znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 107/09-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra Dobríka o prijatej   sťažnosti   D.   L.,   Z., zastúpeného   advokátom   Mgr.   I.   P.,   Z., vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 24 P 528/07 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. L. na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Nitra   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   24 P 528/07 p o r u š e n é   b o l o.

2. D. L. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Nitra p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Nitra j e   p o v i n n ý   uhradiť D. L. trovy konania v sume 245,70 € (slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur   a sedemdesiat   centov)   na účet   jeho   právneho   zástupcu advokáta Mgr. I. P., Z., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 107/09-14   z 15.   apríla   2009   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť D. L., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 P 528/07.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   podaným 27. septembra   2007   domáhal   zníženia   výšky   vyživovacej   povinnosti   určenej   pôvodným rozsudkom Okresného súdu Námestovo sp. zn. 7 C 16/04 z 30. septembra 2004. Podľa vyjadrenia sťažovateľa ku dňu podania ústavnej sťažnosti v predmetnom konaní nedošlo k určeniu   žiadneho   termínu   pojednávania,   konanie   nie   je   ukončené   a je   poznačené prieťahmi trvajúcimi od podania návrhu až dosiaľ. Sťažovateľ uviedol, že 11. decembra 2008 prostredníctvom právneho zástupcu požiadal o určenie termínu pojednávania.Ďalej poukázal na skutočnosť rozporu postupu okresného súdu s ustanovením § 176 ods.   3   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého ak zákon neustanovuje inak, vo veciach starostlivosti súdu o maloletých   rozhodne   súd   bez   zbytočného   odkladu,   najneskôr   do   šiestich   mesiacov odo dňa   začatia   konania,   pričom   konanie   možno   predĺžiť,   len   ak   z vážnych   dôvodov a z objektívnych   príčin   nemožno   vykonať   dôkazy.   Súd   začne   vykonávať   úkony na vykonanie dôkazov bezodkladne po začatí konania.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   nečinnosťou   okresného   súdu   utrpel   vážnu   ujmu na svojich   právach.   V januári   2007   sa   stal   poberateľom   dávky   v hmotnej   núdzi   a jeho príjem   z tohto   dôvodu   už   nestačil   na   úhradu   výživného   v   stanovej   výške.   V dôsledku nemožnosti   riadne   uhrádzať   stanovené   výživné   sa   na   podnet   zákonnej   zástupkyne maloletého dieťaťa začalo proti nemu trestné stíhanie pre neplnenie vyživovacej povinnosti. Odsúdeniu sa sťažovateľ vyhol iba pomocou pôžičky finančných prostriedkov, ktorou dlh na výživnom spolu s príslušenstvom pohľadávky uhradil. Ani v súčasnosti nie je sťažovateľ schopný uhrádzať výživné v stanovenej výške a opätovne hrozí začatie trestného stíhania proti jeho osobe.

Na   základe   uvedených   skutočností   v závere   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd po prijatí jeho sťažnosti v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 24 P 528/07 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   prikázal   okresnému   súdu   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov a sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 655,51 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojho predsedu.

Predseda okresného súdu v liste doručenom ústavnému súdu 19. mája 2009 predložil podrobný chronologický prehľad vykonaných procesných úkonov. Vo vyjadrení uviedol, že posudzované konanie sa nevyznačuje právnou zložitosťou, avšak zo skutkového hľadiska ho treba považovať za zložité, vyžadujúce si rozsiahle dokazovanie, „pretože až po zistení majetkových, zárobkových a sociálnych pomerov na strane otca i matky, ako aj po zistení opodstatnených potrieb mal. dieťaťa je možné zistiť, či došlo k podstatnej zmene pomerov a rozhodnúť, či je dôvod na zníženie výživného a v akom rozsahu“.

Vo   vzťahu   k prieťahom   pripisovaným   sťažovateľovi   okresný   súd   argumentoval, že sťažovateľ   pôvodne   podal   návrh   na   okresnom   súde,   ktorý   nebol   miestne   príslušný, a preto bolo potrebné návrh postúpiť príslušnému súdu, ktorý ho následne po nadobudnutí uznesenia o prenesení príslušnosti postúpil 19. decembra 2007 okresnému súdu. Až od tohto dňa   mohol   okresný   súd   pristúpiť   k prerokúvaniu   veci.   Sťažovateľ   sa   podľa   vyjadrenia okresného súdu nedostavil v určenom termíne – 17. marca 2008 na pojednávanie, a keďže jeho   výsluch   bol   nevyhnutný,   okresný   súd   požiadal   o   vypočutie   dožiadaný   súd,   ktorý ho uskutočnil   12.   mája   2008.   Okresný   súd   tieto   okolnosti   považuje   za   také,   ktoré negatívnym spôsobom ovplyvnili priebeh konania predĺžením o približne 5 mesiacov a boli spôsobené sťažovateľom.

Okresný   súd   sa   vyjadril,   že   v rámci   zabezpečovania   podkladov   potrebných pre rozhodnutie   dostal   poslednú   správu   4. novembra 2008   a   po   oboznámení sa so zabezpečenými dôkazmi určil   23. januára 2009 termín pojednávania „na najbližší voľný pojednávací deň zákonnej sudkyne a to na 6. 4. 2009“, zmenu termínu na 1. jún 2009 stanovil   na   základe   žiadosti   zákonnej   zástupkyne   maloletého   dieťaťa.   Okresný   súd poznamenal,   že   sťažovateľ   k   návrhu   na   zníženie   určenej   výšky   výživného   predložil podklady, ktoré neboli dostačujúce na preukázanie opodstatnenosti jeho návrhu. Okresný súd skonštatoval, že v posudzovanom konaní k zbytočným prieťahom nedošlo.

V závere listu predseda okresného súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   k   stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   v liste doručenom ústavnému súdu 9. júla 2009, v ktorom uviedol, že sa so stanoviskom okresného súdu   nestotožňuje   a je   toho   názoru,   že   konanie   je   poznačené   zbytočnými   prieťahmi, ktoré však   nezapríčinil   sťažovateľ,   ale   boli   spôsobené   nesprávnou   organizáciou   práce okresného súdu. Zdôraznil tiež, že charakter prerokúvavanej veci si vyžaduje prednostné riešenie v rámci agendy súdu.

Právny   zástupca   zároveň   oznámil,   že   sťažovateľ   súhlasí   s upustením   od ústneho pojednávania v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu súdneho spisu a z vyjadrení účastníkov ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Sťažovateľ podal na okresnom súde 28. septembra 2007 návrh na zníženie výživného pre maloleté dieťa.

Okresný   súd   10. októbra 2007   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie   súvisiacich podkladov. Sťažovateľ na výzvu reagoval 22. októbra 2007.

Okresný súd s poukazom na ustanovenie § 11 a § 105 ods. 1 a 2 OSP 5. novembra 2007 postúpil vec Okresnému súdu Dolný Kubín.

Okresný súd Dolný Kubín uznesením sp. zn. 2 P 240/2007 z 20. novembra 2007 preniesol v zmysle § 177 ods. 2 OSP miestnu príslušnosť na okresný súd. Spisový materiál bol okresnému súdu predložený 19. decembra 2007.Okresný súd 18. februára 2008 vyzval:

- z dôvodu   zistenia   majetkových   pomerov   sťažovateľa   príslušné   štátne   orgány na predloženie súvisiacich podkladov,

- Okresný súd Námestovo na predloženie súvisiaceho spisu sp. zn. 7 C/16/2004,

- zákonnú   zástupkyňu   maloletého   dieťaťa   na predloženie   vyjadrenia   a súvisiacich podkladov.

Dotknuté subjekty reagovali na výzvu v priebehu marca 2008.Okresný súd určil 14. januára 2008 termín pojednávania na 17. marec 2008.Okresný súd 17. marca 2008 uskutočnil pojednávanie, na ktorom sa k veci vyjadrila zákonná zástupkyňa maloletého dieťaťa, sťažovateľ sa pojednávania nezúčastnil napriek tomu,   že   mu   predvolanie   na pojednávanie   bolo   doručené   (neprítomnosť   sťažovateľa ospravedlnila   matka   sťažovateľa   5.   marca   2008).   Okresný   súd   odročil   pojednávanie na neurčito z dôvodu výsluchu sťažovateľa prostredníctvom dožiadaného súdu.

Okresný súd 31. marca 2008 požiadal o vypočutie sťažovateľa Okresný súd Dolný Kubín,   ktorý   mu   18.   apríla   2008   oznámil,   že   dožiadanie   postúpil   Okresnému   súdu Námestovo   (výsluch   sťažovateľa   dožiadaným   súdom   bol   vykonaný   12.   mája   2008 a okresnému súdu bolo vybavené dožiadanie doručené 15. mája 2008).

Okresný súd požiadal 7. júla 2008 príslušný štátny orgán o poskytnutie informácii súvisiacich   s prerokúvanou   vecou   a sťažovateľa   o oznámenie   údajov   týkajúcich   sa   jeho osoby.   Príslušný   štátny   orgán   reagoval   na   výzvu   22.   júla   2008,   sťažovateľ   nereagoval ani na opätovnú výzvu z 18. augusta 2008.

Okresný   súd   18.   augusta   2008   požiadal   o poskytnutie   súčinnosti   príslušný   štátny orgán,   orgán   územnej   samosprávy   a   Sociálnu   poisťovňu   B.,   ktoré   reagovali   na výzvu v priebehu augusta 2008 a v septembri 2008.

Okresný súd v septembri 2008 na účel zistenia majetkových pomerov sťažovateľa vyzval na poskytnutie súčinnosti príslušné štátne orgány, ktoré reagovali na výzvu v októbri a novembri 2008.

Sťažovateľ   prostredníctvom   právneho   zástupcu   19.   decembra   2008   požiadal o určenie termínu pojednávania.

Okresný súd 23. januára 2009 určil termín pojednávania na 6. apríl 2009 a požiadal príslušný štátny orgán   o poskytnutie informácií súvisiacich   s prerokúvanou vecou, ktorý na žiadosť reagoval 6. marca 2009.

Dňa 4.   marca   2009   navrhovateľka požiadala o určenie   inej   hodiny   pojednávania, na základe čoho okresný súd určil nový termín pojednávania – 1. jún 2009.

Ústavný   súd   navyše   zistil,   že   okresný   súd   1.   júna   2009   vo   veci   rozhodol   tak, že podaný návrh zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu bolo 8. júla 2009 podané odvolanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu   základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (ako   aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd   zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu je konanie o návrhu povinného na zníženie   výšky   výživného   určeného   súdom   v zmysle   ustanovení   §   163   OSP   a   §   26 zákona   č. 36/2005   Z.   z.   o   rodine   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“).

Ústavný   súd   už   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   konštatoval, že právne veci tohto typu nemožno v zásade považovať za právne zložité. Hmotnoprávna a procesná   úprava   postupu   súdu   v konaní   vo   veciach   starostlivosti   o maloletých je obsiahnutá v zákone   o rodine   a v Občianskom   súdnom   poriadku.   Výklad a používanie týchto zákonov sú stabilizované v rozsiahlej judikatúre vyšších súdov (napr. IV. ÚS 63/02). Právnu   zložitosť   veci   nenamietol   ani okresný   súd   a ústavný   súd   taktiež   nezistil   otázku osobitného   právneho   významu,   ktorá   by   mala   byť   v týchto   konaniach   riešená bez jej predošlého   riešenia   v ustálenej   judikatúre.   Z   obsahu   súdneho   spisu   ústavný   súd nezistil ani okolnosti opodstatňujúce skutkovú zložitosť prerokúvanej veci, pretože povaha dokazovania pre   účely   zistenia   skutkového stavu   si   nevyžadovala široký   časový   rozsah vykonávania procesných úkonov, čo ústavný súd zdôraznil v rámci tretieho hodnotiaceho kritéria (hodnotenie postupu súdu).

Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že povaha prerokúvanej veci, ktorou je úprava práv a povinností   rodičov   k maloletému   dieťaťu,   v tomto   prípade   otázka   výšky   vyživovacej povinnosti,   je   osobitne   citlivou   statusovou   záležitosťou   spojenou   s osobou   maloletého dieťaťa, ale aj s osobou povinného rodiča a ako taká si vyžaduje osobitný dôraz na rýchly a efektívny postup okresného súdu, ktorý je požiadavkou zakotvenou v ustanovení § 176 ods.   3   OSP,   podľa   ktorého   ak   zákon   nestanovuje   inak,   vo   veciach   starostlivosti   súdu o maloletých   rozhodne   súd   bez   zbytočného   odkladu,   najneskôr   do   šiestich   mesiacov odo dňa   začatia   konania,   konanie   možno   predĺžiť   len   ak   zo   závažných   dôvodov a z objektívnych príčin nemožno vykonať dôkazy. Z tohto aspektu ústavný súd konštatuje, že okresný   súd vo svojom   postupe nezohľadnil   v dostatočnej   miere závažnosť predmetu konania pre sťažovateľa.

2. V správaní sťažovateľa boli zistené okolnosti, ktoré negatívne ovplyvnili rýchlosť a plynulosť konania. Na vrub sťažovateľovi treba pripísať skutočnosť, že sa nezúčastnil, aj keď   z objektívnych   príčin,   určeného   termínu   pojednávania   nariadeného   na 17.   marec 2008,   v dôsledku   čoho   okresný   súd   vzhľadom   na   potrebu   jeho   vypočutia   odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu vykonania jeho výsluchu prostredníctvom dožiadania.

Ďalšou   okolnosťou   týkajúcou   sa   správania   sťažovateľa,   ktorá   sa   premietla do zbytočných   prieťahov   v konaní,   bol   prístup   sťažovateľa   k výzvam   okresného   súdu na predloženie údajov týkajúcich sa jeho osoby zo 7. júla 2008 a 18. augusta 2008, na ktoré nereagoval.

Tieto negatívne momenty týkajúce sa správania sťažovateľa ako účastníka konania zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup okresného súdu.

Pri   preskúmaní   postupu   okresného   súdu   v   predmetnom   konaní   ako   prioritnú požiadavku zohľadnil ústavný súd ustanovenie § 176 ods. 3 OSP určujúce inštruktívnu lehotu   na   meritórne   rozhodnutie   týkajúce   sa   veci   starostlivosti   súdu   o maloletých (6 mesiacov od začatia konania).

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol   (napr.   I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Za   takúto   nesústredenú   činnosť   okresného   súdu   považuje   ústavný   súd   postup, keď okresný   súd   vyzýval   kompetentné   subjekty   na predkladanie   podkladov   pre   účely dokazovania   nesústredene   v niekoľkých   etapách   (18.   februára   2008,   7.   júla   2008, 18. augusta 2008, v septembri 2008 a 23. januára 2008), v dôsledku čoho konanie nemalo koncentrovaný   ráz   a zbytočne   sa   predĺžilo,   pričom   toto   predĺženie   nebolo   spôsobené dôvodmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako závažné.

Ústavný súd v postupe okresného súdu zistil aj obdobie nečinnosti v trvaní približne 6 mesiacov, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka. Ide o   úsek   konania   od   novembra   2008,   keď   boli   okresnému   súdu   doručené   podklady potrebné   na   objasnenie   skutkového   stavu,   do   1.   júna   2009,   keď   bol   určený   termín pojednávania. V uvedenom období okresný súd síce uskutočnil jeden úkon, a to 23. januára 2009 požiadal kompetentný subjekt o predloženie súvisiacich podkladov, ktorý však mohol v záujme   sústredenosti   konania   vykonať   už   v   predchádzajúcom   období   a ktorý   svojím obsahom   nemôže   ospravedlniť   obdobie   nečinnosti   v uvedenom   špecifikovanom   úseku. Takisto   odročenie   pojednávania   z   termínu   určeného   na   6.   apríl   2009   na   1.   jún   2009 nemožno vzhľadom na značný časový odstup akceptovať, a to aj z toho dôvodu, že zákonná zástupkyňa   požiadala   len   o zmenu   hodiny   pojednávania   a táto   skutočnosť   nebola dostatočným dôvodom na presun termínu pojednávania o takmer 2 mesiace.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiada ústavný súd aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si už pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr. II. ÚS   55/98, III.ÚS 109/07).

Vzhľadom na uvedené obdobie nesústredenej a neefektívnej činnosti okresného súdu, ako   aj   obdobie   jeho   nečinnosti   nemožno   takmer   dvadsaťjeden   mesiacov   trvajúcu   dobu konania   vedeného   okresným   súdom   bez   rozhodnutia   vo   veci   predovšetkým   z pohľadu požiadavky stanovenej § 176 ods. 3 OSP považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani za primeranú vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

III.

Aj keď ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci ďalej   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   pretože   stav   právnej   neistoty   sťažovateľa   bol odstránený meritórnym rozhodnutím okresného súdu z 1. júna 2009. Navyše, povinnosť konať bez zbytočných prieťahov v prípade možného vrátenia veci   v dôsledku   podaného odvolania vyplýva pre okresný súd priamo z dotknutého čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume   2   655,51   €   a výšku   požadovaného   zadosťučinenia   odôvodnil   tým,   že   zbytočné prieťahy   v konaní   viedli   k jeho   povinnosti   dosiaľ   uhrádzať   výživné   vo   výške   zjavne neprimeranej   jeho   príjmu   a majetkovým   pomerom   počnúc   januárom   2007.   Úhradou výživného v takejto výške je existenčne ohrozený, hrozí mu strata bývania pre nemožnosť splácania pohľadávok za byt z dôvodu insolventnosti. Jeho existencia je od januára 2007 závislá od pôžičiek finančných prostriedkov a tento stav napokon vyústil k začatiu trestného stíhania proti jeho osobe z dôvodu neplnenia vyživovacej povinnosti. Podľa jeho názoru zmena pomerov na strane sťažovateľa od januára 2007 mala viesť k zníženiu stanovenej výšky výživného, k čomu v dôsledku nečinnosti okresného súdu nedošlo.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 1 000   €.   Táto   suma   zohľadňuje   celkovú   dĺžku   posudzovaného   konania   s prihliadnutím na predmet   konania,   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   s   tým   spojenú   ujmu sťažovateľa, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému   primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku nešpecifikoval.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 20 950 Sk, t. j. 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 115,90 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 6,95 €   Sk   režijný   paušál   (§   16   ods.   3   vyhlášky).   Ústavný   súd   tak   priznal   úhradu   trov konania v sume 245,70 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009