znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 109/02-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2002 predbežne prerokoval sťažnosť PaedDr. A. P., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., Advokátska kancelária, M., pre namietané porušenie jeho základného práva na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania a na ochranu pred nezamestnanosťou podľa čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 23 Všeobecnej deklarácie ľudských práv Ministerstvom školstva Slovenskej republiky neplatným rozviazaním pracovného pomeru výpoveďou č. 469/1999 z 31. marca 1999 a pre namietané porušenie jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III   č.   k. 15 C 38/99-123   z 26. marca   2001,   ako   aj   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 8 Co 19/02-159 z 23. apríla 2002 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   PaedDr.   A.   P.   v časti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   prácu,   na   slobodnú   voľbu   zamestnania   a na   ochranu   pred nezamestnanosťou   podľa   čl.   35   Ústavy   Slovenskej   republiky   Ministerstvom   školstva Slovenskej republiky neplatným rozviazaním pracovného pomeru výpoveďou č. 469/1999 z 31. marca 1999   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

2.   Sťažnosť   PaedDr.   A.   P.   v časti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   čl.   23 Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   Ministerstvom   školstva   Slovenskej   republiky neplatným   rozviazaním   pracovného   pomeru   výpoveďou   č.   469/1999   z 31.   marca   1999 o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Sťažnosť   PaedDr.   A.   P.   v časti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 15 C 38/99-123 z 26. marca 2001, ako aj postupom a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   8   Co   19/02-159   z 23.   apríla   2002 o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   na   jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2002 doručená sťažnosť PaedDr. A. P., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená na základe výzvy ústavného súdu z 10. júna 2002 sťažovateľom a jeho právnym zástupcom podaniami doručenými ústavnému súdu 1. júla 2002, 2. júla 2002, 12. júla 2002 a 30. júla 2002.

Sťažovateľ uviedol,   že od januára 1993 bol zamestnancom   Ministerstva   školstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo školstva“). Dňa 7. apríla 1999 mu (podľa jeho vlastného   vyjadrenia)   bolo   oznámené,   že   dostane   výpoveď   z organizačných   dôvodov. Sťažovateľ sa 10. mája 1999 na Okresnom súde Bratislava III žalobou domáhal určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru (neplatnosti výpovede) zo strany ministerstva školstva. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. 15 C 38/99-53 z 31. januára 2000 určil, že výpoveď č. 465/1999-12 z 31. marca 1999 daná navrhovateľovi (sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom) odporcom (ministerstvom školstva) je neplatná. Odporca sa proti rozsudku   odvolal.   Krajský   súd   v Bratislave   v odvolacom   konaní   rozsudok   súdu   prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. 15   C   38/99-123   z 26.   marca   2001   žalobu   zamietol.   Sťažovateľ   napadol   rozsudok odvolaním. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 8 Co 19/02-159 z 23. apríla 2002 uvedené rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal:   „Všeobecným   súdom,   okrem   spravodlivého rozsudku Okresného súdu Bratislava III (Mgr. D.) (sťažovateľ má na mysli prvý rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 15 C 38/99-53 z 31. januára 2000) vytýkam súdne vady v konaní a v rozhodnutí. Výroky súdov neboli podložené objektívnym zistením skutkovej podstaty,   chyby boli v právnom   výklade a v uplatnení normy   hmotného práva. Konanie vyvolávalo vo mne pocity pochybnosti v objektívnosti a nezaujatosti sudcov.“

Podľa   sťažovateľa   sa   súdy   nevyrovnali   s jeho   námietkami,   že   výpovedný   dôvod v zmysle § 46 ods. 1 písm. c) zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, platného a účinného v rozhodnom období, ktorý uplatnilo ministerstvo školstva, neexistoval, že mu výpoveď nebola zákonným spôsobom doručená a že spĺňal kvalifikačné predpoklady a ďalšie kvalifikačné požiadavky na voľné pracovné miesta, ktorými v tom čase zamestnávateľ disponoval a ktoré mu mal v zmysle § 46 ods. 2 Zákonníka práce pred rozviazaním   pracovného   pomeru   ponúknuť.   Spochybnil   skutkové   a právne   závery všeobecných súdov v tomto smere a vyčítal im aj nesprávnu aplikáciu niektorých ďalších ustanovení Zákonníka práce a iných pracovnoprávnych predpisov. Sťažovateľ namietal, že Okresný súd Bratislava III pripustil účelovú zmenu výpovede jedného zo svedkov a Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací nebol na pojednávaní 23. apríla 2002 správne obsadený (chýbala členka senátu sudkyňa JUDr. G.).

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd rozhodol,   že   bolo   porušené   jeho   právo   na   prácu,   na   slobodnú   voľbu   zamestnania   a na ochranu   pred   nezamestnanosťou   podľa   čl.   23   Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv (rezolúcie Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov č. 217 z 10. decembra 1948) a podľa čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ústavy a podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení dodatkového Protokolu č. 11. Žiadal tiež, aby ústavný súd zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 15 C 38/99-123 z 26. marca 2001.   II.

1. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   namietal   v konaní   pred   ústavným   súdom   porušenie   svojho   práva   na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania a na ochranu pred nezamestnanosťou podľa čl. 35 ústavy,   pretože   sa   domnieva,   že   k rozviazaniu   jeho   pracovného   pomeru   výpoveďou   zo strany   ministerstva   školstva   došlo   v rozpore   s ustanoveniami   vtedy   platného   a účinného Zákonníka práce (zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov).

Podľa   čl. 142 ods.   1 ústavy súdy (všeobecné) rozhodujú aj v občianskoprávnych veciach, medzi ktoré patria tiež veci pracovnoprávne.

Podľa   §   207   Zákonníka   práce   spory   medzi   zamestnávateľom   a zamestnancom o nároky   z pracovného   pomeru   prejednávajú   a rozhodujú   všeobecné   súdy.   Právomoc všeobecných   súdov   poskytovať   ochranu   právam   sťažovateľa   vyplývajúcim z pracovnoprávneho vzťahu so zamestnávateľom jednoznačne ustanovuje aj ustanovenie § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú   a rozhodujú   veci,   ktoré   vyplývajú   z občianskoprávnych,   pracovných, rodinných,   družstevných,   ako   aj   z obchodných   vzťahov   (včítane   podnikateľských a hospodárskych vzťahov), pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   poskytuje   ústavnú ochranu, ako to vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, rozhodovaním o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb   len   za   podmienky,   že   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd.

Poskytnutie   súdnej   ochrany   právam   sťažovateľa   týkajúcich   sa jeho   pracovného pomeru k ministerstvu školstva je teda v právomoci všeobecných súdov, a nie ústavného súdu. Sťažovateľ sa tejto súdnej ochrany domáhal žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava   III,   ktorú   všeobecné   súdy   prejednali,   pričom   vo   veci   bolo   aj   meritórne rozhodnuté.  

S ohľadom na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (bod 1 výroku rozhodnutia).

3.   Pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   čl.   23   Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv, ústavný súd konštatuje, že Všeobecná deklarácia ľudských práv má povahu politického dokumentu, a nie medzinárodnej zmluvy, ktorá by bola Slovenskou republikou ratifikovaná a vyhlásená   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   spôsobom   ustanoveným   zákonom v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy.   Predmetom konania pred ústavným súdom preto nemôže byť sťažnosť, resp. časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie práva priznaného Všeobecnou deklaráciou ľudských práv (mutatis mutandis II. ÚS 18/97, III. ÚS 55/02). Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (bod 2 výroku rozhodnutia).

4. Sťažovateľ namietal taktiež porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 15 C 38/99-123 z 26. marca 2001, ako aj v dôsledku postupu a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 19/02-159 z 23. apríla 2002.

Sťažovateľ uviedol, že konanie v ňom vyvolalo pocit pochybnosti o objektívnosti a nezaujatosti sudcov. Z argumentácie, ktorou sťažovateľ tieto svoje tvrdenia v sťažnosti odôvodnil, vyplýva, že nespravodlivosť a neobjektívnosť konania (resp. sudcov konajúcich v jeho veci) vidí predovšetkým v tom, ako všeobecné súdy vyhodnotili dôkazy vykonané v priebehu konania o jeho žalobe, a v spôsobe, akým zistený skutkový stav právne posúdili (nesprávna aplikácia hmotnoprávnych noriem, resp. nesprávne právne názory všeobecných súdov).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil právny   názor,   že   skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01 a I. ÚS 13/00).

Po   oboznámení   sa   s obsahom rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   III   č.   k. 15 C 38/99-123 z 26. marca 2001, ako aj s obsahom rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 19/02-159 z 23. apríla 2002 dospel ústavný súd k záveru, že oba súdy svoje rozhodnutia náležite odôvodnili. Súd prvého stupňa podrobne uviedol, ktoré skutočnosti považoval na základe vykonaného dokazovania za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, a náležite odôvodnil aj použitie príslušných ustanovení právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.   Odvolací   súd   sa   so   skutkovými   aj   právnymi   závermi   prvostupňového   súdu stotožnil.

Z rozhodnutí všeobecných súdov je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tieto sa zaoberali   všetkými   námietkami   sťažovateľa,   ktoré   podľa   jeho   tvrdenia   v konaní   pred ústavným súdom všeobecné súdy „nevyriešili“. Najmä Okresný súd Bratislava III ako súd prvého   stupňa   vo   svojom   rozsudku   č.   k.   15   C   38/99-123   z 26.   marca   2001   jasne a zrozumiteľne uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, že výpovedný dôvod uplatnený bývalým zamestnávateľom sťažovateľa existoval, že výpoveď spĺňala zákonom predpísané   náležitosti   a bola   sťažovateľovi   aj   zákonným   spôsobom   doručená   a že sťažovateľ nespĺňal kvalifikačné predpoklady a ďalšie kvalifikačné požiadavky na voľné pracovné   miesta,   ktorými   v tom   čase   zamestnávateľ   disponoval   (pozri   strany   3   až   7 citovaného rozhodnutia).

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by skutkové   alebo   právne   závery   všeobecných   súdov   v predmetnej   veci   bolo   možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so závermi všeobecných súdov   nestotožňuje, prípadne že v ňom   dokonca   vyvolávajú pocit nespravodlivosti, neobjektívnosti alebo zaujatosti súdov, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   a nasl.   ústavy)   alebo   k záveru o porušení jeho práva na spravodlivé konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a nezakladá ani právomoc ústavného súdu konať vo veci.

Ústavný súd sa zaoberal aj námietkou sťažovateľa, že k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie došlo v dôsledku nesprávneho obsadenia senátu Krajského súdu v Bratislave, ktorý rozhodoval o jeho odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 15 C 38/99-123 z 26. marca 2001, a to konkrétne na pojednávaní 23. apríla 2002.

Výzvou   z 10.   júna   2002   vyzval   ústavný   súd   sťažovateľa,   aby   označil   spôsoby, ktorými si chránil (pred tým, ako sa obrátil so sťažnosťou na ústavný súd) svoje práva, pokiaľ ide o ním namietané nesprávne obsadenie senátu odvolacieho súdu, a aby predložil dôkazy   o svojich   tvrdeniach.   Sťažovateľ   síce   uviedol,   že   nesprávne   obsadenie   senátu Krajského   súdu   v Bratislave   zistil   osobne   na   pojednávaní   23.   apríla   2002,   využitie dostupných právnych prostriedkov nápravy, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv v tomto smere účinne poskytuje, však nepreukázal.

Podľa § 236 Občianskeho súdneho poriadku možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sú   to   všeobecné   súdy,   ktoré   na   základe   dovolania   ako mimoriadneho opravného prostriedku v danom prípade dostupného sťažovateľovi v zmysle citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku sú oprávnené poskytovať ochranu jeho   právu   na   zákonného   sudcu,   a nie   ústavný   súd   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127 ústavy.  

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   dospel   k záveru,   že   na   prerokovanie   sťažnosti   v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 15 C 38/99-123 z 26. marca 2001, ako aj postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 19/02-159 z 23. apríla 2002 nemá vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   právomoc,   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku rozhodnutia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2002