znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 108/2010-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika o sťažnosti   spoločnosti   A.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   P.   V.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Bratislava II sp. zn. 19 C 106/2009 z 9. decembra 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti A., s. r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Bratislava II sp. zn. 19 C 106/2009 z 9. decembra 2009   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp. zn.   19 C 106/2009   z   9.   decembra 2009   z r u š u j e   a vec   v r a c i a Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti A., s. r. o., finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

4. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti A., s. r. o., trovy konania v sume 300,57 € (slovom tristo eur a päťdesiatsedem centov) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. P. V., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. III. ÚS 108/2010-10   z   9.   marca   20109   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 19 C 106/2009 z 9. decembra 2009.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril okresný súd podaním z 26.   marca   2010,   ktoré   bolo   doručené   ústavnému   súdu   1.   apríla   2010.   Vo   vyjadrení okresného súdu sa okrem iného uvádza:

«Dňa 17. 03. 2010 bola doručená Vaša výzva na vyjadrenie sa k sťažnosti, ktorou sťažovateľ A. s. r. o. B. namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   č. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd uznesením tunajšieho súdu vo veci vedenej na tunajšom súde pod spisovou značkou 19 C/106/2009.

Po oboznámení sa s jej obsahom, ako aj obsahom predmetného spisu navrhujem, aby ústavný   súd   rozhodol,   že   právo   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   na spravodlivú   súdne   konanie   v   konaní   tunajším   súdom   porušené   nebolo   a   nepriznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie.

Návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   sťažovateľa   A.   s.   r.   o.   B.,   v postavení navrhovateľa proti odporkyni L. G. bol podaný na tunajší súd dňa 12. 05. 2009. Vec bola vedená   pod   spisovou   značkou   32 Ro/821/2009.   Odporkyňu navrhovateľ   označil   menom, priezviskom, bydliskom. Súd vo veci dňa 14. 05. 2009 vydal platobný rozkaz. Odporkyňa si ho neprevzala v odbernej lehote. Súd požiadal Register obyvateľov SR v Banskej Bystrici, mestskú evidenciu obyvateľstva o preverenie bydliska odporkyne, prípadne o oznámenie jej novej adresy bydliska. Evidenciu väzňov ZVJS SR o oznámenie, či nie je odporkyňa vo väzbe, resp. vo výkone trestu odňatia slobody, obvodné oddelenie PZ SR o prešetrenie pobytu odporkyne v mieste bydliska označenom navrhovateľom. Pátranie po aktuálnom pobyte odporkyne bolo neúspešné z dôvodu, že bez dátumu narodenia nie je možné osobu stotožniť.   Vzhľadom   k   tejto   skutočnosti   súd   podľa   § 173   ods. 2   Občianskeho   súdneho poriadku platobný rozkaz zrušil pre jeho nedoručenie odporkyni.

Vec bola prevedená do registra C a vedená pod spisovou značkou 19 C/106/2009. Výzvou   zo   dňa   11. 11. 2009   súd   vyzval   navrhovateľa,   prostredníctvom   jeho   advokáta o odstránenie vád návrhu - v časti označenia odporkyne a to o dátum jej narodenia a adresu bydliska, údaj o štátnom občianstve, povolaní, prípadne zamestnávateľa.

Súd postupoval v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa   ktorého   návrh   má   okrem   všeobecných   náležitostí   „obsahovať   meno,   priezvisko, prípadne   aj   dátum   narodenia   a   telefonický   kontakt,   bydlisko   účastníkov,   prípadne   ich zástupcov, údaj o štátnom občianstve...“.

Uznesenie o odmietnutí návrhu na začatie konania odráža aktuálnu skutkovú situáciu vo   veci,   kedy   bolo   súdu   z   jeho   doterajších   úkonov   jasné,   že   bez   dátumu   narodenia odporkyne   nie   je   možné   zo   strany   orgánov   poskytujúcich   súčinnosť   súdu   pri   zisťovaní aktuálneho pobytu účastníka konania vo veci konať. Uvedená skutočnosť musela byť už pri podaní   návrhu   na   súd   známa   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa,   ktorý   má   právnické vzdelanie a dostatočné skúsenosti v konaní pred súdom.

Dávam do pozornosti ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľa doručená na Ústavný súd SR dňa 15. 02. 2020 je len účelovo podaná. V ten istý deň dal na poštovú prepravu opakovane nový návrh na vydanie platobného rozkazu proti odporkyni L. G., opäť bez uvedenia   dátumu   narodenia,   s   označením   inej   adresy   jej   bydliska.   Vec   je   vedená   pod spisovou značkou 32 Ro/491/20l0. Tunajší súd vo veci dňa 17. 02. 2010 vydal platobný rozkaz. Tento nadobudol právoplatnosť dňa 12. 03. 2010.

S poukazom na uvedené mám za to, že právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a právo na prístup k súdu porušené nebolo. Sťažovateľ disponuje právoplatným exekučným   titulom.   Nie   je   preto   ani   dôvodný   návrh   sťažovateľa   na   zrušenie   uznesenia tunajšieho súdu 19 C/106/2009-30 zo dňa 09. 12. 2009.»

K   vyjadreniu   okresného   súdu   zaujal   stanovisko   právny   zástupca   sťažovateľky podaním z 8. apríla 2010, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 13. apríla 2010. V podaní okrem iného uviedol:

„Opätovne   zdôrazňujem,   že   právny   poriadok   sťažovateľovi   neukladá   povinnosť uviesť   okrem   mena,   priezviska,   bydliska a štátneho   občianstva   žiadne iné identifikačné znaky. Napriek tejto skutočnosti mal súd k dispozícií pre neho nový identifikačný znak, ktorým bolo číslo občianskeho preukazu. Mohol tak zistiť dátum narodenia žalovaného. Namiesto toho konanie zastavil.

Súd vo svojom vyjadrení sa nevysporiadal s tým, prečo požadoval od sťažovateľa údaj   nad   rámec   zákona   a   v   dôsledku   nedodania   tohto   údaju   konanie   zastavil.   Tiež   sa nevysporiadal so skutočnosťou, prečo nedoručoval na novo poskytnutú adresu a nezisťoval pre neho potrebné údaje (dátum narodenia) na základe poskytnutého čísla občianskeho preukazu. Znovu zdôrazňujem, že sťažovateľovi nie je známy dátum narodenia žalovanej a nemá ho možnosť zistiť.

Sťažnosť v žiadnom prípade nebola podaná účelovo. Sťažovateľ uplatnil svoj nárok riadne na súde, zaplatil súdny poplatok. Napriek uvedenému súd konanie zastavil. Týmto postupom porušil jeho základné ľudské práva.

Súd je štátnym orgánom kontroly zákonnosti a ako taký má dbať a dodržiavať právo. Nezákonným   konaním   nespôsobuje   len   prieťah,   ale   v   prvom   rade   vytvára   nedôveru v justíciu, ktorá má poškodenú stranu chrániť. Z uvedeného dôvodu nie je možné hovoriť o účelovosti podania sťažnosti v prípade ak boli porušené základné ľudské práva a slobody súdom ako reprezentantom súdnej moci v štáte.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami, ako aj s obsahom príslušného spisového materiálu (súdneho spisu okresného súdu týkajúceho sa posudzovaného konania a zberným spisom najvyššieho súdu) dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa   § 42   ods. 3   Občianskeho   súdneho   poriadku   [platného   v   relevantnom   čase (ďalej aj „OSP“)] pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden   rovnopis,   ak   je   to   potrebné.   Ak   účastník   nepredloží   potrebný   počet   rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa § 43 ods. 1 OSP sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka,   aby   nesprávne,   neúplné   alebo   nezrozumiteľné   podanie   doplnil   alebo   opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.

Podľa § 43 ods. 2 OSP ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania...

Podľa § 43 ods. 3 OSP pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované...

Podľa § 79 ods. 1 OSP platného v relevantnom čase konanie sa začína na návrh. Návrh   má   okrem   všeobecných   náležitostí   (§ 42   ods. 3)   obsahovať   meno,   priezvisko, prípadne   aj   dátum   narodenia   a   telefonický   kontakt,   bydlisko   účastníkov,   prípadne   ich zástupcov,   údaj   o   štátnom   občianstve,   pravdivé   opísanie   rozhodujúcich   skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha...

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Sťažovateľka   uplatnila   nárok   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podaním „návrhu na vydanie platobného rozkazu“, v ktorom označila za žalovanú „L. G., bydlisko B., štátne občianstvo SR“.

Po prevedení návrhu do registra C okresný súd sťažovateľku ako (žalobkyňu) vyzval, aby doplnila žalobu tak, aby z podania bolo jasné meno a priezvisko, dátum narodenia, adresa   bydliska,   údaj   o   štátnom   občianstve,   povolanie   a   zamestnávateľ   žalovanej. Sťažovateľka doplnila svoju žalobu podaním jej právneho zástupcu z 2. decembra 2009 doručeným   okresnému   súdu   7.   decembra   2009,   v   ktorom   bolo   okrem   iného   uvedené: „Podľa informácií žalobcu adresa trvalého pobytu žalovanej k 24. 11. 2008 bola na... ulici, B. Mala sa však zdržiavať na adrese, ktorú som uviedol ako adresu bydliska. Žalobca disponuje aj číslom občianskeho preukazu žalovanej. K 24. 11. 2008 bolo toto číslo.... Žalobca   má   za   to,   že   žalovanú   označil   v   súlade   s   § 79   Občianskeho   súdneho poriadku   v   účinnom   znení.   Dátum   narodenia   neuvádzam,   nakoľko   týmto   údajom nedisponujem.“

Po tomto úkone sťažovateľky okresný súd odmietol návrh na začatie konania podľa § 43 ods. 2 OSP z dôvodov nedoplnenia návrhu na základe jeho výzvy podľa § 43 ods. 1 OSP uznesením sp. zn. 19 C 106/2009 z 9. decembra 2009, proti ktorému nie je prípustné odvolanie [§ 202   ods. 3   písm. c)   OSP].   Predmetné   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 17. decembra 2009.

Sťažovateľka porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie vidí v tom, že okresný súd odmietol jej návrh na začatie konania uznesením sp. zn. 19 C/106/2009 z 9. decembra 2009 podľa § 43 ods. 2 OSP, pretože jej návrh na zaplatenie istiny 497,90 € údajne nemal náležitosti návrhu na začatie   konania   v   súlade   s   ustanoveniami   § 42   ods. 3   a   § 79   ods. 1   OSP.   Základným dôvodom na odmietnutie návrhu bolo to, že sťažovateľka neuviedla dátum narodenia, hoci § 79 ods. 1 OSP nevyžaduje obligatórne uviesť dátum narodenia účastníka.

Ústavný   súd   zotrváva   na   stanovisku,   že   zásadne   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento prístup je dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokovávaní   a   rozhodovaní   vecí patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a   z   vlastnej   interpretácie   zákonov a podzákonných   úprav.   Ústavný   súd   je však   oprávnený   a   povinný posúdiť   neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného nadriadeného alebo opravného   súdu,   ktorý   by   chránil   základné   právo   účastníka   konania   pred   súdom nižšieho stupňa (§ 127 ods.1 i. f. ústavy).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) spočíva v oprávnení každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať tak,   aby   bola   označenému   právu, ktorého porušenie namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane bez toho, aby sa mu ukladali – v spojitosti s jej uplatnením – povinnosti, ktoré od účastníka nevyžaduje zákon (čl. 2 ods. 3 ústavy).

Sťažovateľka   uplatnila   svoje   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podaním   návrhu na zaplatenie peňažnej sumy   s prísl.,   ktorého obsah na výzvu   súdu   čiastočne podľa   jej možností doplnila. Okresný súd neakceptoval toto doplnenie a jej žalobu podľa § 43 ods. 2 OSP   odmietol.   Proti   takému   uzneseniu   nie   je   prípustné   odvolanie.   Okresný   súd   však ponechal   bez   povšimnutia,   že   sťažovateľke   uložil   doplniť   také   údaje   v   žalobe,   ktoré obligatórne nepožaduje zákon (§ 42 ani § 79 ods. 1 OSP). Okrem toho nevzal do úvahy, že procesné podmienky (§ 103 OSP) súd skúma z úradnej povinnosti. Preto v tomto smere nemožno ukladať účastníkovi povinnosť predkladať také dôkazy (dôkaz o dátume narodenia žalovanej,   ak   navyše   sťažovateľka   predložila   aj   ďalšiu   jej   známu   adresu   žalovanej a dokonca aj jej číslo občianskeho preukazu), z ktorých by všeobecný súd mohol prípadne vyvodiť aj ďalšie zistenia.

V tejto spojitosti treba uviesť, že výklad a používanie § 43 ods. 1 a 2 OSP musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (i   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru). Všeobecný súd musí vykladať a používať citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Interpretáciou a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   (§ 1   OSP). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 OSP). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí   do   procesných   úkonov   účastníkov,   ktoré   nemajú   oporu   v   zákone,   ktoré idú nad rámec   zákona   alebo   nemajú   základný   význam   pre   ochranu   zákonnosti,   nie   sú v súlade   s ústavnými   princípmi   spravodlivého   procesu   (obdobne   m. m.   II. ÚS 135/04, II. ÚS 174/04).

Občiansky súdny poriadok to vyjadruje tak, že umožňuje odmietnuť podanie podľa § 43 ods. 2 len vtedy, ak v konaní nemožno pre nedostatky žaloby pokračovať. Pokračovať v konaní chápeme v tomto zmysle možnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekážok,   ktorými   sú   neodstrániteľné   alebo   neodstránené   nedostatky   žalôb.   Musí   ísť o prekážky   pre   akýkoľvek   ďalší   postup   všeobecného   súdu,   napríklad   zo   žaloby   nie   je zistiteľný   návrh   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   (petit),   čo   však   evidentne   nie   je   prípad sťažovateľky.

Ústavný súd tiež poznamenáva, že nedostatky, o ktorých sa zmienil okresný súd vo svojom   rozhodnutí,   že „bez   uvedenia   dátumu   narodenia   sa   osoba   nedá   určiť jednoznačne a súdu register obyvateľov, evidencia ZV a JS SR, ani sociálna poisťovňa nevie poskytnúť súčinnosť pri zisťovaní pobytu odporkyne“, nemohli byť dôvodom na odmietnutie žalobného návrhu v merite veci.

Tieto závery viedli ústavný súd k výroku o tom, že okresný súd uznesením sp. zn. 19 C 106/2009 z 9. decembra 2009 o odmietnutí návrhu sťažovateľky v konaní pred ním spôsobom, ktorý je uvedený v tomto náleze, porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. m. m. IV. ÚS 1/02, I. ÚS 139/02 a III. ÚS 180/02).

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľky bolo potrebné preto rozhodnutie o odmietnutí návrhu zrušiť bez ohľadu na to, že v tej istej veci podľa vyjadrenia okresného súdu už údajne okresný súd právoplatne rozhodol inak, ako to bolo v tomto prípade. V ďalšom postupe je okresný súd viazaný právnym názorom   ústavného súdu   vysloveným v tomto rozhodnutí   (§ 56   ods. 6 zákona o ústavnom   súde).   Okresný   súd   je   tiež   viazaný   rozhodnutím   o   vrátení   veci   na   ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   uplatnila   právo   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   z   dôvodov uvedených   v   časti   IV   svojej   sťažnosti   v   sume   400   €.   Ústavný   súd   jej   však   primerané finančné zadosťučinenie nepriznal, pričom vychádzal z toho, že po vyslovení porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie sa náprava dosiahla zrušením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a tým, že okresný súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu [§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Sťažovateľka   žiadala úhradu trov konania v sume 300,57 € za dva úkony právnej služby.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania   nepresahuje   sumu   vypočítanú   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Táto suma neodporuje vyhláške, preto trovy právneho zastúpenia boli priznané v požadovanej sume (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2010