SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 107/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Ivetou Lenčéšovou, Farská 28, Nitra, vedené pod sp. zn. Rvp 6641/2014a sp. zn. Rvp 15264/2014 vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súduv Nitre a jeho uzneseniami č. k. 4 Tpo 15/2014-122 z 9. apríla 2014, č. k. 4 Tos 61/2014-625 z 5. júna 2014 a č. k. 4 Tos 132/2014-752 z 22. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vedené pod sp. zn. Rvp 6641/2014 asp. zn. Rvp 15264/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.III. ÚS 107/2015.
2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniamiKrajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Tpo 15/2014-122 z 9. apríla 2014a č. k. 4 Tos 61/2014-625 z 5. júna 2014.
Dňa 20. novembra 2014 bola ústavnému súdu doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,ktorou namieta porušenie rovnakých základných práv a práv uznesením krajského súduč. k. 4 Tos 132/2014-752 z 22. októbra 2014.
Uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Tp 55/33/2013z 5. júla 2013 v spojení s unesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 33/2013 z 18. júla 2013 bolsťažovateľ ako obvinený z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2písm. c) Trestného zákona vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku.
Uznesením sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 2 Tp 22/2013z 28. marca 2014 bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, pričom podľa § 80 ods. 1písm. b) a c) Trestného poriadku súd nahradil jeho väzbu prijatím písomného sľubu a uložilmu dohľad probačného a mediačného úradníka. Zároveň okresný súd sťažovateľoviv zmysle § 80 ods. 2 a § 82 ods. 1 písm. a), b), c), f) a h) Trestného poriadku uložil splnenieprimeraných povinností a dodržanie obmedzení.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal prokurátor Krajskejprokuratúry v Nitre (ďalej len „prokurátor“) sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesenímč. k. 4 Tpo 15/2014-122 z 9. apríla 2014 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresnéhosúdu zrušil, zároveň zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, neprijalzáruky ponúknuté dôveryhodnými osobami, neprijal písomný sľub sťažovateľa a nenariadilnad sťažovateľom dohľad probačného a mediačného úradníka. Krajský súd tiež týmtouznesením predĺžil väzbu sťažovateľa v prípravnom konaní do 15. júna 2014.
Po podaní obžaloby na sťažovateľa rozhodol senát okresného súdu uznesenímsp. zn. 33 Tk 1/2014 z 23. mája 2014 opätovne o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodua zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku prijal záruku dôveryhodnej osobyza sťažovateľa, prijal jeho písomný sľub a nahradil väzbu dohľadom probačnéhoa mediačného úradníka. Okresný súd sťažovateľovi uložil tiež celý rad povinnostía obmedzení § 80 ods. 2 a § 82 ods. 1 písm. a), b), c), f) a h) Trestného poriadku.
Proti uzneseniu okresného súdu podal prokurátor sťažnosť. O tejto rozhodol krajskýsúd uznesením č. k. 4 Tos 61/2014-625 z 5. júna 2014 tak, že napadnuté uznesenie v celomrozsahu zrušil a ponechal sťažovateľa vo väzbe, neprijal záruku za ďalšie správaniesťažovateľa ponúknutú dôveryhodnou osobou, neprijal písomný sľub sťažovateľaa nenariadil nad sťažovateľom dohľad probačného a mediačného úradníka.
Okresný súd opätovne prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu uznesenímsp. zn. 33 Tk 1/2014 z 10. októbra 2014. Na základe sťažnosti prokurátora toto uzneseniepreskúmal krajský súd a uznesením č. k. 4 Tos 132/2014-752 z 22. októbra 2014 rozhodoltak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a sťažovateľa ponechal vo väzbe.
Všetkým namietaným uzneseniam krajského súdu sťažovateľ vytýka „nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia“.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd v napadnutých uzneseniachč. k. 4 Tpo 15/2014-122 z 9. apríla 2014 a č. k. 4 Tos 61/2014-625 z 5. júna 2014 „žiadnym spôsobom nevysvetlil skutočnosti a úvahy, ktoré viedli k rozdielnemu názoru vo vzťahu k prvostupňovým rozhodnutia, čo viedlo k ponechaniu mojej osoby vo väzbe. Krajský súd v Nitre rozhodol bez toho, aby v odôvodnení rozhodnutia ponúkol presvedčivú argumentáciu, a to aj napriek tomu, že nahradenie väzby rozsiahlymi zákonnými povinnosťami boli riadne a vyčerpávajúco zdôvodnené Okresným súdom v Nitre, a to obdobne tak sudcom pre prípravné konanie, ako aj zákonným senátom po podaní obžaloby. Ak teda Krajský súd v Nitre ako odvolací súd mal diametrálne rozdielny názor vo vzťahu k rozhodnutiam prvostupňového súdu, a to konkrétne ohľadne nahradenia väzby mojim písomným sľubom a ďalšími vyššie uvedeným procesnými inštitútmi, išlo o argument, ktorý je pre rozhodnutie podstatný a zásadný.“.
Krajský súd najmä „nezdôvodnil a neargumentoval, z akého dôvodu nepovažuje nahradenie mojej väzby za dostačujúce, resp. akými úvahami s premisou na jednotlivé zákonné ustanovenia sa spravoval, a to napriek rozsiahlej pozitívnej argumentácii a odôvodnenosti nahradenia väzby zo strany Okresného súdu Nitra v oboch rozhodnutiach predchádzajúcich napadnutým rozhodnutiam. Konkrétne teda žiadnym spôsobom odvolací súd nezdôvodnil svoje negatívne stanovisko k nahradeniu väzby tak zárukou dôveryhodnej osoby, ako aj mojim písomným sľubom, nariadeným dohľadom probačného a mediačného úradníka a najmä aj vo vzťahu širokému rozsahu uložených povinností, ktorým som sa zaviazal podrobiť, a ktoré svojím obsahom poskytovali značnú istotu ochrany verejného záujmu z hľadiska prevencie v prípade môjho prepustenia na slobodu.“.
Krajský súd síce „vytkol súdu prvého stupňa úvahy ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov“, avšak sám „opomenul uviesť v čom tento nesprávny postup pozostával a bez akéhokoľvek zdôvodnenia a poukázania na konkrétne dôkazy názor oboch prvostupňových rozhodnutí odmietol“.
K existencii výnimočných okolností, ktoré sú v prípade obzvlášť závažného zločinunevyhnutným predpokladom možnosti nahradenia väzby podľa § 80 Trestného poriadku,sťažovateľ uviedol, že zo strany krajského súdu došlo k popretiu účelu a významuuvedeného ustanovenia Trestného poriadku, keďže okresný súd „maximálnymi možnými zákonnými prostriedkami nahradil moju väzbu takým spôsobom, aby bol zabezpečený tak účel trestného konania, ako aj preventívny účel tak závažného zabezpečovacieho inštitútu zasahujúceho do základných ľudských práv, ako je inštitút väzby a zohľadnil výnimočné okolnosti v mojom prípade s poukazom na moju osobnosť a dôkaznú situáciu trestného konania. V súvislosti s požiadavkou výnimočných okolností bolo poukázané na vývoj v dokazovaní, a to na závery znaleckého posudku z odboru psychológie, odvetvie klinická psychológia dospelých vypracovaného ⬛⬛⬛⬛, ktoré potvrdzuje skutočnosť, že som nekonfliktný človek a zároveň poukázalo na existenciu predpokladov nutnej obrany v mojom konaní počas spáchaného skutku.“.
Vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu č. k. 4 Tos 132/2014-752z 22. októbra 2014 sťažovateľ argumentoval v zásade totožne ako proti prvým dvomnamietaným uzneseniam krajského súdu, keďže krajský súd podľa jeho názoru ibaopakovane poukázal „na materiálnu podmienku väzby opomínajúc zásadu prezumpcie neviny“ a na narušené rodinné vzťahy sťažovateľa. Nesúhlasí tiež so záverom krajskéhosúdu, že skutkové zistenia, o ktoré svoje rozhodnutie oprel okresný súd, „sú predčasné a neúplné, nakoľko okresný súd nevykonal všetky v prejednávanej veci dostupné a potrebné dôkazy svedčiace nie len v prospech obžalovaného, ale aj tých, ktoré mohli byť v jeho neprospech“.
Sťažovateľ poukázal aj na názory právnej teórie týkajúce sa racionality právnejargumentácie a poukazujúc na konštantnú judikatúru ústavného súdu (napr. IV. ÚS 214/04,IV. ÚS 123/08, IV. ÚS 313/08, I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08) vyslovil závero tom, že namietané uznesenia krajského súdu sú arbitrárne a svojvoľné.
Sťažovateľ v závere sťažností navrhol vysloviť porušenie svojich základných právpodľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1dohovoru namietanými uzneseniami krajského súdu a namietané uznesenia zrušiť.
Sťažovateľ tiež navrhol nariadiť jeho bezodkladné prepustenie z väzby na slobodua priznať mu primerané finančné zadosťučinenie a trovy právneho zastúpenia.
Podaniami doručenými ústavnému súdu 22. decembra 2014 k obom prebiehajúcimkonaniam sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že bol príkazom okresného súdusp. zn. 33 Tk 1/2014 z 12. decembra 2014 prepustený z väzby na slobodu, preto vzal svojesťažnosti späť v časti navrhujúcej nariadenie jeho prepustenia z väzby na slobodu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákonao ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia,z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na totožnosťv osobe sťažovateľa a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodolústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohtouznesenia.
Sťažovateľ namieta vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu porušenie svojichzákladných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv vyplývajúcichz čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd považuje vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru za nevyhnutné v prvom rade uviesť,že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnomobvinení samotnom (konaniami vo veci samej o vine obvinenej osoby) a ani konaniamio právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru,keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr.I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiskajeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok.
Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právona súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ústavy týkajúcich sa špecificky základného právana osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiežprocesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranuv prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základnéprocesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konaniao väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálneustanovenia čl. 17 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1ústavy (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07).
Na základe toho ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniuzákladného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6ods. 1 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou napadnutýmuznesením krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu a označenými právamizaručenými v ústave a dohovore.
2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru a základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uzneseniami krajského súdu
Sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutých uznesení krajského súdu,ktoré má za následok arbitrárnosť a svojvoľnosť týchto rozhodnutí. Krajský súd sa podľanázoru sťažovateľa v dostatočnej miere nevysporiadal s dôvodnosťou ďalšieho trvania väzbysťažovateľa a s argumentáciou okresného súdy, ktorý sťažovateľa opakovane z väzbyprepustil.
Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súduďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdovvo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnejslobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutieo väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bolvzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe lenna čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺženíväzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosťskutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existenciizákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnominštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitietakéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo stranyústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnenéalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň bymali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III.ÚS 151/05).
Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohouje preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavoualebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má pravo slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikohonemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základepostupu ustanoveného zákonom:a) zákonné pozbavenie slobody osoby po odsúdení príslušným súdom; b) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody z dôvodu nesplnenia rozhodnutia vydanéhosúdom v súlade so zákonom alebo s cieľom zabezpečiť splnenie povinnosti stanovenejzákonom;c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdnyorgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodnepovažované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jehospáchaní;
d) pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia za účelomvýchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody za účelom predvedenia predpríslušný súdny orgán;e) zákonné pozbavenie slobody osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, aleboduševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jejnepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanieo vypovedaní alebo vydaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlades ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí bytu ihneď predvedený pred sudcualebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jehovec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie samôže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, máprávo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnostipozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Krajský súd namietanými uzneseniami na základe sťažnosti prokurátora zrušiljednotlivé uznesenia okresného súdu, ktorými bol sťažovateľ opakovane prepustený z väzbyna slobodu, resp. jeho väzba bola nahradená v zmysle § 80 Trestného poriadku.Uzneseniami č. k. 4 Tpo 15/2014-122 z 9. apríla 2014 a č. k. 4 Tos 61/2014-625 z 5. júna2014 krajský súd zároveň neprijal záruku za ďalšie správanie sťažovateľa ani jeho písomnýsľub a zamietol aj žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačnéhoúradníka.
Právo na osobnú slobodu garantované tak ústavou, ako aj dohovorom zaujímav hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) poprednémiesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorýsa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohtomiesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j.musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každéopatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelomčl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98,I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákonav prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako ajčl. 5 dohovoru.
Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďžeide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti(III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, abydoba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na ten účel patrí všeobecnémusúdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočnéhoverejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidlarešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach obvinenéhoo prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Obvinený držanývo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch žiadať o súdnu kontrolu zákonnostiväzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989) vrátane možnosti žiadať, aby jeho väzbabola nahradená zárukou.
V uznesení č. k. 4 Tpo 15/2014-122 z 9. apríla 2014 krajský súd po rekapituláciipodstatného obsahu odôvodnenia uznesenia okresného súdu a sťažnosti prokurátora okreminého uviedol: „Nadriadený súd, ktorému súd prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie 01.04.2014, pri rozhodovaní o sťažnosti prokurátora podľa § 192 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/ Trestného poriadku preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým tento sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Nadriadený súd v rámci plnenia tejto svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd prvého stupňa na strane jednej správne zistil, že u obžalovaného sú aj v súčasnom štádiu trestného stíhania dané dôvody väzby preventívnej uvedené v § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku, ktoré spočívajú v dôvodnej obave, že v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu bude pokračovať v trestnej činnosti, ktorá dôvodná obava vyplýva zo všetkých tých skutočností, ktorými súd prvého stupňa odôvodnil napadnuté uznesenie, s ktorými sa aj nadriadený súd stotožňuje a na ktoré preto iba poukazuje, nepovažujúc za potrebné ich ani pozmeniť, ani doplniť a to zvlášť aj preto, že ich existencia nebola spochybnená žiadnou zo strán trestného konania v prejednávanej veci.
V rámci plnenia tejto svojej prieskumnej povinnosti nadriadený súd dospel tiež k záveru, že na strane druhej skutočnosti, ktoré súd prvého stupňa považoval za podstatné pre svoje rozhodnutie o nahradení väzby obvineného v prejednávanej veci zárukou dôveryhodnej osoby, písomným sľubom daným obvineným a nariadeným dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení v tomto smere doposiaľ vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval v tomto smere dokázané relevantné skutočnosti, nie sú ani zákonu zodpovedajúce, ani zisteným skutočnostiam a okolnostiam prejednávaného prípadu opodstatnené, pretože aj podľa názoru nadriadeného súdu (v podstate zhodného so sťažnostnou námietkou prokurátora) u obvineného, aj v súčasnej dobe v prejednávanej veci stíhaného pre skutok právne posúdený ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 odsek 1, odsek 2 písmeno c/ (§ 139 odsek 1 písmeno c/) Trestného zákona prijatie záruky alebo sľubu, ani uloženie dohľadu neodôvodňujú žiadne, ustanovením § 80 odsek 2 veta tretia Trestného poriadku požadované, výnimočné okolnosti prípadu, za ktoré podľa názoru nadriadeného súdu nemožno považovať ani žiadnu z okolností tvrdených obvineným, za ktorých sa mal skutku (pre ktorý je v prejednávanej veci stíhaný) dopustiť (ohľadne ktorých bude aj v prejednávanej veci po prípadnom podaní obžaloby zrejme potrebné vykonať dokazovanie na hlavnom pojednávaní a toto vyhodnotiť podľa zásady trestného konania ustanovenej v § 2 odsek 12 Trestného poriadku), ani osoba obvineného, na ktorého sa síce hľadí, ako by nebol odsúdený, ktorá fikcia (okrem hodnotenia odsúdenia ako priťažujúcej okolnosti) nebráni prihliadnuť naň pri hodnotení obvineného a to tak z hľadiska možných sklonov k páchaniu trestnej činnosti (zvlášť pokiaľ ide o posledné odsúdenie za úmyselný trestný čin nedovoleného ozbrojovania), ako aj z hľadiska záveru, že neviedol riadny život.
S prihliadnutím na z vyššie uvedených dôvodov zistenú nemožnosť nahradenia väzby obvineného v prejednávanej veci žiadnym z prostriedkov uvedených v § 80 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/, písmeno c/ Trestného poriadku, nadriadený súd plnením svojej, z ustanovenia § 192 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/ Trestného poriadku mu vyplývajúcej prieskumnej povinnosti súčasne zistil, že návrh prokurátora na ďalšie predĺženie lehoty väzby obvineného v prípravnom konaní je zákonu zodpovedajúci, lebo bol podaný v lehote ustanovenej v § 76 odsek 2 Trestného poriadku a súčasne opodstatnený, pretože takýto postup a rozhodnutie odôvodňuje súčasný stav prípravného konania v prejednávanej veci a potreba vykonania vyšetrovacích úkonov súvisiacich so skončením vyšetrovania (§ 208 a § 209 Trestného poriadku), rozhodnutí prokurátora súvisiacich so skončením prípravného konania (§ 231 a nasl. Trestného poriadku) a v prípade podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste aj rozhodnutia súdu podľa § 238 odsek 3 Trestného poriadku.
Pokiaľ ide o dôvody neskončenia prípravného konania v prejednávanej veci v lehote väzby naposledy do 02.05.2014 predĺženej uznesením súdu prvého stupňa zo 07.01.2014 sp. zn. 2Tp/l/2014, aj nadriadený súd (rovnako ako súd prvého stupňa a prokurátor) dospel k záveru, že na strane jednej orgány činné v trestnom konaní doposiaľ pri vykonávaní dôkazov a procesných úkonov vo vyšetrovaní a pri vykonávaní dozoru prokurátora nad jeho priebehom postupovali urýchlene, plynule a bez neopodstatnených prieťahov, pričom skončeniu prípravného konania podaním obžaloby (alebo návrhu dohody o vine a treste) v lehote dvadsať pracovných dní pred uplynutím tejto predĺženej lehoty väzby obvineného v prípravnom konaní (alebo iným rozhodnutím prokurátora) bránili (a doposiaľ bránia) objektívne (v postupe orgánov činných v trestnom konaní nemajúce svoj pôvod) dôvody a príčiny, na strane druhej prokurátorom navrhované predĺženie lehoty väzby obvineného v prejednávanej veci do 02.08.2014 nie je opodstatnené potrebou vykonania vyššie uvedených (naznačených) úkonov a rozhodnutí súvisiacich so skončením vyšetrovania a celého prípravného konania.
... Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové zistenia a právne úvahy, nadriadený súd o sťažnosti prokurátora podanej proti všetkým výrokom napadnutému uzneseniu súdu prvého stupňa rozhodol tak, že napadnuté uznesenie podľa § 194 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku zrušil v celom rozsahu (teda v oboch jeho častiach) a o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol sám tak, že ju podľa § 79 odsek 3 Trestného poriadku zamietol súčasne na nahradenie a na dosiahnutie účelu u obvineného pretrvávajúcich dôvodov väzby preventívnej uvedených v § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku podľa § 80 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/, písmeno c/ Trestného poriadku neprijal ani záruku ponúknutú v konaní o žiadosti obvineného obidvomi ( a ⬛⬛⬛⬛ ) dôveryhodnými osobami, ani písomný sľub obvineného, ani nad obvineným neuložil dohľad probačného a mediačného úradníka a súčasne (a následne) o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby obvineného v prípravnom konaní rozhodol tak, že jej vyhovel a lehotu väzby obvineného predĺžil, avšak nie do 02.08.2014, ako to navrhoval prokurátor, ale iba do 15.06.2014 majúc za to, že do tejto doby nielen orgány činné v trestnom konaní zorganizujú svoju činnosť, ale aj obhajcovia obvineného zosúladí plnenie svojich povinností vyplývajúcich im z obhajoby obvineného v prejednávanej veci tak, aby prípravné konanie v nej skončilo bez zbytočných prieťahov a bez potreby ďalšieho opodstatneného predlžovania lehoty väzby v prípravnom konaní, ktorá v prejednávanej veci nesmie podľa § 76 odsek 6 Trestného poriadku presiahnuť štyridsaťosem mesiacov a z ktorej podľa § 76 odsek 7 Trestného poriadku pripadá na prípravné mesiace najviac dvadsaťpäť mesiacov.“
V uznesení č. k. 4 Tos 61/2014-625 z 5. júna 2014 krajský súd opätovne konštatoval,že okresný súd správne zistil u sťažovateľa aj v súčasnom štádiu trestného stíhaniaexistenciu dôvodov väzby preventívnej podľa § 71 odsek 1 písm. c) Trestného poriadku.Vo vzťahu k možnosti nahradenia väzby sťažovateľa zárukou dôveryhodnej osoby,písomným sľubom daným obvineným a nariadeným dohľadom probačného a mediačnéhoúradníka nad obvineným krajský súd rovnako ako vo svojom skoršom uznesení poukázalna dôvody sťažnosti podanej prokurátorom, s ktorými sa zároveň uviedol:
«Pokiaľ ide o neexistenciu ustanovením § 80 odsek 2 veta tretia Trestného poriadku na nahradenie a dosiahnutie účelu väzby preventívnej u obvineného v prejednávanej veci požadovaných výnimočných okolností prípadu nadriadený súd poukazuje na odôvodnenie svojho skoršieho rozhodnutia o väzbe obvineného obsiahnutého v uznesení z 09.04.2014 sp. zn. 4Tpo/15/2014 (ďalej len „skoršie rozhodnutie o väzbe obvineného“) s tým, že od doby jeho vydania podľa jeho názoru nenastali ani v skutkových zisteniach ani v okolnostiach (charakterizujúcich osobu obvineného, mieru jeho zavinenia a jeho pohnútku) majúcich pre takéto rozhodnutie (o existencii resp. neexistencii výnimočných okolností prípadu) zásadný význam žiadne podstatné zmeny, a to ani pokiaľ ide o závery znaleckého posudku z odboru psychológie, odvetvie klinická psychológia dospelých podaného ⬛⬛⬛⬛, hodnotenie ktorých súdom prvého stupňa (bez vykonania všetkých v prejednávanej veci dostupných a pre rozhodnutie o podanej obžalobe potrebných dôkazov a iba jednotlivo a nie aj v súhrne s ostatnými dôkazmi) považuje nadriadený súd za predčasné opätovne (rovnako ako vo svojom skoršom rozhodnutí o väzbe obvineného) upozorňujúc na potrebu (a to aj ohľadne nich) vykonať dokazovanie na hlavnom pojednávaní a toto vyhodnotiť podľa zásady trestného konania ustanovenej v § 2 odsek 12 Trestného poriadku.»
V uznesení č. k. 4 Tos 132/2014-752 z 22. októbra 2014 krajský súd okremskutočností v zásade totožným spôsobom konštatovaných v skorších uzneseniach uviedol,že stotožňujúc sa s námietkami prokurátora „dospel k záveru, že z vyššie opísaného (v prejednávanej veci zažalovaný skutok tvoriaceho) konkrétneho úmyselného (minimálne vo forme nepriameho úmyslu podľa § 15 písm. b/ Trestného zákona) protiprávneho konania obžalovaného (majúceho podľa doposiaľ zistených skutočností a okolností prípadu spočívať v úmyselnom usmrtení inej osoby obžalovaným a to strelou vystrelenou z krátkej guľovej strelnej zbrane a z bezprostrednej blízkosti do jej hrude) ako aj z osoby obžalovaného (ktorý má narušené vzťahy aj s ďalšími príbuznými), vyplýva dôvodná obava, že obžalovaný v prípade prepustenia z väzby na slobodu bude v páchaní násilnej trestnej činnosti proti životu a zdraviu pokračovať, v dôsledku existencie ktorých konkrétnych skutočností dôvody väzby preventívnej uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného zákona u obžalovaného pretrvávajú aj v súčasnom štádiu trestného stíhania v prejednávanej veci“.
Ústavný súd k takémuto odôvodneniu napadnutých uznesení krajského súdupovažuje za potrebné iba stručne uviesť, že ústavnému súdu predovšetkým neprislúcha, abyv rámci konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodovväzby sťažovateľa. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, vrámci konania o sťažnostiach vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnýmisúdmi dodržali ústavno-procesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou.Jedným z týchto princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie obvineného do väzby.
Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby lenvtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začatétrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tentoskutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývadôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sapokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Pri rozhodovaní o nevyhnutnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa krajský súdv napadnutých uzneseniach skúmal, či v porovnaní so stavom, ktorý bol v trestnej vecisťažovateľa v čase jeho vzatia do väzby, trvajú podmienky jeho väzby aj naďalej.Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva, že krajský súd sazaoberal tak skutkovými okolnosťami vzatia do väzby, ako aj existenciou väzobnéhodôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Pokiaľ ide o skutkové okolnostivzatia do väzby, krajský súd v podstatnom konštatoval, že podozrenie o spáchaní trestnéhočinu, pre ktorý sa vedie proti sťažovateľovi trestné stíhanie, existuje aj naďalej a potvrdzujeho aj dosiaľ vykonané dokazovanie, či už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom.Túto skutočnosť nespochybnil ani okresný súd vo svojich uzneseniach, ktorými sťažovateľaopakovane prepustil z väzby na slobodu, na ktorých odôvodnenie krajský súd v tejtosúvislosti odkázal.
Vo vzťahu k dôvodom preventívnej väzby sa krajský súd v rámci odôvodneniajednotlivých svojich namietaných uznesení opakovane stotožnil so sťažnostnouargumentáciou prokurátora, ktorú v rekapitulujúcej časti svojich uznesení v podstatnomrozsahu aj citoval (najmä v časti poukazujúcej na výpovede konkrétne označených svedkov,alebo na jednotlivé závery znaleckého dokazovania z odboru psychológie). V kontextecelého obsahu odôvodnenia napadnutých uznesení je preto potrebné aj tieto argumentyvnímať ako súčasť argumentácie krajského súdu.
Ako už ústavný súd uviedol, pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomocimu neprislúcha skúmať danosť väzobných dôvodov u sťažovateľa ani dopĺňať, rozvíjať čiinak,,vylepšovať“ odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu. Úlohou ústavnéhosúdu je iba posúdiť ústavnú konformitu takéhoto uznesenia (napr. I. ÚS 60/2014,I. ÚS 346/2014).
V tomto smere ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu spĺňa zákonnépožiadavky na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku], a podľa ústavného súdu je z hľadiska individualizácie konkrétnychskutočností zakladajúcich dôvod väzby sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu judikatúruústavného súdu ústavne konformné a akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu nevykazujeznaky arbitrárnosti či svojvôle konajúceho súdu, krajský súd v sťažnosťou napadnutomuznesení konal a preskúmal rozhodnutie okresného súdu v rozsahu potrebnomna rozhodnutie o sťažnosti prokurátora a vzhľadom na to, že dospel k riadne odôvodnenémuzáveru o danosti dôvodov preventívnej väzby u sťažovateľa a nesplnení podmienok na jejnahradenie, uznesenie okresného súdu zrušil a sám rozhodol o ponechaní sťažovateľavo väzbe, resp. aj o neprijatí záruky ponúkaného písomného sľubu a o zamietnutí žiadostio nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Vychádzajúc zuvedených skutočností podľa záveru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdunemohlo zasiahnuť do označených práv sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2015



