znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 108/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   A.   O.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   R.   O., Advokátska   kancelária,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 13 CoD 4/08-43 z 31. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. A. O. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2009 doručená   sťažnosť   JUDr.   A.   O.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 CoD 4/08-43 z 31. októbra 2008 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   (spolu   s ďalšou dedičkou) návrh na vykonanie konania o prejednaní dedičstva k novoobjavenému majetku poručiteľa   podľa   §   175x   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Za podanie tohto návrhu zaplatila súdny poplatok ustanovený položkou 18a písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   č.   71/1992   Zb.“)   v   sume   200   Sk.   Uznesením   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 31 D 1067/2007-32 z 23. novembra 2007 jej, ako   aj   spoludedičke   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť   spoločne   a nerozdielne   aj   súdny poplatok za konanie o dedičstve v sume 200 Sk podľa položky 18a písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.

Proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   sa   sťažovateľka   aj   spoludedička   v   zákonnej lehote odvolali. O podanom odvolaní rozhodol krajský súd namietaným uznesením, ktorým prvostupňové rozhodnutie v zmysle § 219 OSP ako vecne správne potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky   namietané uznesenie krajského súdu „odporuje čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   nakoľko   uznesenie   neobsahuje   jasné   právne   závery majúce pre   vec podstatný význam,   a tiež   právne závery   v ňom obsiahnuté sú svojvoľné a zjavne neodôvodnené“.

Sťažovateľka   po   citácii   judikatúry   ústavného   súdu   uvádza,   že   podstatná   je   tá skutočnosť, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 31 D 1067/2007 (na krajskom súde pod sp. zn. 13 CoD 4/2008) nebolo konaním o dedičstve v zmysle § 175a OSP, ktoré je súd povinný vykonať po smrti poručiteľa, ale išlo o konanie o „dodatočnom prejednaní novoobjaveného dedičstva“, ktoré sa objavilo po skončení pôvodného konania o dedičstve vedeného pod sp. zn. D 99/84. Podľa   sťažovateľky je preto potrebné rozlišovať konanie o dedičstve vykonávané po smrti poručiteľa, za ktoré vzniká poplatková povinnosť podľa § 5   ods.   1   písm.   d)   zákona   č.   71/1992   Zb.   vydaním   rozhodnutia   o dedičstve,   kde poplatníkom   podľa   §   2 ods.   1 písm.   e)   uvedeného   zákona je dedič,   a na druhej   strane konanie   o „dodatočnom   prejednaní   novoobjaveného   dedičstva“,   ktoré   sa   vykonáva po právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   sa   pôvodné   dedičské   konanie   skončilo,   a kde poplatková povinnosť vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. podaním návrhu na konanie o prejednaní dedičstva k novoobjavenému majetku poručiteľa, pričom táto povinnosť je uložená podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. navrhovateľovi. V tomto druhom prípade sa spoplatňuje návrh ako procesný úkon podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.

Sťažovateľka pokračuje vo svojej argumentácii takto:   „Výklad, ktorý prezentuje krajský súd v napadnutom uznesení odporuje pravidlám výkladu zákonov uvedených v článku 152 ods. 4 Ústavy SR v kontexte na ust. článku 59 ods. 2 Ústavy SR. Zmyslom a účelom zákona o súdnych poplatkoch je zabezpečiť príjem štátnemu rozpočtu v prípade úkonov a konaní, ktoré súdy vykonávajú - vo väčšine prípadov

- v záujme a pre účastníkov. Zamerané na dedičské konanie poplatková povinnosť slúži na krytie nákladov,   ktoré   majú súdy s prejednaním   dedičstva,   a konanie   o prejednanie dedičstva samo slúži zabezpečeniu právnej istoty účastníkov- dedičov, keď štát vykonaním konania o prejednanie dedičstva napĺňa ústavné právo o zaručení dedenia podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR. Vykonanie dedičského konania je teda na prospech účastníkom-dedičom, čomu zodpovedá, že náklady, ktoré súdu s takým konaním vzniknú (konanie je povinnosťou súdu),   má   uhrádzať   súdny poplatok.   S   poukazom na   vyššie   uvedené   súdne poplatky za prejednanie   dedičstva   majú   svoj   legitímny   účel   a   význam.   Výklad   zákona   o   súdnych poplatkoch, ktorý je uvedený napadnutom uznesení krajského súdu, však odporuje zmyslu a účelu zákona o súdnych poplatkoch a nesleduje žiadny legitímny cieľ, tzn. sa nedá nijako k tomu   dospieť pri   výklade,   že   v prípade   dedičského   konania   pravidelne vykonávaného po smrti poručiteľa sa súdny poplatok platí len za vykonanie konania o dedičstve, avšak v prípade konania o prejednaní novoobjaveného dedičstva sa musí súdny poplatok zaplatiť nielen za návrh (v praxi súd bez návrhu ani nekoná), ale naviac aj za konanie o dedičstve. Pritom sa jedná vždy o majetok toho istého poručiteľa, a jeho prejednanie v dedičskom konaní má stíhať rovnaká poplatková povinnosť bez ohľadu na to, či ide o prvé prejednanie dedičstva, alebo dodatočne prejednanie novoobjaveného dedičstva. Nie je udržateľné, aby dedič   bol   spoplatňovaný   podľa   náhodilej   okolnosti   spočívajúcej   v   tom,   či   sa   v   prvom dedičskom   konaní   prejedná   dedičstvo   celé,   alebo   bude   nutné   vykonať   konanie o dodatočnom prejednaní novoobjaveného dedičstva, ktoré bude dediča stáť dva krát toľko (najprv má zaplatiť súdny poplatok za návrh a potom za konanie súdu), ako prvé dedičské konanie (kde sa platí súdny poplatok len za konanie). Takýto výklad zákona o súdnych poplatkoch   vedie   absurdným   výsledkom   jeho   aplikácie,   ako   je   tomu   v   tomto   prípade, a popiera sa tým celý jeho účel, zmysel a dôsledné rozlíšenie poplatkovej povinnosti závislej od toho, či ide o prvé dedičské konanie, alebo dodatočné, ako som to načrtla vyššie.“

Na základe uvedených   skutočností   v závere sťažnosti   navrhuje, aby ústavný   súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.10.2008 č.k. 13Cod 4/08-43 porušené bolo. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.10.2008 č.k. 13 Cod 4/08-43 a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť. Krajský   súd   v Bratislave   je   povinný   sťažovateľke   uhradiť   trovy   konania   v sume 292,38 € na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení, že namietané uznesenie krajského súdu a výklad v ňom obsiahnutý popiera zmysel a význam právnej úpravy podľa zákona č. 71/1992   Zb., neobsahuje   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov,   nedáva   jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky a navyše jeho právne závery sú svojvoľné a zjavne neodôvodnené.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil   tieto   okolnosti,   z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Sťažovateľka   a   spoludedička   po   skončení   pôvodného   dedičského   konania   podali na okresnom   súde   návrh   na   konanie o   prejednaní dedičstva   k novoobjavenému   majetku poručiteľa podľa § 175x OSP. Za podanie tohto návrhu zaplatili súdny poplatok v sume 200 Sk ustanovený položkou 18a písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. Po vydaní rozhodnutia o dedičstve im uznesením okresného súdu č. k. 31 D 1067/2007-32 z 23. novembra 2007 bola uložená povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť aj súdny poplatok za konanie o dedičstve v sume 200 Sk podľa položky 18a písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.

Proti   tomuto   uzneseniu   podala   sťažovateľka   a spoludedička   v zákonnej   lehote odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 13 CoD 4/08-43 z 31. októbra 2008 prvostupňové uznesenie   podľa   §   219   OSP   ako   vecne   správne   potvrdil.   V odôvodnení   namietaného uznesenia krajský súd uviedol, že Občiansky súdny poriadok upravuje v ustanovení § 175a konanie   o dedičstve   začaté   z úradnej   povinnosti   a v ustanovení   §   175x   ods.   1   konanie o dedičstve   začaté   na   návrh   pre   prípad,   že   sa   po   právoplatnosti   uznesenia,   ktorým   sa konanie   o dedičstve   skončilo,   alebo   po   vydaní   osvedčenia   o dedičstve   objaví   nejaký poručiteľov majetok. Podľa   ustanovenia § 175x ods. 2 OSP v odôvodnených prípadoch, najmä na podnet súdu, notára, štátneho orgánu alebo orgánu územnej samosprávy, môže súd o dodatočne objavenom majetku začať konanie aj bez návrhu. Podľa názoru krajského súdu z tohto   ustanovenia   vyplýva,   že   Občiansky   súdny   poriadok   zhodne   upravuje   konanie o dedičstve,   či   už   začalo   z úradnej   povinnosti,   alebo na   základe   návrhu.   V nadväznosti na uvedenú skutočnosť, keď v položke 18a písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. je určený súdny poplatok za konanie o dedičstve bez rozlíšenia, ako sa konanie   o dedičstve   začalo,   vzťahuje   sa   preto   poplatková   povinnosť   na   každé   konanie o dedičstve. Krajský súd konštatoval, že v prípade podania návrhu na konanie o prejednaní dedičstva k novoobjavenému majetku poručiteľa sa platí súdny poplatok podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. za návrh, kde poplatníkom je v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona navrhovateľ a takisto vzniká poplatková povinnosť podľa ustanovenia § 5 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona vydaním rozhodnutia o dedičstve, kde je poplatníkom dedič podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. e) uvedeného zákona (krajský súd na tomto mieste zrejme pisárskou chybou uviedol nesprávne písmeno odseku – c, pozn.). Krajský súd argumentoval aj voči tvrdeniu účastníkov konania, podľa názoru ktorých zákon nepripúšťa   platenie   súdneho   poplatku   dvakrát   za   jeden   a ten   istý   poplatkový   úkon, a zdôraznil, že zákon č. 71/1992 Zb. rozlišuje súdne poplatky za úkony a súdne poplatky za konanie. V predmetnom konaní teda nebol zaplatený dvakrát súdny poplatok za ten istý úkon, ale bol zaplatený súdny poplatok za podanie návrhu a súdny poplatok za konanie o dedičstve, ktoré sa skončilo vydaním rozhodnutia.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a aplikácii   zákonov a ktoré sa stali základom ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (podobne   aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

  Podľa   §   175x   ods.   1   OSP   ak   sa   objaví   po   právoplatnosti   uznesenia,   ktorým   sa konanie o dedičstve skončilo, alebo po vydaní osvedčenia o dedičstve (§175 zca) nejaký poručiteľov majetok, prípadne aj dlh, súd na návrh (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 a 2) vykoná o tomto majetku konanie o dedičstve.

  Podľa § 175x ods. 2 OSP v odôvodnených prípadoch, najmä na podnet súdu, notára, štátneho   orgánu   alebo   orgánu   územnej   samosprávy,   môže   súd   o majetku   uvedenom v odseku 1 začať konanie aj bez návrhu.

  Podľa položky 18a písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. sa vyberá v občianskom súdnom konaní poplatok za konanie o dedičstve. Podľa § 5 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona poplatková povinnosť vzniká vydaním rozhodnutia o dedičstve a poplatníkom je podľa § 2 ods. 1 písm. e) uvedeného zákona dedič.

  Podľa položky 18a písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. sa vyberá v občianskom súdnom konaní poplatok za podanie návrhu na prejednanie dedičstva k novoobjavenému majetku súdom. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu a poplatníkom je podľa § 2 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona navrhovateľ.

  Ťažiskovou v prerokúvanej veci je v podstate otázka interpretácie právnej úpravy – ustanovenia položky 18a písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb., a to v tom smere, či sa poplatková povinnosť podľa tejto položky vzťahuje len na samotné pôvodné dedičské konanie alebo aj na konanie o prejednaní dedičstva k novoobjavenému majetku poručiteľa.

  Krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že ustanovenie § 175x ods. 1 OSP upravuje konanie o prejednaní dedičstva k novoobjavenému majetku poručiteľa na základe návrhu a ustanovenie § 175x ods. 2 OSP konanie o prejednaní dedičstva k novoobjavenému majetku poručiteľa   z úradnej moci súdu. Krajský súd vychádzajúc z   tohoto ustanovenia poukázal na   zhodu právnej úpravy pre konanie o dedičstve začaté či už z úradnej moci, alebo na základe návrhu. Ďalej krajský súd argumentoval tým, že v položke 18a písm. a) sadzobníka   súdnych   poplatkov   zákona   č.   71/1992   Zb.   je   určený   poplatok   za   konanie o dedičstve bez špecifikácie toho, ako sa konanie začalo, a preto podľa jeho názoru sa tento poplatok vzťahuje na každé konanie o dedičstve (začaté na základe návrhu, aj z úradnej moci súdu).

  Z uvedeného vyvodil krajský súd právny záver, že v prípade podania návrhu na konanie   o   prejednanie   dedičstva   k novoobjavenému   majetku   poručiteľa   vzniká poplatková povinnosť jednak za podanie návrhu, ako aj za samotné konanie o dedičstve, u ktorého   táto   vzniká   vydaním   rozhodnutia.   Krajský   súd   reagoval   aj   na   námietky „odvolateľov“, podľa názoru ktorých zákon nepripúšťa platenie súdneho poplatku dvakrát za jeden a ten istý úkon a poukázal na právnu úpravu obsiahnutú v ustanovení § 1 zákona č. 71/1992 Zb., ktorý rozlišuje súdne poplatky za úkony a súdne poplatky za konanie.

  Krajský súd systematickým výkladom, a teda posúdením relevantnej právnej úpravy v kontexte súvisiacich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 175x ods. 1 a 2 OSP) a zákona č. 71/1992 Zb. (§ 2 a § 5 zákona č. 71/1992 Zb.) dospel k právnemu záveru (hoci z pohľadu   sťažovateľky „nespravodlivému“)   o vzniku   poplatkovej   povinnosti   jednak za návrh, ako aj za konanie o dedičstve v prípade konania podľa § 175x OSP. Odôvodnenie vyvodeného právneho záveru považuje ústavný súd za stručné, avšak logické a dostatočné, majúce oporu   v aplikovanej právnej   úprave,   a preto výsledok   interpretácie   uskutočnenej krajským súdom nepovažuje za zjavne svojvoľný.

  V závere treba opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach prípadu ani neprislúchalo posudzovať vecnú   správnosť   právneho   záveru,   ku   ktorému   krajský   súd   pri   interpretácii   a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o odvolaní spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   zistil,   že   v   rámci   výkonu   svojej právomoci   krajský súd v uznesení č. k. 13 CoD 4/08-43 z   31. októbra 2008 poskytol zrozumiteľným výkladom, ktorý patrí do jeho výlučnej právomoci, dostatočné odôvodnenie odpovedajúce   na   podstatné   skutkové   a právne   otázky.   Ústavný   súd   preto   skonštatoval konformnosť uznesenia krajského súdu   s obsahom sťažovateľom   namietaného porušenia základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na   záver   v súvislosti   s otázkou   „spravodlivosti“   rozhodnutia   ústavný   súd poznamenáva, že s poukazom na účinky rozhodnutia krajského súdu z hľadiska intenzity zásahu do majetkovej sféry sťažovateľky výklad a aplikácia zákona uskutočnená krajským súdom   nemá   (suma   súdnych   poplatkov   predstavovala   celkovú   výšku   400   Sk)   a ani   by nemohla mať (výška súdneho poplatku bola položkou 18a sadzobníka súdnych poplatkov zákona   č.   71/1992   Zb.   limitovaná   výškou   5   000   Sk)   charakter   popretia   materiálneho princípu spravodlivosti, ktoré by mohlo založiť arbitrárnosť rozhodnutia.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009