znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 109/01-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2002 predbežne prerokoval podnet A. R., v B., štátneho občana B., toho času v Ú. na v. t. odňatia slobody v L, zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., K., na začatie konania pre namietané porušenie práv podľa čl. 47 ods. 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   a čl. 6 ods.   3   písm.   c)   a e)   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedenom pod sp. zn. 5 To 52/96 a takto

r o z h o d o l :

Podnet A. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa obrátil podaním z 18. júna 2001 označeným ako „Sťažnosť pre porušenie ústavných práv“ A. R (ďalej len „navrhovateľ“),   ktorý   v súčasnosti   vykonáva   trest   odňatia   slobody.   Uvedené   podanie doplnil ďalším podaním z 8. októbra 2001.

Navrhovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 47 ods. 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 3 písm. c) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Ich porušenia sa mal dopustiť Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pri rozhodovaní o odvolaniach proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   2 T   49/95   z 2.   júla 1996   (ďalej   len „rozsudok   z 2.   júla 1996“). Najvyšší súd totiž rozhodol uznesením sp. zn. 5 To 52/96 z 26. novembra 1996 (ďalej len „uznesenie z 26. novembra 1996“) na neverejnom zasadnutí, kde bol prítomný iba zástupca Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), nie však navrhovateľ   alebo   jeho   obhajca.   Najvyšší   súd   však   nemohol   konať   na   neverejnom zasadnutí. Dôvodným totiž uznal len odvolanie príslušného krajského prokurátora, pričom odvolanie   navrhovateľa   posúdil   ako   nedôvodné.   Toto   však   mohol   urobiť   len   v jeho prítomnosti (§ 263 ods. 1 Trestného poriadku). Navrhovateľ tak bol podľa jeho názoru zbavený možnosti obhajovať sa adekvátnym spôsobom v rozhodujúcom štádiu trestného konania, ktoré vnieslo nezvratné zmeny v jeho neprospech v ďalšom štádiu.

Reagujúc na výzvu ústavného súdu ohľadne povinnosti splniť zákonné náležitosti návrhu   na   začatie   konania   v zmysle   §   20   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   vrátane   povinného   právneho   zastúpenia   navrhovateľa   v konaní   pred   ústavným súdom, navrhovateľ požiadal ústavný súd, aby mu ustanovil právneho zástupcu.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   109/01-14   z 15.   novembra   2001   žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu nevyhovel, pretože podania navrhovateľa vzhľadom na ich obsah považoval za zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Navrhovateľovi   bola   medzičasom   (22.   marca   2002)   Slovenskou   advokátskou komorou   v zmysle   §   38   ods.   1   písm.   b)   zákona   č.   132/1990   Zb.   v znení   neskorších predpisov určená na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokátka JUDr. K. D. z K.

Menovaná listom, ktorý bol ústavnému súdu doručený 25. júna 2002, ústavnému súdu o. i. oznámila „Dňa 21. 6. 2002 som navštívila A. R. v ÚZNV L., pričom klientom mi bolo oznámené, že trvá v celom rozsahu na podanom návrhu, a to v celom rozsahu, s tým, že na ňom nič nemení. Týmto Vám zároveň tlmočím jeho stanovisko.“

II.

Podľa   § 25   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Skúma pritom najmä splnenie všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania a existenciu prípadných dôvodov pre jeho odmietnutie (§ 20, § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa posledne citovaného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podania navrhovateľa možno vzhľadom na ich obsah kvalifikovať ako podnet na začatie konania pre porušenie práv podľa čl. 130 ods. 3 ústavy (v znení účinnom do 1. júla 2001).

III.

Zo   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   2   T   49/95   vyplývajú   nasledovné   významné skutočnosti,   ktoré   ústavný   súd   rozviedol   už   v uznesení   č.   k.   III.   ÚS   109/01-14 z 15. novembra 2001 (časť II odôvodnenia).

Rozsudkom krajského súdu z 2. júla 1996 bol navrhovateľ uznaný vinným zo skutku právne kvalifikovaného ako trestný čin neprekazenia trestného činu podľa § 167 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní troch rokov   (so   zaradením   do   prvej   nápravnovýchovnej   skupiny)   a trest   vyhostenia.   Ďalší spoluobžalovaný   G.   Z.   (takisto   štátny   občan   Bieloruska),   ktorému   mal   navrhovateľ neprekaziť   trestnú   činnosť,   bol   uznaný   vinným   predovšetkým   zo   skutku   právne kvalifikovaného ako pokračovací trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a e) Trestného zákona, za čo mu bol uložený najmä úhrnný výnimočný trest odňatia slobody vo výmere 24 rokov so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny.

Proti tomuto rozsudku sa odvolali v zákonnej lehote obaja obžalovaní, ako aj krajský prokurátor (v neprospech navrhovateľa). Obžalovaný G. Z. však vzal 23. septembra 1996 odvolanie   podané   v jeho   prospech   späť,   čo   vzal   najvyšší   súd   na   vedomie   uznesením z 30. septembra   1996,   a tak   sa   stal   rozsudok   krajského   súdu   vo   vzťahu   ku   G.   Z. právoplatný.   Najvyšší   súd   pôvodne   28.   októbra   1996   určil   na   prerokovanie   odvolania navrhovateľa   a krajského   prokurátora   termín   verejného   pojednávania   na   26.   november 1996, na ktoré predvolal o. i. aj navrhovateľa a pribral tlmočníka z jazyka ruského. Dňa 22. novembra 1996 však termín verejného zasadnutia zrušil a o podaných odvolaniach rozhodol uznesením z 26. novembra 1996 na neverejnom zasadnutí (za účasti zástupcu generálnej prokuratúry, avšak bez prítomnosti navrhovateľa a jeho obhajcu).

Výrokom tohto uznesenia najvyšší súd podľa § 258 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu vo vzťahu k navrhovateľovi a vec podľa § 259 ods. 1 Trestného poriadku vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Výrokom tohto uznesenia najvyšší súd nerozhodol o odvolaní navrhovateľa, ktorým sa domáhal oslobodenia spod obžaloby. To, že toto odvolanie nepovažoval za dôvodné, vyplýva iba z odôvodnenia uznesenia („... a dospel k záveru, že dôvodné je iba odvolanie krajského prokurátora“, pozri str. 4 uznesenia). Najvyšší súd akceptoval viaceré námietky krajského   prokurátora   proti   napadnutému   rozsudku   (tento   sa   domáhal   uznania   viny navrhovateľa   v zmysle   obžaloby,   to   znamená   zo   skutku   právne   kvalifikovaného   ako spolupáchateľstvo k trestnému činu vraždy podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. e) Trestného zákona, a uloženia mu trestov odňatia slobody pri hornej hranici trestnej sadzby a vyhostenia)   a krajskému   súdu   v uznesení   najmä   uložil,   aby   doplnil   dokazovanie   vo vymedzenom smere.

Krajský súd na hlavnom pojednávaní vykonal doplnenie dokazovania v intenciách rozhodnutia najvyššieho súdu a po vyhodnotení dôkazov uznal navrhovateľa rozsudkom sp. zn.   2   T   49/95   z 3. apríla   1997   vinným   zo   skutku   právne   kvalifikovaného   ako spolupáchateľstvo k trestnému činu vraždy podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. e) Trestného zákona. Za to mu uložil trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny a trest vyhostenia.

Navrhovateľ   sa   proti   rozsudku   odvolal.   V spise   sa   nachádzajú   odôvodnenia odvolania   ako   zo   strany   navrhovateľa,   tak   aj   zo   strany   jeho   obhajcu,   kde   sa   požaduje zrušenie napadnutého rozsudku a oslobodenie navrhovateľa spod obžaloby, resp. vrátenie veci krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie (pozri napr. č. l. 1235-1242, 1246-1251, 1260-1267 a 1268-1275).

Najvyšší súd konal o odvolaní navrhovateľa na verejnom zasadnutí 21. októbra 1997, na ktorom   boli osobne prítomní aj navrhovateľ, jeho nový   obhajca a tlmočník z jazyka ruského.

Zo zápisnice o tomto verejnom zasadnutí, ktoré trvalo od 9.00 do 12.00 h, okrem iného   vyplýva,   že   navrhovateľ   bol   predsedom   senátu   poučený   o svojich   procesných právach,   člen   senátu   oboznámil   prítomných   napr.   s   chybami,   ktoré   sa   napadnutému rozsudku vytýkajú, a s podstatným obsahom doterajšieho konania a navrhovateľ sa vyjadril k uvedenému spisovému materiálu a na záver najvyššiemu súdu navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a jeho spod obžaloby oslobodiť.

Najvyšší súd vyhlásil na záver verejného zasadnutia uznesenie sp. zn. 5 To 41/97, ktorým podľa § 256 Trestného poriadku odvolanie navrhovateľa zamietol, pretože nie je dôvodné. V písomnom vyhotovení uznesenia sú uvedené argumenty, prečo najvyšší súd považuje rozsudok krajského súdu z 3. apríla 1997 za správny a odvolanie navrhovateľa za nedôvodné, vrátane nadbytočnosti niektorých dôkazov, ktoré navrhovateľ požadoval ešte vykonať.

IV.

Navrhovateľ vo svojich podaniach o. i. uviedol, že „Svojim podaním na Ústavný súd SR sa   domáham   priznania porušenia   mojich   práv   zakotvených   v čl.   47   ods.   3,   ods.   4; v čl. 48 ods. 2; a v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a tak tiež v čl. 6 ods. 3 písm. c), e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, pričom „namietam porušenie mojich práv len zo strany Najvyššieho súdu SR“ (v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 52/96).

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní, pričom v súlade s ods. 4, kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa ods. 2, má právo na tlmočníka.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.“

V súlade   s čl.   50   ods.   3   ústavy   obvinený   má právo,   aby   mu bol   poskytnutý   čas a možnosť   na prípravu   obhajoby   a aby sa   mohol   obhajovať sám   alebo prostredníctvom obhajcu.

Medzi minimálne práva osoby obvinenej z trestného činu podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru patria aj:

c)   obhajovať sa   osobne   alebo s pomocou   obhajcu   podľa   vlastného   výberu,   alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Už v citovanom uznesení č. k. III. ÚS 109/01-14 z 15. novembra 2001 ústavný súd uviedol v podstate nasledovné (časť III odôvodnenia).

Nie je vylúčené, že najvyšší súd konaním a rozhodnutím na neverejnom zasadnutí 26. novembra   1996   mohol   porušiť   základné   práva   navrhovateľa   podľa   ústavy,   resp. dohovoru,   konkrétne   rovnosť   v konaní,   právo   na   tlmočníka,   právo   na   konanie   v jeho prítomnosti, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a právo na obhajobu.

Podľa   znenia   §   263   ods.   1   Trestného   poriadku   účinného   v rozhodnom   čase: „O odvolaní rozhoduje odvolací súd na verejnom zasadnutí. Aj na neverejnom zasadnutí môže urobiť rozhodnutie

a) podľa § 253, 255 a 257,

b) podľa   §   258   ods.   1,   ak   je   zrejmé,   že   vadu   nemožno   odstrániť   na   verejnom zasadnutí.“

Je   nanajvýš   pravdepodobné,   že   vyššie   označené   práva   navrhovateľa   by   boli náležite rešpektované, pokiaľ by najvyšší súd nebol 26. novembra 1996 využil možnosť, ktorú mu poskytoval § 263 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (konať a rozhodnúť na neverejnom zasadnutí), a o odvolaní navrhovateľa a krajského prokurátora by bol konal a rozhodol na verejnom zasadnutí (ako aj pôvodne zamýšľal).

Najvyšší   súd   sa   rozhodol   zrejme   na   základe   argumentácie   krajského   prokurátora v jeho   odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu   z 2.   júla   1996   konať   a rozhodnúť   na neverejnom   zasadnutí,   keďže   z tohto   odvolania   vyplývali   také   nedostatky   konania a rozhodnutia krajského súdu, ktoré nebolo možné odstrániť na verejnom zasadnutí, a jeho rozsudok musel byť beztak zrušený. Odôvodnenie zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu z 26. novembra 1996 to napokon náležite dokumentuje.

Keďže navrhovateľ sa obrátil o ústavnú ochranu v naznačenom smere na ústavný súd v roku 2001, to znamená po právoplatnom skončení jeho veci (v roku 1997), vzniká otázka, či eventuálne porušenie ním označených základných práv v roku 1996 mohlo mať nejaký nepriaznivý vplyv na ďalší postup v konaní a na konečné právoplatné rozhodnutie a či teda mohlo dôjsť aj k porušeniu ústavnosti. Ústavný súd, posudzujúc námietky navrhovateľa v kontexte jeho trestnej veci ako celku, musí dať v týchto súvislostiach zápornú odpoveď na označenú otázku.

Z uznesenia   najvyššieho   súdu   z 26.   novembra   1996   je   zrejmé,   že   tento   by   bol rozhodol   v podstate   rovnakým   spôsobom   bez   ohľadu   na   to,   či   by   konal   verejné   alebo neverejné zasadnutie. Označené uznesenie naviac nepredstavovalo konečné rozhodnutie vo veci, ale bolo len akýmsi „medzistupňom“ (aj keď významným) v nej. Po tomto rozhodnutí mohol   navrhovateľ   realizovať   ním   namietané   práva   v rozsahu   vyplývajúcom   z ústavy a dohovoru   ako   na   hlavnom   pojednávaní   na   krajskom   súde   (kde   došlo   aj   k vyhláseniu rozsudku 3. apríla 1997), tak aj na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu 21. októbra 1997, kde došlo k právoplatnému skončeniu jeho trestnej veci.

Posudzujúc   konanie   v trestnej   veci   navrhovateľa   vedenej   na   krajskom   súde   pod sp. zn. 2 T 49/95 ako celok   (z obdobného posudzovania vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, pozri o. i. rozsudok vo veci Delta v. Francúzsko, 1990, séria A, č. 191-A), ústavný súd musí podnet navrhovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnený. Namietané porušenia jeho práv podľa ústavy a dohovoru, ku ktorým mohlo eventuálne dôjsť v konaní najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn. 5 To 52/96, boli nepochybne odstránené v ďalšom konaní   a právoplatné   skončenie   veci   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   To   41/97 z 21. októbra 1997 už naznačenými nedostatkami netrpí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2002