znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 108/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., K., B. B., K., P. M., K., a K. M., K., zastúpených advokátkou JUDr. A. Z., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia ich základných   práv   zaručených   čl.   20   ods.   1,   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   a   2   Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Obvodného   pozemkového   úradu   v P. v konaní vedenom pod sp. zn. OPÚ 2009/606-19-MB a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sp 3/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M., B. B., P. M. a K. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra 2010 doručená sťažnosť J. M., B. B., P. M. a K. M. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sp 3/2010 a porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   a   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Obvodného pozemkového úradu v P. (ďalej len „pozemkový úrad“) v konaní vedenom pod sp. zn. OPÚ 2009/606-19-MB.

2. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:„Ako oprávnené osoby... sme si uplatnili reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností v k. ú. P., ktoré tvorili kaštieľ s francúzskym parkom a priľahlými pozemkami.

Pozemkový   úrad   v P.   rozhodnutím   pod   č.   j.   721/92   zo   dňa   15.   9.   1992   schválil dohodu medzi nami a povinnou osobou - Obcou P., rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 9. 10. 1992, na základe tohto rozhodnutia správneho orgánu bolo naše vlastníctvo zapísané na LV č. 1117.“

V   roku   1998   podala   žalobu   Obec   P.   (ďalej   len   „obec“)   na Okresnom   súde   P., „v ktorej sa domáhala určenia vlastníckeho práva k parcele č. KN C 914 na tom skutkovom a právnom základe, že táto parcela nebola uvedená v dohode o vydaní nehnuteľnosti, čo bola   pravda,   avšak   správny   orgán   -   Pozemkový   úrad   v P.   ju   do   svojho   rozhodnutia zahrnul...

Okresný súd v Prešove rozsudkom pod č. j. 9 C 14/98 zo dňa 19. 5. 1999 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove pod č. j. 2 Co 443/99 zo dňa 29. 3. 2000 určil, že vlastníkom parcely KN C 914 je obec P.

Na základe uvedeného sme preto podali návrh zo dňa 14. mája 2002 podľa ust. § 9 ods.4   zák.   č.   229/   91   Zb.   na   konanie   pred   Okresným   úradom   v S.,   odbor   pozemkový, poľnohospodárskeho a lesného hospodárstva, ktorým sme žiadali, aby konajúci správny orgán samostatným rozhodnutím riešil spornú parcelu, nakoľko reštitučný nárok sme podali a vzhľadom na rozhodnutie súdu ku dňu podania o tomto našom nároku nebolo rozhodnuté. Konajúci úrad na náš správny návrh reagoval až po roku korešpondencie podaním pod. sp. zn. 1/2003/00214-15 zo dňa 11.11. 2003, ktorým úrad konštatuje, že nemá dôvod na rozhodovanie podľa zákona č. 229/ 1991 Zb....

Na naše podanie zo dňa 19.11. 2003 konajúci úrad nereagoval. Dňa 3.9. 2004 srne vyzvali Obvodný pozemkový úrad P. na vydanie rozhodnutia v predmetnej   veci   s   upozornením,   že   v   prípade   nečinnosti   správneho   orgánu   podáme ústavnú sťažnosť.

Obvodný   pozemkový   úrad   v P.   až   na   niekoľkonásobné   urgencie   našej   právnej zástupkyni pristúpil k riešeniu nášho nároku a rozhodnutím pod č. j. OPÚ-2004/1079-2 zo dňa 22. 10. 2004 zamietol návrh na vydanie veci s priznaním náhradného pozemku. Podaním   zo   dňa   23.11.2004   sme   opravným   prostriedkom   proti   neprávoplatnému rozhodnutiu   správneho   orgánu   navrhli   Krajskému   súdu   v   Prešove,   aby   predmetné rozhodnutie zrušil, vec vrátil na nové konanie s vyslovením záväzného právneho názoru na vydanie veci.

Krajský súd v Prešove rozsudkom pod sp. zn. 5Sp 5/05 -29 zo dňa 14.10.2005, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.11.2005, zrušil rozhodnutie porušovateľa v 2. rade zo dňa 22.10. 2004, č. OPÚ-10... a vrátil vec na ďalšie konanie s tým, že predmetná parcela sa nám má vydať...

Listom zo dňa 2.5.2006 sme podali sťažnosť na nečinnosť porušovateľa v 2. rade podľa   zákona   číslo   152/1998   Z.z.   o   sťažnostiach   a   to   z   dôvodu   zbytočných   prieťahov. Konajúci úrad listom zo dňa 30.5.2006 - oznámenie o vybavení sťažnosti našu sťažnosť uznal   za   opodstatnenú   v   časti   týkajúcej   sa   lehoty   na   vydanie   rozhodnutia   a   v   časti zbytočných prieťahov za neopodstatnenú.

Konajúci úrad nám listom zo dňa 26.7.2006 oznámil, že požiadal nadriadený orgán o primerané predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia...

Porušovateľ pod 2. rozhodol opäť až dňa 31. 10. 2006 rozhodnutím pod č. j. OPU- 2006/498-38/Mr tak, že spĺňame podmienky zákona, ale sporná parcela nám opäť nebola vydaná.

Dňa 28.11.2006 sme podali opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu na Krajský súd v Prešove.

Krajský súd v Prešove vydal rozsudok pod sp. zn. 5Sp/2/2007-40 zo dňa 5.2.2008, ktorým rozhodnutie sťažovateľa v 2. rade zrušil a vyslovil, že parcela nám má byť vydaná. Obec sa opäť odvolala podaním zo dňa 14.3.2008 na Najvyšší súd SR.

NS SR rozhodnutím pod č. j. 8Sžo 77/2008 zo dňa 14. 5. 2009 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 5sp 2/2007-40 zo dňa 5.2.2008 a akcentoval na správny právny záver Krajského súdu v Prešove o tom, že nám má byť vydaná sporná parcela. Listom zo dňa 9.10.2009 sme opätovne podali sťažnosť na Obvodný pozemkový úrad v P. na prieťahy v konaní, nakoľko rozsudkom KS v Prešove nadobudol právoplatnosť dňom 9. 7. 2009.

Túto sťažnosť zamietli listom zo dňa 14.10.2009 ako neopodstatnenú. Listom 21.10.2009 Obvodný pozemkový úrad P. žiadal o predĺženie lehoty Krajský úrad   v P.,   ktorý   mu   však   nevyhovel   s   poukazom   na   to,   že   vo   veci   už   rozhodoval   súd, právnym názorom ktorého je porušovateľ viazaný.

Dňa 20.11.2009 vydal porušovateľ v 2. rade rozhodnutie pod č. j. OPÚ - 2009/606 - 19 -MB, ktorým nášmu reštitučnému nároku vyhovel.

Voči tomuto rozhodnutiu sa odvolala P. podaním zo dňa 11.12.2009. Podaním zo dňa 27.1.2010 sme dali stanovisko k odvolaniu.

Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 2.7.2010 pod sp. zn. 3Sp/3/20J0 potvrdil rozhodnutie zo dňa 20.11.2009 pod č. OPU 2009/606 -19-MB.

Tento rozsudok nám bol doručený dňa 9.8.2010,   ku dňu podania sťažnosti nieje právoplatné,   nakoľko   obec   P.   podala   odvolanie,   ktoré   nám   doposiaľ   nebolo   Krajským súdom v Prešove zaslané na vyjadrenie.“.

Sťažovatelia   porušenie   svojho   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   postupom pozemkového úradu odôvodňujú tým, že „až do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu v Prešove, t. j. do 29. 3. 2000 sme sa správali ako vlastníci parcely č. KN C 914 a ako vlastníci sa cítime doteraz, nakoľko z rozhodnutí súdov je nepochybné, že uvedená parcela sa nám má vydať. Sťažovateľ v 2. rade však prieťahmi v konaní, ako aj rozhodovaním v rozpore   s   právnym   názorom   konajúcich   súdov   nám   bez   racionálneho   zdôvodnenia znemožňuje pokojné užívanie majetku a tým porušuje naše právo vlastniť majetok a právo na jeho pokojné užívanie, hoci sme mali legitímne očakávanie na zhodnotenie tohto majetku a nádej, že budeme môcť realizovať svoje zámery so spoločným majetkom.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že: „1. Základné právo sťažovateľov v 1. až 4. rade na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods.   1 a 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky,   ako aj právo zaručené v čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Prešove porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Prešove sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľom   v   1.   až   4.   rade   priznáva   finančné   zadosťučinenie   každému po 1250 €, ktoré im je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia v   sume   1   435,60   €   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľov   do   15   dní   odo   dňa právoplatnosti tohto nálezu.

5. Základné právo sťažovateľov v 1. až 4. rade na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Obvodného pozemkového úradu v P. porušené bolo.

6. Sťažovateľom v 1. až 4 rade priznáva finančné zadosťučinenie každému po 2500 €, ktoré im je Obvodný pozemkový úrad v P. povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľov do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

7. Obvodný pozemkový úrad v P. je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia v sume 2 497,37 € na účet právneho zástupcu sťažovateľov do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

8. Základné právo sťažovateľov v 1. až 3. rade na pokojné užívanie majetku zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu   č.   1   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Obvodného pozemkového úradu v P. porušené bolo.

9. Sťažovateľom v 1. až 4 rade priznáva finančné zadosťučinenie každému po 1250 €, ktoré im je Obvodný pozemkový úrad v P. povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľov do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje osobitne na návrh výroku rozhodnutia (petit sťažnosti). Ústavný súd môže teda rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). V okolnostiach danej veci to znamená, že pokiaľ sťažovatelia v texte sťažnosti poukazujú na niekoľko konaní porušovateľov – krajský súd a pozemkový úrad, avšak v petite sťažnosti neoznačili, v ktorých konaniach porušovateľov malo dôjsť k porušeniu ich označených práv, ústavný súd vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti ustálil predmet tohto konania tak, ako to je uvedené   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia.   Ústavný   súd   berúc   do   úvahy   skutočnosť kvalifikovaného   zastúpenia   sťažovateľov   advokátkou,   ako   aj   výrok   tohto   rozhodnutia nevyzýval sťažovateľov na odstránenie nedostatkov sťažnosti.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a, pokiaľ ide o sťažovateľov J. M., B. B. a P. M., aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom pozemkového úradu v konaní vedenom pod sp. zn. OPÚ 2009/606- 19-MB.

Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy pre ústavný súd vyplýva, že môže rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb namietajúcich porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, len ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, sťažovatelia mali možnosť podľa § 9 ods. 7 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov   podať   proti   rozhodnutiu   pozemkového   úradu   sp.   zn.   OPÚ   2009/606-19-MB z 20. novembra   2009   opravný   prostriedok   a   namietať   v   ňom   aj   postup   tohto   orgánu v konaní, pričom o ochrane ich práv mal potom právomoc rozhodovať krajský súd.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom pozemkového úradu v označenom konaní, ústavný súd tu poukazuje na ustanovenie § 250t ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa sťažovatelia ako účastníci správneho konania pred pozemkovým úradom mohli domáhať na všeobecnom súde, aby tento vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. V prípade sťažovateľov   teda   existoval   iný   (všeobecný)   súd   oprávnený   poskytnúť   ochranu   aj   ich základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov i právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.

Existencia právomoci všeobecného súdu v obidvoch uvedených prípadoch vylučuje právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu označených práv sťažovateľov, preto bolo potrebné predloženú sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sp 3/2010.

2.1 Sťažovatelia do petitu svojej sťažnosti zahrnuli aj návrh na vyslovenie porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sp 3/2010, pričom z obsahu sťažnosti nie je zrejmé, v čom vidia   porušenie týchto práv (sťažovatelia tieto námietky vôbec neodôvodnili a konkrétne právo zo škály zaručených práv čl. 6 ods. 1 dohovoru   nešpecifikovali).   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   krajský   súd   v   čase   podania sťažnosti (2. december 2010) už rozhodol v danej veci rozsudkom z 2. júla 2010 (potvrdil rozhodnutie   pozemkového   úradu   sp.   zn.   OPU   2009/606-19-MB   z   20.   novembra   2009, ktorým   pozemkový   úrad   vyhovel   reštitučnému   návrhu   sťažovateľov),   ktorý   bol sťažovateľom doručený 9. augusta 2010. Voči tomuto rozhodnutiu krajského súdu mali sťažovatelia právo podať odvolanie a v ňom mohli uplatniť všetky námietky proti postupu tohto súdu v konaní, ktoré mu predchádzalo. Ústavný súd zistil, že sťažovatelia sa odvolali iba voči rozhodnutiu o trovách konania a obec sa odvolala vo veci samej. O odvolaniach rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom zo 7. decembra 2010 tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Sp 3/2010 z 2. júla 2010 potvrdil vo veci samej a v časti výroku o trovách konania napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu vo veci   samej   nadobudol   právoplatnosť   14.   januára   2011.   Následne   krajský   súd v predmetnej   veci   rozhodol   o   trovách   konania   uznesením   z   20.   januára   2011,   ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. februára 2011.

Pokiaľ sťažovatelia v tejto situácii napádali postup krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ústavný súd aj tu poukazuje na už uvedený princíp subsidiarity a   konštatuje, že nemá   právomoc   preskúmať postup   krajského   súdu,   pretože   jeho právomoci   predchádza právomoc   najvyššieho   súdu,   ktorý   bol   oprávnený   a   zároveň   povinný   poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam. K tomu ústavný súd už iba podotýka, že krajský súd v napadnutom   konaní   svojím   rozhodnutím   potvrdil   rozhodnutie   pozemkového   úradu, ktorým   v   merite   veci   v   plnom   rozsahu   vyhovel   uplatnenému   reštitučnému   nároku sťažovateľov.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).

2.2 Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných   prieťahov.   Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.   Ústavný   súd   si   pri   výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Sťažovatelia   v   sťažnosti   namietali,   že   postupom   krajského   súdu   v   napadnutom konaní sp. zn. 3 Sp 3/2010 došlo aj k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že pozemkový úrad odstúpil krajskému súdu opravný prostriedok obce pre účely rozhodnutia o ňom 28. januára 2010 (sp. zn. 3 Sp 3/2010). Krajský súd o opravnom prostriedku obce rozhodol v napadnutom konaní rozsudkom z 2. júla 2010. Z dôvodu podaného odvolania proti uvedenému rozsudku krajský súd zaslal súdny spis spolu s odvolaním na rozhodnutie najvyššiemu súdu 18. septembra 2010.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná   situácia   alebo procesný   stav,   ktoré vylučujú, aby tento orgán   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd konštatuje, že od začiatku konania (od 28. januára 2010) na krajskom súde až do rozhodnutia vo veci rozsudkom sp. zn. 3 Sp 3/2010 z 2. júla 2010 neuplynul ani polrok. Už tento samotný fakt nasvedčuje tomu, že krajský súd postupoval v tomto konaní plynulo a rozhodol v primeranej dobe, preto už na prvý pohľad nemohlo dôjsť postupom krajského   súdu   v   napadnutom   konaní   k   zbytočným   prieťahom.   Pre   posúdenie   veci   už nebolo preto podstatné zaoberať sa ďalšími súvisiacimi otázkami, napr. tým, že krajský súd po odoslaní veci už v čase podania sťažnosti ústavnému súdu ani nebol oprávnený robiť akékoľvek úkony v tomto konaní.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   tohto   odôvodnenia   ústavný   súd   pripomína,   že   účelom   povinného právneho zastúpenia sťažovateľa advokátom v konaní pred ústavným súdom je aj to, aby už vo   fáze   prípravy   podania   bola   dôsledne   zabezpečená   ochrana   jeho   práv   primeranou kvalifikovanosťou   takéhoto   podania.   Advokát   je   povinný   poskytovať   právne   služby s náležitou odbornou starostlivosťou. V prípade posudzovanej sťažnosti nekonkretizovanie konaní (spisových značiek) porušovateľov v petite, úplná absencia dôvodov namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a namietanie porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bez toho, aby bolo v sťažnosti špecifikované, o ktoré právo týmto článkom zaručené ide, je dôvodom, aby ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovatelia nastolili.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marec 2011