znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 108/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Podobom,   Bratislavská   32,   Dubnica   nad   Váhom, vo   veci   namietaného   porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom a jeho uznesením č. k. 1 T 190/2013-425 z 3. júna 2014 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 76/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Nové Mesto   nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením č. k. 1 T 190/2013-425 z 3. júna 2014 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 76/2014.

Uznesením okresného súdu č. k. 1 T/190/2013-425 z 3. júna 2014 bol sťažovateľ vzatý do   väzby   z   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Návrh   na   vzatie sťažovateľa do väzby podal prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „prokurátor“) 12. mája 2014 pod č. k. Pv 592/13/3304-120. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že podnet prokurátora na vzatie do väzby bol okresnému súdu doručený „podľa prezenčnej pečiatky dňa 13.05. 2014. Samosudca teda od dňa 13.05. 2014 jednoznačne vedel že o podnete prokurátora... musí rozhodovať dňa 03.06. 2014, teda v deň keď končí obžalovanému výkon trestu odňatia slobody, pričom ale samosudca zvoleného obhajcu o termíne konania výsluchu obžalovaného o väzbe nevyrozumel včas, nezaslal zvolenému obhajcovi   rovnopis   podnetu   prokurátora...   rovnako   o   termíne   nevyrozumel   ani obžalovaného, ktorý sa nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody, ale až dňa 02.06. 2014 telefonicky   cestou   asistentky   samosudcu   bol   zvolenému   obhajcovi   oznamovaný   termín konania   výsluchu.“. Oznámenie   o termíne   a čase   konania   väzobného   výsluchu   bolo obhajcovi   doručené   následne   aj   prostredníctvom   mailu,   pričom   ale   ani   mailom   nebol zvolenému obhajcovi zaslaný podnet prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby.

Pretože obhajca   sťažovateľa „mal   na   deň   03.06.   2014   predvolanie   na   hlavné pojednávanie na Okresnom súde Prievidza... a pre krátkosť času a spôsob upovedomenia zvolený obhajca nemohol za seba zohnať náhradného obhajcu, nemohol sa preto výsluchu obv. zúčastniť. Z toho dôvodu zvolený obhajca ešte popoludní dňa 02.06. 2014 faxom zaslal žiadosť o ospravedlnenie svojej neúčasti na výsluchu obž. ⬛⬛⬛⬛ aj so sťažnosťou na postup zákonného sudcu, vzhľadom na spôsob upovedomenia a krátkosť času pred konaním samotného výsluchu, nakoľko tak príslušný prokurátor, ako aj zákonný sudca v dostatočnom predstihu vedeli o dobe končenia súčasného trestu odňatia slobody ⬛⬛⬛⬛,   teda   súd   mal   dostatočný   priestor   na   včasné   upovedomenie   obhajcu o termíne   konania   výsluchu   tak,   aby   zvolený   obhajca   zabezpečil   právne   zastupovania svojho klienta. Sťažnosť na postup zákonného sudcu bola podaná aj z toho dôvodu, že napriek písomnej žiadosti obhajcu zo dňa 04.04,2014 o vyhotovenie kópie trestného spisu, tak do dňa 02.06. 2014 nebola kópia spisu pre obhajcu vyhotovená.“.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť bezprostredne po jeho vyhlásení a zároveň uviedol, že dôvody sťažnosti doplní písomným podaním.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. 23 Tos 76/2014-439 z 24. júna 2014 tak, že sťažnosť obvineného ako nedôvodnú zamietol. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 1 T 190/2013-425 z 3. júna 2014 bolo doručené jeho „zvolenému obhajcovi dňa 16.06. 2014, pričom obhajca v zákonnej lehote podal proti tomuto uzneseniu písomnú sťažnosť aj s odôvodnením“.

Sťažovateľ   namieta   skutočnosť,   že   okresným   súdom   bola   vec   predložená na rozhodnutie krajskému súdu pred doručením odôvodnenej písomnej sťažnosti obhajcu. Sťažnosť obhajcu proti rozhodnutiu okresného súdu o väzbe sťažovateľa bola okresnému súdu doručená 20. júna 2014, pričom však okresný súd túto krajskému súdu nepredložil bezodkladne,   ale   až   25.   júna   2014.   Z   tohto   dôvodu   krajský   súd „dňa   24. 06.   2014 rozhodoval iba o sťažnosti zahlásenej obžalovaným, čo treba považovať za porušenie práva na obhajobu“.

Nedostatky v postupe okresného súdu argumentuje sťažovateľ poukázaním na prípis krajského súdu   sp. zn. 23 Tos 93/2014 z 15. júla 2014, ktorým bola okresnému súdu vrátená   písomná   sťažnosť   sťažovateľovho   obhajcu „s   tým,   že   v   tomto   prípise   vytkol okresnému súdu skutočnosť, že obratom faxom dňa 20.06. 2014 nezaslal na Krajský súd v Trenčíne aj sťažnosť môjho obhajcu a v tomto prípise krajský súd konštatuje, že sťažnosť obhajcu   bola   zaslaná   oneskorene   a   o   tejto   sťažnosti   Krajský   súd   v   Trenčíne   vôbec nerozhodol.   Prípis   Krajského   súdu   Trenčín   sp.   zn.   23Tos/93/2014   zo   dňa   15.07.   2014 o spôsobe vybavenia sťažnosti podanej mojim obhajcom bol iba založený v trestnom spise bez toho, aby bol zaslaný obžalovanému alebo obhajcovi a až dňa 30.07. 2014 po podaní sťažnosti   na   postup   zákonného   sudcu   bola   obhajcovi   vyhotovená   kópia   tohto   prípisu a krátkou cestou mu bola doručená počas hlavného pojednávania.“.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „tým, že o sťažnosti môjho obhajcu vôbec nerozhodol   konal   v   rozpore   s   Trestným   poriadkom,   nakoľko   sťažnosť   proti   uzneseniu samosudcu   Okresného   súdu   v   Novom   Meste   nad   Váhom   zo   dňa   03.06.2014,   sp.   zn. 1T/190/2013, ktorým uznesením bolo samosudcom rozhodnuté o mojom vzatí do väzby bola podaná   v   zákonnej   lehote   a   oprávnenou   osobou,   teda   zvoleným   obhajcom,   ktorý   sa po ospravedlnení nemohol zúčastniť osobne môjho výsluchu dňa 03.06. 2014, kedy bolo rozhodované samosudcom o mojom vzatí do väzby“.

Namietaným postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu bolo podľa názoru sťažovateľa porušené jeho „základné ľudské právo na osobnú slobodu upravené v čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, moje základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, na právnu ochranu vyplývajúce z čl. 47 ods. 2 a právo na obhajobu vyplývajúce z čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ako aj z čl. 5 a 6 Dohovoru“, preto   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho   označených základných   práv   podľa   ústavy   postupom   a rozhodnutím   okresného   súdu   a postupom krajského   súdu,   zrušil   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   a   nariadil   sťažovateľovo okamžité prepustenie z väzby na slobodu. Sťažovateľ si tiež uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €, ktoré žiada uhradiť na účet jeho právneho zástupcu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namieta   vo   vzťahu   k   postupu   a rozhodnutiu   okresného   súdu,   ako   ajk postupu krajského súdu porušenie základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1, 2 a 5,čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy.

1.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   postupom a uznesením okresného súdu

Právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodámv konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity a jedaná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Preskúmanie uznesenia špecializovaného súdu, a tým aj poskytnutie ochrany právam,ktoré označil sťažovateľ, patrilo do kompetencie Najvyššieho súdu Slovenskej republikyv rámci konania o sťažnosti. Ústavný súd sa preto nemohol samostatne zaoberať námietkamisťažovateľa vo vzťahu k postupu a uzneseniu okresného súdu z 3. júna 2014, a preto sťažnosťv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomocina jej prerokovanie.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdumožno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť,pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušeniaoznačeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46   ods. 1   ústavy   ústavný   súd   považoval   za   potrebné v   zhode   so   svojou doterajšoujudikatúrou (m. m. III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08, IV. ÚS 71/2012) poukázať na vzťahustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnúslobodu   k   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Z obsahu   čl.   17   ústavy   vyplýva,   že   tento   vo   svojichustanoveniach zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnúslobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobodyväzbou. Táto   súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdnehokonania   s   prihliadnutím   na   povahu   a   účel   konania   o   väzbe,   a   preto   sú   na   konaniea rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavyo osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na   základe   toho   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniuzákladného   práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   odmietol   ako   zjavneneopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   vzájomnejpríčinnej   súvislosti   medzi   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   v   spojenís uznesením okresného súdu a označenými právami zaručenými v ústave a dohovore.

3. K namietanému porušeniu základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu

Sťažovateľ namieta vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu postup krajskéhosúdu pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým bol vzatýdo väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Vo vzťahu k postupukrajského   súdu   namieta   sťažovateľ   skutočnosť,   že   krajský   súd   nerozhodol   o sťažnostipodanej proti uzneseniu okresného súdu obhajcom sťažovateľa, hoci táto bola okresnémusúdu doručená v zákonnej lehote.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   okresnému   súdu   bol   13.   mája   2014doručený   podnet   prokurátora   č.   k.   Pv   592/13/3304-120   z 12.   mája   2014   na   vzatiesťažovateľa do väzby v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 190/2013.Z predmetného podnetu vyplýva, že proti sťažovateľovi sa v tom čase viedlo trestné stíhaniepre zločin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronickýchpeňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona v súbehus prečinom krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona. V tejtoveci bol sťažovateľ pôvodne uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 25/2013 z 24. júla 2013vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom vo väzbebol „v priebehu celého prípravného konania“. Po podaní obžaloby na sťažovateľa okresnýsúd   3.   decembra   2013   rozhodol   o jeho   prepustení   z väzby   na slobodu   z dôvodu,že v rovnaký   deň   okresný   súd   nariadil   sťažovateľovi   výkon   trestu   odňatia   slobodyv trvaní 6 mesiacov v skoršej trestnej veci sťažovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn.1 T 133/2013. V čase podania podnetu prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby bol tedasťažovateľ vo výkone trestu odňatia slobody, pričom výkon trestu mal trvať do 3. júna 2014.

Okresný súd 2. júna 2014 oznámil sťažovateľovi a jeho obhajcovi, že 3. júna 2014uskutoční   výsluch   sťažovateľa   k rozhodovaniu   o jeho   vzatí   do   väzby.   Obhajca   obratomfaxovým podaním označeným ako „vyjadrenie obhajcu k zaslanému vyrozumeniu o termíne výsluchu   obvineného“,   zrejme   nesprávne   datovaným   4.   apríla   2014,   okresnému   súduoznámil, že z dôvodu kolízie termínov sa nemôže výsluchu sťažovateľa zúčastniť. Zároveňtýmto   podaním   podal   sťažnosť   na   konajúceho   sudcu,   v ktorej   namietal   spôsobupovedomenia   o výsluchu,   ako   aj   krátkosť   času   pred   konaním   výsluchu.   Namietal   tiežskutočnosť, že mu nebol doručený „návrh prokurátora na vzatie do väzby“.

Okresný súd 3. júna 2014 uskutočnil výsluch sťažovateľa k rozhodovaniu o väzbev neprítomnosti   obhajcu.   Z obsahu   zápisnice   o   výsluchu   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolkrátkou cestou doručený návrh na vzatie do väzby z 12. mája 2014, pričom sťažovateľovibol poskytnutý dostatočný čas na oboznámenie sa s návrhom. Sťažovateľ sa k dôvodomväzby vyjadril, pričom uviedol, že „nie je dôvod na väzbu, nikoho nemienim ovplyvňovať, nemienim pokračovať v trestnej činnosti ani sa skrývať, lebo nemám prečo. Môžu mi byť dané obmedzenia súdom, aby som sa mohol hlásiť. Za necelý mesiac mám pojednávanie, tam by som urobil vyhlásenie o vine. To je všetko, čo by som chcel uviesť.“. Z obsahuzápisnice tiež vyplýva, že sťažovateľ prejavil ľútosť nad spáchaním skutkov, ktoré mu bolikladené   za   vinu.   Okresný   súd   následne   vyhlásil   uznesenie,   ktorým   vzal   sťažovateľado väzby okamihom prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, a to z dôvodov podľa § 71ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Proti vyhlásenému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť,ktorú počas výsluchu neodôvodnil.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   ďalej   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesenie   o vzatísťažovateľa do väzby doručil obhajcovi sťažovateľa 16. júna 2014. Obhajca proti uzneseniuokresného súdu podal 19. júna 2014 v mene sťažovateľa odôvodnenú písomnú sťažnosť,ktorá bola okresnému súdu doručená 20. júna 2014.

Okresný súd sťažnosť obhajcu zaslal krajskému súdu 25. júna 2014, pričom všakkrajský   súd   o sťažnosti   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   o vzatí   sťažovateľa   do   väzbyrozhodol už 24. júna 2014, a to na základe sťažnosti zahlásenej sťažovateľom v rámci jehoväzobného výsluchu.

Z obsahu   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   tento   preskúmal   sťažnosťounapadnuté   uznesenie   okresného   súdu   ako   aj   postup,   ktorý   jeho   vydaniu   predchádzal,a dospel «k   záveru,   že   v predmetnej   trestnej   veci   boli   splnené   všetky   formálne   ako   aj materiálne   náležitosti,   podmienky   a   predpoklady   pre   vzatie   obvineného   do   väzby. V spisovom materiáli sa nachádza dostatok dôkazov, z ktorých vyplýva dôvodnosť podania obžaloby na obvineného za tam uvedenú trestnú činnosť. Takýmto spôsobom preukázaná zákonnosť   trestného   stíhania   mala   potom   vplyv   aj   na   posúdenie   dôvodnosti   väzby obvineného. Väzba nie je trestom, ale je výlučne len procesným opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného konania obmedzením jej osobnej slobody. Trestný poriadok podmieňuje možnosť vzatia obvineného do väzby existenciou dôvodnej obavy, vyplývajúcej z konania obvineného alebo z   ďalších   konkrétnych   skutočností   vo   vzťahu   k   niektorej   nežiaducej   forme   správania označovanej   ako   dôvod   väzby.   Výklad   zákonných   znakov   „konkrétnych   skutočností“   je predovšetkým vecou súdu, ktorý pri dôkladnej znalosti skutkových okolností a dôkaznej situácie konkrétnej trestnej veci musí posúdiť, či vzatie do väzby je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel ani pri vynaložení úsilia nemožno dosiahnuť inak. Pre aplikáciu tohto znaku nie sú dané objektívne a nemenné kritériá, ale tieto kritériá treba vždy vyvodiť z povahy konkrétnej a individualizovanej veci, vrátane osoby   obvineného,   jeho   osobných   pomerov   a   ďalších   znakov   upravených   v   tomto ustanovení. Osoba obvineného, ktorý bol v minulosti viackrát súdne trestaný, okrem iného aj   pre   majetkovú   trestnú   činnosť,   nedáva   žiadne   záruky,   ktoré   by   vylúčili   obavu z pokračovania v trestnej činnosti. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva dôvodná obava, že pri ponechaní na slobode bude pokračovať v trestnej činnosti, čo zakladá dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Z týchto dôvodov považoval preto krajský súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa za zákonné a správne a v celom rozsahu si osvojil závery uvedené   v   dôvodoch   napadnutého   uznesenia,   ktoré   viedli   súd   ku   vzatiu   obvineného do väzby. Z takto rozvedených dôvodov preto krajský súd sťažnosť obvineného nepovažoval za dôvodnú a túto podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. následne ako nedôvodnú zamietol.».

Podľa § 44 ods. 2 Trestného poriadku obhajca je oprávnený už v prípravnom konanírobiť   v mene obvineného návrhy, podávať v jeho mene   žiadosti a opravné prostriedky,nazerať   do spisov   a   zúčastniť   sa   podľa   ustanovení   tohto   zákona   v   konaní   pred   súdomúkonov, ktorých   má právo   zúčastniť   sa   obvinený, a   vo vyšetrovaní alebo   v skrátenomvyšetrovaní úkonov podľa § 213 ods. 2 až 4.

Podľa § 186 ods. 1 Trestného poriadku ak neustanovuje zákon niečo iné, môžesťažnosť podať osoba, ktorej sa uznesenie priamo týka alebo ktorá na uznesenie dala návrh,na ktorý ju zákon oprávňuje; proti uzneseniu súdu môže podať sťažnosť aj prokurátor, a to ajv prospech obvineného. V prospech mladistvého obvineného môžu podať sťažnosť, a to ajproti jeho vôli, zákonný zástupca, obhajca, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnejkurately; lehota na podanie opravného prostriedku im plynie samostatne.

Podľa § 186 ods. 2 Trestného poriadku proti uzneseniu o väzbe a o ochrannomliečení môžu podať sťažnosť v prospech obvineného aj osoby, ktoré by mohli podať v jehoprospech odvolanie.

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúmanadriadený orgán a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľpodal sťažnosť, a b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Z ústavnej roviny je pri rozhodovaní o väzbe podstatným náhľad na konanie akocelok. Ústavný súd preto neskúmal z hľadiska sťažovateľom namietaného porušenia jehozákladných   práv   procesný   postup   súdov   oboch   stupňov   individuálne,   ale   ako   celok(napr. III. ÚS 610/2014).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že jeho výsluch na okresnom súde v súvislostis ďalším ponechaním vo väzbe bol vykonaný bez prítomnosti zvoleného obhajcu z dôvodu,že okresný súd tohto o konaní výsluchu informoval iba jeden deň pred konaním samotnéhovýsluchu, ústavný súd uvádza, že v zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku je všeobecný súdpovinný o čase a mieste výsluchu obvineného (v danom prípade sťažovateľa) vhodnýmspôsobom upovedomiť obhajcu, ak je dosiahnuteľný.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   povinnýupovedomiť obhajcu sťažovateľa o mieste a čase výsluchu vhodným spôsobom. Už samotnáformulácia   tohto   ustanovenia   „vhodným   spôsobom,   ak   je   dosiahnuteľný“   neprikazujevšeobecnému súdu využiť konkrétne určený spôsob upovedomenia obhajcu, ani neurčujelehotu, v ktorej je potrebné toto upovedomenie realizovať. Zákonodarca dokonca splnenietejto   povinnosti   zo strany všeobecného súdu nevyžaduje za každých okolností, pretožepri jeho   snahe   ho   limituje   dosiahnuteľnosťou   obhajcu.   Sťažovateľovi   je   potrebné   daťza pravdu v tej časti jeho námietok, kde okresnému súdu vytýka, že na oznámenie termínuvýsluchu   mal   dostatok   času   od   podania   podnetu   na   vzatie   jeho   osoby   do   väzbyprokurátorom 13. mája 2015. Tento nedostatok v činnosti okresného súdu však nemožnopovažovať z ústavnoprávneho hľadiska za natoľko významný, aby mohol sám osebe viesťk vysloveniu porušenia označených základných práv sťažovateľa. Pokiaľ sa okresnému súdupodarilo   upovedomiť   zvoleného   obhajcu   deň   pred   konaním   výsluchu   sťažovateľatelefonicky, ako aj mailom, avšak ten sa výsluchu nemohol zúčastniť z dôvodu kolízietermínov,   pričom   výsluch   sťažovateľa   okresný   súd   z tohto   dôvodu   vykonal   v   jehoneprítomnosti,   ústavný   súd   sa   domnieva,   že   konal   spôsobom   súladným   so   zákonom.V danom   prípade   išlo   o   väzobnú   vec,   ktorá   si   vyžaduje   prednosť,   bezodkladnosťa urýchlenosť pri rozhodovaní (§ 2 ods. 6 a § 238 ods. 3 Trestného poriadku). Za významnév tejto   súvislosti   považuje   ústavný   súd   aj   to,   že   neprítomnosť   obhajcu   na   väzobnomvýsluchu   žiadnym   spôsobom   nenamietal   ani   sťažovateľ   (čo   vyplýva   zo   zápisniceo výsluchu), ako aj to, že zvolený obhajca nežiadal z dôvodu svojej neprítomnosti výsluchuskutočniť v inom vhodnom termíne alebo čase.

Jednou z procesných záruk pozbavenia osobnej slobody väzbou v súlade s čl. 17ods. 1, 2 a 5 ústavy je aj právo obvineného podať sťažnosť proti uzneseniu prvostupňovéhosúdu,   v   ktorej   predloží   súdu   svoje   argumenty   proti   uvaleniu   väzby.   Tomuto   právuobvineného   zodpovedá   povinnosť   súdu   umožniť   obvinenému   uplatnenie   jeho   práva rozhodnúť   o   sťažnosti   v   konaní   v   súlade   so   zákonom,   t.   j.   Trestným   poriadkom.Predpokladom úspešného uplatnenia ochrany základného práva podľa čl. 17 ústavy v konanípred   ústavným   súdom   je   však   riadne   uplatnenie   práva   podať   sťažnosť   v   konanípred všeobecnými   súdmi,   t.   j.   domáhanie   sa   svojho   práva   v   súlade   so   všetkýmipodmienkami ustanovenými zákonom pre tento typ konania. Obvinený, zvlášť v prípade, akuplatňuje svoje práva za pomoci obhajcu, musí súčasne predvídať, že súd bude v konanípostupovať v časových limitoch, ktoré ustanovuje Trestný poriadok pre tento typ konania.Podľa   §   2   ods.   6   Trestného   poriadku   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   orgány   činnév trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovaťprednostne a urýchlene.

Z obsahu zápisnice o výsluchu sťažovateľa z 3. júna 2014 vyplýva, že sťažovateľ predsudcom   okresného   súdu   predniesol   svoje   výhrady   proti   väzobnému   stíhaniu,   pričomzároveň využil svoje právo a proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť. Túto v časevýsluchu   neodôvodnil   s poukazom   na   to,   že   dôvody   sťažnosti   doručí   v písomnomvyhotovení.

Sťažnosť sťažovateľa zahlásená pri jeho väzobnom výsluchu bola doplnená o dôvodyaž prostredníctvom sťažnosti podanej jeho obhajcom v zákonnej trojdňovej lehote 19. júna2014, pričom z jej obsahu je zrejmé, že obhajca sťažovateľa v jej odôvodnení žiadnymspôsobom nenamietal existenciu dôvodov väzby sťažovateľa, ale výlučne postup okresnéhosúdu pri oznamovaní termínu väzobného výsluchu.

Krajskému súdu bola táto sťažnosť doručená až 25. júna 2014, teda deň po jehorozhodovaní na neverejnom zasadnutí. Ústavný súd má z obsahu sťažnosti, ako aj z jejpríloh za preukázané, že krajskému súdu v čase jeho rozhodovania existencia tohto podanianebola   známa,   preto   o ňom   rozhodovať   nemohol.   Z obsahu   uznesenia   krajského   súduvyplýva, že tento preskúmal „správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie,ktoré   tomuto   výroku   predchádzalo“, a to   na   základe   sťažnosti   zahlásenej   sťažovateľompri jeho väzobnom výsluchu.

Ústavný   súd   už   opakovane   konštatoval,   že   je   povinnosťou   všeobecného   súdupri rozhodovaní o väzbe zabezpečiť obvinenému (v tomto prípade sťažovateľovi) rozumnúpríležitosť   obhajovať   svoje   práva,   a   vyjadriť   sa   tak   k   dôvodnosti   a   zákonnosti   väzby.Ústavný súd pripomína, že v prvom rade je všeobecný súd povinný poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám sťažovateľa, ale na druhej strane nemožno bagatelizovaťvýznam,   podstatu   a   zmysel   obhajoby,   v   rámci   ktorej   sa   obvinený   háji   sám   aleboprostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má alebo ho musí mať, je potom jehoúlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším spôsobom, pod ktorým treba bezpochýb   rozumieť   aj   aktívny   prístup   obhajcu   pri   obhajovaní   jeho   záujmov,   ako   ajstarostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené skutočnosti, ktorévinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú (§ 44 ods. 1 Trestného poriadku).

Ústavnému   súdu   neuniklo,   že   postup   okresného   súdu,   ktorý   sťažnosť   podanúobhajcom   sťažovateľa   nepredložil   bezodkladne   na   rozhodnutie   krajskému   súdu,   nebolsprávny,   avšak   ani   v tomto   pochybení   okresného   súdu   nie   je   možné   vidieť   taký   zásahdo základných práv sťažovateľa, ktorých porušenie namieta (osobitne práva na obhajobu),ktorý by bol z ústavného hľadiska významný. Keďže obhajca sťažovateľa bol okresnýmsúdom upovedomený o tom, že 3. júna 2015 bude vykonaný výsluch sťažovateľa na účelyrozhodovania   o jeho   vzatí   do   väzby,   a vedel   tiež,   že   o   zákonnosti   a   dôvodnostisťažovateľovej väzby bude okresný súd, prípadne aj súd druhého stupňa rozhodovať, nič munebránilo v tom, aby v období od 3. júna 2015 (výsluch sťažovateľa) do 24. júna 2015 (deňrozhodnutia krajského súdu na neverejnom zasadnutí) náležite a včas odôvodnil sťažnosťzahlásenú priamo sťažovateľom pri jeho väzobnom výsluchu.

Napokon   je   potrebné   uviesť,   že   sťažovateľ   zastúpený   kvalifikovaným   právnymzástupcom vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu žiadnym spôsobom nespochybnilzávery konajúcich súdov vo vzťahu k existencii väzobných dôvodov. Uzneseniu krajskéhosúdu nevytýka ani nedostatočnosť jeho odôvodnenia, ani jeho arbitrárnosť či svojvoľnosť,rovnako tak nežiada vysloviť porušenie označených základných práv uznesením krajskéhosúdu. Sťažnostné dôvody smerujú výlučne k postupu krajského súdu, ktorý podľa názorusťažovateľa mal osobitne prejednať sťažnosť podanú jeho obhajcom, a to napriek tomu, žetáto bola krajskému súdu doručená až v čase po rozhodovaní krajského súdu o sťažnostizahlásenej   sťažovateľom   v rámci   väzobného   výsluchu.   Ústavný   súd   sa   preto   v ďalšomskúmaní zameral, súc viazaný petitom sťažnosti, výlučne na skúmanie ústavnej súladnostipostupu krajského postupu vo vzťahu k sťažnosti podanej obhajcom sťažovateľa a doručenejkrajskému súdu v čase po jeho rozhodnutí o sťažnosti sťažovateľa.

Podľa § 184 ods. 1 písm. b) bodu 3 Trestného poriadku uznesenie je právoplatné,a ak   neustanovuje   tento   zákon   niečo   iné,   aj   vykonateľné,   ak   podaná   sťažnosť   bolazamietnutá.

Z citovaného ustanovenia trestného poriadku vyplýva, že v čase doručenia sťažnostiobhajcu sťažovateľa krajskému súdu už krajský súd nemal možnosť o tejto rozhodnúť, keďžeuznesenie okresného súdu, proti ktorému sťažnosť smerovala, ako aj postup, ktorý jehovydaniu   predchádzal,   už   preskúmal   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   podanej   pri   jehovýsluchu 3. júna 2015. Túto krajský súd zamietol uznesením (sťažovateľom nenamietaným)č. k. 23 Tos 76/2014-439 z 24. júna 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkuako nedôvodnú.

Zamietavým uznesením krajského súdu teda nadobudlo uznesenie okresného súduprávoplatnosť   a bez   využitia   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   nemal   krajský   súdďalšiu   zákonnú   možnosť   toto   rozhodnutie   preskúmať,   a to   ani   na   základe   oneskorenedoručenej sťažnosti obhajcu sťažovateľa.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu neodmysliteľnou procesnou zárukoupri zásahu do základného práva jednotlivca do osobnej slobody musí byť právo dotknutejosoby vyjadriť sa, teda právo na vypočutie súdom k dôvodom a okolnostiam   ďalšiehozotrvania   vo   väzbe   (mutatis   mutandis   III.   ÚS   84/06,   II.   ÚS   108/08).   V   okolnostiachprerokúvaného prípadu však sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa k dôvodom vzatia do väzbya argumenty sťažovateľa obidva všeobecné súdy zobrali do úvahy. Na základe opísanýchdôvodov ústavný súd dospel k záveru, že pokiaľ sa krajský súd vo svojom rozhodnutínevysporiadal   s   argumentmi   sťažovateľa   obsiahnutými   v   písomnom   podaní   obhajcu   zdôvodu, že toto podanie nemal pri rozhodovaní k dispozícii, a súčasne ostatné zárukyspravodlivého   procesu   vzťahujúce   sa   na   rozhodovanie   o   väzbe,   predovšetkým   právodotknutej   osoby   byť   vypočutý   súdom   k   dôvodom   a   okolnostiam   vzatia   do   väzby   bolizachované, nemôže to bez ďalšieho viesť k vysloveniu porušenia práva na osobnú sloboduvyplývajúceho z čl. 17 ústavy ani práva na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavyalebo práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že z obsahu sťažnostiobhajcu je možné ustáliť, že obhajcom neboli v sťažnosti predložené také argumenty, ktoréby neboli, resp. nemohli byť vo veci konajúcim súdom známe z obsahu súdneho spisua ktoré   by   zároveň   boli   spôsobilé   privodiť   zásadné   prehodnotenie   tých   skutkových   aprávnych okolností, ktoré súdy brali do úvahy pri rozhodovaní o vzatí sťažovateľa vo väzbe.

Z pohľadu ústavného súdu preto nemožno krajskému súdu vytýkať, že vo väzobnejveci rozhodol urýchlene (v posledný deň lehoty podľa § 192 ods. 3 Trestného poriadku),keďže mu táto povinnosť vyplýva tak z ústavy, ako aj z Trestného poriadku, ani to, žeosobitne   nerozhodoval   o sťažnosti   obhajcu,   doručenej   mu   okresným   súdom   až   v   časepo konaní neverejného zasadnutia, na ktorom krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa,keďže takýto postup mu Trestný poriadok neumožňuje.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vníma sťažovateľom predostreté námietky akozjavne   neopodstatnené,   čo   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   zakladá   dôvododmietnutia sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.  

V Košiciach 24. marca 2015