znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 109/03-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. D. S., Advokátska kancelária, B., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 109/98, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2003   doručená   sťažnosť   A.   S.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. D. S., Advokátska kancelária, B., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 109/98.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti odôvodnila, v čom vidí nečinnosť okresného súdu   v označenej   veci,   a chronologicky   opísala   celý   priebeh   konania   vo   veci. Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodnutím vyslovil, že došlo k porušeniu jej vyššie označeného základného práva, a súčasne sa domáhala aj priznania vyplatenia finančného zadosťučinenia vo výške 500 000 Sk.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k porušovaniu označeného   základného   práva,   ústavný   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa dosiahne právoplatným rozhodnutím.

Sťažovateľka v sťažnosti zo 14. apríla 2003 namietala porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 38 ods. 2 listiny. Z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že v čase doručenia sťažnosti už tvrdené porušovanie práv sťažovateľky netrvalo. Konanie, v ktorom malo dochádzať k zbytočným prieťahom, bolo   už   skončené   rozsudkom,   ktorý   nadobudol   podľa   tvrdenia   sťažovateľky právoplatnosť 17. februára 2003.

Tento skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne   neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá, ústavný súd už o jej   žiadosti   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nerozhodol,   lebo jeho poskytnutie je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy viazané na vyhovenie sťažnosti.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2003

III. ÚS 109/03

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájam k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 109/03 z 30. apríla 2003 - ktorým bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená sťažnosť A. S. (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 109/98 - toto odlišné stanovisko, pretože nesúhlasím ani s výrokom tohto uznesenia a ani s jeho odôvodnením.

2.   Väčšina   senátu   odmietla   sťažnosť   preto,   lebo   sťažovateľka   ju   podala   na ústavný súd 14. apríla 2003, teda po právoplatnom skončení jej veci na okresnom súde (17.   februára 2003).   Poukázala pritom   na stabilizovanú judikatúru   ústavného súdu vrátane uznesenia sp. zn. II. ÚS 32/00 z 31. mája 2000.

V tomto   uznesení   bolo   okrem   iného   vyslovené:   „Medzi   skutočnosti,   ktoré ústavný   súd   skúma   podľa   svojej   štandardnej   judikatúry   pri   namietaní   porušenia ústavou   zaručeného práva na verejné prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je skutočnosť, či vec bola právoplatne skončená skôr, ako sa navrhovateľ domáhal ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu namietaného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo (I. ÚS 34/99), nakoľko účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu,   ktorý   sa dosiahne   právoplatným   rozhodnutím   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   47/96,   I.   ÚS   55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98)“.

Inými slovami, ústavný súd vlastne povedal: do právoplatného skončenia veci môže   trvať   porušenie   označeného   základného   práva   (ďalej   aj   „právo“)   a možno dosiahnuť aj jeho účel, avšak po právoplatnom skončení veci nemôže trvať porušenie práva a nemožno dosiahnuť už ani jeho účel, čo znamená, že obracať sa v tomto čase na ústavný súd o ústavnú ochranu je zjavne neopodstatnené.

3.   Súhlasím,   že   po   právoplatnom   skončení   veci   už nemôže   trvať porušenie práva.   Pretože   však   čiastočne   nesúhlasím   s vyššie   definovaným   účelom   práva, nemôžem súhlasiť ani s tézou, že pred právoplatným skončením veci môže zároveň trvať porušenie práva a možno dosiahnuť aj účel tohto práva.

S poukazom na znenie čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 38 ods. 2 listiny („Každý má právo, aby sa jeho vec... prerokovala bez zbytočných prieťahov...“) a čl. 6 ods. 1 dohovoru   („Každý   má   právo  ...   aby   jeho   záležitosť   bola  ...   v   primeranej   lehote prejednaná  ...“)   možno   ako   účel   tohto   práva   definovať   odstránenie   stavu   právnej neistoty   sťažovateľa   právoplatným skončením   jeho veci   bez zbytočných   prieťahov alebo v primeranej   lehote.   Keby   bolo   účelom   práva   iba   odstránenie   stavu   právnej neistoty právoplatným skončením veci, tak potom by bol tento účel dosiahnuteľný bez ohľadu na dĺžku konania, čo však nie je akceptovateľné.

Vzhľadom   na   povahu   tohto   práva   nie   je   v prípade   porušenia   jeho   účel dosiahnuteľný, ale už iba reparovateľný (sčasti). Pri porušení nemožno obnoviť „status quo ante“ (stav pred porušením), keďže premárnený čas sa už nedá navrátiť, a teda nápravu   porušeného   práva   nemožno   realizovať   vo   forme   reštitúcie,   ale   iba kompenzácie   (najmä   vyslovenie   porušenia   práva   sťažovateľa   a   priznanie   mu primeraného   finančného   zadosťučinenia,   prípadne   prikázanie   porušovateľovi,   aby v budúcnosti právo sťažovateľa rešpektoval).

Tomuto nasvedčuje aj pomerne bohatá rozhodovacia činnosť ústavného súdu pri sťažnostiach namietajúcich porušenie práva pred právoplatným skončením veci. Ústavný súd pomerne často vyslovuje porušenie práva, priznáva primerané finančné zadosťučinenie,   prípadne   prikazuje   porušovateľovi   práva,   aby   ďalej   konal   bez zbytočných prieťahov, resp. urýchlene. Spoločným menovateľom týchto rozhodnutí je však skutočnosť, že účel práva (v mojom ponímaní) dosiahnutý nebol, rozhodnutím ústavného súdu ani dosiahnuteľný nie je, pričom takéto rozhodnutie predstavuje len nápravu (relatívnu) nedosiahnutého účelu tohto práva (v závislosti od konkrétnych okolností prípadu).

Namietané   porušenie   práva   je   (v   prípade   opodstatnenosti)   zákonite   spojené s nesplnením jeho účelu a potrebou nápravy. Keďže podľa môjho názoru účel práva len sčasti predstavuje odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa právoplatným skončením   jeho   veci,   nemôže   byť   takéto   skončenie   veci   rozhodujúcou   právnou skutočnosťou v tom zmysle, že by bolo možné len do tohto momentu účinne žiadať ústavný   súd   o ústavnú   ochranu.   Keď   účel   práva   nemusí   byť   splnený   napriek právoplatnému skončeniu veci, a teda právo môže byť porušené aj v takomto prípade (lebo vec sťažovateľa nebola skončená bez zbytočných prieťahov alebo v primeranej lehote napriek tomu, že si sťažovateľ právo pred príslušným orgánom náležite chránil), potom   by   mal   mať sťažovateľ   k dispozícii   účinnú   možnosť   chrániť si   právo   pred ústavným   súdom   aj   po   právoplatnom   skončení   veci.   Takúto   možnosť   predstavuje sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. § 49 zákona o ústavnom súde podaná v zmysle   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   v lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatného skončenia veci (čo zodpovedá aj princípu právnej istoty). „Napokon, keď možno nečinnosť ako ústavnú vadu časti konania namietať na ústavnom súde už v priebehu konania, niet dôvodu, aby nebolo možné namietať na ústavnom súde aj nečinnosť ako ústavnú vadu celého konania (logicky len po jeho skončení) v lehote dvoch   mesiacov od jeho právoplatného skončenia“ (pozri moje odlišné stanovisko pripojené k uzneseniu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 64/03 z 26. februára 2003).

4. Už z vyššie uvedených dôvodov sa nemôžem stotožniť s právnym názorom väčšiny senátu v tejto veci, ktorý vlastne predstavuje smer rozhodovania ústavného súdu v obdobných prípadoch. Takáto rozhodovacia činnosť však spôsobuje viaceré ústavné   problémy,   ktoré   vystupujú   do   popredia   aj   v   súvislosti   s   konkrétnymi okolnosťami tohto prípadu.

A) Podľa sťažnosti sťažovateľky doručenej na ústavný súd 14. apríla 2003 (na poštu podaná 10. apríla 2003) táto doručila 31. marca 1998 na okresný súd návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému synovi Andrejovi, nar. 3. januára 1993. Okresný súd podľa nej začal vo veci konať po viac ako dvoch rokoch a dvoch   mesiacoch.   Dňa   13.   mája   2001   a 29.   apríla   2002   podala   sťažnosti predsedníčke okresného súdu na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov. Na prvú sťažnosť jej odpovedala predsedníčka okresného   súdu   listom   z 25.   mája   2001.   Okrem   iného   uviedla,   že   sťažnosť   je odôvodnená, posledný úkon zákonného sudcu (od decembra 2000 je práceneschopný) bol urobený 28. apríla 2000, za zistený prieťah sa sťažovateľke ospravedlňuje, vo veci bude zjednaná náprava v mesiaci júni 2001 po nástupe zákonného sudcu do práce, pričom   z dôvodu,   aby   nedochádzalo   vo   veci   k ďalším   prieťahom,   predsedníčka okresného   súdu   bude   vec   sledovať   až   do   jej   právoplatného   skončenia.   Na   druhú sťažnosť odpovedala sťažovateľke listom z 11. júna 2002 podpredsedníčka okresného súdu.   K   podstate   sťažnosti   uviedla:   „Šetrením   som   zistila   prieťahy   v konaní z objektívnych   i zo   subjektívnych   príčin,   preto   Vašu   sťažnosť   kvalifikujem   za dôvodnú. Zároveň Vám oznamujem, že vo veci bola zjednaná náprava. Za účelom ďalšieho bezprieťahového konania budem ďalší stav veci sledovať.“ Zároveň sa za zistený prieťah v konaní sťažovateľke ospravedlnila. Okresný súd vo veci pojednával 29.   novembra   2002,   keď   aj vyniesol   rozsudok   o rozvode   manželstva sťažovateľky s A. S., zverení jej maloletého syna na čas po rozvode do výchovy a opatery a otcovi dieťaťa   uložil   povinnosť   mesačne   prispievať   na   jeho   výživu   sumou   2   000   Sk. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 17. februára 2003.

Sťažovateľka si teda v súlade s princípom subsidiarity, ktorý platí vo vzťahu ústavného   súdu   k všeobecným   súdom,   chránila   svoje   právo   (na   konanie   bez zbytočných   prieťahov,   resp.   v primeranej   lehote)   pred   okresným   súdom prostredníctvom sťažností na prieťahy v konaní v rokoch 2001 a 2002. Opakovane sa teda snažila riešiť problém tam, kde vznikol a kde aj jej vec musela byť právoplatne vyriešená. Takémuto postupu sťažovateľky nemožno nič zásadné vytknúť (keď naviac k výraznému posilneniu právomoci ústavného súdu došlo až v roku 2002). Napokon v súčasnosti ani neexistujú dostatočne exaktné a preskúmateľné ústavné kritériá, podľa ktorých by bolo možné náležite posúdiť najmä, kedy má občan rozpoznať, že zároveň dochádza k porušovaniu jeho práva, pričom už nemá význam chrániť si toto právo na všeobecnom   súde   (napr.   opakovane   žiadať   o nápravu)   a je   potrebné   obrátiť   sa   na ústavný súd.

B)   Vec   sťažovateľky   je   problematická   aj   z hľadiska   ústavného   princípu uvedeného v čl. 12 ods. 4 ústavy, podľa ktorého nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. Môže sa totiž javiť, že sťažovateľke, ktorá si uplatňovala svoje základné právo primeraným spôsobom a na príslušnom orgáne (všeobecnom súde), bola spôsobená ujma na práve v tom, že už za účelom jeho ústavnej ochrany nemá prístup na ústavný súd. Inými slovami, keby si sťažovateľka nebola chránila právo zvoleným ústavne akceptovateľným spôsobom, ale obrátila sa na ústavný súd skôr, bola by mala naň prístup.

C) V hre je aj ústavný princíp rovnosti v právach podľa čl. 12 ods. 1 prvej vety ústavy   („Ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach“),   v   tomto   prípade rovnosť v prístupe na ústavný súd.

Ústava   a zákon   o ústavnom   súde   poznajú   tieto   formy,   ktorými   môže   dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd:

- právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy; § 49; § 50 ods. 1 písm. b) a ods. 2; § 52 ods. 2 a 3; § 53 ods. 3; § 54; § 56 ods. 1, 2, 6 a 7 zákona o ústavnom súde),

- nečinnosť (čl. 127 ods. 2 druhá veta ústavy; § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde).

Ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde spája lehotu dvoch mesiacov na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   s právoplatnosťou   rozhodnutia,   oznámením opatrenia   alebo   s upovedomením   o inom   zásahu   do   základných   práv   a slobôd sťažovateľa.   Nečinnosť   je   však   špecifickou   formou   porušenia   základných   práv a slobôd.   Pri   namietanom   porušení   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov,   resp.   v primeranej   lehote   ide   o nečinnosť   (zbytočné   prieťahy)   v rámci konania   štátneho   orgánu   vrátane   súdu.   Významným   je   preto   vlastne   konanie poznačené nečinnosťou. Konanie poznačené nečinnosťou je ústavný problém, ktorý môže byť aktuálny už v priebehu konania. Nečinnosť ako ústavná vada môže mať význam   k časti   konania   a tiež   ku   konaniu   ako   celku   (do   jeho   právoplatného skončenia).   V   druhom   prípade   má   potom   skončenie   konania   právoplatným rozhodnutím z hľadiska lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde   taký   istý   význam   ako   právoplatnosť   rozhodnutia,   oznámenie   opatrenia   alebo upovedomenie o inom zásahu, to znamená, že môže byť právnou skutočnosťou, od ktorej táto lehota začína plynúť (pozri aj moje vyššie citované odlišné stanovisko).

Právoplatné   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah   sú   možné   formy,   resp. príčiny porušenia základných práv a slobôd. Viac-menej predstavujú buď jednorazový akt   alebo   sú   výsledkom   určitého   procesného   konania,   ktoré   im   predchádzalo.   Je logické,   že   vzhľadom   na   ich   povahu   neprichádza   do   úvahy   namietať   porušenie ústavnosti pred tým, ako k nim došlo, ale len po tom. Na druhej strane namietanie nečinnosti v neskončenom konaní (pred jeho právoplatným skončením) je tiež logické a neznamená žiadne dobrodenie pre sťažovateľa (ktoré by bolo potrebné eventuálne vyvažovať nepripustením možnosti ochraňovať si právo po právoplatnom skončení veci), pretože aj takáto nečinnosť už môže znamenať porušenie základného práva.

Paušálne vylúčenie možnosti uplatňovať na ústavnom súde ochranu základného práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov,   resp.   v   primeranej   lehote   po právoplatnom   skončení   veci   (v   lehote   dvoch   mesiacov   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde) nie je však podľa môjho názoru objektívne a rozumne zdôvodnené. Znamená   preto   neopodstatnenú   nerovnosť   v prístupe   k ústavnému   súdu   medzi osobami,   ktoré   namietajú   porušenie   svojho   práva   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, a osobami, ktoré namietajú porušenie práva z dôvodu nečinnosti. Ani už uvedené konkrétne okolnosti prípadu vo veci sťažovateľky takúto nerovnosť neopodstatňovali.

D)   Rozhodnutie   väčšiny   senátu   je   napokon   problematické   aj   z hľadiska povinnosti štátu zaručiť, resp. priznať základné právo sťažovateľky, ktorého porušenie namieta, v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy („Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým...“) a čl. 1 dohovoru („Vysoké zmluvné strany priznávajú   každému,   kto   podlieha   ich   jurisdikcii,   práva   a slobody   uvedené v Hlave I tohto dohovoru“).

Výrazom   označených   povinností   je   aj   povinnosť   prejednať   sťažnosť namietajúcu porušenie základného práva alebo slobody, ktorá môže mať šancu   na úspech (tzv. „arguable complaint“), a v prípade zistenia porušenia poskytnúť účinnú nápravu.

Sťažnosť sťažovateľky - namietajúca porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v jej rozvodovej veci a žiadajúca od ústavného súdu vyslovenie namietaného porušenia práva a priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   -   spĺňala   vzhľadom   na   jej   argumentáciu a pripojené   listiny   vyššie   uvedenú   požiadavku,   čomu   potom   mala   zodpovedať povinnosť konať o nej vo veci samej.

5. Na základe doposiaľ uvedenej argumentácie som preto názoru, že sťažnosť sťažovateľky   spĺňala   všeobecné   a osobitné   náležitosti   vyžadované   zákonom o ústavnom súde a pretože ústavnému súdu bola podaná v lehote dvoch mesiacov od právoplatného skončenia rozvodovej veci sťažovateľky na okresnom súde, mala byť pri jej predbežnom prerokovaní prijatá na ďalšie konanie.

V Košiciach 30. apríla 2003