znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 109/04-39

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   A.   L.,   bytom   V., zastúpeného advokátom JUDr. F. S., Advokátska kancelária, T., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 134/95 na neverejnom zasadnutí 23. júna 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 134/95   p o r u š i l základné právo A. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   134/95 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. L.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania A. L. v sume   8   796   Sk   (slovom   osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   jeho právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. F. S., Advokátska kancelária, T., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti A. L. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 109/04-12 zo 7. apríla 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   A.   L.,   bytom   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. F. S., Advokátska kancelária, T., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 134/95. Sťažovateľ uvedenú sťažnosť z 11. februára 2004 doplnil prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaniami z 12. marca 2004 a 4. mája 2004.

Označené konanie začalo na základe žaloby o určenie vlastníckeho práva k viacerým nehnuteľnostiam   –   pozemkom   nachádzajúcim   sa   v katastrálnom   území   Vrbové   podanej právnou   predchodkyňou   sťažovateľa   (jeho   matkou   A.   L.,   rodenou   S.;   ďalej   len „žalobkyňa“) ešte v roku 1995. Toto konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Okresný súd síce o veci rozhodol rozsudkom z 8. apríla 2002, ktorý však bol uznesením Krajského súdu   v Trnave   č.   k.   8 Co   289/02,   8   Co   288/02-225   z 21. januára   2003   zrušený.   Podľa sťažovateľa okresný súd „neprejavil záujem včas a správne rozhodnúť“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa   A.   L.   na   prerokovanie   a rozhodnutie   vo veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v konaní na Okresnom súde v Trnave v konaní 16 C 134/95 bolo porušené.

Prikazuje sa, aby Okresný súd v Trnave vo veci 16 C 134/95 konal. Súd priznáva sťažovateľovi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR finančné zadosťučinenie v sume 54.000,- do 3 dní.

Súd   priznáva   odmenu   a náhradu   hotových   výdavkov   právnemu   zástupcovi sťažovateľa JUDr. F. S., advokátovi v Trnave v zmysle ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky 163/02 v sume Sk 8.796,- do 3 dní.“

Výšku   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   právny   zástupca   sťažovateľa odôvodnil tým, že „ochrana práv nebola rýchla a účinná. Trvá stav právnej neistoty už 9 rokov. Uplatňujem nárok na finančné zadosťučinenie za každý rok po 6.000,- Sk spolu za 9 rokov 54.000,- Sk“.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   ústavnému   súdu   v   podaní zo 4. mája 2004 oznámil, že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   vyjadril   listom   č.   Spr   651/04 z 10. mája 2004 okresný súd prostredníctvom predsedníčky okresného súdu, ktorá v ňom podrobne   a chronologicky   popísala   priebeh   konania   a v jeho   závere   uviedla: „(...)Po horeuvedenom priebehu konania v predmetnej veci je zrejmé, že zákonný sudca vo veci konal priebežne s ohľadom na veľké množstvo vecí v predmetnom oddelení, najmä starých, reštančných   vecí,   nebolo   možné   zachovať   sústavne   plynulé   konanie.   Vo   veci   došlo v priebehu   konania   k viacerým   úmrtiam   účastníkov   konania,   bolo   potrebné   vyčkať ukončenie dedičských konaní v súvislosti so zisťovaním okruhu dedičov, ktorá skutočnosť tiež predĺžila toto konanie.

Zároveň oznamujeme súdu, že netrváme na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na verejnom ústnom pojednávaní, súhlasíme s upustením od neho.(...)“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Žalobkyňa, zastúpená JUDr. F. S., podala 26. októbra 1995 okresnému súdu žalobu o určenie vlastníckeho práva k poľnohospodárskym pozemkom a podielu na spoločnom lese (ďalej len „nehnuteľnosti“) proti Slovenskému pozemkového fondu Bratislava, Regionálne stredisko   Trnava.   Žalobkyňa   zároveň   požiadala   okresný   súd   aj   o priznanie   čiastočného oslobodenia od súdnych poplatkov a preddavkov.

Pokynom súdnej kancelárie z 3. novembra 1995 bol právny zástupca vyzvaný na predloženie aktuálneho dokladu o výške starobného dôchodku žalobkyne. Právny zástupca prevzal výzvu 6. novembra 1995. Následne ďalší deň doručil okresnému súdu rozhodnutie Sociálnej poisťovne Bratislava z 2. augusta 1995 o výške dôchodku žalobkyne.

Dňa 13. decembra 1995 bolo okresnému súdu doručené rozšírenie návrhu žalobkyne o určenie   vlastníctva   k   ďalším   pozemkom   a o pripustenie   spoluvlastníkov   sporných nehnuteľností (ďalej aj „spolužalovaní“) do konania na strane žalovaných.

Okresný súd vydal 15. januára 1996 uznesenie č. k. 16 C 134/95-34, v ktorom priznal žalobkyni   čiastočné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a zároveň   jej   vyrubil   pomerný poplatok   na   úhradu.   V súlade   s uznesením   vyzval   žalobkyňu   na   zaplatenie   súdneho poplatku v kolkoch, a to v lehote 5 dní. Výzvu s predmetným rozhodnutím prevzal právny zástupca žalobkyne 19. januára 1996. Súdny poplatok bol v kolkoch uhradený okresnému súdu 23. januára 1996.

Dňa 8. februára 1996 určil okresný súd termín   pojednávania na 19. marec 1996 a zaslal žalobu žalobkyne na vyjadrenie žalovaným.

Dňa 11. marca 1996 došla okresnému súdu žiadosť žalovaného v 3. rade o zaslanie pôvodnej žaloby žalobkyne, ktorá mu bola následne doručená 20. marca 1996.

Dňa 15. marca 1996 žalovaná v 5. rade ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní.

Okresný súd na pojednávaní 19. marca 1996 konal iba v prítomnosti žalovanej a jej právneho zástupcu a žalovaných v 2. a 6. rade a uznesením pojednávanie odročil na 7. máj 1996 za účelom predvolania ďalších odporcov a vyžiadania oznámenia o dátume úmrtia žalovanej v 7. rade od Obvodného úradu Piešťany. Výzva adresovaná matrike Obvodného úradu Piešťany bola prevzatá 9. apríla 1996.

Na   základe   predvolania   sa   k návrhom   vyjadrili   žalovaný   v 3.   rade   (vyjadrenie doručené   okresnému   súdu   15. apríla 1996)   a   žalovaná   v 4.   rade   (vyjadrenie   doručené okresnému súdu 22. apríla 1996).

Oznámenie   dátumu   úmrtia   žalovanej   v 7.   rade   bolo   okresnému   súdu   Obvodným úradom Piešťany doručené 22. apríla 1996.

Pojednávanie   okresného   súdu   7.   mája   1996   sa   konalo   za   prítomnosti   žalobkyne a žalovaných v 3. a 5. rade a po ich vypočutí bolo odročené na 6. jún 1996 s tým, že bola uložená povinnosť žalobkyni upraviť svoje podanie, žalovanému v 3. rade predložiť dôkazy k spornému vlastníctvu nehnuteľností a pripojiť spis po nebohej žalovanej v 7. rade.

Žalovaný v 1. rade doručil okresnému súdu 4. júna 1996 svoje stanovisko k žalobe. V ten istý deň doručil žalovaný v 3. rade požadované listinné dôkazy.

Pojednávanie okresného súdu konané 6. júna 1996 za prítomnosti žalobkyne a jej právneho zástupcu, ako aj žalovaného v 3. rade bolo odročené na 4. júl 1996 za účelom predvolania neprítomných žalovaných a pripojenia dedičského spisu po zomrelej žalovanej v 7. rade. Okrem žalovanej v 4. rade bolo predvolanie na pojednávanie žalovaným riadne doručené.

Listom z 18. júna 1996 (bez dátumu prevzatia okresným súdom) poveril žalovaný v 1. rade svojho zamestnanca na zastupovanie v predmetnej veci.

Pojednávanie 4. júla 1996 konané za prítomnosti žalobkyne a jej právneho zástupcu a žalovaných v 2., 5. a 6. rade bolo odročené na neurčito za účelom vykonania dožiadania na súd príslušný podľa bydliska žalovanej v 4. rade kvôli jej výsluchu a pripojenia spisov z archívu sp. zn. Čd 1561/1947 a Čd 950/49.

Dožiadaním na Okresný súd Prešov zo 17. septembra 1996 požadoval okresný súd predvolať na výsluch žalovanú v 4. rade. Výzvou z 22. novembra 1996 okresný súd urgoval vykonanie výsluchu žalovanej v 4. rade pred Okresným súdom Prešov.

Dňa 20. marca 1997 bol v spise urobený krátky záznam o pridelení veci Mgr. B. z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne JUDr. H. Dňa 13. júna 1997 sudca vytýčil termín pojednávania na 21. júl 1997 (prevzatie predvolaní na pojednávanie bolo vykázané iba u právneho   zástupcu   žalobkyne   a žalovaných   v 2.   a 6.   rade).   Dňa   26.   júna   1997   bolo okresnému súdu vrátené predvolanie pre žalovaného v 3. rade z dôvodu jeho úmrtia. Dňa 16. júla 1997 sa vrátilo nedoručené predvolanie bez bližšieho udania dôvodu od žalovanej v 5. rade.

Pojednávanie 21. júla 1997 konané v prítomnosti žalobkyne, jej právneho zástupcu a žalovaných v 1.   a 2.   rade   bolo odročené   na 3.   september 1997 z dôvodu   predvolania neprítomných účastníkov konania, predloženia dokladov žalovanou v 2. rade a pripojenia archívnych   spisov   sp.   zn.   D   1096/63   a Čd   950/49   (doručenie   predvolaní   bolo   riadne vykázané okrem predvolania žalovaného v 3. rade).

Priebežne predložila žalovaná v 2. rade okresnému súdu žiadané doklady.

Pojednávanie   3.   septembra   1997   konané   za   prítomnosti   žalobkyne,   jej   právneho zástupcu a žalovaných v 2. a 6. rade bolo odročené na 8. október 1997 z dôvodu vyžiadania oznámenia o úmrtí žalovaného v 3. rade z matriky vo Vrbovom a predvolania neprítomných účastníkov konania (okrem žalovaných v 3. a 7. rade; doručenie predvolaní bolo preukázané okrem   žalovanej   v 2.   rade).   Výzva   okresného   súdu   zo   16.   septembra   1997   adresovaná Mestskému úradu Vrbové bola riadne prevzatá.

Listom doručeným okresnému súdu 26. septembra 1997 Okresný úrad v Piešťanoch oznámil presný dátum úmrtia žalovaného v 3. rade (23. február 1997).

Pojednávanie 8. októbra 1997 konané za prítomnosti právneho zástupcu žalobkyne, žalovanej v 2. rade a jej právneho zástupcu (na základe riadnej plnej moci) bolo odročené na neurčito z dôvodu zistenia právnych nástupcov po nebohom žalovanom v 3. rade a zistenia aktuálneho stavu tohto dedičského konania. Doručenie dopytu okresného súdu z 10. októbra 1997   Okresnému   súdu   Piešťany   bolo   riadne   preukázané   15.   októbra   1997   aj   opätovne 2. januára 1998.

Z Okresného súdu Piešťany bolo 30. januára 1998 doručené vyjadrenie, že dedičské konanie sa vedie pod sp. zn. D 195/97 a je pridelené na rozhodnutie Mgr. M. G., ktorý ešte vo veci nerozhodol.

Dňa 16. februára 1998 dal sudca pokyn kancelárii na realizovanie výzvy súdnemu komisárovi Mgr. M. G. z dôvodu posúdenia, v akom štádiu sa predmetný dedičský spis nachádza, a určenia dedičov po nebohom. Výzva bola kanceláriou realizovaná až 2. marca 1998.

Listom doručeným okresnému súdu 16. marca 1998 Mgr. M. G. predložil potvrdenie o dedičoch (synovia zomrelého M., V. a P.) a vyjadril sa, že dedičské konanie je v štádiu ukončenia,   čaká   sa   už   len   na   doloženie   znaleckého   posudku   a následné   vytýčenie pojednávania.

Okresný súd uznesením č. k. 16 C 134/95-100 z 29. apríla 1998 konanie vo veci prerušil   až   do právoplatného   ukončenia   dedičského   konania   po   nebohom   žalovanom v 3. rade. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 3. júna 1998.

Dňa 28. augusta 1998 dal sudca kancelárii pokyn na realizovanie výzvy notárovi Mgr.   M.   G.   so   žiadosťou   o vyjadrenie,   v akom   štádiu   je   dedičské   konanie   a kedy   je predpoklad jeho ukončenia. Mgr. M. G. na výzvu reagoval stanoviskom došlým okresnému súdu   28.   septembra   1998,   v ktorom   uviedol,   že   vec   je   pred   ukončením,   požaduje   iba zaslanie jeho spisu sp. zn. D 1096/63 na nahliadnutie. Zaslanie spisu okresného súdu bolo realizované 16. novembra 1998 a jeho doručenie riadne preukázané.

Dňa   18.   februára   1999   bolo   okresnému   súdu   oznámené   právnym   zástupcom žalobkyne, že dedičský spis sp. zn. D 1096/63 sa nachádza u notárky Dr. K. vo Vrbovom.

Dňa 8. apríla 1999 dal sudca pokyn kancelárii na vyžiadanie predmetného spisu. Kanceláriou   bol   pokyn   realizovaný 14.   mája 1999 a doručený   19.   mája 1999.   Spis bol okresnému súdu doručený 20. mája 1999.

Právny zástupca žalobkyne listom z 24. júna 1999 oznámil, že žalobkyňa 21. mája 1999 zomrela a vzhľadom na to navrhuje, aby súd konanie prerušil do času, kým nebude známy okruh dedičov. Listom z 29. júna 1999 svoju žiadosť zopakoval a pripojil potvrdenie o dedičoch.

Dopytom na Okresný súd Trebišov z 28. júla 1999 (pokyn zo 16. júla 1999) bolo žiadané oznámiť, pod akým číslom sa vedie predmetné dedičské konanie a v akom štádiu sa nachádza. Dňa 10. augusta 1999 bolo Okresným súdom Trebišov oznámené, že konanie je vedené na Notárskom úrade v Trebišove u JUDr. P.

JUDr.   P.   16.   augusta   1999   oznámila,   že   dedičia   vo   veci   sú   predvolaní   na pojednávanie na 23. august 1999.

Právny zástupca žalobkyne doručil 14. septembra 1999 okresnému súdu osvedčenie o dedičstve   sp.   zn. Dnot 98/99, D 599/99 z 23.   augusta   1999   (právoplatné 8. septembra 1999) a žiadal o pokračovanie v konaní a rozhodnutie vo veci.

Výzvou   zo   7.   marca   2000   sa   okresný   súd   obrátil   na   okresný   súd   so   žiadosťou o zaslanie spisu sp. zn. D 195/97 spolu s osvedčením o dedičstve po zomrelom žalovanom v 3. rade. Dňa 20. marca 2000 doručil okresný súd požadované doklady.

Pokynom   z 24.   marca   2000   bol   určený   termín   pojednávania   na   14.   jún   2000. Predvolanie riadne prevzali právni nástupcovia po nebohej žalobkyni (ďalej aj „žalobca“ alebo „žalobcovia“),   žalovaný   v 1.   rade,   právny   zástupca   žalovanej   v 2.   rade,   žalovaná v 5. rade   a traja   nástupcovia   po   zomrelom   žalovanom   v 3.   rade   (ďalej   aj   „žalovaní v 3. rade“).

Žalovaný   v 1.   rade   predložil   listom   z 5.   júna   2000   nové   poverenie   pre   svojho zástupcu v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Právny zástupca žalovanej v 2. rade žiadal listom zo 6. júna 2000 o zrušenie termínu pojednávania pre jeho kolíziu s iným pojednávaním a jeho následné vytýčenie na 19. jún 2000.

Dedičia po nebohej žalobkyni predložili svoje plnomocenstvá pre advokáta JUDr. S. (pokračoval v zastupovaní po nebohej žalobkyni).

Pojednávanie   14.   júna   2000   konané   v prítomnosti   právneho   zástupcu   žalobcov, povereného   zástupcu   za   žalovaného   v 1.   rade   a žalovaného   v 3.   rade   bolo   odročené   na 9. október 2000 z dôvodu predvolania neprítomných účastníkov konania.

Listom   z 18.   septembra   2000   žalovaný   v 1.   rade   doručil   okresnému   súdu   nové poverenie svojho zástupcu v predmetnom konaní.

Na   pojednávaní   9.   októbra   2000   konanom   za   prítomnosti   právneho   zástupcu žalobcov, povereného zástupcu žalovaného v 1. rade, žalovanej v 2. rade a jej právneho zástupcu,   žalovaného   v 3.   rade   P.   a žalovaného   v 6.   rade   bolo   vyhlásené   uznesenie o pripustení ďalších účastníkov na strane žalovaných v 2., 3., 4., 5. a 6. rade a nepripustení účastníctva vo veci žalovanej v 7. rade. Pojednávanie bolo odročené na neurčito. Uznesenie č. k. 16 C 134/95-139 z 9. októbra 2000 nadobudlo právoplatnosť 16. novembra 2000 a jeho doručenie bolo riadne vykázané.

Pokynom sudcu z 26. januára 2001 bol vytýčený termín pojednávania na 18. apríl 2001 (prevzatie nebolo vykázané u žalovaného v 1. rade a žalovaného v 3. rade P.).

Pojednávanie   18.   apríla   2001   konané   v prítomnosti   žalobcu   Ľ.,   jeho   právneho zástupcu,   zástupcu   žalovaného   v 1.   rade,   žalovanej   v 2.   rade   a jej   právneho   zástupcu a žalovaného v 6. rade bolo odročené na 27. jún 2001 z dôvodu predvolania neprítomných účastníkov konania a zistenia stavu dedičského konania po zomrelej žalovanej v 7. rade.

Pojednávanie   27.   júna   2001   konané   v prítomnosti   žalobcu   A.   a jeho   právneho zástupcu,   zástupcu   žalovaného   v 1.   rade,   žalovanej   v 2. rade   a jej   právneho   zástupcu a žalovaných v 3. rade M. a P. bolo odročené na neurčito za účelom vyčkania oznámenia od notárky JUDr. K. vo veci dedičského konania po nebohej žalovanej v 7. rade.

Dňa   13.   júla   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   notárky   JUDr. K. o vytýčení termínu pojednávania vo veci na 6. august 2001.

Pokynom sudcu z 20. júla 2001 bol vytýčený termín pojednávania na 17. október 2001 (doručenie predvolaní nebolo vykázané iba u žalobcu v 3. rade V., žijúceho v Českej republike, a žalovaného v 6. rade – ani jeden nebol zastihnutý na uvedenej adrese). Pojednávanie 17. októbra 2001 konané v prítomnosti zástupcu žalovaného v 1. rade, žalovanej v 2. rade a jej právneho zástupcu a žalovaného v 3. rade P. bolo odročené na 21. január 2002 z dôvodu predvolania neprítomných účastníkov konania aj prostredníctvom polície a zapožičania dedičského spisu po nebohej žalovanej v 7. rade. Dňa 14. januára 2002 bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   policajných   orgánov   vo   Frýdku   -   Místku, v Českej republike, o úspešnom doručení zásielky pre žalovaného v 3. rade V. a 17. januára 2002 oznámenie Obvodného oddelenia Policajného zboru Vrbové o jeho doručení zásielky žalovanému v 6. rade.

Dňa 26. novembra 2001 bol spísaný úradný záznam o nahliadnutí do predmetného spisu L. Š.

Pojednávanie 21. januára 2002 konané v prítomnosti právneho zástupcu žalobcov, zástupcu   žalovaného v 1.   rade,   žalovanej v 2.   rade   a jej právneho zástupcu,   žalovaných v 3. rade   V.   a P.   a   žalovaného   v 6.   rade   bolo   odročené   na   4. marec   2002   z dôvodu predvolania neprítomných účastníkov konania a zistenia, či sa v archíve súdu nachádzajú potrebné spisy.

Listom   zo   14.   februára   2002   žalovaná   v 4.   rade   ospravedlnila   svoju neúčasť   na pojednávaní z dôvodu jej zlého zdravotného stavu.

Pojednávanie   4.   marca   2002   konané   v prítomnosti   právneho   zástupcu   žalobcov, zástupcu žalovaného v 1. rade a žalovanej v 2. rade a jej právneho zástupcu bolo odročené na 3. apríl 2002 z dôvodu predvolania svedkyne, ako aj neprítomných účastníkov konania.

Dňa   3.   apríla   2002   telefonicky   ospravedlnila   zástupkyňa   žalovaného   v 1. rade svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu služobnej cesty.

Na pojednávaní 3. apríla 2002 konanom za prítomnosti právneho zástupcu žalobcov, žalovanej v 2. rade a jej právneho zástupcu a žalovaných v 3. rade P. a M. bola vypočutá prítomná svedkyňa L. Š. Následne bolo pojednávanie odročené na 8. apríl 2002 bez udania dôvodu.

Na   pojednávaní   8.   apríla   2002   konanom   iba   za   prítomnosti   žalovanej   v 2. rade a právneho   zástupcu   zastupujúceho   na   základe   substitučnej   plnej   moci   bol   vynesený rozsudok, ktorým súd návrh zamietol a zaviazal žalobcov vyplatiť žalovanej v 2. rade trovy konania. Ostatným žalovaným náhradu trov konania nepriznal.

Dňa 17. apríla 2002 predložil právny zástupca žalovanej v 2. rade vyúčtovanie trov jeho právneho zastúpenia.

Žiadosťou   zo   7.   mája   2002   požiadal   sudca   o predĺženie   lehoty   na   vyhotovenie rozhodnutia   vo   veci   z dôvodu   vysokého   počtu   rozhodnutých   vecí   v mesiaci   apríl   2002 a náročnosti predmetnej veci. Žiadosti sudcu bolo predsedníčkou okresného súdu vyhovené a lehota bola predĺžená do 24. mája 2002.

Rozsudok č. k. 16 C 134/95-198 z 8. apríla 2002 bol 27. mája 2002 doručovaný účastníkom konania.

Právny zástupca žalobcov podal 13. júna 2002 odvolanie proti rozsudku.

Pokynom sudcu z 2. júla 2002 bolo kancelárii nariadené zaslať odvolanie žalovaným a vyzvať nástupcov žalobkyne, aby uhradili poplatok za odvolanie.

Právny zástupca   žalobcov sa   25.   júla 2002 odvolal   voči   uzneseniu,   ktorým   bolo uložené zaplatenie poplatku za odvolanie.

Pokynom sudcu z 21. augusta 2002 bolo kancelárii uložené vyhotoviť predkladaciu správu na predloženie spisu Krajskému súdu v Trnava (ďalej len „krajský súd“) z dôvodu odvolania sa žalobcov voči rozsudku aj voči vyrubeniu súdneho poplatku za ich odvolanie.Dňa 4. septembra 2002 prevzal krajský súd potrebné spisy.

Krajský   súd   20.   decembra 2002   vytýčil   termín   pojednávania na 21.   január 2002 (predvolania riadne doručené). Žalovaná v 4. rade listom zo 16. januára 2003 ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu svojho zlého zdravotného stavu a žalovaný v 6. rade a žalovaný v 3. M. telefonicky ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní.

Na   pojednávaní   21.   januára   2003   konanom   za   prítomnosti   substitučného splnomocnenca právneho zástupcu žalobcov, zástupcu žalovaného v 1. rade a žalovaných v 2.   a 5.   rade   bolo   vyhlásené   uznesenie.   Krajský   súd   zrušil   rozsudok   i uznesenie prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa   19.   marca   2003   bol   okresnému   súdu   vrátený   spis   z krajského   súdu   spolu s potrebným počtom uznesení.

Úpravou sudcu zo 14. marca 2003 (jedno vyhotovenie uznesenia bolo okresnému súdu   doručené   17.   februára   2003)   sa   doručovalo   uznesenie   krajského   súdu   účastníkom konania   a žalobcovia   boli   vyzvaní,   aby   oznámili   hodnotu   nehnuteľností   patriacich   do dedičstva po ich nebohých rodičoch (bolo riadne doručené okrem žalovanému v 3. rade V.).

Listom z 31. marca 2003 upravil právny zástupca žalobcov žalobný návrh.

Dňa 6. mája 2004 boli žalobcovia uznesením č. k. 16 C 134/95-243 vyzvaní na doplnenie alebo opravu ich žalobného návrhu.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Z obsahu súdneho spisu,   z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu, ako aj z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd zistil, že v predmetnej veci išlo o vec po právnej stránke zložitú. Právna úprava, ktorú je potrebné v predmetnej veci aplikovať na ten istý súbor faktov, zahŕňa ustanovenia viacerých právnych   noriem   (vrátane   už   neplatných   právnych   noriem),   podľa   ktorých   je   následne možné   viazaným   uvážením   dospieť   k právnemu   záveru,   či   došlo   k nadobudnutiu vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   právnymi   predchodcami   sťažovateľa,   pričom vytvorenie si právneho záveru o tejto otázke je základným predpokladom na rozhodnutie v predmetnej veci.

Predmetné   konanie   hodnotí   ústavný   súd   aj   po   skutkovej   stránke   ako   zložité, predovšetkým vzhľadom na rozširujúci sa okruh účastníkov konania, široko vymedzený predmet konania a s tým súvisiacu potrebu vykonania rozsiahleho dokazovania.

Aj   keď   uvedená   právna   aj   skutková   zložitosť   veci   určite   prispeli   k predĺženiu konania v predmetnej veci, nemožno ňou ospravedlniť obdobia nečinnosti okresného súdu ani jeho nesprávny, resp. neprecízny postup v predmetnom konaní.

B) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd hodnotí ako aktívne. Sťažovateľ   bez   zbytočného   odkladu   reagoval   na   výzvu   okresného   súdu,   v konaní   bol zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom a za účelom ochrany svojho základného práva v predmetnom konaní využil opravné prostriedky, ktoré mu zákon na jeho ochranu poskytuje. V správaní sťažovateľa teda ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Konanie na   okresnom   súde   v predmetnej   veci   začalo   26.   októbra   1995   podaním žaloby   žalobkyňou   (právnou   predchodkyňou   sťažovateľa   v predmetnom   konaní). Sťažovateľ sa účastníkom tohto konania stal 8. septembra 1999, t. j. dňom nadobudnutia právoplatnosti osvedčenia o dedičstve sp. zn. Dnot 98/99 z 23. augusta 1999 po nebohej žalobkyni. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preskúmaval postup okresného súdu v predmetnom konaní najmä v období po 8. septembri 1999, aj keď pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj dobu, ktorá uplynula od začiatku predmetného konania pred okresným súdom. V postupe okresného súdu po 8. septembri 1999 zistil ústavný súd dlhé trinásťmesačné obdobie   nečinnosti,   ktoré   malo   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania.   Uvedené   obdobie nečinnosti okresného súdu začalo 19. marca 2003, keď mu bol doručený spis v predmetnej veci z krajského súdu, a trvalo až do 6. mája 2004, keď okresný súd vyzval sťažovateľa, ako aj   druhého   žalobcu   na   doplnenie   žalobného   návrhu   uznesením   č.   k.   16   C   134/95-243. Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označenom období bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   ústavného   súdu   možno   konštatovať,   že   aj   keď   okrem   vyššie   uvedeného obdobia   nečinnosti   okresný   súd   v predmetnom   konaní   postupoval   aktívne   využívajúc zákonné možnosti na zabezpečenie podkladov pre rozhodnutie resp. na urýchlenie konania (urgencie, doručovanie písomností prostredníctvom polície, dožiadanie výsluchu účastníka konania a pod.), k predĺženiu tohto konania prispel aj svojím neprecíznym postupom (napr. neodstránenie   nedostatkov   žaloby,   rozhodovanie   o návrhu   na   pripustenie   účastníkov do konania až viac ako po dvoch rokoch a desiatich mesiacoch, nevykonanie dokazovania v rozsahu postačujúcom pre rozhodnutie vo veci, ako aj nesprávne právne posúdenie veci), v dôsledku   ktorého   došlo   následne   aj   k zrušeniu   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 16 C 134/95 z 8. apríla 2002 uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 288/02-225 z 21. januára 2003.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako osem rokov a sedem mesiacov. Z uvedenej doby ústavný súd na ťarchu okresného súdu započítal obdobie trinástich mesiacov.

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty predsedníčky   okresného súdu súvisiace s veľkým nápadom vecí   ústavný súd nemohol akceptovať.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania   vedeného   na okresnom   súde   považovať   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľa bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil, že nečinnosťou, ako aj nedôsledným postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 54 000 Sk, ktoré odôvodnil tým, že „ochrana práv nebola rýchla a účinná. Trvá stav právnej neistoty už 9 rokov. Uplatňujem nárok na finančné zadosťučinenie za každý rok po 6.000,- Sk spolu za 9 rokov 54.000,- Sk“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 20 000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   s prihliadnutím   na   predmet   konania   okresného   súdu nedôsledný   postup   okresného   súdu   v tomto   konaní   (pozri   uznesenie   krajského   súdu č. k. 8 Co 288/02-225 z 21. januára 2003), ústavne neakceptovateľnú celkovú dĺžku konania (viac   ako   osem   rokov   a sedem   mesiacov),   ako   aj   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v tomto konaní (trinásť mesiacov) a s tým spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom „v zmysle ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky 163/02 v sume Sk 8.796,- do 3 dní“.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16 a § 1 ods. 3 a § 19 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený v období   od   1.   januára   2004   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje   4   540   Sk (základom pre výpočet je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk) a hodnota režijného paušálu 136 Sk.

Ústavný súd   zistil,   že uplatnená suma trov   právneho   zastúpenia   spolu   8 796   Sk neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2004