znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 107/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Ivetou Lenčéšovou, Farská 28, Nitra, vedené pod sp. zn. Rvp 6641/2014a sp. zn. Rvp 15264/2014 vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súduv Nitre a jeho uzneseniami č. k. 4 Tpo 15/2014-122 z 9. apríla 2014, č. k. 4 Tos 61/2014-625 z 5. júna 2014 a č. k. 4 Tos 132/2014-752 z 22. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   6641/2014   asp. zn. Rvp 15264/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.III. ÚS 107/2015.

2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušeniesvojich   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uzneseniamiKrajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Tpo 15/2014-122 z 9. apríla 2014a č. k. 4 Tos 61/2014-625 z 5. júna 2014.

Dňa 20. novembra 2014 bola ústavnému súdu doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,ktorou namieta porušenie rovnakých základných práv a práv uznesením krajského súduč. k. 4 Tos 132/2014-752 z 22. októbra 2014.

Uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Tp 55/33/2013z 5. júla 2013 v spojení s unesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 33/2013 z 18. júla 2013 bolsťažovateľ ako obvinený z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2písm. c) Trestného zákona vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku.

Uznesením sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 2 Tp 22/2013z 28. marca 2014 bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, pričom podľa § 80 ods. 1písm. b) a c) Trestného poriadku súd nahradil jeho väzbu prijatím písomného sľubu a uložilmu   dohľad   probačného   a   mediačného   úradníka.   Zároveň   okresný   súd   sťažovateľoviv zmysle § 80 ods. 2 a § 82 ods. 1 písm. a), b), c), f) a h) Trestného poriadku uložil splnenieprimeraných povinností a dodržanie obmedzení.

Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podal   prokurátor   Krajskejprokuratúry v Nitre   (ďalej   len   „prokurátor“)   sťažnosť,   o   ktorej   krajský   súd   uznesenímč. k. 4 Tpo 15/2014-122 z 9. apríla 2014 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresnéhosúdu zrušil, zároveň zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, neprijalzáruky ponúknuté dôveryhodnými osobami, neprijal písomný sľub sťažovateľa a nenariadilnad   sťažovateľom   dohľad   probačného   a   mediačného   úradníka.   Krajský   súd   tiež   týmtouznesením predĺžil väzbu sťažovateľa v prípravnom konaní do 15. júna 2014.

Po   podaní   obžaloby   na   sťažovateľa   rozhodol   senát   okresného   súdu   uznesenímsp. zn. 33 Tk 1/2014 z 23. mája 2014 opätovne o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodua zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku prijal záruku dôveryhodnej osobyza   sťažovateľa,   prijal   jeho   písomný   sľub   a   nahradil   väzbu   dohľadom   probačnéhoa mediačného   úradníka.   Okresný   súd   sťažovateľovi   uložil   tiež   celý   rad   povinnostía obmedzení § 80 ods. 2 a § 82 ods. 1 písm. a), b), c), f) a h) Trestného poriadku.

Proti uzneseniu okresného súdu podal prokurátor sťažnosť. O tejto rozhodol krajskýsúd uznesením č. k. 4 Tos 61/2014-625 z 5. júna 2014 tak, že napadnuté uznesenie v celomrozsahu   zrušil   a   ponechal   sťažovateľa   vo   väzbe,   neprijal   záruku   za   ďalšie   správaniesťažovateľa   ponúknutú   dôveryhodnou   osobou,   neprijal   písomný   sľub   sťažovateľaa nenariadil nad sťažovateľom dohľad probačného a mediačného úradníka.

Okresný   súd   opätovne   prepustil   sťažovateľa   z   väzby   na   slobodu   uznesenímsp. zn. 33 Tk 1/2014 z 10. októbra 2014. Na základe sťažnosti prokurátora toto uzneseniepreskúmal krajský súd a uznesením č. k. 4 Tos 132/2014-752 z 22. októbra 2014 rozhodoltak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a sťažovateľa ponechal vo väzbe.

Všetkým   namietaným   uzneseniam   krajského   súdu   sťažovateľ   vytýka „nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   v napadnutých   uzneseniachč. k. 4 Tpo 15/2014-122 z 9. apríla 2014 a č. k. 4 Tos 61/2014-625 z 5. júna 2014 „žiadnym spôsobom nevysvetlil skutočnosti a úvahy, ktoré viedli k rozdielnemu názoru vo vzťahu k prvostupňovým rozhodnutia, čo viedlo k ponechaniu mojej osoby vo väzbe. Krajský súd v Nitre   rozhodol   bez   toho,   aby   v   odôvodnení   rozhodnutia   ponúkol   presvedčivú argumentáciu,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   nahradenie   väzby   rozsiahlymi   zákonnými povinnosťami   boli   riadne   a   vyčerpávajúco   zdôvodnené   Okresným   súdom   v   Nitre,   a   to obdobne tak sudcom pre prípravné konanie, ako aj zákonným senátom po podaní obžaloby. Ak teda Krajský súd v Nitre ako odvolací súd mal diametrálne rozdielny názor vo vzťahu k rozhodnutiam prvostupňového súdu, a to konkrétne ohľadne nahradenia väzby mojim písomným sľubom a ďalšími vyššie uvedeným procesnými inštitútmi, išlo o argument, ktorý je pre rozhodnutie podstatný a zásadný.“.

Krajský súd najmä „nezdôvodnil a neargumentoval, z akého dôvodu nepovažuje nahradenie mojej väzby za dostačujúce, resp. akými úvahami s premisou na jednotlivé zákonné   ustanovenia   sa   spravoval,   a   to   napriek   rozsiahlej   pozitívnej   argumentácii a odôvodnenosti nahradenia väzby zo strany Okresného súdu Nitra v oboch rozhodnutiach predchádzajúcich napadnutým rozhodnutiam. Konkrétne teda žiadnym spôsobom odvolací súd nezdôvodnil svoje negatívne stanovisko k nahradeniu väzby tak zárukou dôveryhodnej osoby, ako aj mojim písomným sľubom, nariadeným dohľadom probačného a mediačného úradníka a najmä aj vo vzťahu širokému rozsahu uložených povinností, ktorým som sa zaviazal podrobiť, a ktoré svojím obsahom poskytovali značnú istotu ochrany verejného záujmu z hľadiska prevencie v prípade môjho prepustenia na slobodu.“.

Krajský   súd   síce „vytkol   súdu   prvého   stupňa   úvahy   ktorými   sa   spravoval pri hodnotení   dôkazov“,   avšak   sám „opomenul   uviesť   v   čom   tento   nesprávny   postup pozostával a bez akéhokoľvek zdôvodnenia a poukázania na konkrétne dôkazy názor oboch prvostupňových rozhodnutí odmietol“.

K existencii výnimočných okolností, ktoré sú v prípade obzvlášť závažného zločinunevyhnutným predpokladom možnosti nahradenia väzby podľa § 80 Trestného poriadku,sťažovateľ   uviedol,   že   zo   strany   krajského   súdu   došlo   k   popretiu   účelu   a   významuuvedeného ustanovenia Trestného poriadku, keďže okresný súd „maximálnymi možnými zákonnými prostriedkami nahradil moju väzbu takým spôsobom, aby bol zabezpečený tak účel trestného konania, ako aj preventívny účel tak závažného zabezpečovacieho inštitútu zasahujúceho do základných ľudských práv, ako je inštitút väzby a zohľadnil výnimočné okolnosti v mojom prípade s poukazom na moju osobnosť a dôkaznú situáciu trestného konania.   V   súvislosti   s   požiadavkou   výnimočných   okolností   bolo   poukázané   na   vývoj v dokazovaní, a to na závery znaleckého posudku z odboru psychológie, odvetvie klinická psychológia   dospelých   vypracovaného ⬛⬛⬛⬛,   ktoré   potvrdzuje skutočnosť, že som nekonfliktný človek a zároveň poukázalo na existenciu predpokladov nutnej obrany v mojom konaní počas spáchaného skutku.“.

Vo   vzťahu   k   namietanému   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   4   Tos   132/2014-752z 22. októbra   2014   sťažovateľ   argumentoval   v   zásade   totožne   ako   proti   prvým   dvomnamietaným   uzneseniam   krajského   súdu,   keďže   krajský   súd   podľa   jeho   názoru   ibaopakovane   poukázal „na   materiálnu   podmienku   väzby   opomínajúc   zásadu   prezumpcie neviny“ a na narušené rodinné vzťahy sťažovateľa. Nesúhlasí tiež so záverom krajskéhosúdu, že skutkové zistenia, o ktoré svoje rozhodnutie oprel okresný súd, „sú predčasné a neúplné, nakoľko okresný súd nevykonal všetky v prejednávanej veci dostupné a potrebné dôkazy svedčiace nie len v prospech obžalovaného, ale aj tých, ktoré mohli byť v jeho neprospech“.

Sťažovateľ   poukázal   aj   na   názory   právnej   teórie   týkajúce   sa   racionality   právnejargumentácie a poukazujúc na konštantnú judikatúru ústavného súdu (napr. IV. ÚS 214/04,IV. ÚS 123/08, IV. ÚS 313/08, I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08) vyslovil závero tom, že namietané uznesenia krajského súdu sú arbitrárne a svojvoľné.  

Sťažovateľ v závere sťažností navrhol vysloviť porušenie svojich základných právpodľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1dohovoru namietanými uzneseniami krajského súdu a namietané uznesenia zrušiť.

Sťažovateľ tiež navrhol nariadiť jeho bezodkladné prepustenie z väzby na slobodua priznať mu primerané finančné zadosťučinenie a trovy právneho zastúpenia.

Podaniami doručenými ústavnému súdu 22. decembra 2014 k obom prebiehajúcimkonaniam   sťažovateľ   ústavnému   súdu   oznámil,   že   bol   príkazom   okresného   súdusp. zn. 33 Tk 1/2014 z 12. decembra 2014 prepustený z väzby na slobodu, preto vzal svojesťažnosti späť v časti navrhujúcej nariadenie jeho prepustenia z väzby na slobodu.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v   súlade   s   citovaným   §   31a   zákonao ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia,z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na totožnosťv osobe   sťažovateľa   a   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodolústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohtouznesenia.  

Sťažovateľ   namieta   vo   vzťahu   k uzneseniam   krajského   súdu   porušenie   svojichzákladných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv vyplývajúcichz čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uzneseniami krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdumožno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť,pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušeniaoznačeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd považuje vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru za nevyhnutné v prvom rade uviesť,že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnomobvinení samotnom (konaniami vo veci samej o vine obvinenej osoby) a ani konaniamio právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru,keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr.I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiskajeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právona súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ústavy týkajúcich sa špecificky základného právana osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiežprocesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranuv prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základnéprocesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konaniao   väzbe,   a   preto   sú   na   konanie   a   rozhodovanie   súdu   o   väzbe   aplikovateľné   špeciálneustanovenia čl. 17 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1ústavy (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07).

Na   základe   toho   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniuzákladného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6ods. 1 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   sťažnosťou   napadnutýmuznesením krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu a označenými právamizaručenými v ústave a dohovore.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru a základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uzneseniami krajského súdu

Sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutých uznesení krajského súdu,ktoré má za následok arbitrárnosť a svojvoľnosť týchto rozhodnutí. Krajský súd sa podľanázoru sťažovateľa v dostatočnej miere nevysporiadal s dôvodnosťou ďalšieho trvania väzbysťažovateľa   a s argumentáciou   okresného   súdy,   ktorý   sťažovateľa   opakovane   z väzbyprepustil.

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súduďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdovvo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnejslobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutieo väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bolvzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe lenna   čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺženíväzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosťskutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existenciizákonného   dôvodu   na   vzatie   do   väzby.   Tento   postup   skúma   opravný   súd   v   riadnominštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitietakéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo stranyústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnenéalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň bymali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III.ÚS 151/05).

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohouje preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavoualebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má pravo slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikohonemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základepostupu ustanoveného zákonom:a) zákonné pozbavenie slobody osoby po odsúdení príslušným súdom; b) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody z dôvodu nesplnenia rozhodnutia vydanéhosúdom v súlade so zákonom alebo s cieľom zabezpečiť splnenie povinnosti stanovenejzákonom;c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdnyorgán   pre   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu,   alebo   ak   je   to   dôvodnepovažované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jehospáchaní;

d)   pozbavenie   slobody   maloletého   na   základe   zákonného   rozhodnutia   za   účelomvýchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody za účelom predvedenia predpríslušný súdny orgán;e) zákonné pozbavenie slobody osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, aleboduševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jejnepovolenému   vstupu   na   územie   štátu,   alebo   osoby,   proti   ktorej   sa   vedie   konanieo vypovedaní alebo vydaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlades ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí bytu ihneď predvedený pred sudcualebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jehovec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie samôže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, máprávo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnostipozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Krajský   súd   namietanými   uzneseniami   na   základe   sťažnosti   prokurátora   zrušiljednotlivé uznesenia okresného súdu, ktorými bol sťažovateľ opakovane prepustený z väzbyna   slobodu,   resp.   jeho   väzba   bola   nahradená   v zmysle   §   80   Trestného   poriadku.Uzneseniami č. k. 4 Tpo 15/2014-122 z 9. apríla 2014 a č. k. 4 Tos 61/2014-625 z 5. júna2014 krajský súd zároveň neprijal záruku za ďalšie správanie sťažovateľa ani jeho písomnýsľub   a   zamietol   aj   žiadosť   o   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačnéhoúradníka.

Právo   na   osobnú   slobodu   garantované   tak   ústavou,   ako   aj   dohovorom   zaujímav hierarchii   základných   práv   a   slobôd   (ľudských   práv   a   základných   slobôd)   poprednémiesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorýsa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohtomiesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j.musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každéopatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelomčl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98,I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákonav prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako ajčl. 5 dohovoru.

Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďžeide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti(III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, abydoba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na ten účel patrí všeobecnémusúdu   skúmať   všetky   okolnosti   spôsobilé   vyvrátiť   alebo   potvrdiť   existenciu   skutočnéhoverejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidlarešpektovania   osobnej   slobody   a   uviesť   ich   v   rozhodnutiach   o   žiadostiach   obvinenéhoo prepustenie   na   slobodu   (Toth   c.   Rakúsko   z   12.   decembra   1991).   Obvinený   držanývo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch žiadať o súdnu kontrolu zákonnostiväzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989) vrátane možnosti žiadať, aby jeho väzbabola nahradená zárukou.

V uznesení č. k. 4 Tpo 15/2014-122 z 9. apríla 2014 krajský súd po rekapituláciipodstatného obsahu odôvodnenia uznesenia okresného súdu a sťažnosti prokurátora okreminého uviedol: „Nadriadený súd, ktorému súd prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie 01.04.2014, pri rozhodovaní o sťažnosti prokurátora podľa § 192 odsek 1 písmeno a/, písmeno   b/   Trestného   poriadku   preskúmal   správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého uznesenia, proti ktorým tento sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Nadriadený súd v rámci plnenia tejto svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd prvého stupňa na strane jednej správne zistil, že u obžalovaného sú aj v súčasnom štádiu trestného stíhania dané dôvody väzby preventívnej uvedené v § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku, ktoré spočívajú v dôvodnej obave, že v prípade jeho prepustenia z väzby   na   slobodu   bude   pokračovať   v   trestnej   činnosti,   ktorá   dôvodná   obava   vyplýva zo všetkých tých skutočností, ktorými súd prvého stupňa odôvodnil napadnuté uznesenie, s ktorými sa aj nadriadený súd stotožňuje a na ktoré preto iba poukazuje, nepovažujúc za potrebné ich ani pozmeniť, ani doplniť a to zvlášť aj preto, že ich existencia nebola spochybnená žiadnou zo strán trestného konania v prejednávanej veci.

V   rámci   plnenia   tejto   svojej   prieskumnej   povinnosti   nadriadený   súd   dospel   tiež k záveru, že na strane druhej skutočnosti, ktoré súd prvého stupňa považoval za podstatné pre   svoje   rozhodnutie   o   nahradení   väzby   obvineného   v   prejednávanej   veci   zárukou dôveryhodnej   osoby,   písomným   sľubom   daným   obvineným   a   nariadeným   dohľadom probačného   a   mediačného   úradníka   nad   obvineným,   úvahy,   ktorými   sa   spravoval pri hodnotení v tomto smere doposiaľ vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých základe   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   posudzoval   v   tomto   smere   dokázané relevantné   skutočnosti,   nie   sú   ani   zákonu   zodpovedajúce,   ani   zisteným   skutočnostiam a okolnostiam   prejednávaného   prípadu   opodstatnené,   pretože   aj   podľa   názoru nadriadeného   súdu   (v   podstate   zhodného   so   sťažnostnou   námietkou   prokurátora) u obvineného,   aj   v   súčasnej   dobe   v   prejednávanej   veci   stíhaného   pre   skutok   právne posúdený ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 odsek 1, odsek 2 písmeno c/ (§ 139 odsek 1 písmeno c/) Trestného zákona prijatie záruky alebo sľubu, ani uloženie dohľadu neodôvodňujú žiadne, ustanovením § 80 odsek 2 veta tretia Trestného poriadku požadované,   výnimočné   okolnosti   prípadu,   za   ktoré   podľa   názoru   nadriadeného   súdu nemožno považovať ani žiadnu z okolností tvrdených obvineným, za ktorých sa mal skutku (pre   ktorý   je   v   prejednávanej   veci   stíhaný)   dopustiť   (ohľadne   ktorých   bude   aj v prejednávanej veci po prípadnom podaní obžaloby zrejme potrebné vykonať dokazovanie na hlavnom pojednávaní a toto vyhodnotiť podľa zásady trestného konania ustanovenej v § 2 odsek 12 Trestného poriadku), ani osoba obvineného, na ktorého sa síce hľadí, ako by nebol   odsúdený,   ktorá   fikcia   (okrem   hodnotenia   odsúdenia   ako   priťažujúcej   okolnosti) nebráni prihliadnuť naň pri hodnotení obvineného a to tak z hľadiska možných sklonov k páchaniu trestnej činnosti (zvlášť pokiaľ ide o posledné odsúdenie za úmyselný trestný čin nedovoleného ozbrojovania), ako aj z hľadiska záveru, že neviedol riadny život.

S   prihliadnutím   na   z   vyššie   uvedených   dôvodov   zistenú   nemožnosť   nahradenia väzby obvineného v prejednávanej veci žiadnym z prostriedkov uvedených v § 80 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/, písmeno c/ Trestného poriadku, nadriadený súd plnením svojej, z ustanovenia § 192 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/ Trestného poriadku mu vyplývajúcej prieskumnej povinnosti súčasne zistil, že návrh prokurátora na ďalšie predĺženie lehoty väzby obvineného v prípravnom konaní je zákonu zodpovedajúci, lebo bol podaný v lehote ustanovenej v § 76 odsek 2 Trestného poriadku a súčasne opodstatnený, pretože takýto postup a rozhodnutie odôvodňuje súčasný stav prípravného konania v prejednávanej veci a potreba vykonania vyšetrovacích úkonov súvisiacich so skončením vyšetrovania (§ 208 a § 209 Trestného poriadku), rozhodnutí prokurátora súvisiacich so skončením prípravného konania (§ 231 a nasl. Trestného poriadku) a v prípade podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste aj rozhodnutia súdu podľa § 238 odsek 3 Trestného poriadku.

Pokiaľ ide o dôvody neskončenia prípravného konania v prejednávanej veci v lehote väzby naposledy do 02.05.2014 predĺženej uznesením súdu prvého stupňa zo 07.01.2014 sp. zn. 2Tp/l/2014, aj nadriadený súd (rovnako ako súd prvého stupňa a prokurátor) dospel k záveru, že na strane jednej orgány činné v trestnom konaní doposiaľ pri vykonávaní dôkazov a procesných úkonov vo vyšetrovaní a pri vykonávaní dozoru prokurátora nad jeho priebehom   postupovali   urýchlene,   plynule   a   bez   neopodstatnených   prieťahov,   pričom skončeniu prípravného konania podaním obžaloby (alebo návrhu dohody o vine a treste) v lehote dvadsať pracovných dní pred uplynutím tejto predĺženej lehoty väzby obvineného v prípravnom konaní (alebo iným rozhodnutím prokurátora) bránili (a doposiaľ bránia) objektívne (v postupe orgánov činných v trestnom konaní nemajúce svoj pôvod) dôvody a príčiny, na strane druhej prokurátorom navrhované predĺženie lehoty väzby obvineného v prejednávanej   veci   do   02.08.2014   nie   je   opodstatnené   potrebou   vykonania   vyššie uvedených   (naznačených)   úkonov   a   rozhodnutí   súvisiacich   so   skončením   vyšetrovania a celého prípravného konania.

... Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové zistenia a právne úvahy, nadriadený súd o sťažnosti   prokurátora   podanej   proti   všetkým   výrokom   napadnutému   uzneseniu   súdu prvého stupňa rozhodol tak,   že napadnuté uznesenie podľa § 194 odsek 1 písmeno a/ Trestného   poriadku   zrušil   v   celom   rozsahu   (teda   v   oboch   jeho   častiach)   a   o   žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol sám tak, že ju podľa § 79 odsek 3 Trestného poriadku zamietol súčasne na nahradenie a na dosiahnutie účelu u obvineného pretrvávajúcich dôvodov väzby preventívnej uvedených v § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku podľa § 80 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/, písmeno c/ Trestného poriadku neprijal ani záruku ponúknutú v konaní o žiadosti obvineného obidvomi ( a ⬛⬛⬛⬛ )   dôveryhodnými   osobami,   ani   písomný   sľub   obvineného,   ani nad obvineným neuložil dohľad probačného a mediačného úradníka a súčasne (a následne) o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby obvineného v prípravnom konaní rozhodol tak, že jej vyhovel a lehotu väzby obvineného predĺžil, avšak nie do 02.08.2014, ako to navrhoval prokurátor, ale iba do 15.06.2014 majúc za to, že do tejto doby nielen orgány činné v trestnom konaní zorganizujú svoju činnosť, ale aj obhajcovia obvineného zosúladí plnenie svojich povinností vyplývajúcich im z obhajoby obvineného v prejednávanej veci tak, aby prípravné konanie v nej skončilo bez zbytočných prieťahov a bez potreby ďalšieho opodstatneného predlžovania lehoty väzby v prípravnom konaní, ktorá v prejednávanej veci nesmie podľa § 76 odsek 6 Trestného poriadku presiahnuť štyridsaťosem mesiacov a z ktorej podľa § 76 odsek 7 Trestného poriadku pripadá na prípravné mesiace najviac dvadsaťpäť mesiacov.“

V uznesení č. k. 4 Tos 61/2014-625 z 5. júna 2014 krajský súd opätovne konštatoval,že   okresný   súd   správne   zistil   u sťažovateľa   aj   v   súčasnom   štádiu   trestného   stíhaniaexistenciu dôvodov väzby preventívnej podľa § 71 odsek 1 písm. c) Trestného poriadku.Vo vzťahu   k možnosti   nahradenia   väzby   sťažovateľa   zárukou   dôveryhodnej   osoby,písomným sľubom daným obvineným a nariadeným dohľadom probačného a mediačnéhoúradníka nad obvineným krajský súd rovnako ako vo svojom skoršom uznesení poukázalna dôvody sťažnosti podanej prokurátorom, s ktorými sa zároveň uviedol:

«Pokiaľ ide o neexistenciu ustanovením § 80 odsek 2 veta tretia Trestného poriadku na nahradenie a dosiahnutie účelu väzby preventívnej u obvineného v prejednávanej veci požadovaných výnimočných okolností prípadu nadriadený súd poukazuje na odôvodnenie svojho skoršieho rozhodnutia o väzbe obvineného obsiahnutého v uznesení z 09.04.2014 sp. zn.   4Tpo/15/2014   (ďalej   len „skoršie   rozhodnutie   o   väzbe   obvineného“)   s   tým,   že od doby   jeho   vydania   podľa   jeho   názoru   nenastali   ani   v   skutkových   zisteniach   ani v okolnostiach   (charakterizujúcich   osobu   obvineného,   mieru   jeho   zavinenia   a   jeho pohnútku) majúcich pre takéto rozhodnutie (o existencii resp. neexistencii výnimočných okolností prípadu) zásadný význam žiadne podstatné zmeny, a to ani pokiaľ ide o závery znaleckého   posudku   z   odboru   psychológie,   odvetvie   klinická   psychológia   dospelých podaného ⬛⬛⬛⬛,   hodnotenie   ktorých   súdom   prvého   stupňa   (bez vykonania všetkých v prejednávanej veci dostupných a pre rozhodnutie o podanej obžalobe potrebných dôkazov a iba jednotlivo a nie aj v súhrne s ostatnými dôkazmi) považuje nadriadený súd za predčasné opätovne (rovnako ako vo svojom skoršom rozhodnutí o väzbe obvineného)   upozorňujúc   na   potrebu   (a   to   aj   ohľadne   nich)   vykonať   dokazovanie na hlavnom pojednávaní a toto vyhodnotiť podľa zásady trestného konania ustanovenej v § 2 odsek 12 Trestného poriadku.»

V uznesení   č.   k.   4   Tos   132/2014-752   z   22.   októbra   2014   krajský   súd   okremskutočností v zásade totožným spôsobom konštatovaných v skorších uzneseniach uviedol,že   stotožňujúc   sa   s námietkami   prokurátora „dospel   k záveru,   že   z vyššie   opísaného (v prejednávanej veci zažalovaný skutok tvoriaceho) konkrétneho úmyselného (minimálne vo forme nepriameho úmyslu podľa § 15 písm. b/ Trestného zákona) protiprávneho konania obžalovaného (majúceho podľa doposiaľ zistených skutočností a okolností prípadu spočívať v úmyselnom usmrtení inej osoby obžalovaným a to strelou vystrelenou z krátkej guľovej strelnej zbrane a z bezprostrednej blízkosti do jej hrude) ako aj z osoby obžalovaného (ktorý má   narušené   vzťahy   aj   s ďalšími   príbuznými),   vyplýva   dôvodná   obava,   že   obžalovaný v prípade prepustenia z väzby na slobodu bude v páchaní násilnej trestnej činnosti proti životu a zdraviu pokračovať, v dôsledku existencie ktorých konkrétnych skutočností dôvody väzby   preventívnej   uvedené   v ustanovení   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   zákona u obžalovaného pretrvávajú aj v súčasnom štádiu trestného stíhania v prejednávanej veci“.

Ústavný   súd   k   takémuto   odôvodneniu   napadnutých   uznesení   krajského   súdupovažuje za potrebné iba stručne uviesť, že ústavnému súdu predovšetkým neprislúcha, abyv rámci konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodovväzby sťažovateľa. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, vrámci konania o sťažnostiach vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnýmisúdmi dodržali ústavno-procesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou.Jedným z týchto princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie obvineného do väzby.

Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby lenvtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začatétrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tentoskutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývadôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sapokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Pri   rozhodovaní   o nevyhnutnosti   ďalšieho   trvania   väzby   sťažovateľa   krajský   súdv napadnutých uzneseniach skúmal, či v porovnaní so stavom, ktorý bol v trestnej vecisťažovateľa   v čase   jeho   vzatia   do   väzby,   trvajú   podmienky   jeho   väzby   aj   naďalej.Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva, že krajský súd sazaoberal   tak   skutkovými   okolnosťami   vzatia   do   väzby,   ako   aj   existenciou   väzobnéhodôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Pokiaľ ide o skutkové okolnostivzatia do väzby, krajský súd v podstatnom konštatoval, že podozrenie o spáchaní trestnéhočinu, pre ktorý sa vedie proti sťažovateľovi trestné stíhanie, existuje aj naďalej a potvrdzujeho aj dosiaľ vykonané dokazovanie, či už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom.Túto skutočnosť nespochybnil ani okresný súd vo svojich uzneseniach, ktorými sťažovateľaopakovane   prepustil   z väzby   na   slobodu,   na   ktorých   odôvodnenie   krajský   súd   v tejtosúvislosti odkázal.

Vo   vzťahu   k   dôvodom   preventívnej   väzby   sa   krajský   súd   v rámci   odôvodneniajednotlivých   svojich   namietaných   uznesení   opakovane   stotožnil   so   sťažnostnouargumentáciou   prokurátora,   ktorú   v rekapitulujúcej   časti   svojich   uznesení   v podstatnomrozsahu aj citoval (najmä v časti poukazujúcej na výpovede konkrétne označených svedkov,alebo   na   jednotlivé   závery   znaleckého   dokazovania   z odboru   psychológie).   V   kontextecelého obsahu odôvodnenia napadnutých uznesení je preto potrebné aj tieto argumentyvnímať ako súčasť argumentácie krajského súdu.

Ako   už   ústavný   súd   uviedol,   pre   nedostatok   ústavnej   a   zákonnej   právomocimu neprislúcha skúmať danosť väzobných dôvodov u sťažovateľa ani dopĺňať, rozvíjať čiinak,,vylepšovať“ odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu. Úlohou ústavnéhosúdu   je   iba   posúdiť   ústavnú   konformitu   takéhoto   uznesenia   (napr.   I.   ÚS   60/2014,I. ÚS 346/2014).

V tomto smere ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu spĺňa zákonnépožiadavky na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku], a podľa ústavného súdu je z hľadiska individualizácie konkrétnychskutočností zakladajúcich dôvod väzby sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu judikatúruústavného súdu ústavne konformné a akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu nevykazujeznaky arbitrárnosti či svojvôle konajúceho súdu, krajský súd v sťažnosťou napadnutomuznesení   konal   a   preskúmal   rozhodnutie   okresného   súdu   v   rozsahu   potrebnomna rozhodnutie o sťažnosti prokurátora a vzhľadom na to, že dospel k riadne odôvodnenémuzáveru o danosti dôvodov preventívnej väzby u sťažovateľa a nesplnení podmienok na jejnahradenie,   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a   sám   rozhodol   o ponechaní   sťažovateľavo väzbe, resp. aj o neprijatí záruky ponúkaného písomného sľubu a o zamietnutí žiadostio nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka.   Vychádzajúc   zuvedených skutočností podľa záveru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdunemohlo zasiahnuť do označených práv sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.  

V Košiciach 24. marca 2015