znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 108/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   S.,   N.,   zastúpeného   JUDr.   M.   S.,   pre   namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   a jeho   uznesením č. k. 24 Er/1729/2008-48 z 9. septembra 2010 a postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uznesením č. k. 10 CoE/14/2012-75 z 26. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2012 doručená sťažnosť M. S., N. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a jeho   uznesením   č. k.   24 Er/1729/2008-48 z 9. septembra 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k. 10 CoE/14/2012-75 z 26. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   v exekučnom   konaní začatom na základe návrhu sťažovateľa (oprávneného) na vykonanie exekúcie zo 4. júla 2008, predmetom ktorého bolo vymoženie povinnosti (t. j. zaplatenia sumy 299 596 Sk ako náhrady   škody   spôsobenej   pri   dopravnej   nehode)   uloženej   povinnému   rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. 1 T/12/2008 z 15. mája 2008 (ktorý v tento deň nadobudol aj právoplatnosť   a vykonateľnosť),   povinný   požiadal   o zastavenie   exekúcie „z dôvodu nemajetnosti a poukázal aj na to, že poisťovňa povinného sa nebráni vyplateniu nárokov“.

Okresný   súd   uznesením   č. k.   24   Er/1729/2008-48   z 9.   septembra   2010   exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov zastavil s odôvodnením, že keďže exekútor v peňažných ústavoch, na dopravnom inšpektoráte, v katastri nehnuteľností ani v Sociálnej poisťovni nezistil žiaden majetok povinného, sú splnené podmienky na zastavenie exekúcie, pretože jej ďalšie pokračovanie je neefektívne a zvyšuje zbytočné náklady. Okresný súd zároveň uviedol, že pri neskoršom nadobudnutí majetku zo strany povinného nič nebráni oprávnenému opätovne podať návrh na vykonanie exekúcie.

Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Tvrdil, že „... nebolo preukázané intenzívne zisťovanie majetku povinného súdom. Majetok povinného zisťoval súdny exekútor úplne bežne, dokonca na základe požiadavky súdu musel vykonať zisťovanie do dvoch mesiacov, to je zjavne rýchle preto, aby mohol zistiť majetok cez všetky možné   subjekty,   ktoré by   správu   o   jeho majetku   mohli   podať.   Na druhej   strane,   už   aj vzhľadom na dátum narodenia povinného je zrejmé, že (narodený v roku 1988) nemôže mať nadobudnutý   väčší   majetok,   nakoľko   jeho   pracovná   činnosť   iba   začína.   Postup   súdu znevýhodňuje oprávneného, ktorý je navyše invalidný dôchodca po dopravnej nehode, ktorú mu   spôsobil   povinný.   Znevýhodnenie   pritom   spočíva   v   tom,   keď   súd   prvého   stupňa konštatuje, že oprávnená strana môže podať znova návrh na exekúciu, tento však musí opäť spoplatniť, čo je pre účastníka znevýhodňujúce. Podľa názoru odvolateľa postupom súdu je narušená i rovnosť strán. Zastavenie exekúcie iba z dôvodu, že v súčasnej dobe povinný nemá majetok, je v rozpore s Exekučným poriadkom, keďže pred Okresným súdom v Žiline sú stovky vecí, v ktorých sa čaká, kedy sa povinný zamestná a bude si môcť plniť svoje povinnosti vyplývajúce z exekúcie a žiadna z týchto exekúcií zastavovaná nie je. Postup súdu   vyhodnotil   odvolateľ   za   bezprecedentný,   je   v   rozpore   so   zásadou   spravodlivého procesu záver súdu o tom, že oprávnený má skúmať, kedy povinný nadobudne majetok a potom   má   podať   exekúciu.   Opätovne   povinná   strana   je   zvýhodňovaná   a   oprávnená   v nevýhode tým, že opäť musí zaplatiť a skúmať niečo, na čo nemá 1) oprávnenie, 2) ani možnosti.   Okresný   súd   vlastne   prejudikoval   tú   skutočnosť,   že   pokiaľ   je   páchateľom trestného   činu,   resp.   povinným   osoba   mladá,   ktorá   nestihla   nadobudnúť   majetok, momentálne   nepracuje,   nie   je   možné   proti   nemu   viesť   exekúciu,   čo   je   v   rozpore   s Exekučným   poriadkom   a   so   zásadou   vymožiteľnosti   práva.   Pokiaľ   sa   týka   plnenia poisťovne,   na   plnenie   ju   mal   vyzývať   povinný,   nemá   prenášať   svoju   zodpovednosť   na poškodenú   stranu.   Rozhodnutie   súdu   o   zastavení   exekúcie   v konkrétnom   prípade   je   v rozpore s exekučným   poriadkom a   nemá oporu ani   v listinných   ani v iných dôkazoch. Domáha sa preto odvolateľ zrušenia uznesenia a pokračovania v exekúcii.“.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   10   CoE/14/2012-75   z 26.   júna   2012   uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   a rozhodnutiami oboch   súdov   bolo porušené jeho základné právo zaručené čl. 47 ods. 3 ústavy, pretože bola narušená rovnosť strán medzi oprávneným a povinným v exekučnom konaní, ako aj základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože mu de facto nebolo umožnené dosiahnuť vykonanie už existujúceho exekučného titulu. Porušenie označených práv vidí sťažovateľ aj v tom, že k zastaveniu exekúcie došlo napriek tomu, že povinný má reálne predpoklady na to, aby v budúcnosti nadobudol majetok na zaplatenie dlžnej sumy.

Na inom mieste sťažnosti (s. 2 a 5) sťažovateľ uvádza, že zavinením všeobecných súdov   sa   dostal   do   stavu   značnej   právnej   neistoty,   pretože „napriek   právoplatnému a vykonateľnému   rozhodnutiu   fakticky   nedošlo   k úplnej   náhrade   škody,   ktorú   mi   Š.   C. svojim konaním spôsobil... Poisťovňa mi nakoniec namiesto sumy 299.596,- Sk vyplatila len 291.017,16 Sk, a aj to až 17 mesiacov po začatí exekučného konania. Ostáva teda uhradiť 8.578,84   Sk...,   ako   i trovy   exekučného   konania   a trovy   právneho   zastúpenia,   ktoré   boli zo strany exekútorky i advokátskej kancelária vyčíslené.“.

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu a jeho uznesením č. k. 24 Er/1729/2008-48 z 9. septembra 2010 a postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k. 10 CoE/14/2012-75 z 26. júna 2012 boli porušené základná práva sťažovateľa podľa   čl.   46   ods.   1 a čl.   47 ods.   3   ústavy,   aby napadnuté rozhodnutia   oboch   súdov   zrušil   a aby   sťažovateľovi   priznal   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   postupom   okresného   súdu   a jeho   uznesením č. k. 24 Er/1729/2008-48   z 9.   septembra   2010   (ktorým   na   základe   návrhu   povinného zastavil exekúciu) a postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k. 10 CoE/14/2012-75 z 26. júna 2012 (ktorým uznesenie okresného súdu potvrdil).

1. Preskúmaniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľom namietanému   porušeniu   označených   práv   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity vyjadrený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že   každá   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   požiadať o ochranu   tohto   práva   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý pred uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý   (na   základe   odvolania   sťažovateľa)   rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil,   preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   Obdobne   ústavný   súd   odmietol   i   časť   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou   namietal porušenie   označených   práv   postupom   a   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu. Sťažovateľ   argumentoval   tým,   že   mu   nebolo   umožnené   dosiahnuť   vykonanie   už existujúceho   exekučného   titulu   a   že   bola   narušená   rovnosť   strán   medzi   oprávneným a povinným.

Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   tento   vo   vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (m.   m.   II.   ÚS   21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nepatrí právo účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním a hodnotením   dôkazov,   teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať neúspech   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, IV. ÚS 340/04, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, III. ÚS 284/08).

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov   a   ich   vyhodnotení)   skutkový   stav   a   po   použití   relevantných   právnych   noriem vo veci   rozhodnú   za   predpokladu,   že   skutkové   a   právne   závery   nie   sú   svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Zásada rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach   a   povinnostiach   rozhoduje   občianskoprávny   súd   (PL.   ÚS   43/95,   II.   ÚS   35/02, II. ÚS 121/02). To znamená, že všetci účastníci súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnostné námietky sťažovateľa sú v podstate totožné s tými, ktoré už uviedol vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu. Sťažovateľ v sťažnosti bližšie nešpecifikoval, akým spôsobom (vzhľadom na obsah základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy) bola narušená rovnosť strán medzi oprávneným a povinným, t. j. aké   jeho   procesné   práva   krajský   súd   porušil.   Odhliadnuc   od   toho,   že   tvrdenie o nemožnosti dosiahnuť vykonanie exekučného titulu sťažovateľ (v inej časti sťažnosti) sám popiera, keď uvádza, že poisťovňa mu väčšiu časť škody uhradila, ústavný súd pripomína, že v danom prípade bol predmet rozhodovania všeobecných súdov vymedzený návrhom povinného, ktorým sa domáhal zastavenia exekúcie z dôvodu, že jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

V relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   uviedol, že „... konštatuje   dôvodnosť   zastavenia   exekúcie   a   súladnosť   postupu   okresného   súdu s ustanovením § 57 ods. 1 písm. h), ods. 4 Exekučného poriadku v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, sú preukázané zákonné podmienky pre zastavenie exekúcie, keďže majetok povinného nestačí ani na úhradu jej trov. Takýto postup okresného súdu má svoj zákonný   rámec,   nezasahuje   do   práv   oprávneného   a   nie   je   v   rozpore   so   zásadou vymožiteľnosti práva. Zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie, nebráni tomu, aby oprávnený podal v budúcnosti nový návrh na začatie   exekúcie,   ak   sa   ukáže,   že   povinný   nadobudol   majetok,   z   ktorého   je   možné pohľadávku oprávneného uspokojiť.“.

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že ho nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo   zmysel   práva   na súdnu   ochranu   zahrňujúceho   aj   princíp   rovnosti   účastníkov konania, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov   krajského   súdu   vyjadrených   v jeho   rozhodnutí. Skutočnosť,   že   konanie pred všeobecnými   súdmi   neskončilo   podľa   predstáv   sťažovateľa,   sama   osebe   nie   je právnym základom na namietanie porušenia práva na súdnu ochranu sťažnosťou podanou ústavnému   súdu,   pretože,   ako   bolo   uvedené,   označené   právo   v sebe   nezahŕňa   záruku úspechu v konaní. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi týmto rozhodnutím a porušením základných práv sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013