znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 107/2011-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. júla 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť G. P., P., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. N., Advokátska kancelária, B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 34/2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo G. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 34/2000 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 C 34/2000 konať bez zbytočných prieťahov.

3. G. P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Trnava   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný   súd   Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť   G.   P.   trovy   konania   v   sume 385,79 € (slovom tristoosemdesiatpäť eur a sedemdesiatdeväť centov) na účet jej právnej zástupkyne Mgr. Z. N., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 107/2011-14 z 15. marca 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť G. P., P. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 C 34/2000.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka je navrhovateľkou v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) po rozvode na základe návrhu podaného na okresnom súde 25. februára 2000.

Sťažovateľka v sťažnosti prezentovala podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania a k jeho priebehu okrem iného uviedla, že okresný súd v období rokov 2001   až   2006 „neúčinne   aplikoval   poriadkové   opatrenia   vyplývajúce   mu   z   §   53   OSP vo vzťahu k rýchlosti a plynulosti súdneho konania a k zabezpečeniu znaleckých posudkov“.V tejto   súvislosti   sťažovateľka   argumentovala,   že „lehota   4   resp.   5   rokov na vypracovanie znaleckých posudkov, bez ohľadu na počet ustanovených znalcov, je viac než   neprimeraná,   aj   s poukazom   napr.   na   vývoj   cien,   opotrebenie   oceňovaných   vecí, dispozíciu účastníkov s masou BSM a pod.“.

Sťažovateľka poukázala aj na moment neprimeraného časového odstupu v prípade týkajúcom sa uskutočnenia pojednávania (23. marca 2007) po uplynutí až takmer šiestich rokov od vykonania predchádzajúceho pojednávania (5. apríla 2001).

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   bol   postup   okresného   súdu   nesústredený a neefektívny, o čom svedčí skutočnosť, že rozsudok okresného súdu vyhlásený 26. mája 2008 bol nadriadeným súdom zrušený z dôvodu, že okresný súd „vec nesprávne právne posúdil,   a preto   nevykonal   ďalšie   navrhované   dôkazy“ a taktiež   sa „nedostatočne vyporiadal s protichodnými tvrdeniami účastníkov konania a obmedzil sa len na vykonanie dokazovania znalcami, v dôsledku čoho porušil § 132 o hodnotení dôkazov ako aj § 157 ods. 2 OSP o odôvodnení rozsudku“.

Sťažovateľka uviedla, že proti doterajšiemu postupu okresného súdu podala 13. júla 2010   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   adresovanú   predsedovi   okresného   súdu,   na   ktorú reagoval   poverený   zástupca   okresného   súdu   listom   zo   4.   augusta   2010,   v ktorom skonštatoval nedostatky v plynulosti predmetného konania. Podľa vyjadrenia sťažovateľky napriek realizácii tohto právneho prostriedku nedošlo ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu k právoplatnému skončeniu jej veci, a teda k odstráneniu stavu právnej neistoty.

Z   uvedených   dôvodov   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/34/2000 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu vo veci   konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 300 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd 14. apríla 2011 vyzval okresný súd, aby sa k sťažnosti vyjadril.

Okresný   súd   prostredníctvom   jeho   predsedníčky   predložil   ústavnému   súdu vyjadrenie doručené 16. mája 2011, obsahom ktorého bol podrobný chronologický prehľad vykonaných procesných úkonov a stanovisko k prijatej sťažnosti. Okresný súd skonštatoval, že vo   veci   sťažovateľky   ide   o   skutkovo a právne zložitú   vec vyporiadania   BSM, „kde predmetom   vyporiadania   sú   dve   nehnuteľnosti   a 104   hnuteľných   vecí,   ďalej   finančné prostriedky z podnikateľskej činnosti a spoločné dlhy účastníkov konania“.

Okresný súd vo svojom vyjadrení poukázal na prieťahy, ktoré podľa jeho názoru spôsobila sťažovateľka, keď jej právna zástupkyňa niekoľkokrát nereagovala včas na výzvy konajúceho súdu. Súčasne okresný súd poukázal na negatívny aspekt konania – prieťahy pri vypracovaní znaleckých posudkov spôsobené nedostatočnou spoluprácou odporcu.

Vo   vzťahu   k postupu   konajúceho   súdu   bola   predostretá   obhajoba   o dlhotrvajúcej práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne,   ktorá   si   vyžiadala   pridelenie   veci   iným   sudcom, a s tým   spojenú   potrebu   naštudovania   prejednávanej   veci,   čo   potom   zákonite   viedlo k predĺženiu   doby   konania.   Okresný   súd   v   závere   skonštatoval,   že   vo   veci   sa   konalo priebežne. Podľa jeho názoru sa úkony okresného súdu javia navonok ako nesústredené, no z dôvodu paralelného ustanovenia až štyroch znalcov nebolo možné súčasné poskytnutie spisového materiálu všetkým ustanoveným znalcom naraz, pričom ku komplikácii tohto stavu prispela navyše nedostatočná súčinnosť zo strany účastníkov konania.

Predsedníčka   okresného   súdu   zároveň   vyjadrila   súhlas   s   prerokovaním   sťažnosti sťažovateľky bez nariadenia ústneho pojednávania.

V podaní doručenom ústavnému súdu 27. júna 2011 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne súhlasila s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľka. Vo svojom vyjadrení k stanovisku   okresného súdu   uviedla citujúc judikatúru   ústavného súdu, že po právnej stránke nemožno konanie o vyporiadanie BSM kvalifikovať ako právne zložité,   pretože   judikatúra   všeobecného   súdnictva   je   v tejto   oblasti   bohatá   a ani argumentácia o skutkovej náročnosti veci prezentovanej okresným súdom nie je vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania, viac ako desať rokov, akceptovateľná. Sťažovateľka opätovne zdôraznila   nesústredenosť   a neefektívnosť   celkového   priebehu   konania,   ako   aj   postupu týkajúceho sa znaleckého dokazovania. Sťažovateľka ďalej poprela tvrdenie okresného súdu o nedostatočnej súčinnosti zo strany sťažovateľky ako účastníčky posudzovaného konania a argumentovala, že tieto tvrdenia nemajú oporu ani v samotnom chronologickom prehľade úkonov konania spracovanom   okresným   súdom,   pričom   dodala, že v prípadoch   potreby vždy   o predĺženie   súdom   stanovenej   lehoty   prostredníctvom   právneho   zástupcu   riadne požiadala. Odvolávajúc sa na pozitívny záväzok Slovenskej republiky zabezpečiť technické, odborné a personálne podmienky pre rýchlu a účinnú ochranu práv zo strany všeobecných súdov,   odmietla   sťažovateľka   obhajobu   okresného   súdu   o dlhodobej   práceneschopnosti zákonnej sudkyne a o následnej potrebe preštudovania spisového materiálu novým sudcom. V   závere   k argumentácii   okresného   súdu   o priebežnom   vykonávaní   úkonov   konania sťažovateľka   poukázala   na   doterajšiu   celkovú   dobu   konania   podľa   jej   názoru spochybňujúcu splnenie podmienky primeranosti dĺžky konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu, pričom zistil,   že   v   priebehu   konania   došlo   k   týmto   pre posúdenie   sťažnosti   relevantným skutočnostiam:

Uzneseniami z 10. septembra 2001 ustanovil okresný súd štyroch znalcov z odboru „bytové   zariadenie,   oceňovanie   nehnuteľností,   odhad   hodnoty   cestných   vozidiel“ a „účtovná evidencia“ pre účely vypracovania znaleckých posudkov v určenej lehote 2 až 3 mesiacov. Znalec z odboru „účtovná evidencia“ požiadal okresný súd 22. októbra 2001 o predloženie potrebného spisového materiálu.

Znalec   z odboru „odhad   hodnoty   cestných   vozidiel“ predložil   okresnému   súdu 7. novembra   2001   predbežné   vyjadrenie,   v ktorom   ho   upovedomil   o skutočnosti,   že pri prehliadke   posudzovaného   motorového   vozidla   sťažovateľka   odmietla   umožniť odporcovi zúčastniť sa tejto prehliadky, pričom sa odporca vyjadril, že bude túto skutočnosť namietať po vypracovaní znaleckého posudku ako dôvod jeho neobjektívnosti. Okresný súd preto 30. novembra 2001 sťažovateľku vyzval, aby spolupracovala pre účely vypracovania predmetného   znaleckého   posudku   s poučením   o možnosti   uloženia   poriadkovej   pokuty. Zásielku   sa   nepodarilo   doručiť   a vrátila   sa   okresnému   súdu   s označením „adresát na uvedenej adrese nebýva“. Znalec 7. januára 2002 oznámil okresnému súdu skutočnosti brániace   mu   vo   vypracovaní   znaleckého   posudku,   a síce,   že   sa   účastníci   nedohodli „na množstve odjazdených kilometrov a technickom stave vozidiel ku dňu oceňovania“.V období   marca   2002   vyzval   okresný   súd   znalcov   na predloženie   vypracovaných znaleckých posudkov. Znalec z odboru „účtovná evidencia“ okresnému súdu 8. marca 2002 oznámil, že mu nebol dosiaľ poskytnutý potrebný spisový materiál. Dňa 22. marca 2002 požiadal   aj   znalec   z odboru „bytové   zariadenie“ o poskytnutie   potrebného   spisového materiálu.

Znalec   z odboru „bytové   zariadenie“ 3.   júna   2002   informoval   okresný   súd o obštrukciách odporcu brániacich mu vo vypracovaní znaleckého posudku.

Okresný   súd   požiadal   10.   októbra   2002   znalca   z odboru „účtovná   evidencia“ o predloženie vypracovaného znaleckého posudku a spisového materiálu. Tento okresnému súdu   oznámil, že prekážkou   brániacou   vypracovaniu znaleckého posudku   sú   obštrukcie zo strany odporcu (neposkytnutie potrebných podkladov). Okresný súd 7. novembra 2002 vyzval   odporcu   na   spoluprácu   so   znalcom   s poučením   o možnosti   uloženia   poriadkovej pokuty.   Znalec   z odboru „účtovná   evidencia“ 26.   novembra   2002   opätovne   oznámil okresnému   súdu   obštrukcie   zo   strany   odporcu.   Tento   znalec   30.   apríla   2003   vrátil okresnému súdu spisový materiál bez vypracovaného znaleckého posudku s odôvodnením, že mu neboli poskytnuté potrebné podklady. Sťažovateľka 30. októbra 2003 navrhla uložiť odporcovi   poriadkovú   pokutu   z dôvodu   hrubého   sťažovania   postupu   súdu   v súvislosti s vypracovávaním   znaleckých   posudkov.   Okresný   súd   uznesením   z 27.   novembra   2003 uložil odporcovi poriadkovú pokutu.

Okresný súd 19. mája 2003 vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby poskytol údaje   o aktuálnom   pobyte   sťažovateľky,   pretože   jej   nebolo   možné   doručiť   výzvu na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ďalej na predloženie dôkazov opodstatňujúcich vydanie predbežného opatrenia a na oznámenie ďalších relevantných skutočností. Právna zástupkyňa reagovala na výzvu 20. mája 2003. Okresný   súd   31.   októbra   2003   opätovne   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky, aby oznámila aktuálnu adresu sťažovateľky.

V júli 2004 vyzval okresný súd znalcov na predloženie znaleckých posudkov. Znalec z odboru „účtovná evidencia“   okresnému súdu oznámil, že mu nebola zo strany odporcu poskytnutá   súčinnosť   potrebná   na vypracovanie   znaleckého   posudku.   Znalec   z odboru „bytové zariadenie“ okresnému súdu oznámil, že nemôže znalecký posudok vypracovať z dôvodu nedostatku oprávnenia v príslušnom odbore znaleckej činnosti. Znalec z odboru „oceňovanie   nehnuteľností“ okresnému   súdu   oznámil,   že   mu   bráni   vo   vypracovaní znaleckého posudku skutočnosť, že mu nebol zo strany okresného súdu poskytnutý spisový materiál.

Okresný súd 26. augusta   2004 opätovne vyzval odporcu na poskytnutie súčinnosti pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty.   Dňa   9.   septembra   2004   k predmetnej   výzve predložil   stanovisko   právny   zástupca   odporcu.   Znalec   z odboru „účtovná   evidencia“ 13. októbra 2004 okresnému súdu oznámil, že mu odporca neposkytuje súčinnosť, čo mu bráni vo vypracovaní znaleckého posudku. Znalec z odboru „oceňovanie nehnuteľností“ 22. októbra   2004   okresnému   súdu   oznámil, že   mu vo   vypracovaní znaleckého posudku bránia obštrukcie zo strany odporcu. Okresnému súdu predložil 27. októbra 2004 odporca svoje stanovisko k predmetnému vyjadreniu znalca. Dňa 6. decembra 2004 okresný súd tohto znalca vyzval, aby sa vyjadril, či mu bola poskytnutá súčinnosť zo strany odporcu. Znalec   predložil   svoje   vyjadrenie   14.   decembra   2004   a   požiadal   v ňom   okresný   súd o poskytnutie   odporúčania,   akým   spôsobom   zabezpečiť   podklady   na vypracovanie znaleckého   posudku.   Okresný   súd   uznesením   z 27.   januára   2005   uložil   odporcovi poriadkovú pokutu z dôvodu hrubého sťažovania postupu konania neposkytnutím súčinnosti ustanovenému znalcovi. Proti rozhodnutiu podal odporca 2. marca 2005 odvolanie. Okresný súd predložil podané odvolanie so spisovým materiálom na rozhodnutie krajskému súdu 5. októbra 2005. Krajský súd 6. októbra 2005 konštatoval, že okresný súd predložil neúplný spisový   materiál,   a preto   ho   požiadal   o predloženie   kompletného   spisového   materiálu. Okresný súd mu predložil kompletný spisový materiál 7. novembra 2005. Odvolací súd napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   svojím   rozhodnutím   z 30.   novembra   2005   zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia poučil okresný súd o tom, že v záujme zabezpečenia podkladov na účely vypracovania znaleckého posudku   je   potrebné,   aby   účastníka   vyzval   na poskytnutie   súčinnosti   prostredníctvom vydaného uznesenia, v ktorom budú presne špecifikované povinnosti účastníka s poučením o možnosti uloženia poriadkovej pokuty.

Okresný   súd   7.   apríla   2006   vyzval   účastníkov   konania,   aby   sa   vyjadrili k vypracovanému   znaleckému   posudku   týkajúcemu   sa   ocenenia   nehnuteľností,   pričom výzvu zopakoval 11. mája 2006. Sťažovateľka predložila svoje vyjadrenie 12. mája 2006.Okresný   súd   26.   mája   2006   vyzval   ďalších   ustanovených   znalcov,   aby predložili znalecké posudky s poučením, že im v prípade potreby bude poskytnutý aj súdny spis.Znalec z odboru „účtovná   evidencia“ 9.   júna 2006   okresnému   súdu   oznámil,   že obštrukcie   odporcu   mu   bránia   vypracovať   znalecký   posudok.   Okresný   súd   uznesením zo 14. júna 2006 uložil odporcovi povinnosť poskytnúť súčinnosť ustanovenému znalcovi. Dňa   7.   septembra   2006   predložil   okresnému   súdu   odporca   vyjadrenie   k povinnostiam určeným mu uznesením zo 14. júna 2006. Okresný súd 13. septembra 2006 odporcu poučil o možnosti uloženia poriadkovej pokuty v prípade neposkytnutia súčinnosti znalcovi.Znalec z odboru „odhad hodnoty cestných vozidiel“ 12. júla 2006 požiadal okresný súd o zabezpečenie súčinnosti   účastníkov konania. Okresný   súd uznesením   z 1.   augusta 2006 uložil účastníkom konania povinnosť poskytnúť potrebnú súčinnosť znalcovi.Znalec   z odboru „odhad   hodnoty   cestných   vozidiel“ predložil   okresnému   súdu 29. septembra 2006 vypracovaný znalecký posudok. Okresný súd 20. októbra 2006 požiadal účastníkov konania, aby sa k nemu vyjadrili; výzvu vo vzťahu k obom účastníkom konania zopakoval   5.   decembra   2006.   Túto   výzvu   23.   januára   2007   zase   zopakoval   vo   vzťahu k sťažovateľke, pričom táto predložila svoje vyjadrenie 23. januára 2007.

Okresný súd uskutočnil 6. septembra 2007 pojednávanie, na ktorom bol vypočutý znalec a ktoré bolo odročené na 30. október 2007. Pojednávanie v termíne 30. október 2007 bolo   z dôvodu   práceneschopnosti   zákonného   sudcu   odročené   na   neurčito. Okresný   súd odročené pojednávanie uskutočnil 8. apríla 2008.

Dňa 26. mája 2008 vydal okresný súd rozsudok. Odvolací súd uznesením z 30. apríla 2009   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie,   pričom v rozhodnutí   dôvodil,   že   okresný   súd   nevykonal náležité   dokazovanie,   v dôsledku   čoho porušil   ustanovenia   §   132   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) upravujúce zásadu voľného hodnotenia dôkazov a ustanovenia   §   157   ods.   2   OSP   upravujúce   náležitosti   odôvodnenia   rozsudku.   Ďalej odvolací   súd   uviedol,   že   prejednávaná   vec   nebola   správne   právne   posúdená,   pretože prvostupňovým súdom nebolo vykonané relevantné dokazovanie k otázke sporných tvrdení účastníkov konania, jednak výsluchom samotných účastníkov, ako aj výsluchom svedkov. Okresný súd uznesením z 23. júna 2010 rozhodol o nariadení predbežného opatrenia, ktorým zakázal sťažovateľke nakladať so špecifikovaným majetkom patriacim do BSM. Odvolací súd uznesením zo 6. októbra 2010 prvostupňové rozhodnutie zmenil tak, že návrh odporcu na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 13. októbra 2010.

Ďalej ústavný súd zistil, že okresný súd určil termín pojednávania na 10. marec 2011, ktoré bolo pre ospravedlnenú neprítomnosť účastníkov odročené na 28. apríl 2011.Okresný   súd   uskutočnil   28.   apríla 2011 pojednávanie,   na ktorom   bolo   vykonané dokazovanie a sťažovateľka predložila vyjadrenie mediátora. Pojednávanie bolo odročené na 9. jún 2011.

Pojednávanie uskutočnené okresným súdom 9. júna 2011 bolo odročené na neurčito.

Ústavný súd v závere zistil, že v čase rozhodovania o sťažnosti nebola predmetná vec sťažovateľky pred okresným súdom meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľky preskúmal skutkovú   a   právnu   zložitosť   veci   (1),   správanie   sťažovateľky   v   priebehu   konania   (2) a napokon aj postup okresného súdu (3).

1. Predmetom konania je vyporiadanie BSM. Tento druh konania je bežnou agendou všeobecných súdov a nemožno ho považovať za právne zložitý vzhľadom na existenciu početnej   a   ustálenej   judikatúry   týkajúcej   sa   sporov   tohto   charakteru.   Konanie o vyporiadanie BSM sa však obvykle vyznačuje skutkovou náročnosťou danou potrebou zisťovania celého majetku bývalých manželov spravidla za dlhšie obdobie. V prevažnej väčšine   prípadov   sa   v   takýchto   sporoch   vykonáva   znalecké   dokazovanie   zamerané na zistenie cien a hodnoty vecí a iných majetkových hodnôt tvoriacich BSM. Aj v danom prípade je skutková náročnosť veci daná potrebou vykonania rozsiahlejšieho dokazovania týkajúceho sa špecifikácie vecí patriacich do BSM a určenia ich hodnoty prostredníctvom viacerých znaleckých posudkov.

Ústavný súd však pripomína, že žiadna skutková zložitosť veci, ktorou sa spravidla vyznačujú   spory   o   vyporiadanie   BSM,   nemôže   ospravedlniť,   že   po   viac   ako   desiatich rokoch od podania návrhu nebola vec sťažovateľky právoplatne skončená.

2. Pri   posúdení   druhého   kritéria   hodnotenia   prípadných   zbytočných   prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľky, aj keď v nepatrnej miere, prispelo k zbytočnému predĺženiu posudzovaného konania.

Sťažovateľka v dvoch prípadoch reagovala nepružne na výzvy okresného súdu, keď nerešpektovala ním určené lehoty a splnila pokyn konajúceho súdu až po jeho následnej opakovanej výzve. Konkrétne išlo o výzvu okresného súdu zo 7. apríla 2006 a ďalej o výzvu z 20. októbra 2006, ktorú musel voči sťažovateľke okresný súd zopakovať ešte dvakrát. Na   vrub   sťažovateľky   treba   pripočítať   aj   zistenú   nedostatočnú   spoluprácu s ustanoveným znalcom z odboru „odhad hodnoty cestných vozidiel“ v období ku koncu roku 2001, k začiatku roku 2002 a v období júla 2006.

Napokon   ako   pasivitu   sťažovateľky   -   účastníčky   konania posúdil   ústavný   súd   aj neoznámenie zmeny aktuálnej adresy svojho pobytu, čo vytváralo prekážku doručovania písomnosti zo strany konajúceho súdu (v máji 2003 a októbri 2003).

Celkovo teda možno konštatovať, že aj sťažovateľka má určitý podiel na zbytočnom predĺžení   doterajšej   doby   konania   pred   okresným   súdom,   na   čo   ústavný   súd   prihliadol pri určení sumy priznaného finančného zadosťučinenia.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   v úvode   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   aj nesprávna organizácia   práce,   ako aj iné   nedostatky   v činnosti   súdu,   ktoré   boli príčinou neprimeranej   lehoty   na   prerokovanie   konkrétnej   veci,   sú porušením   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (II. ÚS 61/98,   III.   ÚS   18/00, III. ÚS 395/08).

Jedným   z   najzávažnejších   nedostatkov   plynulosti   konania   bol   podľa   zistení ústavného súdu nesústredený postup okresného súdu, ktorému sa nepodarilo včas a účinne zabrániť sťažovaniu postupu konania zo strany odporcu, a to   v rozsiahlom období rokov 2002 až 2006. Ústavný súd je toho názoru, že okresný súd nevyužil možnosti eliminácie obštrukcií odporcu realizáciou poriadkových opatrení poskytovaných ustanoveniami § 53 OSP účinným, a teda efektívnym spôsobom. Na tieto nedostatky ho napokon upozornil už nadriadený súd, ktorý v odvolacom rozhodnutí z 30. novembra 2005 načrtol účinný systém vynútenia   súčinnosti   účastníkov   konania.   Úlohou   okresného   súdu   v tomto   smere   bolo bezprostredne   po   ustanovení   príslušných   znalcov   špecifikovať   povinnosti   účastníkov konania   v rámci   poskytnutia   súčinnosti   pri   vypracovaní   znaleckých   posudkov   ich formuláciou vo vydanom uznesení s poučením o možnosti ich vynútenia prostredníctvom poriadkových opatrení a súčasne v prípade nesplnenia vymedzených povinností zo strany účastníkov konania reagovať pružne ich okamžitou realizáciou.

Neefektívnym bol   aj postup okresného súdu,   keď všetkým   znalcom   bezodkladne po ich   ustanovení   neposkytol   k dispozícii   spisový   materiál   potrebný   na vypracovanie znaleckých   posudkov.   Obranu   okresného   súdu   predostretú   v tomto   smere,   a   síce o „nemožnosti zaslať spis všetkým štyrom znalcom naraz“, ústavný súd nemohol prijať. Ústavný súd vyslovuje názor, že okresný súd mohol túto situáciu vyriešiť vyhotovením kópií relevantných častí spisového materiálu pre každého z ustanovených znalcov osobitne, čím by zabezpečil vytvorenie podmienok pre včasné vypracovanie znaleckých posudkov.

Nesústredenú a neefektívnu činnosť konajúceho súdu navyše potvrdzujú aj uznesenia odvolacieho súdu, ktorými tento zrušil jednak rozsudok okresného súdu z 26. mája 2008, ako aj jeho uznesenia z 27. januára 2005 a 23. júna 2010.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktorým došlo k zrušeniu označeného prvostupňového rozsudku,   poukázalo   na podstatný   nedostatok   posudzovaného   konania   spočívajúci v neucelenosti postupu konajúceho súdu v procese dokazovania. Rozhodnutie odvolacieho súdu,   ktorým   bolo zrušené uznesenie   okresného   súdu   týkajúce   sa   uloženia   poriadkovej pokuty   (z   27.   januára   2005),   takisto   potvrdilo   nesystematický   postup   okresného   súdu. Uznesenie krajského súdu, ktorým bolo zmenené rozhodnutie okresného súdu o nariadení predbežného   opatrenia   z 23.   júna   2010,   poukázalo   na   nesprávnosť   skutkového   záveru napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd zistil v predmetnom konaní navyše aj obdobia nečinnosti, v ktorých okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Išlo o obdobie od 6. septembra 2007 (keď okresný súd uskutočnil pojednávanie, ktoré   odročil)   do   8.   apríla 2008   (keď bolo opätovne vykonané odročené   pojednávanie) predstavujúce   nečinnosť   v   trvaní   približne   6   mesiacov.   Aj   keď   vykonaniu   skoršieho (určeného)   termínu   pojednávania   –   30.   októbra   2007   zabránila   personálna   prekážka osobitného   charakteru   –   dočasná   práceneschopnosť   zákonného   sudcu,   túto   skutočnosť nemožno   akceptovať ako ospravedlňujúcu   okolnosť   na   úkor   účastníka   konania, pretože zabezpečiť jej odstránenie bolo povinnosťou konajúceho súdu vyplývajúcou z pozitívneho záväzku   štátu   vytvoriť   všetky   podmienky,   vrátane   personálnych,   pre   rýchlu   a účinnú ochranu práv v rámci justičného systému.

Ako nečinnosť kvalifikuje ústavný súd aj vykonanie pojednávania v neprimeranom časovom odstupe, a to s prihliadnutím na okolnosť vtedy aktuálnej dĺžky konania (takmer 10 rokov), keď okresný súd po vrátení spisového materiálu nadriadeným súdom 13. októbra 2010 určil termín a vykonal pojednávanie až 10. marca 2011. Ústavný súd v danom období prihliadnuc na potreby doručenia písomného predvolania svedkom a účastníkom konania odhadol obdobie nečinnosti dĺžkou 3 mesiace.

Na tomto mieste sa ústavný súd vysporiadal aj s vyjadrením predsedníčky okresného súdu, ktorá poukázala na početné zmeny v osobách zákonných sudcov počas prerokúvania veci.Ústavný   súd   už   opakovane   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   zdôraznil,   že obhajoba konajúceho súdu opierajúca sa o potrebu poskytnutia určitého časového rámca v záujme preštudovania   spisového materiálu pri   početným   zmenách v   osobe   zákonného sudcu   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť konajúceho súdu za rozhodnutie vo veci sťažovateľa, ktorý sa naň obrátil. Ústavný súd preto obranu okresného súdu tohto charakteru akceptovať nemohol.

Z   petitu   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   žiadala   ústavný   súd   aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).

Ústavný súd konštatuje, že zistená dĺžka konania vedeného pred okresným súdom bola čiastočne ovplyvnená skutkovou zložitosti veci a k zbytočnému predĺženiu konania prispelo aj pasívne správanie sťažovateľky, avšak nepomerne rozhodujúcim faktorom, ktorý mal vplyv na neprimeranú dobu konania, bol postup okresného súdu a zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustil v dôsledku svojho neefektívneho a nesústredeného postupu a zistenej nečinnosti   (v celkovej   dĺžke   9   mesiacov).   Viac   ako   10   rokov   trvajúce   konanie   pred okresným   súdom   bez   právoplatného   skončenia   veci   jednoducho   nemožno   ústavne akceptovať.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli (bod 1 výroku uznesenia).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vychádzajúc z toho, že posudzované konanie pred okresným súdom nebolo ku dňu rozhodovania ústavného súdu skončené, bolo potrebné prikázať okresnému súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   34/2000   konať   bez   zbytočných   prieťahov   (bod   2   výroku uznesenia).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   žiadala   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 6 300   €,   ktoré   odôvodnila   tak,   že „sa   nie   vlastnou   vinou   dostala   do   situácie,   že   jej nekonanie súdu a ním spôsobené prieťahy v konaní komplikujú vyriešenie celkovej situácie pri   prejednaní   a   vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Takisto na sťažovateľku   negatívne   vplývajú   aj   dlhoročné   pocity   úzkosti   spojené   s   neprimerane dlhotrvajúcim stavom právnej neistoty, keď majetok, ktorý nadobudli s odporcom spoločne, do   dnešného   dňa   nie   je   právoplatne   vyporiadaný,   a   sťažovateľka   tak,   vzhľadom na správanie sa odporcu ani nemá možnosť tento majetok užívať, nehovoriac o prípadnom vyplatení finančnej kompenzácie.“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 2 500 €. Táto suma zohľadňuje doterajšiu dĺžku posudzovaného konania s prihliadnutím na predmet   konania,   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   s   tým   spojenú   ujmu sťažovateľky, ako aj správanie sťažovateľky ako účastníčky konania.

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   žiadala   priznať   náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku vyčíslila sumou 385,79 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2009,   ktorá   predstavovala sumu 721,40 €. Vychádzajúc z toho za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2010 patrí odmena v sume 120,23 €, k tomu tiež režijný paušál 7,21 €. Za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) vrátane režijného paušálu v danom prípade teda prislúcha odmena v celkovej sume 254,88 €.Pokiaľ   ide   o vyjadrenie   sťažovateľky   k stanovisku   okresného   súdu,   teda   úkon vykonaný v roku 2011, vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2010, ktorá predstavovala sumu 741 €. Za tento jeden úkon patrí odmena v sume 123,50 €, k tomu tiež režijný paušál 7,41 €. Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 vrátane režijného paušálu v danom prípade prislúcha odmena v celkovej sume 130,91€.

Spolu predstavuje odmena za všetky vykonané úkony sumu 385,79 €.

Vzhľadom na to, že sťažovateľkou vyčíslená celková suma trov konania 385,79 € nepresahuje takto určené trovy právneho zastúpenia, priznal jej ústavný súd trovy v ňou požadovanej sume.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011