znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 108/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. K., zákonnej zástupkyne maloletého F. M., obaja bytom K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci pred nestranným a nezávislým súdom podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice   I   v   konaní   o   určenie   výživného   na   maloleté   dieťa   vedenom   pod   sp.   zn.   21 P/161/2010   a   Krajského   súdu   v   Košiciach   pri   rozhodovaní   o   jej   námietkach   zaujatosti sudcov a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2012 doručená sťažnosť JUDr. I. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci pred nestranným a nezávislým súdom podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   o   určenie   výživného   na maloleté dieťa vedenom pod sp. zn. 21 P/161/2010 a Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:«Návrhom zo dňa 15. júla 2010, č. k.: 21 P/161/2010, sa navrhovateľka domáha na Okresnom   súde...   zvýšenia   výživného   na   svojho   maloletého   syna   F.   Pri   písaní   návrhu navrhovateľka   prostredníctvom   internetu   zistila,   že   súd,   ktorý   rozhodoval   v   obsadení samosudkyňou   Mgr.   P.   dňa   21.   2.   2007,   č.   k.:   P98/99   o   aktuálnom   výživnom,   ktoré predstavuje   50,-   €   mesačne,   vychádzal   z   informácii,   že   otec   maloletého   je   dlhodobo nezamestnaný, pričom v odôvodnení rozsudku súd uvádza, že od 01. 08. 2004 do 29. 01. 2006 bol evidovaný na ÚPSVaR ako uchádzač o zamestnanie, prvých šesť mesiacov poberal podporu v nezamestnanosti a následne už len dávku sociálnej pomoci vo výške 2.900,- Sk. Z   listu   vlastníctva   č.   1517   uverejneného   na   internetovom   katastrálnom   portály navrhovateľka zistila, že otcovi maloletého bol len 4 mesiace pred vyhlásením rozsudku poskytnutý   hypotekárny   úver   na   kúpu   ďalších   nehnuteľností.   V   nadväznosti   na   túto informáciu   navrhovateľka   zo   živnostenského   registra   na   internete   ďalej   zistila,   že   otec maloletého získal v januári 2006 živnostenské oprávnenie a teda v čase rozhodovania súdu už viac ako rok podnikal. Zhodou okolností sa navrhovateľke v čase písania návrhu dostal do rúk aj výtlačok novín... zo dňa 12. 01. 2007 (cca mesiac pred vyhlásením rozsudku), v ktorom sa otec maloletého v článku na celú polovicu strany prezentuje ako „odborník“ na fitnes a zdravú výživu. Vychádzajúc z týchto informácii má navrhovateľka za to, že súd bol v čase rozhodovania prinajmenšom úmyselne uvedený otcom maloletého do omylu ohľadom svojich majetkových pomerov a svojich príjmov, resp. bol v omyle zo strany otca úmyselne ponechaný, aj keď sa nedá vylúčiť, že súd o týchto informáciách vedel a úmyselne ich pri rozhodovaní opomenul...

Z   uvedených   dôvodov   má   navrhovateľka   za   to,   že   okolnosti,   za   akých   došlo   k dosiahnutiu rozsudku dňa 21. 2. 2007 vo veci výživného na maloleté dieťa, č. k. P98/99, sú dôvodom hodným osobitného zreteľa na to, aby ich súd v novom konaní zohľadnil a pri rozhodovaní o výživnom aplikoval ustanovenia § 77 ZOR, ktorý hovorí, že právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté   dieťa   možno   priznať   najdlhšie   na   dobu   troch   rokov   spätne   odo   dňa   začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Nové konanie o určenie výživného, č. k. 21 P/161/2010 bolo pridelené znovu Mgr. P., t. j. tej iste sudkyni, ktorá rozhodovala o výživnom v roku 2007...

Preto   okamžite   po   zistení,   že   vec   bola   pridelená   sudkyni   Mgr.   P.,   podala navrhovateľka dňa 22. 07. 2010 námietku zaujatosti súdu pre pomer sudkyne Mgr. P. k časti prejednávanej veci.

Sudkyňa Mgr. P. predložila námietku Krajskému súdu v Košiciach až dňa 17. 12. 2010 (5 mesiacov po jej podaní - v zmysle zákona tak mala urobiť do 10 dní) Krajský súd o nej rozhodol až v marci 2011 (t. j. rozhodoval takmer 3 mesiace, pričom rovnako bol povinný rozhodnúť do 10 dní).

Druhú námietku zaujatosti sudkyne Mgr. P. navrhovateľka doručila súdu dňa 30. novembra 2011 potom, čo po nahliadnutí do súdneho spisu zistila, že sudkyňa Mgr. P. jej ako účastníčke konania systematicky odopiera procesné práva a vo veci fakticky vôbec nekoná. Napriek tomu, že pomaly rok bolo v spise založené vyjadrenie otca maloletého k jej návrhu, toto vyjadrenie jej vôbec nebolo doručené. Napriek tomu, že od podania návrhu na začatie konania uplynulo už 15 mesiacov a súd po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní vytýčil   vo   veci   konečne   prvé   pojednávanie   na   13.   12.   2011,   súd   nezabezpečil   jediný relevantný   dôkaz,   ktorý   by   mohol   byť   reálnym   podkladom   pre   rozhodnutie   o   návrhu. Napriek tomu, že bola podaná námietka zaujatosti, sudkyňa Mgr. P. vo veci pojednávala. Na pojednávaní nútila navrhovateľku, aby jej opakovane verbálne konkretizovala dôvody podania námietky zaujatosti. Navrhovateľka rámcovo uviedla dôvody a ďalej radšej len odkázala na svoje písomné podanie. Sudkyňa Mgr. P. následne nadiktovala do zápisnice, že sa matka domáha revízie predchádzajúceho rozsudku. Absolútne totožná formulácia takto účelovo skresleného odôvodnenia druhej námietky je obsiahnutá aj v uznesení Krajského súdu   v   Košiciach   zo   dňa   2.   2.   2012,   ktorý   o   druhej   námietke   navrhovateľky   vôbec nerozhodol a vrátil ju Okresnému súdu Košice I ako bezdôvodne predloženú.

Ďalej navrhovateľka k veci uvádza, že napriek tomu, že počas pojednávania dňa 13. 12. 2011 žiadala doručiť zápisnicu z pojednávania, súd jej ju doručil až po jej písomnej výzve. Po zistení totožnosti obsahu uznesenia Krajského súdu v Košiciach, ktorým bola vrátená námietka ako bezdôvodne podaná, s obsahom zápisnice, ktorú z pojednávania dňa 13. 12. 2012 diktovala sudkyňa Mgr. P. má navrhovateľka za to, že pojednávanie dňa 13.12.2011,   v čase   keď   ešte nebolo   rozhodnuté   o druhej námietke   navrhovateľky,   bolo sudkyňou   Mgr.   P.   účelovo   zmanipulované   s   cieľom   deformovať   jej   výpoveďou   na pojednávaní dôvody podaných námietok a vytvoriť tým základ pre odmietnutie námietky Krajským súdom v Košiciach.

Postup súdov oboch stupňov a vôbec konania o oboch námietkach zaujatosti boli po celý čas realizované v rozpore s ustanoveniami O. s. p., a to ako z hľadiska lehôt, ako boli Krajskému súdu v Košiciach predkladané a tiež lehôt v akých o nich bolo rozhodované, tak aj   z   hľadiska   ďalších   úkonov   sudkyne   Mgr.   P.,   ktoré   vykonávala,   keďže   podľa   názoru navrhovateľky za žiadnych okolností nemožno pojednávanie dňa 13. 12. 2011 považovať za úkon, ktorý nepripúšťal odklad, pričom práve táto účelovo vykonštruovaná zápisnica bola podľa   všetkého   podkladom   pre   odmietnutie   námietky,   osobitne   ak   uvážime,   že   výrokmi obsiahnutými   v   nej   odôvodňoval   Krajský   súd   v   Košiciach   svoje   uznesenie   ojej   vrátení. Odôvodnenia zamietnutia námietky a vrátenia veci sa v skutočnosti nezaoberajú podstatou námietok a nereagujú na jej jadro, ktorého podstata spočíva v tom, že nemôže ten istý sudca nezávisle posudzovať určitú okolnosť, ak ju on sám spôsobil.

Krajský súd v Košiciach sa s týmto vôbec nevysporiadava a rieši všetko iné, len k tomuto sa nijako nevyjadruje. V tejto súvislosti má navrhovateľka za to, že aj samotným rozhodovaním Krajského súdu v Košiciach o jej námietkach zaujatosti sudkyne Mgr. P., ktoré nebolo náležité odôvodnené, pretože absolútne nereaguje na podstatu námietok a práve naopak, vyslovene sa im účelovo vyhýba a z odôvodnenia vôbec nie je jasné, z čoho pramení istota Krajského súdu v Košiciach, že táto sudkyňa nemôže byť zaujatá, keďže niet pochybností o existencii jej pomeru k časti prejednávanej veci. Z uvedeného dôvodu má navrhovateľka za to, že Krajský súd v Košiciach týmto porušil aj právo navrhovateľky na spravodlivý proces.

Ďalej navrhovateľka poukazuje na to, že mimoriadnou zhodou náhod sa sudkyňa JUDr. M. H. pravidelne podieľa a aj v minulosti podieľala na rozhodovaní o opravných prostriedkoch   navrhovateľky,   pričom   v   odôvodneniach   svojich   rozhodnutí   si   vyslovene vymýšľa skutočnosti, ktoré nikdy neboli prejednávané a vôbec sa nezakladajú na pravde. Skutočnosť,   že   sudkyňa   Mgr.   P.   systematicky   upiera   a   sťažuje   navrhovateľke v konaní výkon jej procesných práv, účelovo skresľuje výpovede navrhovateľky (čo napokon robila po celý čas aj v konaní P 98/99,   v ktorom sedem rokov rozhodovala o zvýšení výživného   na   maloleté   dieťa)   a   podľa   názoru   navrhovateľky   účelovo   vykonaným pojednávania   dňa   13.   12.   2011   zneužila   táto   sudkyňa   svoju   právomoc,   nezabezpečuje relevantné dôkazy pre rozhodnutie vo veci samej,   spôsobuje v konaní prieťahy a to aj potom, čo bola z tohto dôvodu podaná sťažnosť predsedovi súdu a ten listom zo dňa 6. 11. 2011 uznal sťažnosť ako dôvodnú a navrhovateľke sa za prieťahy ospravedlnil, považuje navrhovateľka za prejavy subjektívnej zaujatosti sudkyne Mgr. P. voči nej, ako účastníčke konania, ktoré existujú popri objektívnych dôvodoch predpojatosti tejto sudkyne pre jej pomer k časti prejednávanej veci.

Konkrétne navrhovateľka odkazuje napr. na uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 3. 8. 2009, ktorým sudkyňa JUDr. H. rozhodovala o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Košice I, ktorým tento súd zaviazal dňa 23. 1. 2009, t. j. dva roky po právoplatnosti rozsudku vo veci samej navrhovateľku na náhradu trov konania štátu vo výške   974,84   €   a   otca   maloletého   na   102,90   €,   čo   odôvodnil   tým,   že   pri   rozhodovaní zohľadnil výsledok sporu, závery znaleckých posudkov, osobné a majetkové pomery matky maloletého, ako aj jej negatívne stanovisko k stretávaniu sa otca s maloletým. Voči tomuto uzneseniu podala navrhovateľka odvolanie predovšetkým z dôvodu prekážky res iudicata, keďže súd o trovách konania už rozhodoval rozsudkom vo veci samej a tiež skutočnosťou, že v samotnom odôvodnení rozsudku súd uvádza, že počas celého 8 rokov vedeného konania navrhovateľka mala od roku 2000 do roku 2002 príjem vo výške 2.750,- Sk [rodičovský príspevok]   a   od   roku   2003   a   ešte   aj   v   čase   ukončenia   konania   študovala   na   dennom štúdiu..., pričom od zahájenia štúdia nemala vlastné príjmy, z čoho nepochybne vyplýva, že voči navrhovateľke nemá štát právo na náhradu trov konania, keďže ako zo samotného rozsudku vyplýva, že sú u nej nepochybne dané predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov...

Od podania návrhu do dňa podania tejto sťažnosti uplynulo v konaní starostlivosti súdu o maloletých už viac ako 19 mesiacov, pričom súd nielenže nerozhodol o výživnom na maloleté dieťa, ale vo veci nevykonal jediný relevantný úkon, ktorý by reálne smeroval k rozhodnutiu vo veci samej...

K odstráneniu zbytočných prieťahov nedošlo ani potom, čo predseda súdu uznal sťažnosť navrhovateľky dňa 6. 11. 2011 za plne opodstatnenú a prisľúbil, že vec bude až do jej právoplatného skončenia sledovať.

Osobitne v tejto súvislosti navrhovateľka zdôrazňuje, že zo strany Okresného súdu Košice I sa jedná o opakované a systematické porušovanie tohto práva, keďže už dňa 6. 11. 2011 bola uznaná jej sťažnosť ako opodstatnená a od vtedy uplynulo ďalších aj v minulosti o návrhu na určenie výživného rozhodoval 8 rokov.

Vzhľadom na to, že rozsudok vo veci samej sa týka výživy maloletého dieťaťa, ktoré ju v primeranom rozsahu potrebuje dostávať každodenne, pričom súd má navyše vedomosť o tom, že navrhovateľka je od septembra 2011 evidovaná na ÚPSVaR ako uchádzač o zamestnanie, keďže v auguste 2011 jej skončil pracovný pomer advokátskeho koncipienta dohodnutý na dobu určitú a max 6 mesiacov mohla poberať len dávku v nezamestnanosti vo výške cca 300,- € (od 15. 02. 2012 je zapísaná v zozname advokátov, čo ale z praktického hľadiska, kým si nevybuduje vlastnú klientelu, zatiaľ len znamená predovšetkým výrazné zvýšenie jej výdavkov - o tomto súd v čase podania sťažnosti nemali vedomosť) a napriek tomu súd vo veci nekoná, dostáva sa navrhovateľka do zložitej finančnej situácie a výživa maloletého je závislá na tretích osobách, ktoré nemajú a nikdy nemali voči maloletému F. vlastnú   vyživovaciu   povinnosť.   Nekonanie   súdu   vo   veci   a   systematické   porušovanie základných práv a slobôd navrhovateľky navyše vyvoláva v navrhovateľke stratu v dôveru právneho štátu...».

Sťažovateľka na základe uvedeného žiadala vydať takéto rozhodnutie: „Vzhľadom na okolnosti uvedené v tejto sťažnosti navrhovateľka žiada, aby Ústavný súd...   vyslovil,   že   boli   porušené   základné   práva   a   slobody   navrhovateľky   obsiahnuté   v článku 46 Ústavy..., článku 36 Listiny... a článku 6 Dohovoru... - právo na prejednanie veci pred   nestranným   a   nezávislým   súdom,   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   a   právo   na prejednanie veci v primeranej lehote.

Zároveň navrhovateľka žiada, aby jej Ústavný súd... priznal za porušovanie týchto práv náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- €, ktorú jej sú do troch dní odo dňa vyslovenia výroku o porušení práv povinný spoločne a nerozdielne nahradiť oba všeobecné súdy.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý podala zjavne neoprávnená osoba.

1. Podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľka musí namietať porušenie svojich základných práv, a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníčkou konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (II. ÚS 3/05).

Ústavný súd tiež pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   sťažovateľky   doručenej   7.   marca   2012 konštatuje, že táto sťažnosť, ako vyplýva z jej označenia v záhlaví sťažnosti a tiež návrhu na   rozhodnutie   (petitu),   nie   je   podaná   malotetým   dieťaťom   v   zastúpení   matkou   ako zákonnou   zástupkyňou,   ale   je   podaná   takou   osobou,   ktorá   nemá   procesné   postavenie účastníčky konania v konaní o zvýšenie výživného na maloleté dieťa.

Vyplýva   to   aj   z   toho,   že   v   konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 21 P/161/2010 je navrhovateľom, a teda účastníkom konania jej maloletý syn F. M, a v tomto konaní vystupuje sťažovateľka (matka dieťaťa) iba ako jeho zákonná zástupkyňa, teda nie je považovaná v tomto konaní za účastníčku tohto konania.

Ústavný   súd   preto   predmetnú   sťažnosť   mohol   odmietnuť   ako   podanú   zjavne neoprávnenou osobou (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K tomu ústavný súd tiež poznamenáva, že sťažnosť mohol odmietnuť tiež aj pre oneskorenosť vo vzťahu ku konaniu o zvýšenie výživného a úpravu styku vedenému pod sp. zn. 21 P 98/99, pretože toto konanie bolo právoplatne skončené ešte v roku 2009 a podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Týka sa to aj rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 8 NcC/7/2011 z 23. februára 2011, ktorým bola sudkyňa   nevylúčená   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 21 P 161/2010, a tiež uznesenia okresného súdu sp. zn. 21 P/98/1999 z 23. januára 2009, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná nahradiť trovy štátu v sume 974, 84 €.

3.   Pokiaľ   ide   o posledné   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   1   NcC/1/2012 z 2. februára 2012 o nevylúčení sudkyne z prejednávania veci pod sp. zn. 21 P/161/2010, ústavný súd   tiež zistil, že sťažovateľka podala proti tomto rozhodnutiu 6. marca 2012 dovolanie, o ktorom bude rozhodovať najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu konať v   súčasnosti   o   nezákonnosti   tohto   rozhodnutia,   pretože   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. právomoc ústavného   súdu   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

To   isté   sa   týka   aj   námietok   proti   kvalite   postupu   okresného   súdu   sp.   zn. 21   P/161/2010   a zákonnej   sudkyne,   pretože   tie   si   môže   účastník   tohto   konania   riadne v budúcnosti uplatniť v rámci riadneho opravného prostriedku (odvolania) proti prípadnému rozsudku okresného súdu v danej veci a krajský súd sa v odvolacom konaní bude musieť vysporiadať aj s jeho námietkami ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   mohol   sťažnosť   v   tejto   časti   už   pri   jej predbežnom prerokovaní odmietnuť aj pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Predmetné rozhodnutie ústavného súdu   nezakladá prekážku rozhodnutej veci, ak nový   návrh   účastníka   konania   bude   obsahovať   všetky   zákonom   predpísané   náležitosti ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, a to vo vzťahu k porušeniu základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pozn.) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P/161/2010.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. marca 2012