znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 108/03-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   v B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Š.   H., Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   základných   práv   a slobôd zaručených   čl.   17   ods.   2   a 5   a čl.   50   ods.   6   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 30/02 z 10. júla 2002, ktorým zamietol sťažnosť proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   1   T   32/01   z 9.   apríla   2002, a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Ntv-II 61/02 z 10. júla 2002 o predĺžení väzby, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. septembra 2002 doručená sťažnosť J. J., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   v B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   Š.   H.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namieta   porušenie základných   práv   a slobôd   zaručených   čl.   17   ods.   2   a 5   a čl.   50   ods.   6   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   4   To   30/02   z 10.   júla   2002,   ktorým zamietol sťažnosť proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 32/01 z 9. apríla 2002, a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 61/02 z 10. júla 2002 o predĺžení väzby.

Sťažovateľ uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Bratislave sp. zn. ČVS: KÚV 14/2000 Ce z 20. júla 2000 bolo voči nemu začaté trestné stíhanie pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky,   psychotropnej   látky,   jedu   a prekurzora   a obchodovania   s nimi   podľa   §   187 ods. 1 písm. a) a b), § 187 ods. 4 písm. a) a § 187 ods. 5 písm. b) Trestného zákona.

Pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania mu bola kvalifikácia zmenená na trestný čin podľa § 9 ods. 2 k § 187 ods. 1 písm. a), b) a d) Trestného zákona a vo vzťahu k ods. 5 písm. b) § 187 Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 7 ods. 1 Trestného zákona.

Uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 3 Nt 84/00 z 21. júla 2000 bol vzatý do väzby z dôvodu § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného   poriadku,   pričom   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Ntv   55/00 z 26. októbra 2000 mu bola sťažnosť zamietnutá.

Krajský prokurátor podal obžalobu v bode 2 aj proti sťažovateľovi pre trestný čin podľa § 9 ods. 2 k § 187 ods. 1 písm. a), b) a d) Trestného zákona a vo vzťahu k ods. 5 písm. b) § 187 Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 7 ods. 1 Trestného zákona.

Krajský   súd   pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby   na   neverejnom   zasadnutí 9. apríla 2002 podľa § 188 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku uznesením sp. zn. 1   T   32/01 vec vrátil   prokurátorovi   na došetrenie a súčasne   rozhodol   podľa   §   192 Trestného   poriadku,   že   sťažovateľ   sa   naďalej   ponecháva   vo   väzbe.   Proti   tej   časti uznesenia krajského súdu   sp. zn. 1 T 32/01, ktorou   rozhodol   o ďalšom ponechaní sťažovateľa vo väzbe, podal 7. mája 2002 sťažnosť.

Túto   sťažnosť   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   To   30/02   z 10.   júla   2002 zamietol.

Predsedníčka senátu krajského súdu pod sp. zn. 1 T 32/01 podala najvyššiemu súdu návrh na predĺženie lehoty trvania väzby u všetkých obvinených do 20. januára 2003. Najvyšší súd uznesením sp. zn. Ntv-II 61/02 z 10. júla 2002 rozhodol, že podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku sa lehota väzby predlžuje do 20. marca 2003.

Sťažovateľ   vytýka   uzneseniu   sp.   zn.   4   To   30/02   z 10.   júla   2002,   ktorým najvyšší súd zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, že jeho zistenia odporujú pravde, pretože na Slovensku má príbuzných, na ktorých je citovo viazaný, a je tu prihlásený aj na pobyt u svokrovcov v B. a neskôr až do zadržania žil s rodinou v P.   Pokiaľ   ide   o pokračovanie   v trestnej   činnosti,   doposiaľ,   aj keď   má 53   rokov, nemal   s drogami   nič   spoločné   a ročná   väzba   ho   viedla   k tomu,   že   ani   neuvažuje o žiadnej   trestnej   činnosti.   Podľa   jeho   názoru   rozhodnutie   o väzbe   sa   má   opierať o konkrétne   dôkazy.   Z týchto   dôvodov   je   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 To 30/02 z 10. júla 2002 v rozpore s čl. 17 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ namieta aj kvalifikáciu trestnej činnosti, ktorá mu je kladená za vinu,   a domnieva   sa,   že   ide   o účelovú   konštrukciu,   ktorá   má   slúžiť na vytvorenie existencie jeho ponechania vo väzbe za každých okolností. Stará právna úprava je pre neho   nepriaznivá,   a preto   by   mala   byť   jeho   trestná   činnosť   kvalifikovaná   podľa súčasnej   právnej   úpravy,   ktorá   je   pre   neho   priaznivejšia.   Nesúhlasí   ani   s doteraz zhromaždenými   dôkazmi,   čo   priamo   spôsobuje   pochybnosti   o materiálnych podmienkach obvinenia voči jeho osobe ako zákonného predpokladu trvania väzby. Aj z týchto dôvodov je podľa neho rozhodnutie najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. Ntv-II   61/02   z 10.   júla 2002,   ktorým   bola   podľa   §   71   ods.   2   Trestného   poriadku predĺžená väzba do 20. marca 2003, v rozpore s ustanovením čl. 17 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedených skutočností navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že:„I. Právo navrhovateľa J. J....

1.   na   osobnú   slobodu   podľa   článku   17   ods.   2,   ods.   5   Ústavy   Slovenskej republiky ako aj článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... bolo porušené

a) uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 To 30/02 z 10. 07. 2002, ktorým zamietol moju sťažnosť proti tej časti uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 32/01 z 9. 04. 2002, ktorou rozhodol o ďalšom mojom ponechaní vo väzbe... z dôvodov, ktoré nie sú preukázané a teda aj bez zákonného dôvodu,

b) uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. Ntv-II 61/02 z 10. 07. 2002, ktorým bola podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku predĺžená moja väzba... bez zákonného dôvodu   a predĺženie   lehoty   väzby   nie   je   odôvodnené   pretrvávaním   dôvodného podozrenia, že som spáchal trestný čin a tým porušil moje ústavné právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú z hľadiska zákonného účelu väzby;

2. na osobnú slobodu podľa článku 17 ods. 2, 5 Ústavy Slovenskej republiky ako aj článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská   republika   v rámci   medzinárodných   zmlúv   viazaná   a na   súdnu   ochranu podľa článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené

a) uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 To 30/02 z 10. 07. 2002, ktorým zamietol moju sťažnosť proti tej časti uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1   T   32/01   z 9.   04.   2002,   ktorou   rozhodol   o ďalšom   mojom   ponechaní   vo   väzbe, pretože   neprihliadol   na   neexistenciu   dôvodu   väzby   podľa   §   67   ods.   2   Trestného poriadku, hoci kvalifikácia   trestného činu, zo spáchania ktorého som   obvinený, je určená vo vzťahu k okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby podľa §   187   ods.   5   písm.   b)   Trestného   zákona  ...   novelou   Trestného   zákona   zavedená okolnosť   sa   s ohľadom   na   ustanovenie   §   16   ods.   1   podľa   neskoršieho   zákona posudzuje len vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie, čo v danom prípade neplatí. II. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 To 30/02 z 10. 07. 2002, ktorým zamietol moju sťažnosť proti tej časti uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 32/01 z 9. 04. 2002, ktorou rozhodol o ďalšom mojom ponechaní vo väzbe a tiež neprihliadol na neexistenciu dôvodu väzby podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku sa zrušuje a prikazuje sa Najvyššiemu súdu SR aby v tejto veci v danom rozsahu zvonu konal.III.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   Ntv-II   61/02   z 10.   07.   2002, v tej časti, ktorým bola podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku predĺžená moja väzba do 20. 03. 2002 (správne malo byť uvedené 2003) sa zrušuje a prikazuje sa Najvyššiemu súdu SR aby v tejto veci v danom rozsahu znovu konal“.

II.

Ústavný súd z predložených dôkazov zistil nasledovné skutočnosti:

Z uznesenia Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava sp. zn. ČVS: KÚV 14/2000 Ce z 20. júla 2000 vyplýva, že sťažovateľ bol trestne stíhaný pre trestný   čin   nedovolenej   výroby   a držby   omamnej   látky,   psychotropnej   látky,   jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. a) a b), § 187 ods. 4 písm. a) a § 187 ods. 5 písm. b) Trestného zákona.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 84/00 z 21. júla 2000 bol sťažovateľ podľa § 68 Trestného poriadku z dôvodu § 67 ods. 1 písm. a) a c) a § 67 ods. 2 Trestného poriadku vzatý do väzby.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 1 T 32/01 z 9. apríla 2002 bola trestná vec podľa § 188 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku vrátená prokurátorovi na došetrenie.

Sťažovateľ bol podľa § 192 Trestného poriadku ponechaný vo väzbe.

Krajský súd konštatuje, že vzhľadom na rozsah trestnej činnosti, ktorá mala byť obvinenými   spáchaná,   jej   charakter   a prepojenie   na   ďalších   doposiaľ   nezistených páchateľov pretrváva u jednotlivých obvinených dôvod väzby, tak ako bol ustálený vyššie citovanými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu.

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť 7. mája 2002. Sťažnosť zdôvodnil tak, že pokiaľ ide o dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, súdy sa obávajú, že by vycestoval zo Slovenskej republiky, aby sa vyhol trestnému stíhaniu, lebo je kanadským občanom a nie je prihlásený na trvalý alebo prechodný pobyt na Slovensku. Takéto zistenie nezodpovedá obsahu trestného spisu. Z údajov o jeho osobe vyplýva, že na Slovensku žije vyše 11 rokov, tu sa oženil a z manželstva   pochádza   dcéra   vo   veku   10   rokov.   Na pobyt   je   prihlásený   v byte svokrovcov a v súčasnosti býval do zadržania s manželkou v P. Na Slovensku má aj sestru,   s ktorou   udržiava   blízke   vzťahy.   Pre   útek   zo   Slovenska   nevidí   sťažovateľ žiadny rozumný dôvod. Nestotožnil sa ani s ďalším zistením súdu, že je daná obava z jeho pokračovania v trestnej činnosti, a to už len preto, že výsledky vyšetrovania nedávajú možnosť konštatovať, že sa vôbec nejakej trestnej činnosti dopustil. Nevie si predstaviť, čo by ho mohlo pri jeho pomeroch k takémuto konaniu viesť. Zákonná úprava väzby a tiež aj judikatúry vyžadujú uplatnenie zásady, že každá takáto obava musí   byť   reálna,   musí   sa   opierať   o konkrétne   zistené   skutočnosti,   ktoré   musia existovať   v čase,   keď   sa   o väzbe   rozhoduje.   Obavy   uvedené   v rozhodnutí   súdov o ďalšom ponechaní vo väzbe takýto charakter nemajú. Kvalifikácia trestného činu, zo spáchania ktorého je sťažovateľ obvinený, bola pôvodne určená vo vzťahu k okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby podľa § 187 ods. 5 písm. b) Trestného zákona, a to ako získanie prospechu veľkého rozsahu podľa znenia Trestného zákona platného pred novelou uskutočnenou zákonom č. 253/2001 Z. z. Uvedenou novelou bola   pôvodná   okolnosť   nahradená   novou   a svojou   podstatou   výrazne   odlišnou, založenou na nakladaní s látkou uvedenou v § 187 ods. 1 Trestného zákona.

S ohľadom   na   ustanovenie   §   16   ods.   1   Trestného   zákona   sa   trestnosť   činu posudzuje podľa zákona platného v čase, keď čin bol, alebo mal byť spáchaný. Podľa neskoršieho zákona sa posudzuje len vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 To 30/02 z 10. júla 2002 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Uviedol,   že   z   procesného   spisu   vyplýva,   že   obvineným   je   kladené   za   vinu spáchanie závažného vysoko nebezpečného trestného činu, za ktorý zákon ustanovuje trest   odňatia   slobody   s dolnou   hranicou   trestnej   sadzby   osem   rokov,   pričom   treba zdôrazniť,   že   pri   rozhodovaní   o väzbe   nemusí   byť   bez   akýchkoľvek   pochybností preukázané spáchanie   žalovaného trestného   činu,   ale stačí   dôvodné   podozrenie   zo spáchania, čo v tomto prípade nepochybne existuje.

Vzhľadom na túto skutočnosť, ako i zistenie, že ani u jedného z obvinených neboli preukázané také okolnosti, ktoré by odôvodňovali ich prepustenie na slobodu, je dôvodný záver o existencii dôvodu väzby v zmysle § 67 ods. 2 Trestného poriadku u oboch   obvinených.   Vzhľadom   na   rozsah   trestnej   činnosti,   ktorá   mala   byť obvinenými   spáchaná,   jej   časový   rozmer,   charakter   a prepojenie   na   ďalšie   osoby (doposiaľ neidentifikované) je dôvodný záver aj o existencii dôvodov väzby podľa §   67   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   pričom   u sťažovateľa   so   zreteľom   na skutočnosť,   že   je   cudzím   štátnym   príslušníkom   bez   trvalého   alebo   prechodného pobytu na území Slovenskej republiky (odhliadnuc od toho, že sa tu oženil), vzhľadom na hrozbu vysokého trestu   existuje naďalej reálna obava, že ujde - opustí územie Slovenskej republiky (aj spolu s rodinou), aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu a trestu, čím je u neho väzobný dôvod v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Nie je možné akceptovať námietku sťažovateľa, že Trestný zákon platný v čase spáchania žalovaného trestného činu (§ 16 ods. 1 Trestného zákona) nepripúšťa štádium prípravy k ods. 5 písm. b) § 187 Trestného zákona, najvyšší súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poznamenať nasledovné:

Podľa § 7 ods. 1 Trestného zákona konanie nebezpečné pre spoločnosť, ktoré záleží... v inom úmyselnom vytváraní podmienok pre spáchanie obzvlášť závažného trestného činu, je prípravou na trestný čin ak...

Naplnením   konania   podľa   ods.   1   §   187   Trestného   zákona   sa   nepochybne nezákonných   spôsobom   úmyselne   vytvárajú   podmienky   na   získanie   prospechu veľkého   rozsahu   (záleží   od   objemu,   množstva,   zakázanej   látky   -   drogy)   v zmysle ods. 5 písm. b) § 187 Trestného zákona, a tým aj pre jeho spáchanie - dokonanie (zisk z predaja takého veľkého množstva tejto látky - drogy) tohto obzvlášť nebezpečného trestného činu (§ 41 ods. 2 Trestného zákona), a tak pokiaľ je jeho dokonanie zmarené a nedošlo ani k pokusu (§ 8 ods. 1 Trestného zákona), t. j. k bezprostrednému konaniu smerujúcemu k dokonaniu trestného činu, je potrebné konštatovať, že došlo k príprave (§ 7 ods. 1 Trestného zákona) vo vzťahu ku skôr uvedenej kvalifikovanej skutkovej podstate ods.   5 písm.   b)   trestného   činu   podľa   § 187 Trestného   zákona. Trestnosť prípravy   je   trestná   podľa   trestnej   sadzby   ustanovenej   na   trestný   čin,   ku   ktorému smerovala.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 61/02 z 10. júla 2002 bola väzba sťažovateľa predĺžená podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku do 20. marca 2003. Toto rozhodnutie najvyšší súd zdôvodnil nasledovne, keď uviedol, že z obsahu procesného spisu vyplýva, že obvinený spolu s ďalšími osobami sú stíhaní pre spáchanie obzvlášť závažnej   a spoločensky   vysoko   nebezpečnej   trestnej   činnosti   vykazujúcej   znaky organizovaného zločinu,   za   ktorý   zákon   ustanovuje   trest   odňatia   slobody   s dolnou hranicou sadzby 8 rokov. Pričom treba zdôrazniť, že pri rozhodovaní o väzbe nemusí byť   bez   akýchkoľvek   pochybností   preukázané   spáchanie   trestného   činu,   ale   stačí dôvodné   podozrenie   z jeho   spáchania,   čo   v tomto   prípade   nepochybne   existuje. Vzhľadom na túto skutočnosť, ako i zistenie, že ani u jedného z obvinených neboli preukázané   také   okolnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   ich   prepustenie   na   slobodu,   je dôvodný záver, že u všetkých štyroch obžalovaných i naďalej trvajú väzobné dôvody podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku.

Vzhľadom na rozsah trestnej činnosti, ktorá je obvineným kladená za vinu, jej charakter   a prepojenie   na   ďalšie   osoby   existujú   u obvinených   naďalej   i väzobné dôvody v zmysle písm. a) (u sťažovateľa) § 67 ods. 1 Trestného poriadku, pre ktoré boli tiež vzatí do väzby. V tejto súvislosti sa najvyšší súd odvolal na svoje rozhodnutie sp.   zn.   4   To   55/2001 z 29.   novembra   2001   a 4   To   30/02 z 10.   júla 2002,   kde   sa zaoberal   existenciou   väzobných   dôvodov   u obvinených.   Uviedol,   že   rovnako   je nesporné, že vzhľadom na obtiažnosť tejto trestnej veci (skupinová vec 6 obvinených, jej rozsah) a na skutočnosť, že pre dlhotrvajúcu práceneschopnosť predsedníčky senátu (viac ako tri mesiace) bol zrušený pôvodne určený   termín   neverejného zasadnutia o predbežnom prejednaní obžaloby, ako i nutnosť došetrenia veci v prípravnom konaní nebude možné túto trestnú vec právoplatne ukončiť v dvojročnej lehote trvania väzby vyššie uvedených obvinených. Vzhľadom na tieto skutočnosti predĺžil najvyšší súd väzbu podľa § 71 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku do 20. marca 2003.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 zákona o ústavnom súde sťažovateľ musí návrh odôvodniť a uviesť navrhované   dôkazy.   Ústavný   súd   je   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z dôvodov   a na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným   spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene rozhodol   o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je pozbavenie slobody nezákonné.

Sťažovateľ namieta existenciu dôvodov väzby, tak ako ich stanovil vo svojich rozhodnutiach súd rozhodujúci o trvaní väzby, ale aj súd, ktorý rozhodoval o sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu.

Podľa názoru ústavného súdu úvahy krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o sťažnosti, vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom   legitímne.   Obe   rozhodnutia   nevykazujú   znaky   arbitrárnosti   a sú   náležite odôvodnené.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že oba súdy sa vysporiadali tak s dôvodmi podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, ako aj s dôvodom podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku.

Najvyšší   súd   náležite   zdôvodnil   aj   použitú   právnu   kvalifikáciu,   ktorú sťažovateľ dával do príčinnej súvislosti práve s existenciou väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku.

Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 79/02 uviedol, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ neuviedol bližšie, ktoré ustanovenia   čl.   5   dohovoru   namieta,   čo   spôsobilo,   že   jeho   sťažnosť   v tejto   časti nespĺňa náležitosti vyššie citované v súvislosti s ustanovením § 20 zákona o ústavnom súde.

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ takéto dôvody neexistujú.

V sťažnostiach sťažovateľ uvádza konkrétne námietky týkajúce sa zákonnosti a z toho odvodenej aj ústavnosti väzby.

Ústavný súd je toho názoru, že oba súdy sa náležite vysporiadali so všetkými tam   uvádzanými   námietkami.   Oba   súdy   pri   preskúmavaní   zákonnosti   väzby sťažovateľa zamerali svoju pozornosť na skúmanie hmotných aj procesných námietok sťažovateľa   a postupovali   tak   dôsledne   s namietanými   ustanoveniami   ústavy a dohovoru.   Dôvody   rozhodnutia   oboch   súdov   sú   zjavné   a náležite   odôvodnené a poskytujú odpoveď na všetky námietky sťažovateľa.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 7/00 uviedol, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. Obvinený môže byť do väzby vzatý a v nej držaný   len   z tých   zákonných   dôvodov,   ktoré   sú   uvedené   vo   výrokoch   súdnych rozhodnutí.

Pokiaľ   ide   o námietku,   že   oba   súdy   nevzali   do   úvahy   zmenu   právnej kvalifikácie, a tým došlo k porušeniu čl. 50 ods. 6 ústavy, i na túto námietku podal vyčerpávajúce, aj keď nie konečné stanovisko najvyšší súd, pretože vo veci doposiaľ nebolo rozhodnuté a vo veci nebol ani ukladaný trest, a teda nemohol nastať následok, ktorý namieta sťažovateľ.

Po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   napadnutých   uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad ustanovení Trestného poriadku   citovaných   v napadnutom   uznesení   a ich   uplatnenia   vo   väzobnej   veci sťažovateľa,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s označenými   článkami ústavy a dohovoru.

Z vyššie uvedených dôvodov je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2003

III. ÚS 108/03

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájam k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 108/03 z 30. apríla 2003 - ktorým bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená sťažnosť (ďalej len „ústavná sťažnosť“) J. J. (ďalej len „sťažovateľ“) namietajúca porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 To 30/02 z 10. júla 2002 (ďalej   len   „zamietajúce   uznesenie“),   ktorým   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 32/01 z 9. apríla 2002 (ďalej len „uznesenie z 9. apríla 2002“), a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 61/02 z 10. júla 2002 o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa (ďalej len   „uznesenie   o predĺžení   väzby“)   -   toto   odlišné   stanovisko,   pretože   až   na   časť týkajúcu sa čl. 50 ods. 6 ústavy (s ktorou sa preto ďalej ani nezaoberám) nesúhlasím ani s výrokom a ani s odôvodnením označeného uznesenia ústavného súdu.

2. Väčšina senátu sa v rozhodujúcej časti III odôvodnenia uznesenia sústredila viac-menej   na   vysporiadanie   sa   s dôvodmi   ústavnej   sťažnosti   vo   vzťahu k zamietajúcemu   uzneseniu   najvyššieho   súdu,   ktorým   rozhodol   o sťažnosti sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   z 9.   apríla   2002   (v   časti ohľadne ponechania sťažovateľa naďalej vo väzbe).

Okrem iného uviedla: „... oba súdy sa vysporiadali tak s dôvodmi podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, ako aj s dôvodom podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku“.   (str.   11)   „  ...   Dôvody   rozhodnutia   oboch   súdov   sú   zjavné   a náležite odôvodnené a poskytujú odpoveď na všetky námietky sťažovateľa“ (str. 12).

K uzneseniu   najvyššieho   súdu   o predĺžení   väzby   sa   vzťahuje   iba   záver rozhodujúcej   časti   odôvodnenia   uznesenia   na   str.   13   (nebol   zistený   taký   výklad ustanovení   Trestného   poriadku   a ich   uplatnenia,   ktorý   by   mohol   vyvolať   účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru).

3. A) Uznesením z 9. apríla 2002 vrátil krajský súd trestnú vec sťažovateľa - pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky,   psychotropnej   látky,   jedu   a prekurzora   a obchodovania   s nimi spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 187 ods. 1 písm. a), b) a d) Trestného zákona a vo vzťahu k odseku 5 písm. b) § 187 Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 7 ods. 1 Trestného zákona - ako aj ďalších piatich spoluobžalovaných (obžaloba bola podaná 20. júla 2001) prokurátorovi na došetrenie, pričom vo väzbe ponechal naďalej aj sťažovateľa.

V odôvodnení uznesenia krajský súd okrem iného uviedol, že prípravné konanie vykazuje   závažné   vady   a nedostatky   v objasnení   základných   skutočností nevyhnutných   pre   rozhodnutie   súdu   v prejednávanej   veci.   Pri   väzbe   poukázal,   že sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn. 3 Nt 84/00 z 21. júla 2000 z dôvodu § 67 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 2 Trestného poriadku v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Ntv 50/00 z 13. septembra 2000. „Vzhľadom na rozsah trestnej činnosti, ktorá mala byť obvinenými spáchaná, jej charakter   a prepojenie   na   ďalších   doposiaľ   nezistených   páchateľov,   pretrváva u jednotlivých   obvinených   dôvod   väzby   tak,   ako   bol   ustálený   vyššie   citovanými uzneseniami...“

Sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu z 9. apríla 2002 okrem iného uviedol:

„Súdy vo vydaných uzneseniach uvádzajú, že existujú dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pretože pretrváva obava, že by som v prípade prepustenia na slobodu ukrýval alebo vycestoval zo Slovenskej republiky, aby som sa vyhol trestnému stíhaniu, lebo som kanadským občanom a nie na Slovensku prihlásený k trvalému alebo prechodnému pobytu.

Takéto zistenie súdu je nesprávne a odporuje obsahu trestného spisu. Z údajov uvedených   v mojich   výpovediach,   alebo   výpovedi   mojej   manželky   i obsahu   správ o mojej osobe od príslušných úradov vyplýva, že na Slovensku žijem vyše 11 rokov, tu som sa oženil, z manželstva sa nám narodila dcéra A., dnes je vo veku 10 rokov. K pobytu   som   prihlásený   na   byte   svokrovcov   na   adrese   B.,   kde   sme   s manželkou a dcérou nepretržite žili do roku 1998. Potom sme sa presťahovali do rodinného domu v P., kde sme žili až do môjho zadržania v júli 2000.

Na Slovensku žijú moji príbuzní, vrátane mojej sestry, ktorá býva v B. Najmä so sestrou a jej rodinou som udržiaval a udržiavam aj teraz veľmi blízke vzťahy. Mám veľmi   hlboký   vzťah   k mojej   manželke   a maloletej   dcére   a preto   naše   vzájomné spolužitie a starostlivosť o našu rodinu považujem za rozhodujúcu vec v mojom živote. V prípade   prepustenia   na   slobodu   by   som   tak   mal   nielen   miesto   pobytu,   ale   aj mimoriadny dôvod zo Slovenska neodchádzať. Pre útek zo Slovenska nevidím žiadny rozumný   dôvod.   Výsledky   doterajšieho   vyšetrovania   ma   presvedčujú,   že   postupom času sa pravda o mojej nevine stáva zrejmejšia a blížiace sa súdne konanie nie je mi žiadnym   dôvodom   na   vyhýbaniu   účasti   na   ňom.   Som   presvedčený,   že   objektívne a spravodlivé súdne konanie bude nielen prostriedkom na preukázanie mojej neviny, ale aj príležitosťou na očistenie môjho mena od všetkých tých zlých dopadov, ktoré sa zniesli na moju osobu a poškodili ma nielen ako otca, manžela, ale najmä u mojich obchodných   partnerov   v zahraničí.   Nemám   preto   žiadny   dôvod   ukrývať   sa   ani   zo Slovenska vycestovať,   aby som sa vyhol trestnému stíhaniu.   Práve naopak.   Súdmi označená   možnosť   úteku   tak   nie   je   konkrétnou   skutočnosťou,   ale   iba   abstraktnou úvahou, zjavne však nedostačujúcou ako dôvod pre väzbu podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Nemôžem   sa   stotožniť   ani   s ďalším   zistením,   že   je   daná   obava   z môjho pokračovania v trestnej činnosti. A to už len preto, že výsledky vyšetrovania nedávajú možnosť konštatovať, že som sa vôbec nejakej trestnej činnosti dopustil. Neviem si ani predstaviť, čo by ma pri mojich pomeroch k takémuto konaniu mohlo viesť. Nikdy v mojom   doterajšom   živote   –   a teraz   mám   54   rokov   –   som   s drogami   nemal   nič spoločné, odsudzoval som ich užívanie a veci s tým spojené, a po vyše jednoročnej väzbe na základe nespravodlivého obvinenia a zlých skúseností z toho, nemám žiadny dôvod čo i len uvažovať o trestnej činnosti a účasti na tomto konaní. Ak súd napriek týmto faktom konštatuje obavu z môjho pokračovania v trestnej činnosti, ide i zistenie, ktoré   nemá   oporu   v žiadnej   skutočnosti   a tým   sa   vyslovená   obava   stáva neopodstatnenou.

Zákonná   úprava   väzby   a tiež   aj   judikatúra   vyžadujú   uplatnenie   zásady,   že každá takáto obava musí byť reálna, musí sa opierať o konkrétne zistené skutočnosti, ktoré musia existovať v čase, keď sa o väzbe rozhoduje. Obavy uvedené v rozhodnutí súdu o ďalšom ponechaní vo väzbe takýchto charakter nemajú.

... Podľa ustálenej súdnej praxe, vyjadrenej v stanoviskách Najvyššieho súdu SR, sa   má   pri   rozhodovaní   o väzbe   okrem   požiadavky   splnenia   základnej   materiálnej podmienky väzby skúmať aj to, či obvinenie je podložené takými skutočnosťami, ktoré odôvodňujú záver, že konkrétny trestný čin spáchala určitá osoba, či použitie väzby je nevyhnutné, či jej možno predísť inak a či jej uplatnenie nie je v rozpore so zásadou proporcionality.

Krajský   súd   vo   svojom   uznesení   o vrátení   veci   prokurátorovi   na   došetrenie uviedol   zistenia   o tom,   že   prípravné   konanie   vykazuje   závažné   vady   a nedostatky v objasnení   základných   skutočností   nevyhnutných   pre   rozhodnutie   súdu v prejednávanej   veci.   Toto   konštatovanie   sa   týka   aj   záznamov   telekomunikačných prevádzok nachádzajúcich sa vo zväzku IV. trestného spisu. Pri neexistencii iných náležitých dôkazov o tom, že som spáchal trestný čin, z ktorého som obvinený, boli práve tieto záznamy považované za dôkazy preukazujúce moju účasť na trestnom čine, a to napriek tomu, že z obsahu jednotlivých záznamov mojich telefonátov takýto záver pri   objektívnom   a nepredpojatom   hodnotení   nie   je   možné   vyvodiť.   Ak   však   tieto záznamy postrádajú právnu relevantnosť, nie je možné ich použiť ani na vytváranie doterajších   domnienok   o mojej   účasti,   tak   ako   boli   konštruované   v stanoviskách vyšetrovacieho orgánu alebo prokuratúry.

Z tohto   hľadiska   pokračujúca   väzba   nie   je   odôvodnená   pretrvávaním dôvodného   podozrenia,   že   som   spáchal   trestný   čin   a preto   neexistujú   významné a dostatočné   dôvody   na   pokračovanie   v stave   môjho   pozbavenia   osobnej   slobody. Mám zato, že moja pokračujúca väzba nie je opodstatnená aj preto, lebo neexistujú presvedčivé   dôvody   skutočného   verejného   záujmu,   ktoré   by   prevážili   –   napriek predpokladu neviny – nad mojim právom na osobnú slobodu.“

Najvyšší súd v zamietajúcom uznesení k sťažnosti sťažovateľa uviedol najmä:„Obvinený J. J. v dôvodoch sťažnosti, podanej prostredníctvom jeho obhajcu, uvádza, že vrátením veci na došetrenie, pominuli u neho dôvody väzby. Aj keď je cudzí štátny príslušník, na Slovensku sa oženil, má rodinu a nemieni odcestovať. A keďže sa žiadnej   trestnej   činnosti   nedopustil,   nemôže   v nej   ani   pokračovať.   Pričom konštruovanie kvalifikácie štádia prípravy podľa § 7 ods. 1 k ods. 5 písm. b), § 187 Tr. zák. je podľa názoru sťažovateľa vylúčené, čím nie je daný dôvod podľa ods. 2 § 67 Tr. por.

Navrhol   preto,   aby   odvolací   súd   zrušil   napadnuté   uznesenie,   v časti   o jeho ponechaní vo väzbe, a prepustil ho z väzby na slobodu.

... Obvinený S.   M.   sa nachádza vo väzbe z dôvodov uvedených v § 67 ods.   1 písm. c), ods. 2 Tr. por. a obvinený J. J. z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a), písm. c), ods. 2 Tr. por.

Z obsahu procesného spisu vyplýva, že obvineným je kladené za vinu spáchanie závažného   vysoko   nebezpečného   trestného   činu,   za   ktorý   zákon   ustanovuje   trest odňatia   slobody   s dolnou   hranicou   trestnej   sadzby   osem   rokov.   Pričom   treba zdôrazniť,   že   pri   rozhodovaní   o väzbe   nemusí   byť   bez   akýchkoľvek   pochybností preukázané spáchanie žalovaného trestného činu, ale stačí dôvodné podozrenie z jeho spáchania, čo v tomto prípade nepochybne existuje. Vzhľadom na túto skutočnosť, ako i zistenia, že ani u jedného z obvinených neboli preukázané také okolnosti, ktoré by odôvodňovali ich prepustenie na slobodu, je dôvodný záver o existencii dôvodu väzby v zmysle   §   67   ods.   2   Tr.   por.   u oboch   obvinených.   Vzhľadom   na   rozsah   trestnej činnosti,   ktorá   mala   byť   obvinenými   spáchaná,   jej   časový   rozmer,   charakter a prepojenie   na   ďalšie   osoby   (doposiaľ   neidentifikované),   je   dôvodný   aj   záver o existencii dôvodov väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. u oboch obvinených Pričom   u obvineného   J.   J.   so   zreteľom   na   skutočnosť,   že   je   cudzím   štátnym príslušníkom   bez   trvalého   i prechodného   pobytu   na   území   Slovenskej   republiky (odhliadnuc od toho, že sa tu oženil), vzhľadom na hrozbu vysokého trestu, existuje naďalej   reálna   obava,   že   ujde   –   opustí   územie   Slovenskej   republiky   (aj   spolu s rodinou), aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu a trestu, čím je u neho daný väzobný dôvod v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por.“

B)   Uznesením   o predĺžení   väzby   najvyšší   súd   rozhodol   o návrhu   príslušnej predsedníčky senátu krajského súdu (doručenom 11. júna 2002) tak, že predĺžil aj lehotu trvania väzby sťažovateľa do 20. marca 2003. Dôvody návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, ako aj dôvody predĺženia tejto lehoty vyplývajú z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu.

4.   Pre   právoplatné   rozhodnutie   všeobecného   súdu   o väzbe   platí   prezumpcia zákonnosti   a   ústavnosti,   ak   sa   nepreukáže   opak.   Pokiaľ   je   takéto   rozhodnutie napadnuté   ústavnou   sťažnosťou,   ktorú   ústavný   súd   odmietne   pri   jej   predbežnom prerokovaní (napr. z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti) alebo jej nevyhovie v konaní vo veci samej, napadnuté rozhodnutie nadobúda aj punc ústavnosti. To znamená, že obstálo   v skúške   kontroly   ústavnosti   vyjadrujúcej   právomoc   a zodpovednosť ústavného súdu v zmysle čl. 124 ústavy.

5.   Tretí senát ústavného súdu   už stanovil viaceré základné kritériá   ústavnej kontroly väzby, významne pritom prihliadajúc aj na medzinárodné záväzky Slovenskej republiky v oblasti ochrany základných ľudských práv a slobôd (vrátane odkazu na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva; ďalej len „ESĽP“), napr. v nálezoch sp. zn. III. ÚS 7/00, III. ÚS 38/01 a III. ÚS 79/02.

Okrem iného v druhom náleze napr. vyslovil, že „obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej držať, aby boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych   skutočnostiach,   a   nie   na   abstraktnej   úvahe“,   a v treťom   náleze konštatoval   porušenie   práva   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru,   pretože   všeobecný   súd postupoval   nedôsledne,   keď   nepreskúmal   komplexne   procesné   a hmotné   námietky sťažovateľa proti väzbe.

6.   Rozhodnutie   väčšiny   senátu   v tejto   veci   sťažovateľa   –   odmietnutie   jeho ústavnej sťažnosti už pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenej – je podľa môjho názoru nezanedbateľným znížením úrovne ústavnej kontroly a ochrany v porovnaní s kritériami, ktoré už tretí senát ústavného súdu stanovil napr. vo vyššie označených nálezoch (to znamená v konaniach vo veci samej).

A)   a)   Pri   porovnaní   obsahov   zamietajúceho   uznesenia   najvyššieho   súdu a sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 9. apríla 2002 (pozri citované časti   v   bode   3/A   tohto   odlišného   stanoviska)   záver   väčšiny   senátu,   že   dôvody rozhodnutia   najvyššieho   súdu   „...   sú   zjavné   a náležite   odôvodnené   a poskytujú odpoveď na všetky námietky sťažovateľa“ (str. 12), nie je dostatočne verným odrazom skutočnosti.

V týchto súvislostiach treba poukázať napr., že: podľa rozhodovacej činnosti ESĽP,   dôvody   väzby   musia   byť   podopreté   konkrétnymi   a hodnovernými skutočnosťami a nestačia stereotypné dôvody, ako napr. odôvodnenie obavy z úteku iba   s poukazom   na závažnosť trestného činu   a hroziaceho   trestu   a pod.   (B.   Repík: Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo, Orac, 2002, str. 229-230); ak súd neodpovie   na   hlavné   argumenty   odvolateľa,   nejde   o účinný   prostriedok   nápravy (z hľadiska čl. 13 dohovoru; pozri mutatis mutandis rozsudok ESĽP z 13. decembra 2001   vo   veci   Metropolitan   Church   of   Bessarabia   and   Others   v.   Moldova,   no. 45701/99,   §   139);   pričom   námietky   uplatnené   obvineným   proti   ďalšiemu   trvaniu väzby, pokiaľ sú relevantné, musí súd vecne preskúmať (rozsudok ESĽP z 25. marca 1999 vo veci Nikolova v. Bulharsko, § 61).

Tieto právne názory sú významné najmä pre posúdenie účinného preskúmania zákonnosti väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru a tiež aj z hľadiska čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

b) Väčšina senátu odobrila aj väzobný dôvod   podľa   § 67 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý konštatoval najvyšší súd v zamietajúcom uznesení (po takmer dvoch rokoch väzby sťažovateľa).

V náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   79/02   z 21.   augusta   2002   bolo   tiež   vyslovené,   že samotné dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu môže byť len dočasným väzobným dôvodom (skôr v počiatočných štádiách trestného konania).

Na tento nález reagoval napr. aj najvyšší súd (v inej veci) uznesením sp. zn. 6 To   70/02   z 3.   decembra   2002   (a   jeho   právny   názor   akceptoval   tiež   ďalší   senát v uznesení   sp.   zn.   Ntv-II   18/03   z 5.   februára   2003).   V   prv   označenom   uznesení najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu zo 17. septembra 2002 - ktorým tento zamietol žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu (po viac ako dvoch rokoch väzby konštatoval, že ide o dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Trestného poriadku) - a žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby zamietol s tým, že u tohto trvá dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Najvyšší súd okrem iného uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky sa však, v   súlade   s ustálenou   praxou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ako   aj   s praxou Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   nestotožnil   s tvrdením   krajského   súdu o trvajúcom väzobnom dôvode podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku.

Dôvod väzby podľa tohto ustanovenia je založený len na trestnom stíhaní pre trestný čin, za ktorý Trestný zákon dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem   rokov, aj keď nie sú dôvody väzby dané podľa   §   67   ods.   1   Trestného   poriadku.   Takýto   väzobný   dôvod   možno,   v   súlade s praxou uvedených súdov, uplatňovať len v počiatočných štádiách trestného konania, neskôr už len samotné obvinenie z obzvlášť závažného úmyselného trestného činu s predpokladanou trestnou sadzbou nestačí.“

Odobrenie   v súčasnosti   väzobného   dôvodu   podľa   §   67   ods.   2   Trestného poriadku v zamietajúcom uznesení najvyššieho súdu z 10. júla 2002 znamená vlastne odchýlenie sa od nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 79/02 z 21. augusta 2002 a praxe všeobecných súdov, ktorá naň nadväzuje.

B) Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu o predĺžení väzby sa väčšina senátu odchýlila aj od predošlého uznesenia tretieho senátu sp. zn. III. ÚS 90/03 z 26. marca 2003 tým, že bez vyriešenia otázok súvisiacich s princípom subsidiarity a právomocou ústavného   súdu   (nastolených   v označenom   uznesení)   bolo   o   ústavnej   sťažnosti   aj v tejto časti rozhodnuté už pri jej predbežnom prerokovaní.

Pokiaľ však väčšina senátu nemala problém s nedostatkom právomoci a ústavnú sťažnosť   v tejto   časti   preskúmala,   primárne   mi   v takomto   rozhodnutí   chýba vyrovnanie   sa   so   základnou   procesnou   garanciou   sťažovateľa,   to   znamená   jeho vedomosťou   o návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   a účasťou   na   konaní o takomto návrhu. Na rozdiel od línie: uznesenie krajského súdu z 9. apríla 2002 – sťažnosť sťažovateľa proti nemu – zamietajúce uznesenie najvyššieho súdu, nie je v tomto prípade zrejmé, či sťažovateľ vedel o návrhu na predĺženie lehoty trvania jeho väzby a či mal možnosť naň reagovať, aby mohol ovplyvniť rozhodnutie najvyššieho súdu o tomto návrhu vo svoj prospech.

Všeobecne konanie o väzbe sťažovateľa vrátane jeho predmetu nie je takým konaním, ktoré by malo alebo mohlo byť vedené bez vedomosti a účasti sťažovateľa. Vedomosť a účasť sťažovateľa v súvislosti s konaním o jeho väzbe tvoria základnú procesnú garanciu, ktorá má ústavný rozmer, a preto ju treba skúmať per se.

7. Na základe doposiaľ uvedeného nesúhlasím s rozhodnutím väčšiny senátu, keďže podľa môjho názoru nezabezpečuje dostatočne účinnú ochranu základných práv a slobôd sťažovateľa, ktorých porušenie namieta (až na časť ohľadne čl. 50 ods. 6 ústavy), pričom som toho názoru, že:

a) v časti týkajúcej sa zamietajúceho uznesenia najvyššieho súdu nebol dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej, ale mala byť prijatá na ďalšie konanie (vzhľadom na jej argumentáciu a doposiaľ zadovážené dôkazy) a

b) vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu o predĺžení väzby ide s poukazom na nevyriešenie otázky právomoci ústavného súdu o rozhodnutie predčasné.

V Košiciach 30. apríla 2003