znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 107/08-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť R. T., D., a T. K., B., zastúpených advokátom JUDr. L. P., D.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základných   práv   podľa   čl.   49   a čl.   50   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave sp.   zn. 3 To 75/2007 zo 16. októbra 2007 a takto r o z h o d o l :

Sťažnosť R. T. a T. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2007 (po doplnení 31. marca 2008) doručená sťažnosť R. T., D., a T. K., B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. L. P., D., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 49 a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 3 To 75/2007 zo 16. októbra 2007.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: „Okresný súd v Dunajskej Strede v trestnej veci obž. práp. T. K. a nstržm. R. T., vedenej   na   Okresnom   súde   v   Dunajskej   Strede   pod   č.   k.   2 T 52/04   pre   trestný   čin zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   spolupáchateľstvom   podľa   § 9 ods.   2,   §   158 ods. 1 písm. c) Tr. zák., na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19. 03. 2007 rozhodol tak, že uznal obžalovaných za vinných na tom skutkovom základe, že po tom, ako dňa 30. 10. 2003 v čase o 19.30 hod. v Z., pri benzínovom čerpadle S., po kontrole vodiča motorového vozidla   zn.   Škoda   Felícia,   F.   B.,   dvojčlennou   hliadkou   Obecnej   polície   Z.,   ktorý   javil známky   požitia   alkoholu,   tento   sa   snažil   hliadke   ponúknuť   úplatok   za   nezaevidovanie priestupku spočívajúcom v tom, že F. B. riadil vozidlo pod vplyvom alkoholu, keď hliadka obecnej   polície   odmietla   ponúkaný   úplatok   zo   strany   tohto   vodiča   a   vec   telefonicky oznámila   na   OO   PZ   Š.,   následne   po   príchode   hliadky   OO   PZ   Š.   v   zložení   práp.   K. a nstržm. T.,   títo   v   snahe   vykonať   dychovú   skúšku   u   menovaného   vodiča   tohto   zobrali so sebou a to tak, že ho posadili na zadné sedadlo služobného motorového vozidla, ktoré riadil   práp.   K.,   pričom   motorové   vozidlo   B.   riadil   nstržm.   T.,   avšak   na   OO   PZ   Š. nezaevidovali žiadne oznámenie hliadky obecnej polície, nezaevidovali skutky vodiča B., a to pokus o úplatok v doprave, pričom nevykonali ani žiadne iné úkony, ktoré boli v zmysle platných právnych predpisov povinní vykonať napriek tomu, že boli o nich riadne a včas informovaní príslušníkmi hliadky obecnej polície. (...)

Týmto rozsudkom okresného súdu sme nesúhlasili, z tohoto dôvodu dňa 11. 5. 2007 sme podali odvolanie proti vyššie uvedenému rozsudku. V našom odvolaní zo dňa 11. 5. 2007 sme uviedli, že Okresný súd v Dunajskej Strede v tejto veci už viackrát rozhodol, a to trestným   rozkazom   zo   dňa   21.   6.   2004,   ktorým   uznal   obžalovaných   za   vinných zo spáchania vyššie uvedeného trestného činu, a za to im súd uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, pričom výkon uloženého trestu súd podmienečne odložil a stanovil skúšobnú   dobu   18   mesiacov.   Proti   tomuto   trestnému   rozkazu   bol   podaný   odpor, a na hlavnom pojednávaní konanom dňa 27. 10. 2004 bol vyhlásený rozsudok, v ktorom obžalovaným   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   6   mesiacov,   pričom   výkon uloženého trestu bol podmienečne odložený a obžalovaným bola určená skúšobná doba v trvaní 18 mesiacov. Proti tomuto rozsudku sme podali odvolanie, a na základe nášho odvolania Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 17. 02. 2005 pod č. k. 3 To 18/05 rozhodol   tak,   že   zrušil   vyššie   uvedený   rozsudok   v   celom   rozsahu   a   vec   vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie rozhodnutie, pričom okresnému súdu boli dané pokyny, že v akom smere a rozsahu treba vykonať dokazovanie. Na základe týchto pokynov okresný súd vykonal rozsiahle dokazovanie a na hlavnom pojednávaní konanom dňa 03. 10. 2005 rozhodol   tak,   že   obžalovaných   spod   obžaloby   oslobodil,   nakoľko   súd   mal   preukázané, že obžalovaní   žiadny   trestný   čin   nespáchali.   Podlá   nášho   názoru   okresný   súd   vtedy rozhodol správne, v súlade s vykonaným dokazovaním, dôkazy boli vyhodnotené správne. Proti   tomuto   rozsudku   podala   dňa   14.   11.   2005   odvolanie   Vojenská   obvodná prokuratúra, na základe ktorého Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 14. 02. 2006 pod č. k. 3 To/12/2006 rozhodol tak, že zrušil vyššie uvedený rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie   rozhodnutie.   Okresnému súdu   boli   dané pokyny, že v akom smere a rozsahu treba vykonať dokazovanie. Vzhľadom na to, že na základe nášho odvolania zo dňa 06. 12. 2004 sa spochybnila výpoveď svedka P. S., bolo potrebné doplniť dokazovanie, resp. niektoré dôkazy opakovať (...). Vzhľadom na takto doplnené dokazovanie   vyvstala   potreba   vykonať   ďalšie   dôkazy,   a   to   opätovne   vypočuť   svedkov, a to členov hliadky obecnej polície K. P. a J. M., ako aj svedka M. T. Krajský súd vo svojom uznesení udával, že je totiž zrejmé, že títo svedkovia vypovedali v predchádzajúcom konaní zhodne ako svedok P. S., ktorého výpoveď aj krajský súd považuje za nevierohodnú. (...) Na základe   týchto   pokynov   okresný   súd   vykonal   ďalšie   dokazovanie   a   na   hlavnom pojednávaní konanom dňa 19. 03. 2007 rozhodol tak, že obžalovaných uznal za vinných. Vyššie   uvedeným   rozsudkom   okresného   súdu   sme   nesúhlasili,   a   proti   tomuto rozsudku dňa 11. 5. 2007 sme podali odvolanie. Prvostupňový súd síce vykonal rozsiahle dokazovanie,   ale   podľa   nášho   názoru   dôkazná   situácia   nebola   vyhodnotená   správne. Toto naše odvolanie sme dňa 18. 06. 2007 doplnili. V našom odvolaní sme poukázali na to, že obžalovaní od začiatku trestného stíhania popierajú spáchanie trestného činu, korunný svedok   F.   B.   vypovedal   zhodne   ako   obž.,   vyhlásil,   že   policajti   postupovali   v súlade s platnými právnymi predpismi, nakoľko on ako vodič bol viackrát kontrolovaný policajtmi a policajti vždy postupovali tak, ako obžalovaní.

O   tom,   že   celý   skutkový   základ,   na   ktorom   sa   zakladá   obžaloba   vojenskej prokuratúry, sa zakladá na výpovediach nevierohodných svedkov, svedči úradný záznam nstržm. A. N. a nstržm. Z. M. zo dňa 29. 10. 2004, v ktorom je presne popísané, že svedok P. S. pri kontrole jeho vozidla im uviedol, že zavolá telefonicky vyšetrovateľke na inšpekčnú službu MV a dá ich vyhodiť ako dvoch nešťastných kolegov zo Š., dnes sa už s policajtmi nehrajú,   a   hocičo   si   na   nich   vymyslí,   zoženie   zopár   svedkov   a   dopadnú   tak   nešťastne ako tí kolegovia zo Š. Uviedol aj to, že je úplne jedno, či policajti majú pravdu alebo nie, vždy a v každom prípade má pravdu občan a že živým príkladom sú tí dvaja nešťastníci zo Š., ktorých namočil istý K. a na ten účel si zohnal zopár svedkov a výsledok je im už určite   známy. Je   zrejmé,   že   tento   svedok   mal   na   mysli   dvoch   obžalovaných:   práp.   K. a nstržm. T. (...).

Ako   z   vyššie   uvedených   vyplýva,   svedkovia   na   poslednom   hlavnom   pojednávaní vypovedali zmätočne, rozporuplne, úplne inak, ako na predchádzajúcich pojednávaniach a pri   výsluchu.   Ich výpovede boli   natoľko   zmätočné   a   rozporuplné,   že sudca im musel ich predošlé výpovede prečítať. Svedkovia sa jednoducho nepamätali na to, že čo povedali pri výsluchu. Aj to svedčí o tom, že svedkovia sú nedôveryhodní, nehovoria pravdu, pretože keby bola pravda to, čo tvrdia, tak by sa pamätali aj na to, že ako vypovedali predtým. Podotýkame,   že   svedkovia   M.,   P.,   T.   a S.   sa   veľmi   dobre   poznajú.   Obecní   policajti na hlavnom   pojednávaní   uviedli,   že   aj   týždeň   pred   pojednávaním   sa so S.   rozprávali, aj o tomto   prípade. Znovu   poukazujeme   na   to,   že   svedka   P.   S.,   resp.   jeho   výpoveď už aj Krajský   súd   považoval   za   nevierohodnú,   pričom   svedkovia   M.,   P.   a T. v predchádzajúcom konaní vypovedali zhodne ako S. - teda takisto aj ich výpovede treba považovať za nevierohodné. (...)

Z vyššie uvedeného vyplýva, svedkovia S., T., M. a P. sú vo veci zaujatí. (...) Z vyššie uvedených vyplýva, že obžalovaní aj v tomto prípade postupovali v súlade so zákonom,   tak,   ako   v   ostatných   prípadoch,   nezanedbali   žiadnu   povinnosť, nič protizákonné neurobili.

Naše   odvolanie,   ktoré   sme   odôvodnili   vyššie   uvedenými   skutočnosťami,   však odvolací súd - Krajský súd v Trnave - vôbec nezohľadnil a na verejnom zasadnutí dňa 16. 10. 2007 uznesením č. k. 3 To/75/2007 naše odvolanie zamietol, teda nesprávne prevzal názor   prvostupňového   súdu   a   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   v   Dunajskej   Strede č. k. 2 T/52/2004 zo dňa 19. 03. 2007.

Vzhľadom na vyššie uvedené žiadame, aby bolo našej sťažnosti vyhovené a Ústavný súd Slovenskej republiky vydal tento nález:

V   predmetnej   veci   boli   porušené   v   neprospech   sťažovateľov   základné   práva a slobody garantované čl. 49 a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v dôsledku čoho sa   zrušuje   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   č.   k.   3   To/75/2007   zo   dňa   16.   10. 2007 a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   dôvodom na odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

V prípade,   keď   sa   ústavný   súd   zaoberal   možným   porušením   čl.   49   ústavy konkrétnym   rozhodnutím   či   postupom   všeobecného   súdu,   vyslovil,   že   tento   článok je ústavným princípom, ktorý umožňuje len zákonodarcovi, aby ustanovil, ktoré konanie je trestným   činom   a aký   trest,   prípadne   ujmy   na   právach   alebo   majetku   možno   uložiť za jeho spáchanie. Z tohto princípu vyplýva subjektívne právo osoby, aby mohla byť trestne postihnutá   spôsobom   ustanoveným   zákonodarcom   len   za   konanie,   ktoré   ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca (napr. III. ÚS 61/01).

Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.

Účelom čl. 50 ods. 1 ústavy je v záujme právnej istoty každého nositeľa základných práv a slobôd stanoviť garanciu, že jediným orgánom verejnej moci, ktorý je oprávnený rozhodnúť   o jeho   vine   a treste   za   spáchaný   skutok   je   príslušný   všeobecný   súd,   ktorý spravidla, čo sa týka otázky viny, nie je pri rozhodovaní výrazne limitovaný, ale v otázke ukladania trestu sú tieto obmedzenia omnoho zreteľnejšie, keď súd je viazaný druhmi trestu uvedenými v zákone, samozrejme, okrem prípadov, keď súd upustí od potrestania.

Z namietaného uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 To 75/2007 zo 16. októbra 2007 vyplýva:

„ Napadnutým rozsudkom súdu I. stupňa boli obžalovaní uznaní vinnými zo spáchania trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   spolupáchateľstvom   podľa § 9 ods. 2 k § 158 ods. 1 písm. c) Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006 na tom skutkovom základe, že (...)

Za to im bol uložený podľa § 158 ods. 1 Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006 s použitím § 53 ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006 peňažný trest po 15.000,- (pätnásťtisíc) Sk.

Podľa   §   54   ods.   3   Trestného   zákona   účinného   do   01.   01.   2006   pre   prípad úmyselného zmarenia tohto trestu im bol uložený náhradný trest odňatia slobody každému osobitne po 6 (šesť) mesiacov.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obžalovaní, ktorým sa domáhali zrušenia napadnutého rozsudku a následného oslobodenia spod obžaloby. V písomných dôvodoch odvolania   prostredníctvom   obhajcu,   podrobne   poukázali   na   vykonané   dôkazy   v   rámci hlavných pojednávaní na súde I. stupňa, pričom jednoznačne považujú výpovede svedkov K. P. a J. M. za nevierohodné a rozporuplné. Vo výpovediach ďalších svedkov podľa názoru obhajoby   vznikli   rozpory,   spochybnila   sa   vierohodnosť   svedka   S.   a   v   nadväznosti na to i svedka M. T. (...)

Zástupkyňa   vojenskej   obvodnej   prokuratúry   navrhla   odvolanie   obžalovaných, ako nedôvodné zamietnuť. (...)

Krajský súd sa vecou viackrát zaoberal, pretože vierohodnosť výpovede svedka P. S. spochybnili   príslušníci   polície   OO   PZ   Š.   nstržm.   A.   N.   a   nstržm.   Z.   M.,   ktorí   uviedli do úradného záznamu a následne aj vypovedali, že kontrolovali dňa 29. 10. 2004 svedka P. S.,   ktorý   prehlásil,   že   pozná   vyšetrovateľku   inšpekčnej   služby   Ministerstva   vnútra, že ich dá   takisto   vyhodiť,   ako   dvoch   nešťastných   kolegov   zo Š.   Svedok   P.   S.   potvrdil ich vyjadrenie v tom smere, že sa im vyhrážal, že dopadnú ako ich nešťastní kolegovia zo Š., ale   v žiadnom   prípade   nepovedal,   že by   K.   P.   zohnal   falošných   svedkov,   ktorí   svedčili na Okresnom   súde   v Dunajskej   Strede.   Svoj   postoj   nakoniec   zdôvodnil   tým,   že   svojimi slovami len chcel poukázať na nekvalitnú prácu policajtov.

Ani po opakovaní dôkazov súdom I. stupňa však nebola spochybnená vieryhodnosť výpovedi svedkov K. P., J. M. a M. T.

K odvolaniu obžalovaných treba uviesť,   že v ich neprospech jednoznačne svedčí tá skutočnosť, že obaja prišli na čerpaciu stanicu na pokyn operačného dôstojníka, že išlo o výjazd príslušníkov polície a závažné oznámenie zo strany členov mestskej polície voči F. B.,   čo   už   samotné   malo   byť   riadne   zadokumentované   a   mala   byť   zadokumentovaná aj kontrola F. B. a jej závery. Preto ani krajský súd nevidí dôvod neveriť výpovediam K. P., J. M. a M. T. (...)

Okresný súd nepochybil ani pri výmere trestu a jeho druhu, keď uložil každému z obžalovaných peňažný trest vo výške 15.000,- Sk s náhradným trestom odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) mesiacov. Vychádzal pritom z ustanovení § 23 a § 31 Trestného zákona a dostatočne prihliadol na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, na možnosť nápravy a pomery páchateľov..

Keďže krajský súd nezistil dôvod pre zmenu I. stupňového rozhodnutia, odvolanie obžalovaných ako nedôvodné zamietol.“

Podstatou námietok sťažovateľov bolo tvrdenie, že uznesením krajského súdu sp. zn. 3   To   75/2007   zo   16.   októbra   2007,   ktorým   bolo   ich   odvolanie   proti   prvostupňovému rozsudku ako nedôvodné zamietnuté, došlo k porušeniu ich základných práv podľa čl. 49 a čl.   50   ods.   1   ústavy.   Sťažovatelia   predovšetkým   namietali   nedostatky   v dokazovaní, poukázali na nevieryhodnosť výpovedí niektorých svedkov, čo podľa ich názoru viedlo Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“), ako aj krajský súd k nesprávnemu záveru o ich vine za spáchanie trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa formou   spolupáchateľstva   podľa   §   9   ods.   2,   §   158   ods.   1   písm.   c)   Trestného   zákona účinného do 31. decembra 2005. Sťažovatelia v podstate okresnému súdu a krajskému súdu vytýkali nedostatočne zistený skutkový stav, a tým podľa ich názoru aj nesprávne vyvodený právny   záver.   Sťažovatelia   v sťažnosti   vyslovili,   že   daný   skutok   nespáchali,   a preto sa domnievajú, že v danej trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 T 52/2004 rozhodol   správne   len   tento   súd   rozsudkom   z 3.   októbra   2005,   keď   ich   oslobodil   spod obžaloby.   V rámci   odvolacieho   konania   bol   však   tento   rozsudok   zrušený,   pričom posledným   rozhodnutím   v danej   veci   je   práve   namietané   uznesenie   krajského   súdu zo 16. októbra 2007.

Vychádzajúc z uvedeného dospel   ústavný súd   k zisteniu, že sťažovatelia vytýkali rozhodnutiu krajského súdu nedostatky spočívajúce v nesprávne zistenom skutkovom stave, nedostatočnom dokazovaní a následne aj v nesprávne vyvodených právnych záveroch, ktoré by bolo možné podrobiť ústavnej kontrole z hľadiska namietaného porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   alebo   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“), samozrejme aj v spojení s namietaným čl. 49 a čl. 50 ods. 1 ústavy. Ústavný súd totiž z hľadiska sťažovateľmi namietaných základných práv nezistil relevantnú súvislosť medzi obsahom a charakterom ich námietok a napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   pokiaľ   by   aj   posudzoval sťažnosť sťažovateľov z hľadiska čl. 46 ods. 1 ústavy alebo čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 49 a čl. 50 ods. 1 ústavy (čo však sťažovatelia nenamietali), majúc na pamäti podstatu ich námietok, vychádzal by zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd nie je zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy, ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Na   základe   už   uvedeného,   ako   aj   s prihliadnutím   na   svoju   doterajšiu   judikatúru ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením základných práv sťažovateľov podľa čl. 49 a čl. 50 ods. 1 ústavy a napadnutým uznesením krajského súdu.  

Zistený skutkový stav bol základom na záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008