znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 107/07-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   októbra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti R. P., G., SRN, zastúpeného advokátom JUDr. M. M., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 284/2005 z 15. júna 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. P. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 284/2005 z 15. júna 2006 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   6   Obo   284/2005 z 15. júna 2006 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   R.   P.   trovy   právneho zastúpenia v sume 10 238 Sk (slovom desaťtisícdvestotridsaťosem slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. M. M., Advokátska kancelária, B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS   107/2007   z   24.   apríla   2007   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť R. P., G., SRN (ďalej len „sťažovateľ“), v časti ktorou namietal porušenie svojho práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 284/2005 z 15. júna 2006.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Predseda najvyššieho súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   č.   k.   KP   8/07-35 zo   6. septembra 2007   doručeným   ústavnému   súdu 10. septembra 2007, v ktorom okrem iného uviedol:

„Nesúhlasím s tvrdením sťažovateľa, že Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací zmenil rozsudok súdu prvého stupňa. Najvyšší súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.   Súd   prvého   stupňa i odvolací súd   vychádzali   z rovnakého žalobcom   tvrdeného skutkového základu. Súd prvého stupňa považoval sporné ustanovenie zmluvy za dohodu o zmluvnej pokute, odvolací súd za dohodu o výške úrokov z omeškania. Ide len o rôzne právne posúdenie uplatneného práva a podradenie skutkového základu pod rôzne zákonné ustanovenia. Právnym posúdením žalobou uplatneného práva súdy nie sú viazané a žalobca v žalobe ani nemusí uplatňovaný nárok právne kvalifikovať. Podľa sťažnosti tomu tak bolo aj v spornej veci, keď žalobkyňa právny dôvod žiadaného plnenia neuviedla.

Odvolací súd správne poukazuje nato, že výška úrokov z omeškania ak je predmetom dohody, nie je zákonom limitovaná. Limitom je §265 Obch. zák. (žiada sa pripomenúť, že aj § 39 Obč. zák.). V zásade to platí aj pre zmluvnú pokutu, kde naviac § 301 dáva súdu aj moderačné oprávnenie. Nepovažujem za potrebné ani vhodné zaujať stanovisko k otázke, či obsahom   dohody   účastníkov   bola   dohoda   o výške   úrokov   z omeškania   alebo   dohoda o zmluvnej   pokute   (navyše   bez   spisu   ani   nemám   skutkový   podklad).   V každom   prípade sankcia   vyjadrená   percentuálnou   sadzbou   3   %   za   každý   deň   omeškania   s platbou, predstavuje v ročnom vyjadrení takmer jedenásť násobok istiny, z ktorej sa určuje. Takto stanovená   výška   dohodnutej   sankcie   mala   byť   dôvodom,   aby   sa   súdy   bližšie   zaoberali otázkou platnosti dohody z pohľadu § 39 Obč. zák. Oba súdy bez bližšieho odôvodnenia zrejme považovali dohodu za platnú a neprimeranosť riešili aplikáciou § 265 Obch. zák. ) odvolací súd pri úrokoch z omeškania) a § 301 Obch. zák. (súd prvého stupňa pri zmluvnej pokute). V oboch prípadoch žalovanej priznali len 1/3 z uplatneného práva.“

Právny zástupca sťažovateľa svojím podaním, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 8.   októbra   2007,   k stanovisku   predsedu   najvyššieho   súdu   uviedol,   že   „... Sťažovateľ s právnym   názorom   Najvyššieho   súdu   nesúhlasí,   naopak   zastáva   názor,   že   (i) Druhostupňový rozsudok Najvyššieho súdu zmenil Prvostupňový rozsudok a zároveň, že (ii) Druhostupňový   rozsudok   je   rozsudkom   celkom   zjavne   arbitrárnym,   protiústavným a atakujúcim základné práva Sťažovateľa...“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   predsedu najvyššieho súdu   ďalej bližšie poukazuje na dôsledky   vyvolané rozsudkom   najvyššieho súdu   sp.   zn.   6   Obo   284/2005   z 15.   júna   2006   a   uvádza: „... Sťažovateľovi   teda   bola Druhostupňovým rozsudkom uložená povinnosť (i) zaplatiť navrhovateľke sumu 7.148 EUR spolu s 19 % úrokom z omeškania, (ii) a to z titulu úroku z omeškania podľa ustanovenia čl. V ods. 3 Kúpnej zmluvy, (iii) pričom Najvyšší súd predmetné ustanovenie Kúpnej zmluvy vyhlásil za rozporné so zásadou poctivého obchodného styku (str. 5 v strede)

Z uvedeného   teda   vyplývajú,   okrem   iných,   aj   nasledujúce   dôsledky,   ktoré   boli vyvolané Druhostupňovým rozsudkom:

-   Sťažovateľ je na základe Druhostupňového rozsudku povinný zaplatiť navrhovateľke úrok z omeškania vo výške 7.418 EUR spolu s ďalším - 19 % úrokom z omeškania z tohto úroku   z omeškania.   Sťažovateľ   je   teda   povinný   platiť   úroky   z úrokov   a to   na   základe rozhodnutia   Najvyššieho   súdu,   ktorý   sa   rozhodol   úrokom   z úrokov   poskytnúť   právnu ochranu práve Druhostupňovým rozsudkom.

-   Najvyšší súd aplikoval inštitút moderačného práva súdu podľa § 301 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo „Obch.z.“), ktoré je imanentné pre zmluvnú pokutu aj na ustanovenie § 369   Obchodného   zákonníka   –   teda   na   ustanovenie   o úrokov   z omeškania.   Opomenul pritom   skutočnosť,   že   priznaný   nárok   nie   je   nárokom   z titulu   zmluvnej   pokuty   (kde moderačné oprávnenie aplikovať podľa § 301 Obch.z. možno) ale nárokom z titulu úrokov z omeškania, kde neprimerane vysoké zmluvné dojednanie je (i) buď v rozpore s dobrými mravmi (čo pri úroku 1.095% ročne bezpochyby je) a ako také je podľa § 39 OZ absolútne neplatným alebo   (ii)je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku podľa § 265 Obch.z. a ako také nepožíva právnu ochranu...“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od konania verejného ústneho pojednávania.

II.

Z   obsahu   sťažnosti,   zo   spisu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Obo   284/2005,   ako   aj zo spisu Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 49 Cbm 1/01 ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti:

Sťažovateľ ako žalovaný bol účastníkom súdneho konania, ktoré sa začalo 18. marca 2001   na základe   žaloby Ing.   M.   H.,   G.-P.   (ďalej len „žalobkyňa“),   ktorou   sa   pôvodne domáhala zaplatenia 43 522,73 DEM (neskôr 22 253,16 EUR) s 19 % úrokom z omeškania od 26. júla 2000 do zaplatenia. Konanie bolo krajským súdom vedené pod sp. zn. 49 Cbm 1/01. Žalobkyňa sa zaplatenia označenej sumy domáhala z dôvodu omeškania sťažovateľa s platbou   niekoľkých   (v   žalobe   označených)   faktúr   za   zhotovenie   diela.   Uplatnenú pohľadávku   opierala   o ustanovenie   čl.   V ods.   3   Zmluvy   o dielo   uzavretej   medzi   ňou a sťažovateľom   2.   januára   1999   (ďalej   len   „zmluva“),   podľa   ktorého   „V   prípade neuhradenia faktúry v termíne má právo zhotoviteľ účtovať 3 % za každý deň omeškania z nezaplatenej   faktúry.“   V žalobe   žalobkyňa   nešpecifikovala   právny   základ   uplatnenej pohľadávky.

Krajský súd rozsudkom č. k. 49 Cbm 1/01-143 z 29. apríla 2005 rozhodol o žalobe tak,   že   sťažovateľa   zaviazal   zaplatiť   žalobkyni   istinu   7 418   EUR   s 19   %   úrokom z omeškania od 17. augusta 2000 až do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo   zvyšku   žalobu   zamietol   a žalobkyni   uložil   povinnosť   uhradiť   sťažovateľovi   trovy konania v sume 31 976 Sk. Z rozsudku vyplýva, že krajský súd posúdil nárok žalobkyne ako nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorú v súlade s § 301 Obchodného zákonníka znížil o dve tretiny na sumu 7 418 EUR. V odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol: „Citovanú dohodu súd považoval za dohodu o zmluvnej pokute v zmysle § 544 Občianskeho zákonníka   a dospel   k záveru,   že   nejde   o neplatný   právny   úkon   (...)   Súd   prihliadal   na okolnosti uzatvorenia zmluvy a na spôsob dojednania tejto sankcie, ako aj sankcie v čl. IV zmluvy a mal za to, že v článku V bod 3 zmluvy bola medzi účastníkmi konania dohodnutá zmluvná pokuta za omeškanie odporcu s úhradou ceny diela, výška ktorej mala byť určená 3 % z fakturovanej sumy za každý deň omeškania, nešlo preto o dohodu o výške úrokov z omeškania.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   sa   sťažovateľ   odvolal   podaním   z   12.   júla   2005, v ktorom   okrem   iného   namietal   aj   nesprávnosť   právneho   posúdenia   veci   –   nesprávnej právnej   kvalifikácie   nároku   priznaného   žalobkyni.   O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. Obo 284/2005 z 15. júna 2006, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu len v časti týkajúcej sa rozhodnutia o trovách konania (krajský súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľovi, najvyšší súd priznal náhradu žalobkyni). V merite   veci   rozhodnutie   krajského   súdu   potvrdil,   keď   vo   výrokovej   časti   rozsudku konštatoval, že: „Vo zvyšku sa napadnutý rozsudok potvrdzuje“. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku posúdil nárok žalobkyne ako nárok vyplývajúci z dohody o úrokoch z omeškania.

V odôvodnení rozsudku najvyšší súd uviedol: «V kúpnej zmluve nie je zrozumiteľne a jasne vyjadrené, že účastníci uzavreli aj dohodu o zmluvnej pokute, preto výrazy použité v dohode, obsiahnutej v článku V   bod 3, je potrebné vykladať podľa významu, ktorý sa v obchodnom styku k tomuto výrazu prikladá (§ 266 ods. 2 Obchodného zákonníka). Je potrebné prisvedčiť žalovanému (t. j. sťažovateľovi, pozn.), že vyjadrenie slovami „... účtovať 3 % za každý deň omeškania z nezaplatenej faktúry“ sa používa v obchodnom styku pre zmluvne dohodnuté úroky z omeškania (§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka). Preto odvolací súd dospel k záveru, že účastníci zmluvy uzavreli dohodu o výške úrokov z omeškania. Súd prvého stupňa potom nesprávne právne kvalifikoval uplatnený nárok. Podľa   obsahu spisu je nepochybné,   že žalovaný svoj   záväzok zo   zmluvy   (článok V bod 1) zaplatiť cenu diela v dohodnutej lehote nesplnil, a preto žalobkyni vzniklo právo na zaplatenie zmluvne dohodnutého úroku z omeškania.»

III.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Podľa § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.

Podľa § 265 Obchodného zákonníka výkon, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

Podľa § 301 Obchodného zákonníka neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa   vzťahuje   zmluvná   pokuta.   Na   náhradu   škody,   ktorá   vznikla   neskôr,   je   poškodený oprávnený do výšky zmluvnej pokuty podľa § 373 a   nasledujúcich Obchodného zákonníka.

Podľa § 763a (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. februára 2004) práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov zo zmlúv uzavretých pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravujú podľa doterajších predpisov.

Podľa   §   369   ods.   1   Obchodného   zákonníka   v znení   platnom   a účinnom   do   31. januára 2004 ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti a nie je dohodnutá sadzba úrokov z omeškania, je dlžník povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky   z omeškania   určené   v zmluve,   inak   o 1 %   vyššie,   než   je   úroková   sadzba   určená obdobne podľa § 502 Obchodného zákonníka.

1. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti,   ktoré   možno   vyvodiť   z   doterajšej   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Úlohou ústavného súdu bolo teda preskúmať zlučiteľnosť interpretácie a aplikácie ustanovení   Obchodného   zákonníka,   resp.   Občianskeho   zákonníka   a sťažovateľom napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   vo   vzájomnej   súvislosti   a   pri rešpektovaní základného práva sťažovateľa zaručeného ústavou v čl. 46 ods. 1.

Na tomto základe ústavný súd preskúmal sťažovateľom napadnuté druhostupňové rozhodnutie najvyššieho súdu.

2.   Najvyšší   súd   vo   výroku   druhostupňového   rozsudku   potvrdil   prvostupňový rozsudok   krajského   súdu,   keď   konštatoval,   že „Vo   zvyšku   sa   napadnutý   rozsudok potvrdzuje“, pričom ho zmenil len v časti týkajúcej sa náhrady trov konania, keď uložil sťažovateľovi   zaplatiť žalobkyni na   účet   jej   právneho   zástupcu   103 116   Sk.   Na   druhej strane najvyšší súd v odôvodnení druhostupňového rozsudku zmenil právnu kvalifikáciu nároku   žalobkyne,   keď   posúdil   nárok   žalobkyne   ako   nárok   na   zaplatenie   dohodnutých úrokov z omeškania.

Žalobkyňa oprela svoj nárok uplatnený v žalobe o ustanovenie čl. V ods. 3 zmluvy, podľa ktorého „V prípade neuhradenia faktúry v termíne má právo zhotoviteľ účtovať 3% za   každý   deň   omeškania   z nezaplatenej   faktúry“. Krajský   súd   posúdil   uplatnený   nárok žalobkyne ako nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa § 544 Občianskeho zákonníka a na tomto základe zaviazal sťažovateľa zaplatiť dohodnutú zmluvnú pokutu, ktorú v súlade s   §   301   Obchodného   zákonníka   znížil,   a súčasne   zaviazal   sťažovateľa   z takto   zníženej zmluvnej   pokuty   zaplatiť   aj   19   %   úrok   z omeškania.   Najvyšší   súd   vo   výroku   potvrdil prvostupňový rozsudok, avšak v odôvodnení rozsudku posúdil nárok žalobkyne ako nárok na zaplatenie zmluvne dohodnutých úrokov z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka,   pričom   v odôvodnení   sa   dostatočne   nezaoberal dôsledkami,   ktoré   z takéhoto právneho posúdenia uplatneného nároku žalobkyne vyplývajú.

Rozlišovanie právneho titulu nároku uplatneného žalobkyňou, či v danom prípade ide o nárok   uplatnený   z titulu   dohody   o   zmluvnej   pokute   alebo   dohody   o výške   úrokov z omeškania, je podstatné z viacerých hľadísk.

Ústavný súd konštatuje, že zásadný rozdiel medzi právnym posúdením uplatneného nároku žalobkyne, či v danom prípade ide o nárok vyplývajúci z dohody o zmluvnej pokute alebo z dohody o výške úrokov z omeškania, súvisí s otázkou ďalšieho možného úročenia takejto   sankcie.   Zmluvná   pokuta   ako   samostatný   nárok   môže   byť predmetom   ďalšieho úročenia, avšak úroky z omeškania nie.

Úroky   z omeškania   sú   majetkovou   sankciou   za   oneskorené   splnenie   peňažnej pohľadávky   a   vznikajú   vtedy,   ak   si   dlžník   nesplnil   včas   a riadne   svoju   povinnosť spočívajúcu v zaplatení peňažného záväzku. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené   s   jej   uplatnením. Úroky   z omeškania   ako   sankcia   sú   teda   príslušenstvom pohľadávky, a preto za omeškanie so zaplatením úrokov z omeškania nevzniká právo na ďalšie úroky z omeškania podľa ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, pretože v tomto   prípade   ide   o omeškanie   so   zaplatením   príslušenstva   peňažnej   pohľadávky. K rovnakému   právnemu   záveru   dospel   aj   najvyšší   súd,   keď   vo   svojich   rozhodnutiach v podobných prípadoch uviedol, že „Úroky z omeškania sú sankciou a teda príslušenstvom pohľadávky, a preto za omeškanie so za platením úrokov z omeškania nevzniklo žalobcovi právo na úroky z omeškania podľa § 369 Obchodného zákonníka, pretože v tomto prípade ide   o omeškanie   so   zaplatením   príslušenstva.“ (rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Obdo 4/1994),   alebo „Keďže   povinnosť   platiť   úroky   z omeškania   je   už   dôsledkom omeškania, za omeškanie s ich platením už ďalšie úroky z omeškania nepatria“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 143/98).

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej   istoty   (čl. 1   ods. l   ústavy),   ktorého   neopomenuteľným   komponentom   je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované (II. ÚS 243/05), pretože inak dochádza aj k porušeniu   zásady   právnej   istoty   a zákonom   ustanovenej   povinnosti   pri   zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, II. ÚS 243/05).

Najvyšší   súd   v predmetnej   veci   však   na   rozdiel   od   uvedenej   argumentácie a princípov   posúdil   nárok   žalobkyne   vyplývajúci   z čl.   V ods.   3   zmluvy   ako   nárok   na zaplatenie zmluvne dohodnutých úrokov z omeškania, avšak súčasne priznal žalobkyni aj právo   na zaplatenie úrokov z omeškania   zo   zmluvne dohodnutých   úrokov z omeškania, pričom   v odôvodnení   rozsudku   uviedol,   že „Žalovanej   vzniklo   právo   aj   na   úrok z omeškania z predmetnej uplatnenej peňažnej pohľadávky podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka,   ktorej   výšku   žalovaný   nespochybnil.   Ide   o pohľadávku   žalobkyňou kapitalizovanú a vyčíslenú žalovanému písomným podaním z 25. júla 2000.“. Kapitalizácia pohľadávok sa v odbornej terminológii používa na označenie procesu, v priebehu ktorého sa veriteľ   spoločnosti   stáva   spoluvlastníkom   dlžníka,   resp.   ako   prevod   pohľadávky   voči spoločnosti na vlastnícky podiel v tejto spoločnosti, formou vzájomného započítania alebo ako   nepeňažný   vklad   pohľadávky   veriteľa   do   základného   imania   spoločnosti. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu však nie je zrejmé, z akých dôvodov považoval uplatnený   nárok   žalobkyne   za   pohľadávku   a akým   spôsobom   bola   kapitalizovaná, pričom ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   v odôvodnení   ani   bližšie nevysvetlil   v akom   význame   použil   výraz   „kapitalizovaná   pohľadávka“.   V tejto   časti považuje preto ústavný súd odôvodnenie rozsudku navyše aj za nepreskúmateľné.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   jeho   úlohou   nebolo   posúdiť,   či   nárok   žalobkyne vyplývajúci z čl. V ods. 3 zmluvy je nárokom na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa § 544 Občianskeho   zákonníka   alebo   nárokom   na   zaplatenie   dohodnutých   úrokov   z omeškania podľa   §   369   ods.   1   Obchodného   zákonníka.   Úlohou   ústavného   súdu   bolo   posúdiť sťažovateľom napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu,   či vyvodené závery najvyššieho súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň mali za následok porušenie základného práva alebo slobody namietaného sťažovateľom.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 284/2005 z 15. júna 2006   bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy.

Právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy je zabezpečené aj procesnými zárukami, medzi ktoré patrí i právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré vyžaduje, aby   rozhodnutie   bolo   náležite   odôvodnené.   Povinnosťou   všeobecného   súdu   je   uviesť v rozhodnutí   dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry a svoje vlastné zistenia v tomto prípade na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 284/2005 z 15. júna 2006 ústavný súd konštatoval,   že   je   nedostatočne   odôvodnený   a   vykazuje   znaky   arbitrárnosti,   teda   je z ústavného hľadiska neakceptovateľný. Najvyšší súd tým, že priznal žalobkyni aj právo na úroky   z omeškania   zo   zmluvne   dohodnutých   úrokov   z omeškania,   pričom   tento   právny záver v napadnutom rozhodnutí odporuje tiež uvedenej požiadavke predvídateľnosti práva, porušil   základné   právo   sťažovateľa   zakotvené   v čl.   46   ods.   1   ústavy.   Súčasťou   tohto základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je totiž nepochybne aj postulát, aby sa súd právne korektne a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však predmetné rozhodnutie uvedené atribúty nespĺňa.

3. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd po tom, čo právne kvalifikoval nárok žalobkyne ako nárok vyplývajúci z dohody o výške úrokov z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, aplikoval na takto dohodnutý úrok z omeškania moderačné oprávnenie   podľa   §   301   Obchodného   zákonníka,   ktoré   je   možné   použiť   len   v prípade neprimerane   vysokej   zmluvnej   pokuty,   ústavný   súd   sa   s týmto   tvrdením   sťažovateľa nestotožnil.

Z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   najvyšší   súd posúdil nárok žalobkyne založený čl. V ods. 3 zmluvy ako nárok v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle § 265 Obchodného zákonníka, pričom v odôvodnení napadnutého   rozsudku   uviedol:   „Odvolací   súd   v ďalšom   poukazuje   na   dôvody,   ktoré v dostatočnom   rozsahu   uviedol   súd   prvého   stupňa   pri   použití   moderačného   oprávnenia podľa § 301 Obchodného zákonníka, keď uplatnenú pohľadávku znížil o dve tretiny na sumu   7 418   EUR.   Toto   zníženie   odvolací   súd   s poukazom   na   ustanovenie   §   265 Obchodného zákonníka pokladá za primerané s tým, že ho možno pokladať za dostatočne účinnú náhradu, odrádzajúcu žalovaného od neplnenia si zmluvnej povinnosti uhrádzať kúpnu cenu v dohodnutej lehote splatnosti...“

Podľa § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého   obchodného   styku,   nepožíva   právnu   ochranu.   Ak   boli   úroky   z   omeškania zmluvne   dohodnuté   vo   výške,   ktorá   zásadám   poctivého   obchodného   styku   odporuje, nemožno   výkonu   práva   z takejto   dohody   priznať   súdnu   ochranu.   To   znamená,   že   súd nemôže priznať úroky vo výške, ktorá by uvedeným zásadám odporovala, i keď bola výška úrokov   zmluvne   dohodnutá.   Podľa   ústavného   súdu   ustanovenie   §   265   Obchodného zákonníka však neobmedzuje súd priznať zmluvne dohodnuté úroky z omeškania vo výške, ktorá   nie   je   v rozpore   so   zásadami   poctivého   obchodného   styku.   Súd   teda   nemôže poskytnúť právnu ochranu nároku na zaplatenie dohodnutých úrokov z omeškania v tej výške,   ktorá   by   odporovala   zásadám poctivému   obchodnému styku,   avšak   súd   môže poskytnúť ochranu výkonu práva na zaplatenie dohodnutých úrokov z omeškania vo výške, ktorá nie je v rozpore s uvedenými zásadami.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nešlo o aplikáciu ustanovenia § 301 Obchodného zákonníka, ale najvyšší súd v súlade s ustanovením § 265 Obchodného   zákonníka   výkonu   práva,   ktorý   je   v rozpore   so   zásadami   poctivého obchodného styku, nepriznal právnu ochranu.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Keďže napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 284/2005 z 15. júna 2006 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde],   v ktorom   bude   viazaný   právnym   názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

V ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v 2. bode časti III. tohto nálezu. Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ neuplatnil návrh na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a nepožadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie, preto sa ústavný súd touto zákonnou možnosťou vzhľadom na viazanosť petitom sťažnosti sťažovateľa podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde nezaoberal.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. M. M. v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom. Advokát vykonal tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, ďalšia porada alebo rokovanie s klientom a písomné podanie sťažnosti. Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), je 1/6 z výpočtového základu 16 381 Sk, t. j. je 2 730 Sk a režijný paušál 164 Sk, čo spolu predstavuje sumu 2 894 Sk. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (za tri úkony právnych služieb) 8 682 Sk. Pretože právny zástupca sťažovateľa je platcom dane z pridanej hodnoty (19 %) uvedená suma sa zvyšuje o 1 649,6 Sk (19 % DPH), t. j. na sumu 10   332   Sk.   Keďže   sťažovateľ   si uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 10 238 Sk, ústavný súd rozhodol v súlade s jeho návrhom.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia v sume 10 238 Sk je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2007