú zodpovednosť.

O jeho   trestnom   oznámení bolo   dvakrát   rozhodnuté   jeho   odmietnutím   (uznesenie z 8. novembra   2002   v spojení   s uznesením   zo   17.   januára   2003   a   uznesenie zo 16. septembra 2005 v spojení s uznesením z 22. novembra 2005).

V rámci predmetného konania sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv, tak ako to je uvedené v prvej časti tohto uznesenia, prostredníctvom viacerých sťažností, žiadostí a podnetov adresovaných vo väčšine prípadov generálnemu prokurátorovi, ale aj krajskej prokuratúre a Okresnej prokuratúre B.

3.   Podstata   sťažnosti   sťažovateľa   je   vyjadrená   predovšetkým   v jej   petite   (návrhu rozhodnutia), v ktorom sťažovateľ namieta porušenie jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy konaním odporcov vo veci trestného oznámenia zo 4. januára 2002 týkajúceho   sa   trestného   činu   nevyplatenia   mzdy   a odstupného   podľa   §   248a   Trestného zákona.

3.   1.   Pokiaľ   sťažovateľ   namieta,   že   konaním   odporcov   došlo   k porušeniu   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy - evidentne z dôvodu, že preverovanie jeho trestného   oznámenia   zo   4.   januára   2002   nemalo   taký   priebeh   a najmä   výsledok,   ako očakával – ide o zjavnú neopodstatnenosť. Z označeného základného práva totiž nevyplýva, resp. jeho súčasťou nie je dosiahnutie trestného stíhania voči konkrétnej osobe.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v rámci   ktorej   už uviedol, že „Právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe   podaného   trestného   oznámenia   nepatrí   medzi   základné   práva   a slobody   podľa druhej   hlavy   ústavy   a ani   ho   nemožno   odvodiť   z niektorého   zo   základných   práv   alebo slobôd“ (II. ÚS 42/00).

Ústavný súd taktiež vyslovil, že «Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bol orgán   prokuratúry   povinný   podať   obžalobu   voči   označeným   osobám.   Takéto   základné právo „každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku, prípadne v zákone o prokuratúre» (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00).

3.   2.   Sťažovateľ   namietal,   že   konaním   odporcov   v súvislosti   s jeho   trestným oznámením bolo porušené aj jeho základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ako napríklad v občianskom súdnom konaní, tak aj v trestnom konaní však treba označenému právu vymedziť nielen možný koniec, ale aj začiatok.

Konečným   momentom,   do   ktorého   môže   porušenie   tohto   práva   pretrvávať,   je právoplatné meritórne   alebo aj nemeritórne   rozhodnutie   končiace trestné stíhanie (napr. rozsudok alebo zastavenie trestného stíhania voči konkrétnej osobe za stíhaný skutok).

Začiatočným momentom môže byť obdobne ako v občianskom súdnom konaní úkon, ktorý   zadefinuje,   resp.   založí   procesný   vzťah   medzi   subjektmi   (účastníkmi)   stojacimi spravidla v opozícii a je základom pre jeho rozvinutie. Kým v občianskom súdnom konaní je   takýmto   úkonom   napr.   návrh   na   začatie   konania   (§   79,   §   80   Občianskeho   súdneho poriadku), v trestnom konaní je to vznesenie obvinenia voči konkrétnej osobe za skutok naplňujúci znaky trestného činu. Až vznesenie obvinenia je tým momentom, ktorý dáva možnosť   poškodenému   v trestnom   konaní   uplatňovať   si   ochranu   proti   konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z nej robí „vec“, na ktorej prerokovanie bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Základné   právo   poškodeného   v trestnom   konaní   na   prerokovanie   jeho   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je preto aplikovateľné až po vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe.

Keďže   v súvislosti   s trestným   oznámením   sťažovateľa   nedošlo   k vzneseniu obvinenia,   konaním   odporcov   nemohlo   byť   porušené   označené   právo   sťažovateľa   (ako potencionálneho poškodeného).

3. 3. Sťažovateľ sa cítil byť poškodený trestným činom, a keď sa obrátil na odporcov o trestnú ochranu, požíval ochranu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Hoci z tohto práva mu nevyplývalo subjektívne právo na trestné stíhanie iného (ako už   bolo   uvedené   vyššie),   bol   oprávnený,   aby   odporcovia   venovali   jeho   trestnému oznámeniu pozornosť zodpovedajúcu ich zákonným povinnostiam.

Ústavný súd už napr. uviedol, že „Skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní vrátane okresnej a krajskej prokuratúry dosiaľ nezistili páchateľa, ktorý anonymne obvinil sťažovateľa z trestných činov a ktorý mu adresoval výhražné a urážlivé telefonáty, nemožno považovať za porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. K porušeniu tohto práva by však mohlo dôjsť nečinnosťou týchto orgánov, teda keby jeho trestné oznámenia bez náležitých dôvodov ignorovali“ (I. ÚS 149/03).

Z vyššie uvedeného vyplýva, že k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by teda mohlo dôjsť v prípade, ak by odporcovia nevenovali trestnému oznámeniu sťažovateľa náležitú pozornosť.

V týchto súvislostiach nie je podstatné, či konanie odporcov bolo optimálne, ale to, že trestnému oznámeniu sťažovateľa venovali početnú pozornosť. Nemohli preto zasiahnuť negatívne do podstaty jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zbaviť ho zmyslu, a tak ho porušiť.

4. Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006