znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 108/06-34

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti R. K., S., zastúpeného právnym zástupcom advokátom JUDr. P. Ď., P., v časti, v ktorej namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 5 To 34/05 z 22. decembra 2005, na neverejnom zasadnutí 23. augusta 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. K. podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 To 34/05 z 22. decembra 2005   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Z r u š u j e   uznesenie   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   5   To   34/05 z 22. decembra 2005.

3. Krajský súd v Prešove   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania R. K. v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na adresu jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. P. Ď., P., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti R. K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 108/06-16 z 29. marca 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť R. K., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného právnym zástupcom advokátom JUDr. P. Ď., P., v časti, v ktorej namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 5 To 34/05 z 22. decembra 2005 (ďalej aj „uznesenie z 22. decembra 2005“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol 22. augusta 2003 vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, pričom lehota väzby začala plynúť v tento deň o 14.25 h.

Dňa 24. februára 2004 bola proti sťažovateľovi prokurátorom Okresnej prokuratúry Poprad podaná obžaloba pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona vedená pod sp. zn. 5 T 26/04.

Uvedená obžaloba bola na Okresnom súde Poprad (ďalej len „okresný súd“) podaná po uplynutí šiestich mesiacov bez predĺženia väzobnej lehoty a následne 10. marca 2004 bol sťažovateľ okresným súdom prepustený z väzby na slobodu.

Dňa 21. októbra 2004 bol sťažovateľ opätovne vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku. Táto opätovná väzba sťažovateľa bola uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 26/04 zo 17. januára 2005 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 8/05 zo 17. januára 2005 (správne zo 14. februára 2005; pozn.) predĺžená do 31. decembra 2005.

Právnemu zástupcovi sťažovateľa bolo 9. januára 2006 doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 To 34/05 z 22. decembra 2005 o predĺžení lehoty trvania väzby do 2. apríla 2006.

Sťažovateľ namieta, že jeho v sťažnosti označené práva boli porušené uznesením z 22. decembra 2005, ktoré podľa neho nezodpovedá požiadavkám ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru,   tak ako toto   ustanovenie aplikuje Európsky   súd pre ľudské   práva (ďalej len „ESĽP“).   Krajský   súd   konal   o návrhu   na   predĺženie   väzby   sťažovateľa   na   neverejnom zasadnutí, na ktorom nebol prítomný sťažovateľ (ako obvinený) ani jeho právny zástupca, pričom   návrh   na   predĺženie   lehoty   väzby   zo   16.   decembra   2005   bol   jeho   právnemu zástupcovi doručený spoločne s uznesením o predĺžení lehoty trvania väzby 9. januára 2006. K obsahu tohto návrhu na predĺženie trvania väzby sa sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť. Sťažovateľovi bol návrh na predĺženie lehoty väzby doručený až 23. decembra 2005, t. j. deň po rozhodnutí o predĺžení väzby sťažovateľa.

Skutočnosť,   že   o návrhu   na   predĺženie   väzobnej   lehoty   bolo   rozhodnuté   na neverejnom zasadnutí, na ktorom nebol prítomný jeho právny zástupca ani sám sťažovateľ ako obvinený, nie je v súlade s výkladom čl. 5 ods. 4 dohovoru, tak ako ho vykladá ESĽP vo svojich rozhodnutiach.

Sťažovateľ v ďalšom texte poukázal na rozhodnutia ESĽP, v ktorých bolo právo byť vypočutý zaradené medzi základné procesné garancie aplikované v prípadoch obmedzenia osobnej slobody ako napr. Assenov a ostatní v. Bulharsko, č. 24760/94 z 28. októbra 1998, Lietzow v. Nemecko, č. 24479/94 z 13. februára 2001.

Krajský   súd   svojím   uznesením   z 22.   decembra   2005   porušil   podľa   sťažovateľa ustanovenia   čl.   5   ods.   4   dohovoru,   konkrétne   právo   obvineného   byť   vypočutý v kontradiktórnom konaní, v ktorom je preskúmavaná zákonnosť ďalšieho trvania väzby.

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie taktiež poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 573/02 z 23. marca 2004, podľa ktorého právo obvineného byť vypočutý v kontradiktórnom konaní, v ktorom je preskúmavaná zákonnosť ďalšieho trvania   väzby,   patrí   medzi   základné   inštitucionálne   záruky   spravodlivého   konania o pokračovaní alebo skončení obmedzenia osobnej slobody.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   čl.   5   ods.   4   dohovoru   sa   neuplatňuje   len   na preskúmanie   zákonnosti   ďalšieho   trvania   väzby   u obvineného,   ale   sa   vzťahuje   aj   na rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam o vzatí do väzby. Jeho názor podľa neho potvrdzujú aj viaceré rozhodnutia ESĽP, na ktoré v tejto súvislosti poukázal, napr. Nikolova v. Bulharsko, č. 31195/96 z 25. marca 1999, Lamy v. Belgicko, séria A č. 151.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:

„Uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   Zn.   5   To   34/05   z 22.   12.   2005   bolo porušené základné právo R. K., trvale bytom S., t. č. ÚVV R.   zakotvené v čl. 17, ods. 5 a v čl.   46,   ods.   1,   Ústavy   SR,   v čl.   5,   ods.   4/   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. Zn. 5 To 34/05 zo dňa 22. 12. 2005 a vec vracia na ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Prešove ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia R. K., trvale bytom S., t. č. ÚVV R..“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril listom sp. zn. 1 Spr 0/379/2006 z 24. februára 2006 krajský súd prostredníctvom svojho podpredsedu. Vo svojom vyjadrení krajský súd uviedol, že trestná vec sťažovateľa pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona mu bola doručená 5. decembra 2005 a zaevidovaná bola pod sp. zn. 5 To 34/05. Trestné stíhanie voči sťažovateľovi bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn. 5 T 26/04.

Sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   na   základe   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn. Ntv 106/03 z 22. augusta 2003 o 14.35 h toho istého dňa. Z väzby bol prepustený na základe príkazu sudcu okresného súdu 10. marca 2004. Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 26/04 z 21. októbra 2004 bol sťažovateľ opätovne vzatý do väzby a o predĺžení tejto väzby do 31. decembra   2005   bolo   rozhodnuté   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   5   T   26/04   zo 17. januára 2005 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 8/05 zo 14. februára 2005.

Predsedníčka senátu konajúca v uvedenej veci podala inému senátu krajského súdu návrh   na   predĺženie   lehoty   väzby   sťažovateľa,   o ktorom   bolo   22.   decembra   2005 rozhodnuté.   Uvedený   návrh   bol   doručený   procesným   stranám,   pričom   bližšie   dátumy vyplývajú zo základného spisu okresného súdu.

Vo svojom vyjadrení krajský súd ďalej uviedol, že „podľa platnej právnej úpravy v čase rozhodovania odvolacieho súdu o predĺžení lehoty väzby, nebolo povinnosťou súdu zasielať na vedomie návrh na predĺženie lehoty väzby, ktorý bol podaný v rámci súdneho konania. Súd nie je v trestnom konaní stranou. Zásada kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní   bola   v prejednávanej   trestnej   veci   zachovaná   vo   vzťahu   k procesným   stranám, pretože ani jedna procesná strana v konaní o návrhu na predĺženie lehoty väzby nebola zvýhodnená. Súd rozhodoval o svojom návrhu, nie o návrhu jednej z procesných strán“.Sťažovateľ svoje právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru podľa krajského súdu uplatnil žiadosťou o prepustenie z väzby, o ktorej okresný súd rozhodol 7. septembra 2005 a krajský súd v druhom stupni 22. decembra 2005. Zákonnosť ďalšieho trvania väzby u sťažovateľa bola krajský súdom preskúmavaná v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku, ako aj pri posudzovaní opodstatnenosti návrhu na predĺženie lehoty väzby. Rozhodnutím krajského súdu o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa nie je podľa krajského súdu dotknuté jeho právo opätovne podať návrh na konanie, v ktorom by sa preskúmavala zákonnosť jeho väzby. Vo vzťahu k dôvodnosti a zákonnosti väzby sťažovateľa podpredseda krajského súdu poukázal na písomné vyhotovenie rozhodnutia, v ktorom je vyslovený právny názor krajského súdu.

Ustanovenie   čl.   5   ods.   4   dohovoru   podľa   názoru   podpredsedu   krajského   súdu nezaručuje   osobám   pozbaveným   slobody   právo   osobne   sa   vyjadriť   pred   každým rozhodnutím   súdu   o väzbe,   t.   j.   ani   právo   obžalovanému   zúčastňovať   sa   konania odvolacieho súdu, ktorý o otázkach pozbavenia slobody väčšinou rozhoduje na neverejnom zasadnutí. Zásada kontradiktórnosti konania bola aj v tomto prípade podľa neho zachovaná, pretože sa neverejného zasadnutia nezúčastnila žiadna z procesných strán.

Okresný   súd   pred   zaslaním   spisu   krajskému   súdu   nerozhodol   o predĺžení   lehoty väzby   sťažovateľa,   a preto   bolo   povinnosťou   krajského   súdu   zaoberať   sa   otázkou zákonnosti   väzby,   ako   aj   otázkou   ďalšieho   trvania   väzby.   S prihliadnutím   na   uvedené považoval podpredseda krajského súdu za potrebné poukázať na skutočnosť, že čl. 5 ods. 4 dohovoru nepredpisuje ani viacstupňové konanie pri kontrole zákonnosti väzby.

Článok 17 ods. 5 ústavy podľa podpredsedu krajského súdu porušený nebol, pretože väzba sťažovateľa nepresiahla čas ustanovený zákonom, sťažovateľ je vo väzbe na základe rozhodnutia   súdu,   pričom   dôvody   väzby   trvali   aj   v čase   rozhodnutia   o predĺžení   väzby a taktiež trvala aj oprávnenosť trestného stíhania.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti podpredseda krajského súdu navrhol, aby ústavný súd sťažnosť sťažovateľa „odmietol z dôvodu, že je neopodstatnená“.

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom podaní z 22. mája 2006 ústavnému súdu na základe jeho výzvy oznámil, že netrvá na tom, aby sa v tejto veci konalo verejné ústne pojednávanie a súhlasí s upustením od neho.

Krajský   súd   podaním   z 25.   mája   2006   ústavnému   súdu   oznámil,   že   súhlasí s upustením od konania verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy: „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“

Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy:   „Do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.“

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru „Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.“

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 34/05 z 22. decembra 2005. Krajský súd napadnutým uznesením z 22. decembra 2005 rozhodoval o návrhu predsedu senátu krajského súdu zo 16. decembra 2005 na predĺženie lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa,   ktorá   bola   predmetným   rozhodnutím   predĺžená   do 2. apríla 2006.

Krajský súd konal v tejto veci o návrhu na predĺženie väzby zo 16. decembra 2005 na neverejnom   zasadnutí,   na   ktorom   neboli prítomní   sťažovateľ   ani jeho   právny   zástupca, pričom tento návrh bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený spoločne s uznesením o predĺžení lehoty trvania väzby 9. januára 2006 a sťažovateľovi až 23. decembra 2005.

Sťažovateľ   ani   jeho   právny   zástupca   sa   teda   k obsahu   podaného   návrhu   zo 16. decembra 2005 nemali možnosť vyjadriť.

Požiadavky   práva   na   preskúmanie   zákonnosti   väzby   a rozhodnutie   o nej   sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 5 ústavy, ako i v čl. 5 ods. 4 dohovoru (ktoré sa vzťahujú aj na konanie o predĺžení väzby) a sú definované v niekoľkoročnej judikatúre ESĽP, ktorou sa pri svojej rozhodovacej činnosti riadi i ústavný súd.

Patrí medzi ne aj to, že takéto konanie musí byť kontradiktórne, musí zaručiť rovnosť zbraní, pričom ak pozbavenie osobnej slobody spadá pod čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (teda   aj   väzba),   vyžaduje   sa   vypočutie   dotknutej   osoby   [pozri   napr.   rozsudok z 15. novembra   2005   vo   veci   Reinprecht   v.   Rakúsko   (No.   678175/01),   ktorý   odkazuje aj na predchádzajúce   rozsudky   vo   veciach   Nikolova   v.   Bulharsko   z 25.   marca   1999, Assenov and others v. Bulharsko z 28. októbra 1998, Kampanis v. Grécko z 13. júla 1995, Sanchez-Reisse v. Švajčiarsko z 21. októbra 1986 a Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. decembra 1979].

ESĽP v rozsudku vo veci Sanchez-Reisse v. Švajčiarsko z 21. októbra 1986 vyslovil názor, že možnosť osoby pozbavenej osobnej slobody „osobne sa vyjadriť“ je jednou zo základných   procesných   záruk spravodlivého   procesu.   Toto   rozhodnutie   ESĽP   sa   týkalo vydávacej väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Pokiaľ ide o osobu, ktorej osobná sloboda   bola   obmedzená   v súlade   s čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru,   ESĽP   sa   prikláňa k nutnosti   a nevyhnutnosti   výsluchu   dotknutej   osoby   pred   súdom,   ako   aj   k zásade kontradiktórnosti   konania   a rovnosti   zbraní   (rozsudok   vo   veci   Nikolova   v.   Bulharsko z 25. marca 1999, rozsudok vo veci Kampanis v. Grécko z 13. júla 1995). ESĽP vychádza za daných okolností z predpokladu, že osobná prítomnosť dotknutej osoby je sama osebe zárukou   spravodlivého   procesu   a zároveň   aj   zárukou   eliminácie   možného   porušenia základných práv a slobôd.

Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 79/02 o. i. uviedol, že nie je len povinnosťou ústavného   súdu   ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   dodržiavať   vo   svojej   činnosti medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, ale túto povinnosť majú aj všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti   vrátane   povinnosti   rešpektovať dohovor pri preskúmavaní zákonnosti väzby.

Na základe uvedeného teda možno konštatovať, že postup krajského súdu v konaní o návrhu   zo   16.   decembra   2005,   v rámci   ktorého   sťažovateľ   ani   jeho   právny   zástupca nemali tento návrh k dispozícii pred vydaním rozhodnutia o predĺžení väzby z 22. decembra 2005 (na rozdiel od prokurátora sa o ňom dozvedeli až po vydaní rozhodnutia) a v rámci ktorého sa k tomuto návrhu nemali možnosť vyjadriť písomne a ani ústne, je teda ústavne neakceptovateľný, lebo je v rozpore s dohovorom.

Ak pred rozhodnutím súdu o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa nemajú k dispozícii tento návrh sťažovateľ a ani jeho obhajca a nemajú teda ani možnosť sa k nemu vyjadriť, ide o zjavné porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Ústavný súd teda na základe uvedeného dospel k záveru, že postupom krajského súdu v konaní predchádzajúcom vydaniu uznesenia krajského súdu z 22. decembra 2005 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

3.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy:   „Ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (pozn. čl. 127 ods. 1 ústavy), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (pozn. čl. 127 ods. 1 ústavy) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní   základných   práv   a   slobôd   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (pozn. čl. 127 ods. 1 ústavy), obnovil stav pred porušením.“

Keďže   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   z 22.   decembra   2005   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, ako aj jeho práva podľa   čl.   5   ods.   4 dohovoru,   ústavný   súd   toto   uznesenie   zrušil   (čl.   127   ods.   2   ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   v časti,   v ktorej   ho   sťažovateľ   požiadal,   aby   predmetnú   vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], návrhu sťažovateľa nevyhovel, s ohľadom na skutočnosť, že v danom prípade išlo o časovo obmedzený titul väzby (do 2. apríla 2006), ako aj vzhľadom na to, že sťažovateľ sa už podľa zistenia ústavného súdu nachádza na slobode.

4.   Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   požiadal   o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom vo výške, ktoré bližšie nešpecifikoval.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 14, § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namietal, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd) vykonané v roku 2006 vrátane režijného paušálu (2 x 2 730 Sk + 2 x 164 Sk = 5 788 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu činí 5 788 Sk.

Ústavný súd preto právnemu zástupcovi sťažovateľa priznal náhradu trov konania vo výške 5 788 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006